Akcia sa konala 16.8. – 19.8. 2006
Ako každý rok usporiadalo mesto Trnava cyklistickú akciu Trnava – Rysy nonstop. Hoci trvá celkom štyri dni, bicykluje sa len prvý deň a ostatné dni sú venované pešej turistike, kde dominujú výstupy na vrcholy Rysov alebo Kriváňa. Keďže som tieto výstupy už viackrát absolvoval, privítal som nápad kolegu Paľa Hercega z nášho Malo¬karpatského cykloklubu uskutočniť súbežnú cykloakciu. Do Tatier ísť nie nonstop – jeden deň, ale dva dni. Vyrazili by sme o jeden deň skôr, prespali na polceste a na druhý deň by sme sa stretli s non stopármi niekde na ceste do Tatier. Počasie sa črtalo priaznivé, takže nebolo treba dlho váhať. Výhodou pred non stopármi bolo, že oni sa tiahnu po hlavnej trase na Tatry a nemajú možnosť odskočiť si pozrieť to krásne okolie, ktoré doslova číha na každom kilometri. Toto bola výzva pre nás dvojdňovkárov, spoznať aspoň pár zákutí, ktoré nám táto cesta ponúkala.
Štart bol v stredu ráno 16. augusta o siedmej v Trnave pri výpadovke na Bučany. Vyrazili sme šiesti: Ľubo Kraic, Paľo Herceg, Ondro Stríž, Vlado Naď, Zuzka Bielková s priateľom. V Šulekove sa k nám pridali Kamil Lavor so synom. V kompletnej osemčlennej, prevažne „atomáckej“ zostave sme pokračovali na Topoľčany, kde sme sa trochu poroztriasaní dali zase dohromady. Po malom občerstvení v miestnej tržnici sme pokračovali v našej ceste popri pohorí Tribeč cez Bošany do Partizánskeho. Odtiaľ sme zabočili už do hôr a čakala nás prvá skúška – stúpanie na Veľké Pole. Po jeho zdolaní nám bol odmenou pekný dlhý zjazd až do Žarnovice spojený s krásnymi rozhľadmi po zaujímavej prírodnej scenérii.
Po občerstvení a doplnení tekutín sme pokračovali už popri Hrone na Bzenicu a Vyhne. Odtiaľ nás čakalo vyše sedemkilometrové stúpanie na predzvesť Štiavnických vrchov, sedlo Červenú studňu. Stúpanie bolo veľmi náročné a dalo nám riadne do tela. Odmenou bol od sedla na päť minút vzdialený vyhliadkový bod, ktorý nám ukázal krajinu Štiavnických vrchov ako na dlani. A nasledovalo pozvoľné vyše dvadsať kilometrov dlhé klesanie cez Banskú Belú, popri rieke Jasenica krásnym údolím až do dediny Hronská Breznica. Tu už bolo len na skok do cieľa našej dnešnej etapy, do kúpeľnej dediny Kováčová. Nocľah však nebol priamo v dedine, ale asi tri kilometre do kopca za de-dinou, čiže ešte posledný bonbónik na záver.
Na druhý deň ráno sme pokračo¬vali cez Sliač a odtiaľ pozoruhodnou krajinou ako z Dobšinského rozprávok cez Lukavicu, Čerín a Poniky. Odtiaľ nás čakalo strmé, ale krátke a výhľadmi hodnotné stúpanie na Majerov hrb. No a potom to už bola len pastva pre oči a naše brzdy, lebo klesanie bolo očarujúce a miestami dosť prudké . Po malom občerstvení v Šalkovej sme potom pokračovali po hlavnej ceste popri Hrone smerom na Podbrezovú. Vyše dvadsaťkilometrové stúpanie na 1 232 m vysoké sedlo Čertovicu nás na dlhú dobu porozdeľovalo, podľa toho, ako mal kto dosť síl, ale nakoniec sme sa všetci hore spolu aj s non stopármi stretli a vymenili sme si navzájom svoje zážitky.
Ďalej sme zase pokračovali „po svojich“ po veľmi krásnom údolí Čierneho Váhu. Na chvíľu sme navštívili kolegov z práce, inak tiež cykloturistov, ktorí tu boli pracovne vyslaní v elektrárni. Údolie bolo veľmi pekné, ale aj dosť dlhé a ako sa na tatranské pomery patrí, aj dosť zvlnené. No ďalšia cesta cez Šuňavu, Štrbu, Lučivnú až do Svitu bola „pohodovka“ so sem-tam výhľadmi na Vysoké Tatry. Na záver sme sa museli ešte „prekúsať“ cez Poprad do cieľa našej dnešnej etapy, do turistickej ubytovne vo Veľkej Lomnici.
Na tretí deň sa naše cesty rozišli. Zuzka Bielková s priateľom ostali v ubytovni a trávili zvyšok času v Tatrách. Lavorovci podnikli cyklotúru cez Smokovce a Štrbské Pleso do Liptovského Mikuláša a odtiaľ pokračovali vlakom domov. Paľo Herceg, Ondro Stríž a Vlado Naď zvyšné dva dni strávili cyklonávštevou kúpeľov Vyšné Ružbachy a mesta Stará Ľubovňa, no a ja som sa vybral na dvojdňovú cestu naspäť.
Z Popradu som odbočil na juh na Vernár, hoci za dedinou bolo veľmi strmé stúpanie, únavu zatieňovalo prekrásne okolie, ktoré za každou zákrutou ponúkalo nové a nové prekvapenia. Nasledoval krátky zjazd na Pusté pole, nevýrazné stúpanie na sedlo Besník a odtiaľ očarujúci padák do Telgártu už s výhľadmi na Kráľovu hoľu.
Ďalšia cesta viedla po rovine, po hlavnej ceste na Brezno, no nebola veľmi frekventovaná. Ani som sa nenazdal, a postupne som za sebou zanechával dediny Valkovňa, Heľpa, Bacúch, Braväcovo a okolo poludnia som bol v Brezne. Po krát¬kej prehliadke námestia a výdatnom obede, ktorý som už naozaj veľmi potreboval, som sa vydal smerom na Čierny Balog a za ním na jedenásť kilometrov dlhé stúpanie na Tlstý javor, kde som nadobudnuté kalórie rýchlo stratil. Ale krajina sa odvďačila prekrásnym smrekovým lesom s majestátnou Poľanou v pozadí. Veľmi ma očarilo okolie dediny Sihla a hoci som tam dostal defekt, po¬vedal som si, že sem sa musím ešte niekedy vrátiť. Odtiaľto to už bola, ako hovoria bratia Česi, „brnkačka“.
Nasledoval padák do Hriňovej a zrazu som sa ocitol v detvianskom kraji plnom zelených lúk a na nich sa pasúcich ovčích stád. Ani som nevedel, že sa také niečo dá ešte vidieť. V Detve som si dal „orosenú“ odmenu a v rýchlom slede po rovine cez Vígľaš a Zvolen som v podvečer prišiel do Kováčovej. Tentoraz som si nocľah našiel radšej priamo v dedine.
Na štvrtý deň, keďže ma to ťahalo už domov, zvolil som najkratšiu cestu popri hlavných ťahoch. Táto sa ukázala aj ako najrýchlejšia, veď denný rýchlostný priemer toho dňa sa navzdory ubeh¬nutých vyše 160 kilometrov vyšplhal až k tridsiatke.
Som nesmierne rád, že som sa zúčastnil na tejto akcii, lebo to veľké množstvo krásnych zážitkov a spo¬mienok zostane vo mne veľmi dlho, snáď aj do dlhých zimných večerov.
Ľubo Kraic
