Akcia sa konala 2.6. – 9.6.2006
Šumava je viac ako 100 km dlhé, nádherné pohorie pri hraniciach Českej republiky s Rakúskom a Nemeckom. Pre svoje výnimočné prírodné hodnoty bola Šumava vyhlásená v roku 1991 za národný park. Plochou 690 km2 je najväčším národným parkom v Čechách.
Prvý júlový týždeň tohto roku sa vydala partia pätnástich cykloturistov a štyria autoturisti-Naništovci z trnavského Malokarpatského cykloklubu spoznávať krásy tohto pohoria. Tentoraz sme zvolili dopravu autom s prívesom na bicykle, vzhľadom na to, že Šumava je dosť vzdialená. S malými zastávkami v Pelhřimove a v Tábore, kde sme si obzreli krásne námestia a historické budovy, sme sa dostali do Železnej Rudy – Špičáku. Večer nás rozdelil na dva tábory. Hral sa totiž zápas Brazília – Francúzsko, čo sme si nenechali ujsť.
Do rána nás, „Brazílčanov“, prešiel smútok z prehry a poďme ho na svojich tátošov. Cieľ prvej našej etapy bol Grosser Arber alebo Veľký Javor (1457 m), najvyšší štít Šumavy nachádzajúci sa na nemeckej strane. Zo Železnej Rudy je vidieť vo výšinách kopec a na ňom dve veľké gule. Keď som sa pýtala, že čo to tam je, dostala som odpoveď: „Veď tam ideme, uvidíš na vlastné oči“. Hneď ma oblial pot. A čo sa dialo potom cestou hore, ani netreba písať. Bola to „zaberačka“, ale stála za to. Vo výške 1 000 metrov sme ešte stihli Černé a Čertovo ľadovcové jazierko. Ďalší deň sme sa prebudili do krásneho slnečného počasia.
Jedna skupina cykloturistov na trekových bicykloch si vybrala trasu prevažne po lese s cieľom zájsť k bývalej vojenskej pozorovacej veži Poledník (1315 m). Do roku 1989 nebolo možné dostať sa až k veži. Aj teraz to nebolo jednoduché, ale nie kvôli stráženiu, ale vďaka náročnému terénu. Vhod nám padla malá prestávka v dedinke Prášily, ktorá žije asi len z cykloturistiky. Šumava, hoc veľká rozlohou, dá sa postupne zdolávať vďaka výborne upraveným cyklocestám a hlavne značeniu. Cestou do nášho nového nocľahu v sklárskej usadlosti v Antígli sme obdivovali meandre, ktoré vytvárala malá riečka a zastavili sme sa v Kvilde, kde sa filmoval Kráľ Šumavy. Neobišli sme ďalšie dve jazerá a to Laka -najmenšie, ale najvyššie položené (1088 m nm) a Prášilské (1079 m nm).
„Makači“ na cestných bicykloch sa nadchýnali krásami šumavských dedín a miest. Zo Železnej Rudy vyštartovali na severovýchod. Prešli cez Hartmanice, krásnym údolím popri rieke Otave, zastavili sa a kochali sa staroby¬lým mestečkom Kašperské Hory s majestátnym hradom Kašperkom, tróniacim nad mestom. Ďalej putovali cez dedinu Stachy, krátku zastávku venovali mestu Vimperk známeho tým, že okolo domov na námestí sa nachádzajú pozostatky starých mestských hradieb a hlavne zámkom zo 17. storočia. Odtiaľ „stupákom“ cez Kubovu Huť a už známu Kvildu sa dostali do Antýglu.
Ďalšie ráno posilnení sme si prezreli Vychnicko-tetovský plavebný kanál a pokračovali smerom k Březníku. Tu sa nám podarilo uvidieť podobnú spúšť ako u nás v Tatrách. No nebola to víchrica, ale lykožrút smrekový, ktorý zanechával za sebou iba pahýle obžratých stromov. Po tomto oku nie lahodiacom obrázku sme nabrali kurz Černá hora – prameň Vltavy (170 m nm). Odtiaľ povedľa technickej pamiatky Schwarzenberského splavovacieho kanála, ktorý navrhol Josef Rosenauer na splavovanie dreva, bol vybudo¬vaný v rokoch 1779-1821 a má dĺžku 40 km, sme prišli na Knížecí pláně a k :Žďárskemu jazierku. Keďže sme sa aspoň na chvíľu chceli vrátiť do čias minulých, keď sem rukovali slovenskí mládenci ochraňovať štátne hranice ČSSR, ubytovali sme sa v bývalých kasárňach v Českých Žleboch. Kasárenský komfort poskytovali osemposteľové izby, studená voda, široké chodby, ktoré boli častým svedkom spojiva mazľavého mydla, vody, kief, šnúrok od kanád….šikany.
