Dunajská cyklocesta Passau Bratislava 14.7. 17.7.2014
Zúčastnení: Milka a Ľuboš Kraicoví
Dunajská cyklocesta tento cyklistický fenomén kto by ho nechcel absolvovať? Nám sa to podarilo asi po 10 rokoch plánovania a neustáleho odsúvania vraj na vhodnejšiu dobu. Ale tento rok sme si povedali: Tak dosť. IDEME! Termín – polovička júla, ideme klasickým smerom: z Passau do Bratislavy. Problém s cestovaním do Passau sme vyriešili nasledovne: do Viedne sa necháme priviesť na aute aj s bicyklami a odtiaľ (Franz-Josef Bahnhof) pôjdeme priamym cyklovlakom až do Passau. No a z Passau už po svojich. Ubytovanie sme vždy riešili priamo na mieste, kde nás zastihne večer a to v nejakých gasthofoch alebo v rodinných domoch (Zimmer frei).
V pondelok 14.7. ráno o 4:30 nasadáme v Zelenči do auta a putujeme smer Viedeň. Nechávame si dostatočnú časovú rezervu čo keby… Vlak z Franz-Josef Bahnhof nám ide až o 7:28, my sme tu však už o 6:15. Nastáva prvý problém: lístky sa predávajú až priamo vo vlaku (keďže lístky sa dajú objednať aj cez internet), tak nás chytá nervozita, či to nebude už plné. Ale máme aj záložný plán (z Westbahnhof idú ďalšie vlaky do Passau, ale už z prestupmi). Šoféra posielame domov na Slovensko a my čakáme. Všetko však dopadne dobre, miesta je dosť, nastúpime do vlaku, kúpime si lístky a necháme sa unášať smer Passau.
Do Passau prichádzame podľa plánu krátko pred obedom. Počasie je ukážkové polojasno 25 °C. Prezeráme si staré centrum. Prvou zastávkou je dóm sv. Štefana, v ktorom sa nachádza najväčší orgán na svete s 17388 píšťalami. Interiér je jednoducho unikátny a prepracovaný do posledných detailov. Pred dómom sa nachádza socha Maximiliána Josepha I. Ako absolútny začiatok trasy volíme klasický bod sútok troch riek: Dunaj, Inn a Ilz, odkiaľ cca o 13:45 vyrážame na cestu. Cez most prechádzame na severný breh Dunaja a začíname ukrajovať prvé kilometre nášho putovania. Ide sa nám v pohode. Po krásnej asfaltovej cestičke popri samom Dunaji zanechávame za sebou krásne dedinky Erlau, Obernzell a zastavujeme sa v nádhernom gasthofe pri Kohlbach Mūlle na jedno „orosené“. V dedinke Niederranna prechádzame na južný breh, aby sme o chvíľu prišli ku Schlögenu – mestečku, kde sa Dunaj dvakrát točí a vytvára až profil písmena „S“. Hneď pri Dunaji je hotel Donauschlinge, kde nechávame bicykle aj s batožinou a vyberáme sa pešo na vyhliadku Schlögene blick, asi 40 minút peši do kopca. Stúpanie je riadne, ale výhľad stojí za to. Naskytá sa nám jedna zo scenérií, na ktoré sa nezabúda. Chvíľku si ju užívame, ale potom zbehneme rýchlo dolu, bicykle sú v poriadku, nasadáme a ideme snáď po najkrajšom úseku celej cyklotrasy. Cesta ide tesne popri Dunaji, presne kopíruje kľukaté brehy po absolútnej rovine. Prechádzame cez Inzell. Všade je tu veľa „Zimmer frei-ov“ a pekné kvetinami vyzdobené gasthofy. Zdá sa nám to priskoro na zastavenie kvôli nocľahu, tak putujeme ďalej po tejto nádhere až do Aschachu, mestečka s krásnou promenádou priamo pri Dunaji, plnou všakovakých reštaurácií, bufetov, cukrární atď. Tak tu to zakotvíme pre dnešok. Ubytovanie si poľahky nájdeme v centre mestečka v súkromí u pani Maryšky (pôvodom z Poľska). Po už potrebnej očiste sa vydáme na spomenutú promenádu niečo pojesť a vychutnať si čaro letného večera krátkou prechádzkou. Stav tachometra 72 km, s priemerom 18 km/h, prevýšenie 181 m.
