Akcie sa za MKCK zúčastnili: A. Kučerová, J. Poláček, H. Gurínová, Ľ. a E. Kraicoví, M. Farkašovská, D. Fáziková a J. Lukačovičová.
Ako hostia: M. Modrovský a V. Rožič s manželkou a dcérou.
Je sobota 12.5.2018 a my vyrážame na jednu z ďalších akcií nášho cyklo plánu – Nitra a okolie. Zraz je v Zbehoch na vlakovej stanici o 8:15. Prvá doráža osádka z Piešťan, potom tá vlaková v zostave Marianna a Danka, neskôr náš staronový hosť Vili Rozič (môj bratranec) so ženou Andreou a dcérou Andrejkou a nakoniec Kraicovci s Jankou na bicykloch, ktorí si auto odstavili opodial v dedine. Zostava je hotová, počet 12, ako apoštolov, v zjavnej presile žien, 8:4. Urobíme prvé štartovné foto pred stanicou v Zbehoch a môžeme sa vydať na cestu. Počasie priam ideálne, slniečko, bezvetrie, 26 stupňov. Čo viac si cyklista môže priať. Vydávame sa povedľa poľa posiateho zakvitnutou bazou cez Zbehy smerom na Čakajovce, s predsavzatím, že na spiatočnej ceste si z nej určite nazbierame.
Blížime sa k Drážovciam, míňajúc novú vyrastajúcu fabriku Land Rovru. V ľavo od nás sa na výbežku Tribeča týči Drážovský kostolík, zasvätený sv. Michalovi archanjelovi, ktorého počiatky siahajú do románskeho obdobia z 11 storočia. V Drážovciach sa vyberieme stúpajúcou asfaltkou, za rampou postupne sa meniacou sa stromovú alej, ktorá nás privedie k dôležitému zastaveniu dnešného dňa. Pokocháme sa panoramatickým výhľadom na Nitru a jej dominanty- hrad, kalváriu na druhej strane mesta a Zobor. Všetko máme ako na dlani. Pár slov o histórii tohto miesta a nasleduje dôležitý bod dnešného dňa- krst dvoch bicyklov. Prvý krstí Juraj Poláček svoju Sivú myš, príznačné meno pre jeho farbu, alebo „nenápadnosť sivej eminencie“? Za krstného otca si zvolil Ľuboša Kraica, s ktorým prebrázdili už zopár rokov a niekoľko tisíc spoločných kilometrov. Pokrstí ho ako sa patrí, šampanským a slovami so želaním veľa, veľa, ďalších najazdených kilometrov. Zvyšok fľaše skončí v našich útrobách a prikročíme k otvoreniu ďalšej, pre krst môjho bieleho bicykla. Krstného otca vymieňame za krstnú mamu, Helu Gurínovú, ktorá je pre mňa neskutočným vzorom nielen v cyklistike. Pripravíme môjho Bieleho anjela a krst sa opakuje. Slová želaní od krstnej mami a k tomu moje zbožné, aby ma vždy v zdraví doviezol do cieľa cesty. Možno práve preto anjel, pretože tých nikdy nie je nazvyš, a keďže je biely a z Trnavy, kde máme Bílých andelov, tak som sa trochu opičila. Vo chvíli našich krstov nad nami krúži motorové rogalo, ktorému mávame so slovami zo známeho filmu „Štefan letí“ a pilot opätuje naše gestá a urobí ďalšie koleso nad našimi hlavami. Po krstoch sa spúšťame do dediny, dokúpime zásoby vody a pokračujeme v ceste.
Ďalším zastavením je Nitra. Cez mestský park povedľa rieky Nitra, okolo kúpaliska a mestskú premávku sme sa preštrikujeme do jej najhistorickejšieho jadra, na Pribinovo námestie. Nitra je mesto, kde siahajú naše najstaršie korene, korene Slovanstva a kresťanstva. Dejiny od Keltov, cez Samovu ríšu až po Veľkomoravskú ríšu a knieža Pribinu, ktorý tu mal svoje sídlo. V Nitre bol práve Pribinom vysvätený prvý kresťanský kostol na Slovensku, pravdepodobne v mieste dnešného hradu. V r.863 sem prišli na pozvanie kniežaťa Rastislava sv. Konštantín a Metod, vierozvestcovia, ktorí zostavili prvé slovanské písmo hlaholiku a preložili liturgické texty do staroslovienčiny. Na úpätí vrchu Zobor, na mieste dnešného liečebného ústavu bol Benediktínsky kláštor, ako najstarší kláštor na Slovensku. Na Pribinovom námestí, nárožie jednej z budov podopiera socha Corgoňa, meno ktorého nesie miestne pivo. Podľa legendy bol kováčsky majster, ktorý svojim veľkým vzrastom, zadymenou tvárou z vyhne, váľajúc obrie kamene z horného mesta na Turkov, spôsobil medzi nimi taký chaos, že od strachu ušli, mysliac si, že je čert alebo diabol, a mesto nedobili. Z Pribinovho námestia stúpame až ku hradu, kde sa ešte pred jeho bránou občerstvujeme v reštaurácii Castellum na lacnej kávičke a drahom pivku (ERB). Tá v minulom roku dostala cenu CE ZA AR (cena za architektúru). Odtiaľ sa vyberáme ešte vyššie, na nádvorie hradu, odkiaľ je ďalší panoramatický výhľad z vtáčej perspektívy, foto pred sochou pápeža Jána Pavla II. a krátka návšteva kostola sv. Emerama. Nasadáme na bicykle a spúšťame sa až ku divadlu Andreja Bagara, ďalšie foto pred fontánou a pokračujeme smer Malanta. Stúpaním sa zastavíme až na konci Nitry, pri benzínke, keď Marošovi akosi zmäkol- plášť a duša na bicykli. Vynútená zastávka, oprava defektu za asistencie Viliho, ktorý je preborník v oprave defektov. Ostatným to zjavne nevadí, Milka akčne na benzínke kúpi dajaké ríbezľovo- malinové vínko, vývrtky niet, štupeľ sa zatlačí do fľaše a hneď je veselšie. Tá oprava mohla trvať aj dlhšie…
Ďalším plánovaným zastavením mala byť Malanta, baroková kúria z 18. storočia. Tá sa však stratila v zeline, krovinách a smetisku pod zubom času. Po kaštieli ani chýru ani slychu. Len niečo sa v kríkoch belie, keď sa z výšky kopca obzeráme dozadu. Nuž takto sa my Slováci správame k nášmu kultúrnemu dedičstvu.
