Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Golier, S. Studený, D. Surovčík, B. Ilavská, A. Nováková, K. Lavor, O. Stríž, Ľ. Slaný, F. Trnka, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Budoš, J. Michalec, V. Putera.
Hostia: P. Julíny, B. Polocik, M. Golier.
Na túto akciu, organizovanú cykloklubom Nižná, sme prišli kombinovane: do Liptovského Mikuláša sme sa odviezli autami a potom nasadli na bicykle a smerovali do Nižnej sa zaprezentovať. Naša prvá cyklotrasa viedla severne popri Liptovskej Mare, kde nám trochu hrozila malá prehánka, ale našťastie nás obišla. Zastavili sme sa v dedinke Kvačany, kde sme ochutnali miestnu špecialitu domáce pivo. Potom nás preverila Kvačianska dolina, ktorú sme zväčša prešli pešo. Cez dedinky Huty, Zuberec, Habovka a Podbiel sme sa okolo siedmej večer dostali do miesta prezentácie Nižnej. Tu sme ešte ochutnali teplý langoš a pobrali sme sa ubytovať. Ako tradične sme si zvolili internát v Tvrdošíne v Medvedzí.
Na druhý deň ráno krátko pred ôsmou hodinou ráno prichádzame na miesto štartu, kde už sa schádzajú cyklisti z rôznych kútov Slovenska, Čiech, Poľska, ale aj ďalekého Holandska. Chvíle pred štartom nám spríjemňuje kultúrny program, ktorý pripravila miestna základná škola. Po krátkom príhovore usporiadateľov je konečne odštartované. Cestu ku hraniciam nám ako obvykle spestrujú skandujúci miestni občania, hlavne však deti.
Pri hraniciach sú nám od sponzora ponúknuté rôzne buchty a koláčiky. Cesta po poľských dedinkách Chocholow a Witow prebieha už v pokojnej atmosfére a tak o chvíľku už zastavujeme na miestnom salaši Bačovke, kde ochutnávame miestne špeciality žinčicu a syr.
Ďalšou zastávkou je mesto Zakopane, kde po miestnej pešej zóne sledujeme vcelku rušný turistický ruch. Zastavíme sa na kávičku a pokračujeme ďalej na Cyrhlu na Lysú Poľanu. Trochu premrznutí z dlhého padáku sa už na slovenskej strane v miestnom bufete zohrievame pri teplom čaji s rumom. O chvíľu nás však zohreje aj stúpanie na sedlo Príslop. Sú tu už pekné výhľady na Belianske Tatry. Krátky padák nás dovedie do dedinky Ždiar, kde odbočujeme doprava k hotelu Magura cieľa dnešnej etapy. Tu nás víta krojovaný pár mladých ľudí a ponúkajú náš štamperlíkom miestnej pálenky, ktorá nám dobre padne. Pochutnáme si na dobrom gulášiku, zahráme si na gitare, zaspievame a dokonca sa tu aj trochu tancuje. Spokojní odchádzame do dedinky Ždiar k penziónu Lucia, kde sa ubytujeme.
Tretí deň využívame rôzne: partia cyklistov ide na Sliezsky dom, jedni pešiaci idú v smerom ku Bachledovej doline. Druhí smerujú ku chate Plesnivec a Ľ. A E. Kraicoví idú až na Brnčalku.
Poobede pred chatou sa trochu oslavovalo. Oslavovali sa Božkine narodeniny, Dušanove meniny a jednoducho sa oslavovala aj dobrá nálada z peknej akcie, ktorú umocnilo aj (na tatranské pomery) krásne počasie.
Podvečer sme boli na hoteli Magura, kde prebiehali súťažné akcie: hod bicyklovým rámom muži a hod kolesom ženy a potom už pokračovala diskotéka.
Štvrtý deň začína balením vecí, ktoré nám ku hotelu Magura odváža náš pán-domáci. My sa tak pokojne môžeme vybrať na našu poslednú etapu do Liptovského Mikuláša. Teplota je len málo nad bodom mrazu, ale počasie je slnečné a o chvíľu nás zohreje stúpanie na Štrbské Pleso. Je to však kompenzované krásnymi výhľadmi na tatranské štíty na jednej starne a na hrebene Nízkych Tatier na strane druhej.
