Tento způsob zimy zdá se mi poněkud nešťastným…
Ďalšia zimná turistika Malé Karpaty, 12.1.2014
Všetko to začal Janči mailom v utorok 7. 1. 2014 o 21:06 :
Ahojte, sobotu alebo v nedeľu 11 alebo12 januára by som navrhol nejakú ľahšiu turistiku. Ja by som sa išiel prejsť z Plaveckého Podhradia na Roštún a späť. Musí to byť asi len dopravou-autom. Prípadne môžu byť aj iné alternatívy. Všetko konkrétne sa ešte môžeme dohodnúť cez net,záujemcovia dajte vedieť.
Jano
Priznám sa, v živote som v tejto časti na turistike nebol, na víkend nemám žiadne iné plány, ľavé koleno zdá sa drží a tak Jančimu predbežne prideľujem za jeho nápad plusové body a hlásim sa na akciu. Potom už len vybavíme zopár telefonátov, aby sme zosúladili posádky áut a všetko je pripravené na nedeľu.
Nedeľa ráno, na budíku vidím 6:10, už tretíkrát ho zastavujem. Vôbec sa mi nechce vstávať, ale zhruba za hodinu tu má byť Juro. Takže rýchle von z postele, variť čaj, kávu (do ploskačky som si našťastie pripravil už večer), pripraviť rožky a zobudiť Martina. Všetko stíhame pripraviť a tak môžeme vyraziť. Po ceste sa ešte zastavíme v Bíňovciach pre Paľa a asi o 8:15 parkujeme pred krčmou v Plaveckom Podhradí. Sme tu síce o niečo skôr, ale hneď za nami prichádza aj Janči s dcérou, Igorom, Vladom a Mirom. Po krátkom zvítaní sme pripravení na odchod.
Vyzerá to tak, že dnes nám počasie bude priať. Slniečko svieti a k dokonalej zimnej rozprávke chýba len sneh. Ale nevadí, na pešo je to tiež super. Prejdeme kúsok hore dedinou, zatočíme vpravo cez lúku a už sa nám otvárajú prvé krásne výhľady na Záhorie. Ale aby sme sa len nekochali, musíme aj nabrať metre. Veď Vápenná (alebo Roštún) je tretí najvyšší kopec v Malých Karpatoch. Preto sa značka stáča vľavo do lesa a najskôr pozvoľnejšie a potom prudšie stúpa. Na Geldek sa to ale nechytá. Trochu sme sa zadýchali, trochu aj zapotili, ale stúpanie sa zmierňuje a čo nevidieť sme hore. Paráda. Toto som nečakal. Keď ma Janči lákal, že je to veľmi pekná túra, veril som mu, ale výhľad na Malé Karpaty mi vyrazil dych (ktorý som predtým po stúpaní našťastie už chytil). Neviem či fotografie dokážu sprostredkovať ten pohľad, kto tam ale nebol určite si nájdite čas.
Na vrchole kopca je aj malá rozhľadňa, výhľad z nej teraz keď stromy nemali listy bol v podstate rovnaký ako spod nej, ale výstup odporúčam ako zážitok kvôli „pretlačeniu sa“ po rebríku nahor. Tu hore dosť fúka a tak sa ideme schovať do závetria. Ďalej nás čaká prechod po skalnom hrebeni, z ktorého sú stále pekné výhľady napravo do Karpát. Dnes sa ide dobre, ale keby bolo mokro, na skale by sa to asi dosť šmýkalo. Pokračujeme ďalej lesom cez Mesačnú lúku a Uhliská, každú chvíľu križujeme lesné cesty, chalani to tu poznajú a tak sa spomína Sklená huta, Rybáreň, Solirov, Zabité, Čierna skala. Dá sa tu toho pobehať veľa na pešo aj na bicykli a ja si sľubujem (ako to zvyknem robievať pravidelne), že tu určite nie som naposledy.
To čo som doteraz obdivoval na vápencovom hrebeni Roštúna prekonáva ďalší kopec Klokoč. Aj v tomto ročnom období je tu rozprávkovo pekne. Pripomína mi to Chýšky vo Veľkej Fatre, miestami sa na nás pozerajú stromoľudia z Pána Prsteňov. Tolkien tu určite nikdy nebol, lebo inak by sa do jeho diela dostali aj obrovské divozely, ktoré ešte aj teraz stoja všade dookola. V čase ich kvitnutia to tu musí byť pekné iným spôsobom. Obdivujeme drevený kríž plný klincov, ktoré do neho zatĺkajú okoloidúci turisti. My so sebou nemáme žiadny, tak aspoň poklepeme tie existujúce a odfotíme sa. V diaľke už je už vidieť náš posledný cieľ Plavecký hrad a tak sa znova ponoríme do lesa a pokračujeme ďalej. Pri jednej z posledných zastávok na Amonovej lúke rozmýšľame, ako egyptský boh môže súvisieť s Malými Karpatmi. Na nič rozumné neprídeme a preto po občerstvení považujeme za rozumnejšie pokračovať ďalej.
Po krátkej ceste lesom, kde stretneme na prechádzke skupinku ľudí so psíkmi (jen z nich bol vlkodav) sme sa dostali už nad Plavecké Podhradie. Nikto zbabelo neutečie a tak sa všetci spoločne viac šmýkame ako ideme dole krátkym strmým výšvihom. Šťastne zídeme dole a potom po blatovej lesnej ceste rozjazdenej od áut, okolo kopca na vrchole ktorého bolo keltské hradisko Pohanská (niekedy nabudúce) sa dostávame na Plavecký hrad. Bližšie sa rozpisovať o hrade je zbytočné. Každý z nás už na nejakej tej zrúcanine v živote bol, je to zaujímavé, pekné a väčšinou aj s peknými výhľadmi (okrem Dobrej Vody). Tu sú splnené všetky podmienky, počasie nám praje a tak vidíme Záhorie aj Malé Karpaty ako na dlani.
Ďalej je to už len dole kopcom a cez dedinu k autám. Za zaznamenanie stojí len krátka návšteva miestnej krčmy. Chalani naozaj neklamali majú tu repák. A tak po krátkej „burgynovej kampany“ nastáva čas lúčenia. Jedno auto smeruje do Trnavy a to naše po krátkej zastávke u Paľa v Bíňovciach do Vrbového (a Juro ešte do Piešťan).
Čo povedať na záver? Super akcia ! Mne sa veľmi páčilo okolie (podľa predbežných rozhovorov počas túry sa sem hádam počas tohto roka ešte vrátime), počasie nám vyšlo a nálada bola výborná. Ďalšie plusové body pre Jančiho (jeden mu zrážam za to, že musím písať tento zápis). Na začiatku som si pomohol upraveným výrokom klasika. Je síce pravda, že táto zima je počasím zatiaľ netradičná, pre lyžiarov nešťastná, ale táto nedeľa patrila určite k tým šťastnejším dňom.
Akcie, ktorú sme absolvovali mimo plánu sa zúčastnili : garant Jano Budoš s dcérou Barborou, Igor Naništa, Vlado Naď, Miro Šuga, Paľo Herceg, Juro Poláček, Martin Golier a zapisovateľ Juro Golier