Pokračujeme v našej ceste cez Malý a Veľký Lapáš. A keďže je 13.00 hodín a ozývajú sa prázdne žalúdky, zastavujeme na obed v reštaurácii Hoffer, namiesto vzdialených Mojmíroviec, kde bol pôvodne plánovaný. Nebanujemééé, nebanujemééé, dobrá voľba! Priestranná reštaurácia, ponúkajúca komfort, čistotu a obedové menu len za 4,50 eura v zložení: predjedlo, polievka, hlavné jedlo a dezert! Porcie, ktoré sa doslovne vylievajú z taniera. Niektorým sa ujdú aj svadobné pagáče uchytené cestou na WC. Po hodine sme všetci viac ako do sýtosti najedení, priam problém sadnúť na bicykel s preplnenými žalúdkami. Teraz by dobre padol šlófik. Horšie je, že nad nami sa zbiehajú tmavé mraky, ktoré nič dobré neveštia a tak aj bolo…
Od tejto chvíle sa náš idylický dník začína otáčať o 180 stupňov. Vydávame sa smer Golianovo, Čechynce a vtedy to prišlo. V poli pred Ivankou pri Nitre sa spúšťa hrmavica, blýskavica a lejak. Len tak, tak sa stíhame obliecť do pršiplášťov a už sa voda leje tak, že nám vôbec nepomáhajú. Šlapeme o stošesť a zastavíme sa až v dedine, kde sa skryjeme na pol hodinu pod rímsou pri miestnych potravinách. Podaktoré dievčatá vyzlečú aj spodné gaťky a nehovoriac o ponožkách a teniskách, ktoré sme mali mokré všetci. Dážď však neustáva a tak sa najmladšia členka našej 12-tky Andrejka, vydáva na prieskum s cieľom nájdenia najbližšej krčmy. Našla, o 800m ďalej, a tak sa všetci presúvame do pohostinstva na čajíky a niečo malého na zahriatie do nich. Zotrváme ďalšiu pol hodinku. Dážď však neustáva a tak sa chtiac či nechtiac vydávame na cestu. Naše dievčence Marianna a Danka musia chytiť jediný spiatočný vlak, ktorý ide o 18:00 zo Zbehov. A tak sa spiatočná cesta stáva morou. Prší síce miernejšie ale stále, celú cestu až po Nitru. Preletíme Mojmírovce, nevidiac barokový kaštieľ, rodisko grófa Grassalkoviča, najslávnejší žrebčín v Uhorsku, s 300 ročnou vínnou pivnicou, v ktorej sme mali ochutnať miestne vínka. Od Svätoplukova po Cabaj- Čápor nás čaká najnepríjemnejší úsek cesty. Stále prší, autá nás míňajú jedno za druhým, ako keby valili všetci na Agrokomplex, dochádza chuť aj sily. Tu už s nami nepokračuje silnejšia skupinka pod vedením Ľuboša Kraica, ktorý má za úlohu doviesť naše dievčence na čas ku vlaku. Vďaka Bohu, stihli ho s 10 minútovou rezervou. My ostatní sa blížime do Nitry, kde nám vetrík presúša pršiplášte, dážď ustal a západným okrajom Nitry sa cez Lužianky dostávame do cieľa cesty- železničnej stanice v Zbehoch. Premoknutí, uzimení, nasadáme do áut a letíme do sucha našich domovov. A to nám tak krásne, slnečno a bezveterno začínalo…
Dôležité je, že sa nikomu nič nestalo a ten dážď bol nepríjemný len z nášho uhla pohľadu. Veď padalo zlato na naše suché polia, ktoré nám dajú chlieb a ten je predsa oveľa dôležitejší, ako jedno zmoknutie. A o čom by sme potom písali a na čo spomínali, keby všetko vyšlo na 100%…
Chcem poďakovať všetkým Vám, čo ste ma prišli podporiť, pri mojej premiére v úlohe garantky, ale najmä tieňovému garantovi Jurajovi (sivej eminencii), ktorý so mnou dotiahol detaily trasy a bol hlavným navigátorom. Bez jeho pomoci by som túto úlohu nezvládla.
Anka Kučerová
