Akcie sa za MKCK zúčastnili: Kamil Lavor, Igor Matkovčík, Jožo Benedikovič, Jožo Michalec, Paľo Vrábel, Dušan Surovčík, Juro Poláček, Andrej, Martin a Juro Golierovci.
Ako naši hostia: Denis Vrábel, Mirka Valovičová, , Peťo Julíny, Jožko Kováč a Kornel Ninis.
Deň 0 štvrtok 12. júna
Tento rok sa nás nazbieralo viac, ako bývalo zvykom posledné roky a tak sa v Piešťanoch pri Bille ráno stretávajú až 3 autá. Jedno už dopoly zaplnené trnavskou partiou, do ostatných nastupuje okolie Piešťan. Robíme rýchle štartovné foto a príliš sa nemotáme ďalšia zastávka bude v Žiline pri Tescu, cesta je dlhá a hlavne väčšina z nás plánuje ťahať z Liptova. Naše dve autá idú priamo do Liptovského Mikuláša, Kamil ide cez Habovku, kde vyloží časť posádky a všetku batožinu. Môžeme takto ťahať „na ľahko“.
V Mikuláši sa naobedujeme a šliapeme podľa plánu smerom na Huty cez Kvačiansku dolinu. Za Tatralandiou sa zdravíme v protismere s Kamilom, Paľom, Jožom a Igorom, ktorí idú zaparkovať auto do Mikuláša a plánujú zdolať Huty po ceste cez Matiášovce. V Kvačanoch neobídeme pivovar Brontvai a osviežime sa ich produktami (najbližšie chvíle strávime mimo ciest a tak si to môžeme dovoliť). Ďalej už stretáme len peších turistov a partiu východniarov, ktorí idú tiež na našu akciu, ale sú plne nabalení. Robíme krátku odbočku a prezeráme si zrekonštruované mlyny na Oblazoch, obdivujeme technické riešenie mlynu a píly, zasadených v nádhernom prostredí. No času nie je nazvyš, musíme pokračovať ďalej. Znova nasadáme na bicykle, aby sme z nich za chvíľu zosadli. Problém. Cesta ďalej je zavalená popadanými stromami. Najskôr skúšame bicykle prenášať, ale naša partia to vzdáva a otáča sa späť. Východniari skúšajú variantu prechodu cez potok, pri ktorej sa niektorí z nich aj okúpu. Vraciame sa na Oblazy a skúšame cestu na Veľké Borové. Je priechodná, okolie je nádherné a tak nám ani príliš nevadia tie dva kopčeky navyše, ktoré musíme prekonať ešte pred Hutami. Akurát všetci oceňujeme miestny informačný systém veď umiestniť pri vstupe do doliny tabuľu, ktorá by oznámila, že priama cesta na Huty je nepriechodná by až toľko nestálo. A pokiaľ tam aj takáto tabuľa náhodou niekde bola, my sme si ju nevšimli.
No nevadí, ešte sa musíme cez Huty vyškriabať hore na cestu a potom to už bude len zjazd. V dedine stretávame východniarov prešli cez potok a tak sa teraz sušia v krčme. My sa už nemusíme veľmi naháňať. Kamilova partia napriek oneskorenému štartu je rýchlejšia ako my a tak pôjdu vybaviť namiesto nás prezentáciu do Nižnej. Do penziónu Monika v Habovke, ktorý bude našim dnešným táborom, prichádzame len chvíľu pred nimi, napriek tomu, že batohy s výslužkou, ktorú dostali pri prezentácii sú skutočne ťažké. A tak sa len rýchlo zložíme do izieb a ideme na večeru, ktorú nám prichystali v penzióne. Čučoriedkový aperitív, vývar a pečené rebierka sú skvelé. Ešte chvíľu posedíme pri pive a rozchádzame sa na izby. Ráno musíme skoro vstávať a hneď po raňajkách vyraziť aj s batožinou do Nižnej. Ešte si na izbe pozrieme druhý polčas futbalu Brazília Chorvátsko a je definitívny koniec dnešného dňa.
Deň 1. piatok 13. júna
Vstávame skoro ráno, na 6:15 máme dohodnuté raňajky a potom odchod. Raňajky sú opäť skvelé, so šiškami na záver a potom sa už len rozlúčime s domácimi a nasadáme na bicykle smer Nižná. Cesta klesá, takže nám to pekne odsýpa a štart v pohode stíhame. Vypočujeme si tradičné príhovory, pozrieme kultúrny program, zakričíme 3-krát Hurá! a vyrážame.
