Dunajská cyklocesta Passau-Bratislava 8.6.-13.6.2015
Za MKCK sa zúčastnili: Vlado Naď, ako garant akcie, Božena Ilavská, Hela Gurinová, Anka Kučerová, Palo Herceg, Jozef Benedikovič, Stano Studený, Vlado Oravec, Miro Šuga, Tono Gieci a ako hosť, Tónov syn Mário.
Na začiatok pár geografických údajov. Dunaj, čo do svojej dĺžky, je svojimi 2850 km druhou najdlhšou riekou v Európe. Predčila ho len Volga. Pramení vo Schwarzwalde, 60 km SV od Bodamsee v Donauschingene, na sútoku Brigach a Breg. Preteká 10 štátmi: Nemeckom, Rakúskom, Slovenskom, Maďarskom, Chorvátskom, Srbskom, Bulharskom, Rumunskom, Moldavskom a Ukrajinou. V Nemecku preteká cez Ulm, Ingolstadt, Regensburg, Passau, v Rakúsku pokračuje cez Linz, Krems, Viedeň, Slovenskom cez Bratislavu, v Maďarsku Budapešťou, ktorú rozdeľuje na Budu a Pešť. Chorvátskom cez Vukovar, v Srbsku cez mestá Novi Sad, Belehrad, kde sa k nemu pripája rieka Sáva. Rumunskom cez Turn Severin, Bulharskom mestami Vim a Ruse a opäť sa vracia do Rumunska v mestách Brila, Galati, posledné je Tulcea, kde vytvára nádhernú deltu Latea, vyhlásenú UNESCOM za svetové dedičstvo.
Dunajská cyklocesta je jednou z najznámejších a najnavštevovanejších cyklotrás v Európe. Vedie od symbolického prameňa Dunaja v Nemecku až k ústiu Dunaja do Čierneho mora v dĺžke 2600 km. Väčšinou vedie po vedľajších cestách s malou premávkou po oboch stranách alebo po cyklocestách, ktoré sú veľmi dobre značené.
Tak čo, ešte sa čudujete, prečo sme sa pre ňu rozhodli? Samozrejme, že sme si vzhľadom na našu super kondíciu trúfali na celý úsek, ale ako sa hovorí, z objektívnych príčin, sme sa rozhodli len pre časť tejto cyklocesty, od Passau po Bratislavu, v dĺžke cca 420 km. Po vyriešení dopravy sa zháňali mapy, prospekty o kultúrnych pamiatkach, hradoch a zámkoch, ktoré by bolo vhodné navštíviť. Termín odchodu sa stanovil na 8.6.2015 – Medarda.
Konečne nastal ten očakávaný deň. Na železničnej stanici v Trnave sme sa zišli o 6,00 hod, slniečko sľubne svietilo a prišlo nás vyprevadiť na cestu. Piešťanci prišli vlakom a Tóno so synom na aute z Topoľčian. Naložili sme bicykle na autá a vyrazili smer Passau, kde sme dorazili okolo obeda. Naložili batožinu na bicykle a vyrazili podľa vopred pripraveného plánu. Jedinečný Passau (každé mesto je jedinečné), leží na sútoku troch riek, uprostred Dunaj, v ľavo malinký Ilz s jeho čiernou vodou a napravo bohatý na vodu viac než samotný Dunaj zelený Inn. Po krátkej prehliadke starého mesta, ktoré má bohatú históriu a úžasnú katedrálu sv. Štefana, ktorá má najväčší orgán v Európe naberáme po ľavej strane smer Erlau, kde nás zastihla riadna búrka. V snahe rýchlo sa skryť pred dažďom do gasthausu, si Paľo nevšimol reťaz natiahnutú medzi dvoma stĺpmi a bicyklom ju pretrhol. Ešte že bola z umelej hmoty, ktovie ako by to bolo dopadlo keby bola taká pravá, oceľová. Božka neváhala, asi 20 cm kúsok mu na pamiatku zodvihla napriek lejaku, len tak, na pamiatku, ako trhačovi reťazí. Totálne premočení sme sa prezliekli do suchých vecí s pocitom, že konečne sme v suchu. V gasthasuse sme si dali prvé cappuccina a pivá. A to začala nová etapa Passau- začiatky kurzu nemčiny. Chlapci pokropení rakúskymi dažďovými kvapkami, začali so svojimi nesmelými pokusmi nemčiny: „Ein cappuccino a dve pivá“. Čašník s vytreštenými očami a otázkou „Bitte?