Na druhý deň po raňajkách od pani Maryšky sa krátko po ôsmej hodine vydávame na trasu. Pri priehrade (vodnom diele) Wilhering prechádzame znova na severný breh Dunaja, lebo po južnom už cyklocesta nevedie. Na krátko sa zastavíme v Ottensheime, je tu pekné malebné centrum. Musíme odolať aj útulnej kaviarničke, lebo kávu si chceme dať až v Linzi. Pri príchode do mesta Linz zase prekračujeme Dunaj naspäť na juh. Prichádzame do centra, je tu celkom rušno, lebo po centre je povolená aj premávka vozidiel. Zastavujeme sa na malom námestí na už vcelku potrebnú kávičku a ďalej po centre prechádzame radšej pešo. Zastavujeme sa pri obrovskom dóme zasvätenom Panne Márii. Je postavený v novogotickom štýle, ale je pomerne nový. Dal ho postaviť biskup Franz Joseph Rudiger v r. 1862, dostavený bol v r. 1924 za J. M. Gföllnera. Plán k výstavbe vypracoval Vincenz Statz, ktorý riadil i dostavbu dómu v Kolíne nad Rýnom. Projektant mal však jednu povinnosť: veža dómu nesmela byť vyššia ako veža Štefansdómu vo Viedni.
Je pomerne teplo, preto sa vydávame rýchlo preč z mesta, prekračujeme zase Dunaj a po jeho severnom brehu pokračujeme smerom na Mauthausen. K samotnému pamätníku koncentračného tábora treba vyšliapať 14 %-tné stúpanie. Areál je vlastne pevnosť. Tá sa stala svojho času jedným z najväčších komplexov pracovných táborov nacistického Nemecka. Mauthausen patril medzi najprísnejšie tábory pre „nenapraviteľných politických protivníkov ríše“.
Schádzame späť k Dunaju a pokračujeme smer Metterkirchen. Tu v okolí je vybudovaných veľa nových protipovodňových hrádzí, lebo Dunaj tu v poslednej dobe vyčíňal veľmi kruto, čo svedčia aj nápisy na fasádach domov o výške hladiny vody v rôznych rokoch. Slnko pripeká a my sa na chvíľu zastavujeme v supermarkete občerstviť sa a posedieť v tieni. Cesta našťastie pokračuje takmer stále po rovine a sem tam ideme aj cez malý lesík.
Prichádzame do mesta Grein. Tu sa zastavujeme prezrieť si jeho krásne malé uličky a peknú, malú riečnu promenádu. Dobre nám padne aj kávička v útulnej kaviarničke priamo na promenáde. Za Greinom cyklocesta na chvíľu splynie s hlavnou cestou a za St. Nikola začíname pomaly rozmýšľať, kde dnes „zložíme kosti“. Ešte je pomerne dosť času, tak to potiahneme až do Ybbsu. Je to presne to, čo naše duše na večer potrebujú. Malebné mestečko s pekným centrom ako stvoreným pre večernú prechádzku. Ubytujeme sa v miestnom penzióne Mang patriacom už vyše polstoročia rodine Höllerových. Ubytovanie je na úrovni a tak po telesnej očiste a po večeri odchádzame spoznávať zákutia starého centra. Je tu múzeum z čias Rímskej ríše a múzeum starých bicyklov. Bohužiaľ obe sú už zavreté. Po ešte večernom zahasení smädu sa vydávame do ríše snov v našom penzióne. Stav tachometra: 128 km, s priemerom 18,9 km/h, prevýšenie 355 m.