Všetko prebieha podľa tradičného scenára slávnostný okruh po Nižnej, cesta zapchatá kilometrovým pelotónom cyklistov, deti v uliciach oravských miest a obcí, relatívna pohodička až do Vitanovej, potom dva kratšie ale o to strmšie stupáky na hranicu, v posledných rokoch tradičné sponzorské občerstvenie kúsok za hranicou (výborné), salaš so žinčicou a syrom, krátka zastávka v drevenom kostole na okraji Zakopaného a tradičné fotenie na jeho schodoch, posedenie v kaviarničke na pešej zóne Zakopaného. Píšem to len takto v skratke, ale je to skvelé, kvôli tomu sem chodíme každý rok, kto to zažil vie o čom hovorím, kto nie je srdečne vítaný v budúcnosti. Pre mňa osobne je to výborný oddych od každodenného zhonu.
Tento rok je tu ale jedna podstatná zmena cesta do Lysej Poľany je vraj v rekonštrukcii a tak musíme ísť cez Poronin a Bukovinu Tatrzaňsku. Aspoň si pripomenieme dávne časy, keď táto akcia mávala základný tábor v Červenom Kláštore (ozaj, vtedajší účastníci, spomínate si, ako sme boli v Červenom Kláštore voliť ?). Pamätám si, že cesta na Poronin je veľmi frekventovaná, potom je to pár kilometrov v pohode, nasleduje prudký kopec dlhý asi 2 3 kilometre ukončený kruhovou križovatkou na vrchole stúpania a potom je to už viac-menej po rovine a dole kopcom. Takto o tom informujem aj ostatných, ktorí idú dnes tento smer prvý krát. Buď je ľudská pamäť krátka, alebo Poliaci niečo porobili s kopcami, ale to viac-menej dole kopcom mi všetci vyčítajú. Od križovatky totiž cesta ešte vytrvalo, aj keď menej prudko stúpa v podstate až do miest, kde sa pripája pôvodná cesta od Zakopaného. Niektorí teda pomaly tlačia (Andreja bolí koleno a tak hore kopcom tlačí, po rovine trpí a dole kopcom sa nejako zvezie). Križovatka od Zakopaného je v rekonštrukcii, menia ju na kruhový objazd a dozvedáme sa, že toto je jediné rozkopané miesto na pôvodnej trase. Takže mohli sme ísť aj tadiaľto. Nevadí, niektorí sme si obnovili spomienky, ostatní spoznali novú trasu.
Na Slovensko je to už naozaj len dole kopcom, v Lysej Poľane sa dáme dohromady, aby sme sa opäť rozdrobili v kratšom stúpaní do Tatranskej Javoriny. A odtiaľ znova dole už sa tešíme na posedenie v Podspádoch. Dnes je pekne, teplo a tak sedíme vonku, dáme si pivko, kofolu, polievku alebo turecký guláš a zbierame posledné sily na výšľap do sedla Príslop. Vieme, že odtiaľ do cieľa to bude už len zjazd. Tu sa našťastie nič nemení a tak sa všetci šťastne dostávame do hotela Magura v Ždiari, kde si dáme zaslúžený guláš a pivko. Prvú časť trasy tohto ročníka sme zvládli. Už len zobrať batožinu a ubytovať sa. Večer ešte skočíme na ľahkú večeru a nejaké to pivko a deň je úspešne za nami.
Deň 2. sobota 14. júna
Sobota je tradičný oddychový deň. Niekto volí turistiku, niekto cyklistiku, niekto spoznávanie zaujímavostí a niekto spoznáva reštauračné zariadenia. Chalani ráno vybehnú na raňajky do Magury, pochvaľujú si bohatú ponuku švédskych stolov, ja si pochvaľujem, že som sa aspoň trocha vyspal. Ale musím o to rýchlejšie vyskočiť z postele autobus odchádza o pol hodinu (nakoniec ešte o 5 minút skôr). Dnes volíme opäť turistiku. Plesnivec a možno aj Brnčálka je trefa na istotu, podľa mňa je to jedna z najkrajších častí Tatier. Z autobusu vystúpime v Tatranskej Kotline a už aj niektorí vyťahujú pršiplášte. Nie je to ale kritické a jemnému mrholeniu unikáme. Cesta spočiatku stúpa pozvoľna, potom je to na kúsku strmé a neskôr lesom je to už v pohode. Asi 10 minút pred chatou začína vážnejšie mrholiť, jemne prší a trochu premokneme. Chata je preplnená, tak si horec a pivko dávame na stojáka v chodbičke. Aspoň je tu teplo. Ale uvoľňuje sa aj stôl a tak si môžeme dať aj polievku. Vonku sa vyjasňuje a tak sa púšťame ďalej. Po ceste cez Rakúske lúky obdivujeme výhľady na hrebeň Belianskych Tatier, neskôr sa otvárajú krásne pohľady na Kežmarský štít. Počasie je super, po medveďoch vidíme len jednu úhľadnú stopu priamo na chodníku a tak sa šťastne dostávame k Bielemu plesu. Fotografom sa trochu zaplnili pamäťové karty, ale ešte majú nejaké miesto na spoločné foto na brehu plesa. Ešte pol hodinku a sme na Brnčálke Chate pri Zelenom plese. Posledných 15 minút nás najskôr zachytí sneženie (zmrznuté krúpky), neskôr dážď. Aj sme trochu premokli a tak sa tešíme do chaty. Problém. Práve dnes sa totiž konal beh na chatu a tá praská vo švíkoch. Našťastie je otvorený aj spodný bar, ktorý je ešte prázdny a tak máme voľný jeden stôl, kde sa dá posedieť a osušiť.