Zastavujeme sa na chvíľu na Štrbskom Plese na kávičke s Marlenkou a potom príjemným padákom smerujeme do Liptovského Mikuláša. Naložíme bicykle a batožinu, nasadáme do áut a necháme sa unášať po našom krásnom Slovensku ku našim domovom.
V aute premýšľam nad uplynulými štyrmi dňami. Prežili sme krásne chvíle v lone tatranskej prírody, spoznali sme veľa nových ľudí „rovnakej krvnej skupiny“, zažili sme atmosféru, na ktorú sa len tak rýchlo nezabúda. Počasie, ako by to vedelo, nadelilo Tatrám štyri krásne dni bez dažďa. Doma vystupujem za auta a rýchlo hľadám niekoho s kým sa podelím o tieto krásne zážitky, lebo táto akcia ozaj stála za to.
Ľ. Kraic
Osobné postrehy Jura Goliera z akcie Okolo Tatier 2012
Po dlhej dobe som tento rok znovu vysadol na bicykel a opäť som sa vrátil na svoju obľúbenú akciu do Tatier. Spolu s Kamilom (ktorý toho zariaďoval väčšinu) som bol dokonca garantom spoluorganizátorom účasti nášho cykloklubu na tomto tradičnom cyklistickom okruhu Okolo Tatier. Pokiaľ sa nebudeme malicherne vŕtať v okolnostiach z roku 2010, bol to oficiálne už 45. ročník podujatia, ktoré pravdepodobne na Slovensku nemá konkurenciu vzhľadom na tradíciu ani počet účastníkov.
Zhodnotenie akcie veľmi pekne a rýchlo napísal Ľuboš, za čo mu ďakujem. Ja si musím počkať na svoju básnickú slinu, čo niekedy trvá dlho, ale tento rok som si dal záväzok, že niečím musím prispieť aj ja. Tak skúsim dať na papier niekoľko spomienok, ktoré mi zostali v hlave aj týždeň po skončení akcie.
Zelené a červené
Predpovedné modely svetových meteorologických služieb sa nás už dlhšiu dobu pred dňom “D” snažili znervózniť. Predpovedané teploty sa dosť líšili od zhruba 7°C až do 23°C, ale v jednom sa všetci zhodovali vo štvrtok 24. mája začne pršať a s prestávkami to vydrží až do nedele. Super vyhliadky. Ako sa čas približoval, boli predpovede optimistickejšie. Pršať malo len vo štvrtok a potom v nedeľu – aj to len niekde. Problém bol len ten, že to niekde sme mali priamo po ceste z Liptova na Oravu a potom späť. No čo už vo štvrtok ráno postupne nasadáme a posádky všetkých troch áut sa stretávame v Piešťanoch na parkovisku pri Bille. Tu sa s nami prišiel rozlúčiť Paľo, tradičný účastník, ktorý tento rok musel na poslednú chvíľu zostať doma. Bicykle sú na strechách a v prívesnom vozíku a po krátkej zastávke v Hornej Strede, kde nám Dušan spríjemnil nakladanie tekutým pohostením, vyrážame. Na chvíľu sa zastavíme pri obchode Hudy sport pred Vrútkami, kde si dáme cigaretku, pivo a kávu z automatu a dohodneme sa, že na obed sa zastavíme na salaši Krajinka. To aj urobíme a niečo po jednej parkujeme autá vo dvore u Kamilovej rodiny v Okoličnom. Krátke zdržanie spôsobí drobný technický problém pri vykladaní, po ktorom má Stano nasadený nový plášť a dušu a hurá smer Orava.