“ nechápal, no oni nechápali, zasa jeho. Veď je to predsa jasné, jedno kapučíno a dve pivá. Počkali sme, kým sa búrka utíši a keď prestalo pršať, pokračovali sme v našej ceste. Ale čo to zrazu, o pol hodiny prišla nová vlna, nie však slnečná, ktorá by nás osušila. Dvakrát hádajte aká. No predsa dažďová. Ďalší šuch a ďalšie mokré veci. Tak to mi už nebolo všetko jedno. S dlhými vecami na prezlečenie som skoncovala. V garderóbe už nič nezostávalo, len krátke strihy. Predsa hlásili krásne slnečné počasie počas celého týždňa, tak načo brať dlhé veci. Bolo treba premyslieť každý kúsok batožiny. Dať či nedať, to bola naša Shakespearovská otázka. Pretože zbaliť sa na 6 dní, s plnou poľnou na bicykli, nie je nič jednoduché. Presne odhadnúť, čo bude treba a čo nie. Nuž, ale po vojne, je každý generál. Takto druhýkrát zmoknutí, sme sa zastavili v kempe s karavanmi a letnými domčekmi, s myšlienkou, že na dnes stačilo. V zúfalej snahe dobiť sa na recepciu, ktorá ešte nezahájila letnú sezónu sme sa rozhodli zvoliť inú taktiku. Zohriať telo ohnivou vodou, aby vysušila šat smerom zvnútra navonok. A pomohlo a nielen na šat. Zrazu sa nám zdal svet veselší a šaty nie až tak mokré. Pretrvávajúce drobné pršanie bola prechádzka ružovým sadom oproti dvom búrkam a tak sme pokračovali ďalej. Iné nám totiž nezostáva. Prešli sme okolo vodnej elektrárne Donaukraftwerk Jochenstein a obrej drevorezby morskej panny, aspoň tak vyzerala. Čo by tu však robila, veď more je na stovky kilometrov vzdialené. Otázka bola na mieste v každom z nás. Bola to víla Isu, ktorá podľa tamojších legiend vábila dunajských lodníkov do náručia smrti. drevenom vyhotovení na Brehu Dunaja. V Niederrane sme prešli na pravú stranu Dunaja okolo Waldkirchenu, ktorý nás pozdravil zrúcaninou hradu Wesen, týčiaceho sa na kopci, konečne sme prišli do Schlogenu. A zrazu prvý gasthaus Blau Donau, s obrou terasou a výhľadom na Dunaj, stojaci na brehu Dunaja nám poskytol prvý nocľah. Zastali sme, nebolo čo váhať, zvečerievalo sa a obloha bola temná. Domáca bola Rumunka, našťastie. Chlapci si aspoň pokecali a „spacákári“ si vybavili ubytovanie zadara, len tak na podlahe v izbe. Tomu hovorím čaro osobností. Uznajte sami: Paľo, Bene, Tóno a jeho milý a inteligentný syn Mário. Večer sme posedeli na terase a začali prvé doťahovačky na garanta Vlada. Myslím, že to bol Miro Šuga, kto vytiahol, že 08.06. je predsa Medarda a prišla prvá spŕška na Vlada, že lepšie načasovanie ani nemohol vybrať. Vraj Medardova kvapka 40 dní kvapká, tak hovorí jedna slovenská pranostika. Verili sme, že nás sa to predsa nemôže týkať, veď my sme v Rakúsku a tu určite neplatí. A tak sme vyvesili zmoknuté veci a konečne sa uložili do postieľok v očakávaní slnečného rána. No čo myslíte, pršalo alebo nie? Samozrejme, že áno. Ten zapeklitý Medard dorazil až do Rakúska. Neoblo však čo riešiť, museli sme ísť ďalej. Po raňajkách sme nasadli na bicykle, smer ďalší bod, mimochodom jeden z najkrajších na ceste- Schlogenblick. Z gasthausu sme sa vyrútili ako stádo betmenov, ktorým plápolali pršiplášte pod ranným dažďom. Veď bolo deň po Medardovi, tak čo by sme chceli, zostávalo už len 38 dní a bude to v suchu. Zastavili sme na konci Schlogenu, kde sa Božka obetovala a zhostila sa úlohy strážcu bicyklov. Ostatní, na čele s horským vodcom Paľom Hercegom sa vybrali pešo na vyhliadku Schlogenblick. Na prvý krát sa to nepodarilo, vodca bol príliš rýchly a zlyhalo mu vnútorné GPS. Vybehli sme o dve otočky vyššie, ale veď čo, prší tak či tak. Či v lese alebo na ceste. Tak prečo sa neprejsť. Niet sa kam ponáhľať. Na ceste by sme boli len mokrí, takto sme boli aj zablatení. Paľo si svoju kultúrnu vložku druhého dňa splnil do poslednej bodky. Pri zostupe sa zaradil do davu neveriaceho jeho turistickým skúsenostiam, ktorí ho doviedol na skutočný Schlogenblick. Nádherné miesto, kde sa meander Dunaja točí v tvare S ako had. Škoda, že spoločnú fotku zosmutnela