Počasie sa umúdrilo a dovolilo nám už v suchu zísť dole a potom do Tatranskej Lomnice, kde si dáme večeru v Lavíne a kávičku v kaviarni oproti na vlakovej stanici. Po ceste autobusom ešte absolvujeme krátku vyhliadkovú jazdu po Lendaku a už sme doma. Vymeníme si dojmy s ostatnými, ktorí dnes bicyklovali do Starého Smokovca, alebo spoznávali Ždiar, Paľovi zagratulujeme k víťazstvu v jazde zručnosti a nakoniec skočíme ešte na jedno pivko do relatívne vzdialeného, ale príjemného penziónu Ždiar a jeho Goralskej karčmy. Zajtra už ideme domov.
Deň 3. nedeľa 15. júna
Opäť skorý budíček raňajky na Magure sú od 6:00. Vonku je chladno, zamračené, začína mrholiť. Takto sa s nami tento rok lúči Ždiar. Ale nepomôžeme si, dobre sme sa najedli a nebudeme dlhšie čakať, možno bude aj horšie. Po odbočku v Tatranskej Kotline to ide dole kopcom, ale chlad a voda striekajúca spod kolies spôsobujú, že si to vôbec neužívam. Už aby sme išli do kopca, aby som sa trochu zohrial. Túžbu mi splní stúpanie na Kežmarské žľaby, cesta je suchá a tak je to celkom fajn. Andrej koleno nerozchodil ani včera na turistike a tak z Tatranskej Lomnice na Štrbské pleso volí radšej električku. My ostatní to v skupinkách ťaháme ďalej. Ide sa dobre, občas aj niekoho obehneme, okolo nás lietajú „žiletkári“ a tak s krátkou zastávkou pri kyselke v Starom Smokovci pokračujeme plynule ďalej. Okolo Vyšných Hágov (a neskôr pri Podbanskom) vidíme dôsledky poslednej veternej kalamity zase sa otvorili pekné nové výhľady, ale je škoda zničeného lesa. Na odstavnom pruhu na ceste pod Štrbským Plesom je opäť sponzorské občerstvenie (opäť výborné koláčiky). Niektorí ešte idú hore na Štrbské Plesom, ostatní pokračujú dole. Ja sa ešte chcem aspoň na chvíľu zastaviť u kamaráta v Liptovskom Petri a tak pokračujem. Fúka protivietor a tak aj v zjazde musíme väčšinou šliapať. Ale ide to a neskôr cez Pribilinu a Vavrišovo je to napriek bočnému protivetru paráda. U Paľka posedím aj s Andrejom asi pol hodinku, keď dorazí partia zo Štrbského Plesa a musíme pokračovať. Kamil nám už medzitým bol zobrať batožinu, ktorá nás už čaká pri autách a tak sa tiež nakladáme a ideme. Kamila sa jeho posádkou stretneme ešte pri obede v Liptovskom Mikuláši, ale tu sa už všetky partie lúčime Kamil ide o niečo skôr, Dušan & spol. ešte budú stáť na Strečne a my pôjdeme priamo do Vrbového. Už len 250 300 km v autách a 47. ročník Okolo Tatier je minulosťou. Tých 365 dní vydržíme o rok sme (dúfam) opäť v Nižnej na štarte.
Epilóg
Akciu Okolo Tatier nie je potrebné zoširoka predstavovať. Pravdepodobne najmasovejšie cykloturistické podujatie na Slovensku navštevujeme pravidelne, tu sme položili základný kameň nášho klubu, skoro každý z nás tu už aspoň raz bol a viacerí sa sem vraciame podľa možností každoročne. Tento rok je potrebné špeciálne poďakovať Kamilovi vybavil obidve ubytovania (Habovka, Ždiar) aj parkovanie áut v Liptovskom Mikuláši, zariadil odvoz batožiny z cieľa a spolu s Igorom a Paľom v Nižnej vybavili prezentáciu a odvoz štartovných balíkov.
Juraj Golier