Tento rok ma spočiatku mátajú dve neznáme na Oravu ideme Kvačianskou dolinou, kadiaľ cestu nepoznám a neviem čo ma čaká (horšie ako cez Matiašovce to ale hádam nebude) a druhá je pohľad na oblohu. V Mikuláši síce neprší, aj slnko občas vykukne, ale na hradbu Západných Tatier sa radšej ani nepozerám na prvý pohľad je jasné, že tam pekne prší. Keď sa priblížime k Liptovskému Trnovcu z pravého boku nás takmer zrazí z kolies silný vetrisko, ktorý na nás sfukuje prvé kvapky dažďa. Na severe je to sivé, zatiahnuté a leje tam. A práve sem sa za chvíľu stočí naša cesta. Ešte sa zastavujeme v autobusovej zastávke, kde sa už pred blížiacim dažďom schováva náš predvoj. No nie je pomoci vyrážame. Ako prídeme na kraj Kvačian, počasie sa ako mávnutím čarovného prútika mení a na nás vykukne SLNKO – prvý vrchol dnešného dňa. Viacerí cestu Kvačianskou dolinou a Kvačany dobre poznajú, preto v hornej časti obce zatáčajú doľava a zastavujú sa v rodinnom pivovare Brontvai.
Tu nastáva v krátkom slede druhý vrchol dňa. Na otázku, aké pivo nám môžu ponúknuť, dostávame odpoveď červené, zelené a klasické. Preto neváhame a väčšina z nás si objednáva spomínané zelené a červené pivo. Zelené je so žihľavovou príchuťou, červené s malinovou. Niekomu viac chutí zelené, inému červené, ale všetci si vychutnávame pekne upravené prostredie a hlavne neskutočné počasie. Nechce sa ani odísť, ale ešte toho máme pred sebou dnes dosť, tak platíme a pokračujeme ďalej. Bola to veľmi príjemná zastávka, ktorú si ešte dúfam niekedy zopakujem.
No ale je tu už tretí priebežný vrchol dnešného dňa opäť v krátkom slede, ale o to dlhší. Kvačianska dolina je naozaj nádherná, škoda len, že už nás tlačí čas a nemôžeme ísť cez Oblazy, ale aj tak sa striedavo peši a na bicykli posúvame ďalej. A vrchol pokračuje aj cez krásnu dedinku Huty. Nekazí ho ani výživné stúpanie na križovatku s hlavnou cestou. Táto cesta nemá chybu! Prečo sme sa v minulosti vždy ťahali po hlavnej ceste cez Matiašovce? Som rád, že som poznal a zopár krát prešiel aj túto cestu, ale ak sa bude dať, moja cesta z Liptova na Oravu pôjde odteraz Kvačianskou dolinou.
Pretože čas už naozaj výrazne pokročil vynechávame tradičnú zastávku v Zuberci a čo sily stačia a vietor a klesajúca cesta dovolí šliapeme do Nižnej. Tu nasleduje rýchla prezentácia a okolo ôsmej večer sa všetci šťastne ubytovávame na internáte v Tvrdošíne Medvedzí. Večera a krátke posedenie v pizzerii končia úspešný deň. Aby tak bolo aj zajtra!
Už sem chodíme dvanásť rokov
Ráno sa zobúdzame do chladnejšieho dňa, ale predpovede počasia sú optimistické vraj až do 23°C. Preto sa aj obliekam optimisticky do letného dresu, navrch dávam bundu a robím si miesto v príručnej batožine bunda sa bude za hodinku už voziť na nosiči a ja si budem vyhrievať kosti.
Tradičný úvod s tanečným programom a prejavmi v Nižnej tento rok poctil účasťou a pár slovami posledný žijúci zakladateľ akcie. Ako tradične odchádzame rozdelení na skupinky prví vyrážajú ešte pred pelotónom, zatiaľ čo ja čakám až na úplný koniec pelotónu. Propagačná jazda ulicami Nižnej ale neskôr aj ulicami oravských miest a dediniek bola ako vždy pre “prvoročiakov” zážitkom, prvé dva kopčeky pred hranicami zase testom kondície.