Tretí deň smerujeme (opäť po raňajkách) na Pöchlarn. Tu sa dlho nezdržíme a pokračujeme až do Melku. Ten stojí za zastavenie. Ale bez štartovacej kávy to nejde. Tú si dáme hneď pri vstupe do mesta. Pri vjazde do starého centra musíme dávať pozor, lebo sa to tu prestavuje, všade sú zátarasy a obchádzky. Centrum je pomerne rušné, tak musíme ísť pešo a pomaly sa predierať davom ľudí. Vytlačíme bicykle do kopca a prichádzame k samotnému kláštoru. Bicykle odstavíme na parkovisku. Kláštor Melk je známy ako jeden z najväčších klenotov barokovej architektúry na svete. Kláštor je od svojho založenia v roku 1089 nepretržite obývaný benediktínskymi mníchmi. Do dnešnej podoby vznikal v rokoch 1702 až 1736 podľa plánov Jakoba Prandtauera. Je tu veľa turistov a je tu teda na čo pozerať. Na vysokých podstavcoch stoja sochy sv. Leopolda a sv. Kolomana. Východná fasáda v štýle paláca je prevýšená dodatočnou napodobneninou melkského kríža. Mierime ku kláštorným záhradám. Kláštorný park bol založený v roku 1750 ako baroková záhrada, v roku 1822 bol z väčšej časti preformovaný do anglického parku. V roku 1995 bola zahájená jeho rozsiahla revitalizácia. Okrem stoviek rôznych kvetov tu môžeme vidieť veľa altánkov, fontán a veľa rôznych cestičiek cez celý park. Dalo by sa tu zdržať veľmi dlho, ale treba pokračovať ďalej.
Prechádzame cez most na severný breh Dunaja a smerujeme do údolia Wachau. Pri ceste sa začínajú objavovať nespočetné marhuľové sady a na okolitých kopcoch preslávené vinice, na ktorých sa rodí víno európskeho významu. Prechádzame malebnými dedinkami St. Michael, Wösendorf. Cesta cez ne pripomína prechod po stredovekých uličkách. Cestu lemujú staré kamenné kostolíky, vínne pivnice a bočné úzke uličky vedúce k tajomným (určite pivničným) cieľom. Trasu nám križujú veľké skupiny cyklistických seniorov, ktorí pri kochaní zabúdajú, že nie sú na ceste len oni sami. Zastavujeme sa pri dedinke Jöching na ochutnávku vínka v krásnom štýlovom kvetinovom átriu. Víno nebolo najlacnejšie, ale Wachau je Wachau… Tu prečkáme aj malú dažďovú prehánku, ktorá orosila aj naše bicykle. Pokračujeme ďalej smerom na Dürnstein. Mestečko je trochu do kopca, ale opäť je veľmi malebné s tichými, úzkymi uličkami. Nad Dürsteinom je rovnomenný hrad, z ktorého je pekný výhľad na celé údolie Wachau. Cestu k nemu nám prekazila opäť krátka prehánka, ktorú sme museli prečkať v závetrí.
Onedlho prichádzame do Kremsu. Je tu pekné a hlavne pokojné, historické centrum. Zastavujeme sa aj pri múzeu karikatúr. Je to pomerne veľké mesto a dá nám zabrať dostať sa z neho von, ale cykloznačenie je vzorové a kontroluje ho ešte navigácia, tak všetko ide ako po masle. Smerujeme na Traismauer. Je tu aj útulná cykloobčerstvovňa, ale pre veľké množstvo cyklistov sa tu moc nezdržujeme. Hlavou nám víri myšlienka potiahnuť to dnes až do Tullnu. Vcelku sa nám to aj darí. Do mesta prichádzame krátko po pol siedmej. Mesto spĺňa všetky naše atribúty pre prenocovanie: pekné živé centrum, promenáda pri rieke, skrátka všetko pre náš už vcelku zabehnutý predvečerný život. Len nájsť ubytovanie. Podarí sa nám to až na tretí pokus, ale ubytovanie v Albrechtsstuben vyhovuje po všetkých stránkach, je blízko aj centra, aj nábrežia Dunaja. Takže po hygiene ideme spoznať centrum, kde sa práve konajú trhy talianskych špecialít, všade hrá podmanivá talianska hudba, na promenáde je patrične živo. Spokojní odchádzame na nočný odpočinok. Stav tachometra: 120 km s priemerom 18,4 km/h, prevýšenie 337 m.