oblačná obloha nad hlavami a pršiplášte všeho druhu a farieb. Žiaľ, fotoaparát nevie zachytiť náladu, ktorá neklesala a všetci sme boli veľmi šťastní, veď sme dosiahli vrchol, lepšie povedané výškový vrchol toho dňa. Samozrejme, že uťahovanie na úkor Vlada pokračovalo vzhľadom na daždivé počasie naďalej. Vraj to nie je dunajská cyklocesta, ale Medardova. Opakované prízvukovanie, najmä od Mira, že lepšie načasovanie ani nemohlo byť, vytváralo hrejivý pocit a úsmev, ako štít pred dažďom. Cyklocesta potom pokračovala a viedla tesne popri Dunaji, kopírujúc kľukaté brehy po relatívnej rovine. Cez Aschach, mesto v tesnom susedstve Hartkirchenu a Eferdingu, ležiace asi kilometer od Dunaja s nádhernou radnicou vybudovanou v roku 1509 a veľkým mestským erbom, ktoré si zachovalo svoj stredoveký ráz. Cez Wilhering sme pokračovali smerom na Linz, veľkomesto, ktorému sme sa chceli vyhnúť, aby sme sa nestratili. Taká bola zvolená taktika pred Linzom. A čo si myslíte, stratili alebo nestratili? Samozrejme, že stratili. Časť osádky prešla cez most na druhú stranu a schodmi dolu sa dostala na cyklocestu, druhá časť pokračovala cez most ďalej a odbočili až na svetelnej križovatke. Takže sme sa museli čakať. Išli sme cez krásny lesopark, s oddychovou zónou, trasami pre korčuliarov, bežcov, detskými ihriskami, výbehmi pre psov… no jednoducho tadiaľ, kadiaľ sa v našom „veľkomeste“ neprejdete. Veď developeri Modrej perly na Dunaji musia využiť každý štvorcový meter na komerčné účely a najlepšie na nákupné centrá typu Aupark, Avion, Eurovea. Kdežeby trávička a stromy. Načo a pre koho? Dosť ohovárania, pokračovali sme na St. Georgen, kde sme okolo 18-tej hľadali ubytovanie a začalo svitať na dobré časy, mraky začali miznúť a sem tam sa objavila modrá obloha. Pomerne rýchlo sa nám podarilo nájsť ubytovanie pre tri krásne dievčatá a dvoch tuctových chlapcov, Vlada a Mira v rodinnom penzióne, zariadenom nádherných štýlových secesným nábytkom, kachľovou pecou, starožitnosťami všetkého druhu od porcelánu, obrazov, hodín až po zbierku fajok a krásnou pokojnou záhradkou, do ktorej vyúsťovala naša jedáleň. Domáca bola veľmi milá staršia pani, ktorá nám bezplatne obtelefonovala ubytovanie pre zvyšok osádky v susednej, asi 5 km vzdialenej dedinke, v penzióne, ktorému šéfoval nahluchlý starší pán. Vďaka Bohu, že nahluchlý, posunkovou rečou a lámanou nemčinou si chlapci zabezpečili strechu nad hlavou na druhú noc. Nie hocijakú, Stanislavskú. V kalendári bolo totiž ženské meno Stanislava a tak chlapci potužení pivom, si vyskloňovali meno po svojom a vyprovokovali Stana Studeného, že musí zaplatiť fľašku, keď je Stanislava. Druhý deň sme zakončili vyvesením zmoknutých vecí a nasledoval deň tretí. Viete čím nás privítal? Hádajte opäť? Za A) Slniečkom za B) dažďom. A je správne. Konečne slniečko. Žeby koniec Medardovej cesty a nástup na Dunajskú? Áno, a odvtedy nezapršalo a skôr nás sprevádzali horúčavy, vietor a pálivé slnko. Cestou sme sa zastavili v dedine Mauthausen, v malej obci, ktorá sa stala neslávne známa jedným z najväčších koncentračných táborov v nacistickom Nemecku. K jeho dosiahnutiu sme museli prekonať strmý kopec so 14° stúpaním. Po polhodinovej prestávke, fotografovaní a prehliadke tábora z vonku sme pokračovali príjemným spustením sa z kopca ďalej na Wallsee, kde je barokový zámok, ktorý často využíval cisár František Jozef I. ako letné sídlo. Odtiaľ sme vyšliapali na najdlhší a najstrmší kopec do dedinky Stephanshart, nazývaný aj ako brána do štvrte muštu, kde príjemný hostinský ala páter z blízkeho kostola nám priniesol guláše s vurstom. Priznávam, tak takúto