Na hraniciach hľadáme avizovaná Aviu, ktorá má rozdávať sponzorské koláčiky firmy Rusina. Po krátkej chvíli ich nachádzame na parkovisku v Poľsku. Koláčiky veľmi chutia, ale čo je to s počasím? Je zima a ja začínam ľutovať, že som uveril predpovedi počasia a zvolil ľahké oblečenie. To si potvrdím v krátkom zjazde do Chocholowa. Dnes budú najhorším zážitkom zjazdy.
Na salaš to ide celkom dobre a tak si môžeme dať obligátny syr a žinčicu. Ako vždy sa dohodneme, že najbližšia zastávka je v Zakopanom pri kostole. Tu sa ako každý rok na chvíľu zastavíme a skupinky sa strenú pred návštevou pešej zóny. Tento rok situáciu komplikuje telefonát od Vlada. Ide peši dolu kopcom! To neveští nič dobré. A naozaj keď príde k nám, vidíme, že má bicykel v dráhovej úprave s otáčaním kolies sa mu krútia aj pedále. Vtedy sme zistili, že nikto z nás nemá číslo na sprievodné vozidlá. Stano má aspoň číslo z minulého roku. Pán na druhej strane linky už síce tento rok nejde, ale ochotne mi zisťuje aktuálny kontakt.
Tento rok som si tradičný presun po pešej zóne príliš nevychutnal. Popri zháňaní odvozu som si len okrajom oka stihol všimnúť, že na mieste, kde sme si v záhradnej kaviarni dávali tradičné pivko a kávu zíva obrovská jama a priestor je oplotený. Takže civilizácia pracuje už aj tu, ktovie aké centrum tu vyrastie. Takto sme si tú kávu, horúcu čokoládu a pivo museli dať v samoobslužnej kaviarničke kúsok povyše. Vlado sa už vezie v sprievodnom vozidle a my musíme nasadnúť na naše vozidlá. Na kruhovom objazde kričím na Peťa, ktorý ide predo mnou, aby zabočil doprava. Neviem prečo som mal zafixované, že nesmieme ísť okolo benzínovej pumpy. Stiahli sme so sebou ešte partiu troch cyklistov a už šliapeme hore do kopca. Tým trom sa to síce nepáči, tvrdia, že mapa, ktorú majú ich posielala do inej odbočky, ale ja som ich ukľudnil tvrdením, že my to tu poznáme, chodíme sem už asi dvanásť rokov. Po chvíli zozadu dobehol Janči s tým, že sa mu to nezdá, že tie skaly, čo vidíme po ľavej ruke sme v minulosti videli sprava. Aj jeho som ukľudnil, že ešte kúsok a tam potom zatočíme doprava hore kopcom. Traja cyklisti zneisteli ešte viac, ale ešte šliapu. Keď nás ale potom zastavil Dušan, že jeho GPS hovorí o tom, ako sme mimo, chlapci nevydržali a otočili to. Ja som ešte ostatných presvedčil, aby sme išli ďalej, ale po asi 200 metroch sa ukázalo, že GPS neklame boli sme na konci slepej cesty v Kuzniciach. Už dávno som sa sem chcel pozrieť, ale takto som sem nechtiac vytiahol aj ostatných. Čudujem sa, že mi za tých zbytočných 150 metrov prevýšenia nikto nenadával.
Po rýchlom zjazde naspäť na kruhový objazd sme odbočili správne OKOLO benzínovej pumpy, potom po chvíli zatočili doprava a začalo sa obľúbené dlhé stúpanie zo Zakopaného smer Lysá Poľana. Už nás ďalej nič mimoriadne neprekvapilo, v zjazde do Lysej Poľany som si užil zimy a preto mi dobre padol čaj, ktorý som potom zadupľoval na našom tradičnom mieste na Podspádoch aj jednou borovičkou. Tu už očakával tento rok pauzujúceho Paľa jeho kamarát syn domácich, ktorý bol trochu sklamaný, že sa tento rok nebude môcť pochváliť svojmu kamarátovi novými kúskami na bicykli. Čas ale uteká z malého chlapca, ktorého som naposledy videl pred tromi rokmi už začína vyrastať mládenec.