„Cestári“ sa tento krát vybrali trochu ďalej na sever. Prehrýzli sa cez nespočetné množstvo stúpaní a nato zase klesaní, aby okolo poludnia stáli na námestí dedinky Hoštice u Volyně, známej z kome-diálnej Troškovej trilógie Slnce, seno …. Stáli na miestach, kde padali „facky“ jedna za druhou, kde „řádili“ Škopková s Konopníkovou. Navštívili miestny cintorín, kde je pochovaný hudobný velikán českej country Michal Tučný. Návštevu zakončili dobrým obedom v „hospode“, kde kedysi Miluna čapovala orosený mok. Cesta do Českých Žlebov bola zase riadne kopcovitá a dala im zabrať, lebo prišli riadne unavení.
Piaty deň sme vyrazili po Zlatej Stezce do Nového údolí na ďalší šumavský vrchol, ktorý je dostupný len z Nemecka – Třístolíčník /Dreisess (1312 m nm). Po prejdení nemeckých hraníc nás z diaľky vítala zvonkohra „Ave Mária“, znejúca z mariánskej kaplnky, ktorá bola v hustom lese. Nádherná pastva pre dušu človeka. Z tohto potešenia sme sa rýchlo prebrali počas úmorného stúpania na vrchol v sprievode dobiedzavých húfov múch. Tak toto sme ešte v živote nevideli, nad každým z nás bol roj stoviek týchto potvor. Vykúpením bol nádherný pohľad z Třístoličníka, na jeho vrchole sú tri výrazné zvláštne skalné útvary a pohľad do Nemecka, Rakúska a Česka. Tak a počas klesania sme to muchám vrátili, bolo počuť iba tupé nárazy do našich okuliarov a prílb. Naša cesta pokračovala popri Schwarzenbergovom plavebnom kanáli. Cez Jelení sme sa dostali do civilizácie do Novej Pece, tu sme dopriali našim žalúdkom a potom popri Lipne sme skončili v ATC Černá v Pošumaví. Tu sme ostali ubytovaní až do nášho odchodu.
Naši cestári spoznávali ďalšie dedinky a mestečká ako Volary, Chvalšiny známe prekrásnym kostolom zasväteným Márii Magdaléne, obedňajšiu prestávku venovali prehliadke Českého Krumlova a odtiaľ putovali meandrami Vltavy cez mesto Rožmberk nad Vltavou na Lipno.
Horské prostredie opustili aj „trekáči“ a navštívili Český Krumlov, ktorý je vyhlásený za kultúrnu pamiatku UNESCO. Boli sme tu až do popoludňajších hodín a stále bolo čo obdivovať. Prekrásne sta¬robylé budovy, kostoly, námestie, zámocký park a taktiež veľa vodákov, ktorí splavovali Vltavu. Chýbal nám ešte najvyšší vrchol Blanického lesa – Kleť (1084 m). Keďže Česi mali sviatok, bol povolený prechod cez vojenský priestor Boletice, kde Janko Budoš (organizátor tejto našej akcie) strávil nejakú časť vojenského života. Z Českého Krumlova až po zámok Rožmberk sme prechádzali povedľa Vltavy, kde sme snáď každých 10 metrov stretali vodácke kanoe. Raz darmo je to český národný šport a počasie bolo ukážkové. Po prehliadke zámku sa obloha začala zaťahovať a nám sa začalo čoraz ťažšie dýchať. Mali sme to ešte asi 20 km do cieľa, takže žiadne túlanie sa a rýchlo domov. Keď sme prišli do kempu, tak sme sa dozvedeli, že sa tade prehnala búrka. Nás to našťastie po ceste horou nechytilo.
Skupina cestárov sa z Kleti nevracala do kempu spolu s nami, lebo tú cestu poznala zo včerajška, ale strihla si to cez dediny Větřní a Světlík. Ale to nemala robiť, pretože sa im do cesty postavili dve namáhavé 18 % stúpania, ktoré im pohltili aj posledné zvyšky síl. No napravila to výdatná večera. Posledný deň nášho bicyklovania sme sa vydali popri Vltave po Medvedej stezce na Černý kříž, kde nás čakal za odmenu výborný vychladený Samson. Zostalo nám navštíviť jedno z posledných väč-ších šumavských jazier – Plešné (1 080m nm). Pri pohľade na jeho pokojnú hladinu sme „ožili“ a vybrali sa späť. Popri Lipne sme prišli až do Kyselova, kde sme nasadli na trajekt, ktorý nás previezol cez Lipno.
Cestári išli po tej istej ceste ako my, ale v protismere. Stretli sme sa s nimi na Černom kríži a odporučili sme im Samsona. A keďže sú to vyhlásení odporcovia vozenia sa s bicyklami napr. vlakom, autom, trajektom, na druhú stranu jazera prešli radšej cez priehradnú hrádzu, čiže 20 kilometrovou obchádzkou. Ale to už pre nich nebola taká veľká vzdialenosť, lebo dohromady na Šumave prešli v tomto kopcovitom teréne úctyhodných 635 km a my, horali, asi 400 km. V kempe mali zraz auto karavanisti. V príjemnej spoločnosti a s country hudbou sme prežili rozlúčkové vystrájanie hromov a bleskov.
Neodvratne nadišiel deň odchodu. Naložili sme svoje bicykle a batožinu a po malých zastávkach v Třeboni a Telči sme sa dopravili šťastne domov.
Anna Nováková