kombináciu som ešte nikdy nejedla. No čo už, proti gustu nieto dišputa. Rakúšania môžu vursty na každý spôsob. Prešli sme mestom Grein, ktoré je kultúrnym a správnym strediskom kraja Strudengau, známeho prekrásnou malebnou a estetickou symbiózou pôvodnej krásy krajiny a množstva hradov v okolí. Ďalším mestom na našej ceste, ktorého dotyk sme pocítili na vlastnej koži bolo mesto Ybbs. Už v stredoveku bolo významným rakúskym mestom, o čom svedčí veľa honosných meštiackych domov. Dominantu mesta tvorí neskorogotický farský kostol svätého Laurinca na samom brehu rieky. Doplnili sme potravinové zásoby a opustili ho. Okolo ďalšej vodnej elektrárne pri Persenbeugu sme dorazili sme do Pӧchlarnu, kde nás cestou upútavali plagáty známeho maliara Oskara Kokoschku, ktorý tu má rodný dom s expozíciou jeho malieb. V tom prišla na rad ďalšia s Paľových hlášok: „To by sa mi žilo, keby som bol Kokoschka, alebo mal aspoň jeden jeho obraz“, a tak po výbuchu smiechu dostáva prezývku Kokoschka. Blížila sa 17-ta hodina a bol najvyšší čas zháňať ďalšie ubytovanie. Aké, to sme nemali potuchy. O to príjemnejšie sme boli prekvapení, keď sa podarilo a s určitosťou možno povedať, najkrajšie zo všetkých. Agrofarma v Mittereichene, orientujúca na rodinnú agroturistiku s malými deťmi, na ktorú sme si museli vyšlapať tiahlym kopcom, bola pre nás oázou. Krásne vybudovaný areál so zvieratkami, kravičkami, zajačikmi, mačkami, psíkmi a ako bonus v cene nocľahu, neuveríte, krytý vyhrievaný bazén. Tak sme sa vykúpali, zaplávali, vyrochnili, jednoducho sme si ho užili. Po treťom dni padol neskutočne vhod na uvoľnenie svalstva na nohách a aj pivom naliatych bruchách. Výbuchy smiechu, ktoré bruchá striedavo uvoľňovali a napínali sa šírili široko ďaleko, tak že ubytovaní hostia chodili nazerať čo sa deje cez orosené sklá jeho prekrytia. Večer sme si spoločne posedeli pod prístreškom, kde vyvolení dostali masáž od nášho mladého fyzioterapeuta Mária. Ženy strávili noc v trojici na apartmániku s kuchynkou, nerozlučná dvojica Vlado a Miro v malej izbietke a tí ostatní spolu. Vlado Oravec so Stanom Studeným prežili určite nezabudnuteľnú noc v starosvetskej manželskej posteli s baldachýnom, Bene a Paľo na poschodovej posteli, Tóno na rozťahovacom gauči a Mário, žiaľ na toho sa neušlo, pretože miesta bolo len pre 10- tich, na zemi v spacáku. Ráno, pri platení účtu za nocľah nám domáca pani povedala, že sme mali neskutočné šťastie, pretože len túto noc mala voľné miesta a potom nasledujúce 3 týždne je plne obsadené. Zázrak? To nie. Božia pomoc? Určite áno. Po raňajkách sme vyrazili v ústrety štvrtému dňu, čo do dĺžky trasy, najkratšiemu. Pred nami bol Melk a kláštor v ňom postavený si zaslúžil úctu, obdiv a čas na zastavenie a zamyslenie. Stavba stojaca na 60 m vysokej skale nad Dunajom, dlhá 362 metrov, s 1188 oknami dominuje celému okoliu. Do kláštora sa vchádza starou časťou, priechodom medzi dvomi baštami, kde sme sa ocitli na prekrásnom nádvorí s fontánou zo 17. storočia. Prehliadku sme absolvovali každý individuálne, ako to kto cítil. Voľne prístupné boli záhrady a kláštorná kaplnka so 64 m vysokou kopulou, ktorá patrí k najvýznamnejším stavbám v Rakúsku. Niektorí zostali sedieť na námestíčku pod kláštorom a vychutnávali si kávičku alebo pivko. Za Melkom sme prešli cez most na ľavú stranu Dunaja a nasmerovali do údolia Wachau, asi najmalebnejšej časti cesty. Kraj bohatý na vinice, pivničky, hajlochy, sady, tam kde veže kostolov a zrúcaniny hradom z výšky pozerajú na tečúci Dunaj. Minuli sme Spitz so zámkom Schloss Spitz na nábreží a asi 1 km po prúde rieky neskorogotický kostolík priamo na