No a z Podspádov sa nastupuje do poslednej fázy tejto etapy stúpanie na sedlo Príslop, po ktorom nasleduje už len zjazd do Ždiaru. Po ceste nahor musíme obchádzať veľmi unaveného cyklistu Čelzího, ktorého príbeh tu rozoberať radšej nebudem. Hore kopcom je to ťažké, ale tento rok je to pre mňa ťažšie smerom dole, tak som rád, že sa dostaneme zdraví až na hotel Magura, kde nás čaká batožina a guláš. Na štamperlík na uvítanie je už neskoro všetko sa už minulo, budeme si musieť pomôcť z vlastných zásob. Ale to až na izbe na priváte Lucia, kde Kamil aj tento rok vybavil ubytovanie.
Ja som minulý rok vynechal a tak som milo prekvapený príjemným prostredím a domácimi. Pán domáci nás dokonca autom odvezie asi kilometer k svojmu známemu, ktorý má saunu. A v tejto saune v úzkom kruhu Kamil, Dušan, Martin a ja veľmi príjemne ukončíme dnešný deň. Je už skoro koniec, večer sa ešte na chvíľu zastavíme v neďalekej krčme na večeru a pivo a už kujeme plány na zajtrajší deň.
Kamzíci na snehu
Budíček je dnes na bývalé zvyklosti nezvyčajne skoro. Asi starneme. Vonku je krásne a ideme nakúpiť raňajky na dnes a na zajtra do blízkych potravín. Pri raňajkách sa tvoria skupinky podľa záujmu o dnešný program. Martin sa z toho bohužiaľ nevyspal a stále chce ísť na Sliezsky dom. Kapitulujem. Kamil tiež chce ísť na bicykli a tak ide s nami. Po ceste na Kežmarské žľaby sa s ním dohodneme, aby sme ho nebrzdili a ďalej pokračujeme rozdelení na dve miniskupinky.
Stúpanie na Kežmarské žľaby patrí k mojim najneobľúbenejším úsekom na trase. Ale dnes bez batožiny a na úvod dňa to ide akosi ľahšie. Ani sa nenazdáme a už sa spúšťame do Tatranskej Lomnice. Tu si urobíme malý okruh okolo penziónu, kam chodievame každoročne v lete na dovolenku a ďalšiu takúto “dovolenkovú” zastávku robíme v cukrárni v Starom Smokovci. Káva a zákusok pred náročným stúpaním nemôže uškodiť.
Okolo desiatej nastupujeme v Tatranskej Polianke do kopca. Cestu som už išiel viackrát pešo (smerom dole), aj autom, ale na bicykli je to iné. Je to stále kopec a ešte väčší kopec (aby som sa vyjadril slušne). Nič sa nedá robiť, keď už ma presvedčil, musíme šliapať. Pomaly krútime pedálmi, ak by sme na chvíľu prestali, začneme cúvať. A to nemôžeme. Po pár zastaveniach na napitie sa vody (nie sme pretekári) sme sa prebojovali do vrcholového úseku, kde je už vidieť Sliezsky dom. Tu stretneme vracajúceho sa Kamila hore vraj silno fúka. Popri zvyškoch snehu (pripadáme si ako na horských priesmykoch v Alpách) to už je len kúsok a môžeme zosadnúť z bicyklov. Podarilo sa, sme vo výške 1670 m a vyššie to už na bicykloch nejde. Fúka naozaj statočne a tak sa schovávame do závetria na terasu pri Klube horských vodcov. Tu je to lepšie a keďže svieti aj slniečko, rozkladáme veci na usušenie. Idem zobrať obligátne pivo a kávu a už sa kocháme výhľadmi na Velické granáty. Dovnútra do hotela nejdeme. Nielen nechceme nechať bicykle bez dozoru, ale hlavne hotelový bar po minuloročnej rekonštrukcii stratil absolútne atmosféru. Teraz silne pripomína bufety na popradskej stanici, odporúčam vstupovať len v prípade mimoriadne nepriaznivého počasia.