Ráno, krátko po ôsmej hodine opúšťame Tulln. Je už patrične vidieť, ako sa krajina od začiatku nášho putovania zmenila a tento krát už pomaly cítiť aj blízkosť Viedne. No my máme v pláne si ešte prezrieť mestečko Klosterneuburg. Centrum nás moc nenadchlo, lebo tam bola zase premávka áut v plnom prúde. Reputáciu zachránil starý augustiánsky kláštor so svojimi sakrálnymi umeleckými pokladmi, predovšetkým „Verdunským oltárom“ a za pozornosť určite stojí aj nádherná baroková Sala Terena a jej osem mytologických Atlantov v nadživotnej veľkosti rozmiestnených po jej obvode. Celkovo sa tu zdržíme skoro dve hodiny. Takže je čas pomaly uberať sa ďalej. Ale to sa už nefalšovane blíži Viedeň. Čomu nasvedčuje zvýšený ruch nielen cyklistov, ale aj áut. Stratégia je jasná: preštrikovať sa po spleti cestičiek na dunajský ostrov, ktorý je dlhý ako slíž a cez neho v pokoji prejsť na druhý koniec mesta. Našťastie pomocou značenia a hlavne navigácie sa nám to hravo podarí a užívame si bicyklovanie po pokojných cestičkách ostrova. Je práve čas obeda, tak sa zastavujeme v miestnej reštaurácii a objednáme si za odmenu „Wienerschnitzel und Bier. Veď cieľ našej cesty je už na dosah. Po dobrom obede pokračujeme ďalej. Na konci ostrova prejdeme na severný breh a pokračujeme ďalej po dunajskej cykloceste. Je pomerne horúco a to vyhnalo do prírody aj nudistov (hlavne geriatrického veku), ktorí sa nám tu motali popri chodníku. Našťastie trasa odbočovala okolo nejakého chemického podniku, tak sme sa ich zbavili. Ďalšia cesta bola od horúčavy úmorná, ale hlavne nudná, Rovná ako čiara vľavo a vpravo lesy, vpredu hrádza, vzadu hrádza a sem tam odbočka ku nejakým dedinkám a to až po dedinu Stopfenreuth. Tu je v chládku útulný gasthof už so slovenskou obsluhou, tak neváhame a občerstvíme sa. Ďalšia cesta nám už bola známa z našich minulých cykloakcií. Pred Hainburgom prejdeme posledný krát cez Dunaj, obídeme centrum a smerujem ku hraniciam. Nedá nám to a urobíme si ešte za Hainburgom malú odbočku popri golfovom ihrisku ku Devínu. Ten pohľad na neho z rakúskej strany je úchvatný.
Po obligátnom fotografovaní sa vraciame späť na cyklocestu. Prekračujeme pomyslené hranice pri Bergu a to už sa nezadržateľne blíži most SNP, oficiálny cieľ nášho dunajského putovania. Spomienkové foto s našimi zdvihnutými palcami definitívne ukončí našu cestu. Zostáva nám už len prejsť na hlavnú železničnú stanicu. Po preštrikovaní sa bratislavskými uličkami k nej prichádzame o 17:50. O 18:00 nám ide vlak do Trnavy, ktorý hravo stíhame. Stav tachometra: 123 km s priemerom 19 km/h, prevýšenie 348 m.
Sedíme vo vlaku a neveríme vlastným očiam. My sme to dokázali! Je nám aj trochu ľúto, lebo to bola fantastická cesta, ktorá prekročila naše očakávania. A už sa to všetko končí. Prešli sme vlastne celým Rakúskom, jeho krásnou krajinou a viedol nás po celý čas náš sprievodca DUNAJ. Veríme, že sa k nemu ešte vrátime i keď len na nejaký krátky úsek.
Takže Dunaj, zase niekedy dovidenia!
Ľ. Kraic