cykloceste- St. Michael. Pri Weissenkirchene sme si my tri krásne dunajské dievčatá Hela, Božka a ja urobili pamätnú a pre Mária nezabudnuteľnú fotku, kde mu sedíme na kolenách. Poprosili sme ho, aby ju uverejnil na svoju facebookovú stránku s poznámkou, že to je jeho trojúlovok z Dunajskej cyklocesty. Úlovok ako úlovok, loviť vôbec nemusel, my sme sa fotky s najkrajším a najmladším účastníkom zároveň domáhali priam násilím. Výbuchy smiechu nemali konca. Obišli sme Dϋrnstein, v ktorom bol na tunajšom hrade väznený vojvodom Leopoldom V. Babenberským anglický kráľ Richard Levie Srdce. Stano si však tieto krásy údolia Wachau vychutnával s horkejšou príchuťou. Dva, alebo tri krát sa mu uvoľnila skrutka na kľuke stredovej osky, no šikovné ruky našich chlapcov si poradili so všetkým. Náladu nám vylepšilo zastavenie v záhrade jednej z vínnych pivníc, ktorých je tu neúrekom v každej dedinke. Cestou sme stretali rekreačných cyklistov z rôznych kútov sveta, ktorí sem prichádzajú práve za týmto druhom turistiky. Poznáte ich podľa toho, že majú rovnaké bledožlté bicykle bez batožiny, na rozdiel od nás. Občerstvení dobrým vínkom, smejivou náladou a čerešňami nielen v bruchu, ale v Božkinom prípade na ušiach, ktoré sme si kúpili cestou, pokračujúc do Kremsu, kde by sme mali mať ďalšiu plánovanú noc. V park kempingu sme sa snažili zohnať niečo na spanie. Mali sme smolu, kemp bol plne obsadený. Šéfová nám ochotne a bezplatne telefonovala do ďalších gasthausov, žiaľ, všetko bolo plne obsadené, pretože v meste bol Red Bull festival. Na orodovanie u šéfovej a tej Najvyššej moci sa uľútostila a jediné, čo nám po polhodine prehovárania znenazdania ponúkla, či by sme boli ochotní spať v kontajneroch na spanie. Súhlasili sme, ráno do 10-tej sme ich museli vypratať, lebo prídu ďalší nocľažnici. Žeby zase len táto noc bola voľná? Opäť len 10 miest? Vďaka Bohu za to! Nemuseli sme spať pod holým nebom, lebo sily ani čas na ďalšie kilometre nezostali. Mário to mal ďalšiu noc spečatené podlaha a spacák. Stana po romantickej noci s Vladom pod baldachýnom čakala noc so mnou v kontajneri. Miro zostal verný Vladovi aj túto noc, podobne ako Hela Božke a ostatní na kope v maxi kontajneri pre štyroch. Večer som za pusu na obe líca uprosila manžela pani kempovej, aby mi predal guláš, pretože som bola hladná ako vlk a jedno teplé jedlo denne musí byť aj napriek tomu, že bufet bol už dávno zatvorený. Vraj to bola posledná porcia, nakoniec sa našla aj pre Vlada, ale ten pusu nemusel dať! Darmo, my horkokrvné Slovanky máme pozitívny účinok na chladných Germánov. Vieme ako na nich, aby naštartovali mikrovlnku. No a potom to prišlo. Vladova nemčina naberala na obrátkach. Po gulášiku si išiel do bufetíku pre pivko slovami? „Ein bier, môže byť aj fľaškové“, to skoro šéfovej vyliezli oči. O čo tomu chlapovi ide. Ein bier predsa stačí, načo ešte k tomu aj to fľaškové. Ja som sa klátila pri stole smiechom a táto „prúpovidka“ sa stala hitom nielen toho večera ale cyklocesty. Vladovi sa to síce nepáčilo, ale my sme sa na tom celý večer schuti zabávali. K tomu pridali svoje spomienky aj Paľo s Benem zo Santiaga de Compostella, ktorí si pýtali „blond bier“. Minikurz nemčiny úplne zaklincovali. Smiech od našich kontajnerov sa šíril po celom stanovom tábore, na rozdiel od ostatných suchopárnych Francúzov a Holanďanov, ktorí si tíško oddychovali vo svojich karavanoch. Nič pre nás, nemajú tú správnu šťávu. Neskôr sme sa museli krotiť, aby nás nevyhodili, pre rušenie nočného kľudu, najmä Vlada a Beneho, ktorí si drkotali asi do druhej v noci. Nato, že mali problémy s artikuláciou si celkom pokecali. O