Na snehových poliach zbadá Martin pohybujúce sa škvrny sú to kamzíky. Keďže vo Velickej doline som niečo také ešte nevidel (najviac podobných stretnutí si pamätám z dávnej minulosti na Roháčoch) aj napriek vetru vychádzam na hlavnú terasu a fotím. Keďže mám len môj staručký 2-megapixel Panasonic (ešte funguje a mám k nemu vzťah, tak sa ho nevzdám) musím použiť aj digitálny zoom, aby sa z mravcov stali kamzíci. Konečne sa mi na záver podarí jedna-dve fotky, s ktorými som ako tak spokojný a môžem sa stiahnuť do závetria.
Hore pomaly prichádzajú ďalší cyklisti ale aj turisti a je čas, aby sme sa mi pohli smerom dole. Zjazd ako obvykle trvá omnoho kratšie ako cesta hore, treba len dávať veľký pozor na odvodňovacie ryhy naprieč asfaltom. Ja už nemusím dosahovať rýchlostné rekordy a tak ma Martin chvíľu dole čaká pri rampe. Odtiaľ ešte urobím niekoľko záberov na gýčovito krásne štíty v okolí a ideme na obed do Bistra v Starom Smokovci, snáď posledného miesta v Tatrách, ktoré ešte aspoň vzdialene pripomína ducha Tatier z čias minulých. Tu zastihneme koniec tradičných pretekov Jarná klasika, ale aj Kamila, ktorý sa vracia zo Štrbského Plesa.
Držíme sa spolu až za Tatranskú Lomnicu, ale tam ho opäť posielame dopredu, nechceme ho zdržovať. Pomaly sa posúvame do Tatranskej Kotliny a ja sa už teším na dlhý výšľap do Ždiaru. Vždy som to išiel len opačným smerom dole kopcom a dala sa tu nabrať slušná rýchlosť. Určite to bude zaberačka. Cesta ma ale prekvapí, stúpanie je pozvoľné, šliape sa nám v pohode a ani sa nenazdáme už sme pri našej chate.
Tu nás vítajú ostatní, ktorí sa vrátili z veľmi pekných turistických výletov, vyhrievajú sa na slniečku a oslavujú. Radi sa pridáme a chvíľu si vydýchneme. Večer nás čaká ešte prechádzka na hotel Magura, kde je záverečný program klobásky, súťaže, diskotéka. Absolvujeme len klobásky a vďaka Božke náš MKCK má zastúpenie aj na súťažiach, ale večer nás zima vyháňa na chatu. Po ceste sa ešte snažíme rozlúštiť celodenný hlavolam turistickej skupiny o ležiacej žene na hrebeni (Havran, Ždiarska vidla), ale zhodneme sa, že to treba nechať odležať a skúsiť vyriešiť o rok. Po príchode na chatu sa balíme a ukladáme posledný raz na tejto akcii do postelí.
Už len dole kopcom
Nedeľa ráno chvalabohu, že meteorológom nevyšli pôvodné predpovede. Ak by teraz pršalo, možno aj sneží. Je čerstvo a sme radi, že sme sa včera dohodli s domácim, že nám odvezie batožinu autom na hotel. Takto môžeme naľahko nasadnúť na bicykle a pustiť sa už len dolu kopcom do Liptovského Mikuláša. Síce počas toho dole kopcom ešte našliapeme aj dosť metrov do kopca, ale je to posledný deň a to sa neráta. Aj preto bez problémov opravíme Martinovi defekt (ako vždy na zadnom kolese mali ste už niekedy niekto defekt aj na prednom kolese?) a približujeme sa k cieľu. Som už myšlienkami viac pri aute a doma a preto nemám moc čo opisovať. Proste pohoda dole kopcom.
Táto akcia sa podľa mňa veľmi vydarila. Všetci sme živí a zdraví vlastnými silami uzatvorili okruh z Liptovského Mikuláša naspäť, dokonca tento rok nám vyšlo aj počasie. Dúfam, že o rok budeme znova posledný májový štvrtok nakladať v Trnave, Piešťanoch a inde na okolí bicykle, aby sme znova raz obkrúžili Tatry.
Juro Golier