to horšie pre nich bolo ranné vstávanie. Stanovený plán sa nám zatiaľ daril dodržiavať, aj keď bolo cítiť únavu po štyroch dňoch a chýbajúci bazén. Museli sme sa uskromniť verejnými sprchami v kempe. Piaty deň ráno sme vyrazili smerom na Tulln, nie však po prúde rieky, ale protiprúdovo. Naši kontajneroví chlapci sa na rozlúčku s kempom potužili pivkami viac, ako treba. Vydajúc sa na cestu, sa zrazu 3 členovia MKCK v zložení garant Vlado, Paľo a Bene akosi vytratili. Ostatní sa v rámci kolegiality rozhodli počkať. Po hodnej chvíli sa telefonicky ozval garant. Vraj ideme proti prúdu, aby sme prišli za nimi. My sme odmietli, zdravý sedliacky rozum ukazoval, ktorým smerom tečie Dunaj, i keď práve v tom mieste sa zdal, že stojí. Vhodili sme šľapku nájdenú na brehu rieky a tá jasne ukázala, akým smerom treba ísť. Vladove GPS sa dostalo do konfrontácie ako s Vladom, tak i so šľapkou. Keď si protiprúdoví chlapci v tichosti priznali, že sa pomýlili, hrdinsky nás balamutili príhodou, že si chceli omočiť nohy v Dunaji. Po úsmevnej príhode prichádzame do Tullnu, ktorého história mesta začína už v období starého Ríma. Tu v rímskom vojenskom tábore Commagene bola najväčšia základňa dunajskej flotily. V roku 1683 sa tu zhromaždilo vojsko na oslobodenie Viedne od Turkov. Nás však privítalo námestie s predajnou akciou všehochuťového tovaru od kvetov, šperkov, keramiky, pochutín, výrobkov z dreva a skla, prútené košíky, ovocie, zelenina…Ozdobou a spestrením bol gitarista cyklista, ktorého sme stretali večer v kempe. Neskutočný zjav, ryšavý, vychudnutý, v otrhaných bermudách, ktorý na bicykli z Anglicka putoval až k moru do Chorvátska a cestou si hraním na gitare privyrábal. Na noc a jedlo mu to stačilo. A to nebolo naše posledné stretnutie. Ďalšie bolo opäť v stanovom tábore v Klosterneuburgu, kde nás odmietli a jeho vysmiateho ubytovali. Mal šťastie, bol jeden na rozdiel od nás. Na námestí pri fontáne a na nábreží pri súsoší sme si urobili spoločné fotky a putovali sme ďalej. Prešli sme okolo poslednej priehrady pred Viedňou pri Greifensteine, kde z výšky na nás pyšne pozerala zrúcanina hradu z 11. storočia, ktorý bol súčasťou strážneho systému Dunajskej obchodnej cesty. Pred nami bol nový cieľ, mestečko Klosterneuburg, kde sme plánovali prespať v kempe. No tentoraz nám to ako bolo povedané nevyšlo. Keďže stany sme všetci nemali a tento tábor ubytovanie iného druhu ako v karavanoch a stanoch neposkytoval, museli sme ísť ďalej. Na recepcii to bolo zúfalé. Prosili sme dotyčnú zamestnankyňu, či nám nezoženie aspoň niečo v súkromí. Žiaľ nie, ďalší najbližší kemp, ktorý obtelefonovala bol vo Viedni, aj to plný. V tom prišla iná pracovníčka a znovu sme žobronili, že zúfalo niečo potrebujeme pre 11 ľudí. Tej skrsla myšlienka, či by sme boli ochotní ísť aj do Just Host vo Viedni, čo sú mládežnícke hotely nižšieho štandardu. Ochotne nám ho bezplatne vytelefonovala a zarezervovala ubytovanie pre všetkých. Žeby opäť náhoda? Toľko náhod pri každej noci? Ak by sme to pripustili, tak život by sa skladal len zo zhluku náhod. Čo Vy na to? Žeby opäť pomoc Najvyššieho? Nechám to na Vás. Keďže nič iné nám nezostávalo, unavení a prehriaty slnkom (čo bolo opäť vytknuté Vladovi, aké počasie to objednal, vraj lepší bol dážď, kto by nám vyhovel), sme pokračovali smerom na Viedeň. Prichádzali sme do nej po nábreží Dunaja a my sme sa potrebovali dostať o úroveň vyššie na svetelnú križovatku. Ale ako? Tam už aj fantázia dochádzala. Niečo nám navrávalo prihovoriť sa viedeňčanke sediacej na lavičke na nábreží, netušiac, že je nepočujúca. Ukázali sme jej mapu, kam sa potrebujeme dostať a tá nás ochotne vyviedla na svojom bicykli slimákom o úroveň vyššie tam, kde sme potrebovali. Niekedy majú strážni anjeli ľudské tváre. Neďaleko odtiaľ sme našli náš hotel pre mladých. No a v tom bol problém. Pre mladých. Veď túto kategóriu spĺňal jediný člen osádky- Mário. Paľo s Vladom sa dovalili na recepciu, kde bolo plno mladých ľudí, detí z Chorvátska a Francúzska, zvedaví, či nás ubytujú. Pre istotu som ich radšej poslala von, nech sa neukazujú, najprv vybavím ubytovanie a až potom ukážeme našu seniorskú osádku. Recepčný bol milý, už o nás vedel, či sme to my, tí 11 cyklisti. S vekom nerobil žiadne problémy, len deti sa asi čudovali, že sme tam nejakým omylom. Ubytovaní sme boli na dlhej chodbe, so sprchami a WC na chodbe. Tak takéto čosi som naposledy zažila v pionierskom tábore. Aspoň som si pripomenula detské časy. A tá poschodová posteľ, tá bola pre mňa nezabudnuteľná. Spala som asi dve hodiny, s jednou nohou spustenou, aby som náhodou nespadla a mala na mysli, že spím na vysokej úrovni. Zážitok iného druhu mal Stano Studený. Čakajúc na sprchu sa ozývalo spievanie „guten, guten, guten“ a vraj s celkom slušným nemeckým akcentom. Neveril vlastným očiam, keď zo sprchy vyšiel náš Bene. Kto by to bol na neho povedal. Ten týždeň v Rakúsku mu prospel ako soľ. Úplne stratil komunikačnú bariéru a začal „šprechovať“. A nastala sobota, posledný deň nášho výletu, úsek Viedeň Bratislava. Bene vyštartoval individuálne skoro ráno, pretože doma ho čakala rodinná oslava. Nás čakal jeden z nezáživných úsekov po hrádzi Viedenským lesoparkom, ktorým nás od rána omamovali vône piknikujúcich Viedenčanov. A nielen vône. O kúsok ďalej bola pláž FKK, Freikörperkultur, čo v preklade doslova znamená kultúra slobodného tela. Pri najbližšej záhradnej reštaurácii bola povinná zastávka. Veď bolo Antona a tak sa nám ušlo pozvanie na pivo od nášho oslávenca Tóna a Tónovi gratulácie. Pri pive sme si v krátkosti zhodnotili našu cestu a poďakovali hlavnému aktérovi, garantovi Vladovi za zorganizovanie tohto úžasného výletu. Nebyť jeho, tak sa takáto náročná akcia neuskutoční. Venoval tomu kopec času, od zabezpečenia dopravy po prípravu trasy, rozvrhnutie na jednotlivé etapy, materiály a informácie o pamätihodnostiach, ktoré sme cestou mali možnosť vidieť. Počasie mu až tak nevyšlo, ale čo už, podstatnejšia bola dobrá nálada a tú si priniesol každý so sebou. Vlado, ešte raz za všetkých veľká vďaka. Pred Hainburgom sa od nás odpojil Palo Herceg, ponáhľajúc sa za synom, ktorý tu má svoj domov. My sme cestou odbočili na lužné lesy do dedinky Orth, kde sme sa naobedovali. Tentoraz pokračoval v objednávaní opäť skúsený Vlado. Suverénne si vypýtal „Ein grosse bier a dve halászlé“, aj pre mňa. Nepáral sa s tým, až na to, že čašník hlupák nevedel, čo je halászlé. Nepoznať takýto medzinárodný výraz, to je hriech, veď tomu rozumie každý Slovák. Postupne si objednávali aj všetci ostatní a čuduj sa svete, v nemčine. Ten neskutočný pokrok v komunikácii za ten týždeň bol viditeľný. Sami sme boli z toho prekvapení. V gasthause Božka stretla známu, ktorá tam pracuje v kuchyni. Po obede sme chvíľu posedeli, nabrali smer Hainburg a okolo 17-tej sme vošli do Bratislavy. Po pár kilometroch pokračujúceho cyklochodníka sme pocítili trpkú skúsenosť domoviny. Cyklocesta skončila, definitívne. Predierali sme sa uličkami starého mesta, vďakabohu nabitého turistami a tešili sme sa, že po rokoch objavili okrem Prahy aj našu Bratislavu. Okolo prezidentského paláca sme prekľučkovali medzi prechodmi, križovatkami, nadchodmi, chodcami a uvedomili sme si, že sme doma, na Slovensku. V záverečnom stúpaní ku stanici Miro nechtiac narazil Vladovi do prehadzovača, ktorý sa odtrhol. Irónia, garant cesty prišiel do cieľa pešo. Lebo na Slovensku je to tak. V hlavnom meste nie sme schopní vybudovať cyklochodník od štátnej hranice po hlavnú vlakovú stanicu. Tá sama o sebe je výsmechom nás všetkých. Zostala nezmenená po 40 rokov tak, ako si ju pamätám z detstva. Nás to však nijako nedojíma, my sme na to zvyknutí, horšie, čo si o tom myslia prichádzajúci turisti. My sme sedeli unavení, ale šťastní, že sme to zvládli. Za šesť dní sme prešli 420 km s minimálnym prevýšením, bez úrazu, defektu a vážnejšej poruchy, až na dve výnimky. Nepovažovala som za potrebné, vyčíslovať jednotlivé etapy a ich dĺžky, východzie body a ciele, to vôbec nie je podstatné ani pre tých, ktorí túto Dunajskú púť absolvovali. Načo sa robiť múdrym, nikto z nás, by si to aj tak nezapamätal. Čo je oveľa podstatnejšie, sú naše pocity a dojmy, ktoré sme si z nej priniesli a tie zostanú navždy…
Čo povedať na záver. Ťažko sa hľadajú tie pravé slová a možno aj tie, ktoré boli použité, nevystihnú všetko. Pocity zostávajú hlboko v nás, v našich srdciach a dušiach, ktorí sme sa tejto úžasnej akcie zúčastnili. Zopakujem sa, pretože niečo z toho som už raz použila. Naša dunajská cesta, nesie v sebe veľkú symboliku života. Začína pre všetkých rovnako, vo východzej stanici, našim narodením. Každý dostane do vienka svoj osud, balíček, čo predstavuje batožina, pre niekoho skromnejšia, pre niekoho riadny nádel. Bicykel predstavuje naše zdravie, hybnú silu nášho života. Jeden má lepšie, iný horšie, jeden bez bezchybné, iný s poruchami, väčšími, či menšími. A samotná cesta symbolizuje našu cestu životom. Raz ide do kopca a riadne sa zapotíme pri zdolávaní prekážok, kedy kilometre symbolizujúce čas plynú oveľa pomalšie, inokedy príde obdobie, že sa len vezieme a spúšťame z kopca a dni nám utekajú ako voda jeden za druhým. To je ten lepší prípad. Niekedy ideme cestou priamočiaro a tvrdo za svojím cieľom, inokedy nás život pritlačí a musíme vybrať zákruty a urobiť ústupky a kompromisy. Niekedy ťaháme každý sám za seba, raz vpredu na čele peletónu, inokedy v zákryte za ostatnými, ale niekedy sa ocitneme aj na konci, kedy dochádzajú sily. A vtedy v protivetre života, človek ocení silu pelotónu, ktorý mu pomôže zdolať ťažký úsek. Tá istá cesta byť pre niekoho obtiažna, pre iného hračkou. Niekedy prídu dni dažďov, to sú slzy, ktoré sa tlačia do očí, inokedy vykukne nad hlavou slniečko, ktoré ich vysuší a rozžiari dušu a myseľ. Niekedy sa istí ľudia odklonia z našej cesty skôr, iní nás sprevádzajú až do jej cieľa. Taká bola aj tá naša, ktorá dala okúsiť toto všetko. Cesta nezabudnuteľná, nenapodobiteľná, jedinečná, neopakovateľná, úžasná. Jednoducho taká, aký je život každého z nás. Nikdy by však nedosiahla to čaro, ak by sme ju absolvovali každý osamote. To čaro vytvárajú práve spolupútnici. S nimi sa môžeme podeliť o zážitky, príhody, spomienky, starosti, radosti aj slasti. Sami by sme neboli ničím. Nebola to cesta o kilometroch, ani o krásach prírody, tých každý z nás videl oveľa viac. Bola to cesta úsmevu, tak ako to zachytil Vlado na fotkách v našich tvárach. Cesta o ľuďoch, o ľudskej spolupatričnosti, o priateľstve, novom, ale i overenom časom, o pomoci a porozumení. Jednoducho cesta lásky medzi ľuďmi, najúžasnejšia na svete, nevysvetliteľná, nehmatateľná, neopísateľná, neviditeľná, ktorá má rôzne podoby. Presne taká, aký je Boh, pretože Boh je láska. Zostáva s nami od začiatku až do konca, ten jediný sa z nej nikdy neodpája. Na takú budem s láskou v srdci spomínať.
garant akcie Vlado a pomocníčka Anka
