26.5. – 27.5.2018
Naša stretávka sa konala pred penziónom Dubová, útulným ubytovacím zariadením pre všetkých členov MKCK, ktorí sa rozhodli absolvovať rajeckú víkendovku i s dvomi pánmi, ktorí prišli na jeden deň.
Po uložení batožín, vybavení pár oficialít a zvítaní sa, zvonky pred penziónom zacengali na odchod a vydali sme sa na cestu okolo rybníka Košariská, kde všetkých členov opäť raz uchvátila naša krásna rajecká príroda. Rybári chytali ryby, kravičky sa pásli, slniečko nádherne svietilo, aj keď hlásili celý týždeň prehánky či dážď, garant zariadil počasie a my sme bez foto v pozadí s rybníkom jednoducho odísť nemohli. Trasa bola spočiatku nenáročná, viedla cez podhorský chodníček do časti Trstená, kde sme sa pomaly pri Rajeckej Lesnej napájali na hlavnú cestu. Na chvíľu sme sa zastavili i vo Fačkove, doplniť tekutiny, či počkať na ostatných členov. Príjemné rozprávanie sa cestou do Čičmian, kde autíčko prešlo raz za desať minút, v nás vzbudzoval dojem spätosti s prírodou. Okolo len krásne lesy a pred nami výzva, o ktorej vtedy ešte nik netušil
Občerstviť sa prichádzame do penziónu Javorina, s obsluhou dám v tradičných čičmianskych krojoch, niekto si dáva pivko, niekto kofolu, buchty, či makové šúľance, alebo padajú za obeť i prvé frťany borovičky od Fera, ktorý opäť nesklamal a podelil sa. Foto pred Radenovým domom či krásnymi maľovanými domčekmi ozaj stoja za jednu krásu. Ešte pár Ankiných póz aj s Jurajom na hojdačke a môžeme ísť ďalej.
Pri odbočke z Čičmian ale zlyhá moja navigácia, ktorú som mala uloženú z detstva v mojej pamäti a tak sa nedostávame na moju plánovanú trasu číslo jeden, na Tužinu, ale na tú druhú, dlhšiu, ťažšiu, smer Zliechov, Liešťany. Krásny zliechovský kopec, stúpanie a potom klesanie je pre nás cyklistov vždy veľkou výzvou. Hlavne keď si to môže človek užiť dole kopcom s vetrom vo vlasoch, ktoré sú i tak ukryté častokrát pod prilbou. Každý to poznáme. Nebyť môjho drobného omylu, takými nádhernými zážitkami a fotkou so zliechovským vrchom za nami by sme v súčasnosti nedisponovali.
A teda zo zliechovského kopca míňame i odbočku na Gápel, dostávame sa postupne na smer Liešťany, prechádzame okolo Nitrianskeho Rudna, kde sa dohadujeme, že naša cesta povedie až do Bojníc. Cestou sa zastavujeme v dedinke Šútovce, kopcovo predprípravou na Fačkovské sedlo. Milý pán v miestnej krčme nám poradí Salaš Vígľaš, známy vo svojom okolí s naozaj výborným jedlom, ktoré sme mali aj česť ochutnať. Ešte čakáme Juraja P., ktorý si všimol na svojom bicykli vyfúknutú dušu, či to bolo teplom alebo ventilom, sme nezistili. Našťastie všetci sa môžeme opäť vydať na cestu. Posilnení a už s pomaly strácajúcimi silami z úmorného tepla sa dostávame do Bojníc, kde ani nestíhame pozrieť zámok, pretože sa obávame, aby sme vôbec stihli Fačkovské sedlo ešte za svetla. Po dohode so skúsenejšími neprechádzame cez Kanianku a Lazany, ale strihneme to na Prievidzu, rovinatejšiu plochu a rýchlejšiu trasu cez mesto, a po hlavnom ťahu 64 sa aj my ťaháme postupne cez Kľačno na Fačkovské sedlo s pár zastaveniami.
12 % stúpanie zvládame všetci bravúrne, osobne chcem vyzdvihnúť výkon Anky Kučerovej, ktorá ani nevedela, čo v nej naozaj je, kým to sama nezistila a Hely, ako i ostatných cyklistov. Pre všetkých bol tento deň naozaj výzvou, zvládnuť 105 km s prevýšením cez 1200 m si pár ľudí zapísalo ako svoje osobné rekordy. Na Fačkovskom sedle si všetci vydýchneme pri spoločnom pivku a hodnotíme, že keby sme to nepotiahli na Prievidzu, na Fačkovskom sedle by sme všetci určite zmokli. Ťahať do kopca za dažďa by nebolo nič moc. Jazdili sme síce po mokrých cestách na sedlo, ale zato so slniečkom nad nami. Úžasne načasované.
Po zaslúženom výkone sa všetci postupne stretávame u mojej babky, kde na nás čaká perfektný gulášik, bravčové kolienko s chlebíkom a vínko od Jožka Michalca, Jožko ďakujeme, vychutnali sme si ho a stiahli veru aj tri fľaše, okrem iného Do nočných hodín sme hodovali a popíjali v altánku, kde nám spoločnosť robila i moja rodina a Rex. Všetci uvažujeme, čoho budeme schopní na ďalší deň, v nedeľu, či sa budeme vedieť postaviť a chodiť, ako statočný Vierkin syn Samuel.
Ďalšie ráno sa teda stretávame u našej babky, kde mal klub odložené bicykle a všetci máme chuť urobiť si lightovejšiu trasu, preto navrhujem zájsť opäť do Rajeckej Lesnej a vidieť Slovenský Betlehem (väčšina ho už videla pred rokmi, oživili sme spomienky a Juraj G. po prvýkrát), kalváriu a prírodný gejzír v Ždiarskej doline. Prekvapením je, keď sa ku nám pripojí i Stanko Studený, ktorý pricestuje vlakom do Rajca a druhým, keď natrafíme na púť v Rajeckej Lesnej spojenou so stánkami a hodami, s práve prebiehajúcou omšou. Perfektné, že si mohli podaktorí kúpiť i trdelníky, či oblátky pre svoje rodiny.
Zhruba po dvoch hodinách odchádzame z Frívalda, ako sa táto dedinka ľudovo nazýva, cez Ďurčinú, Rajec, Jasenové a Zbyňovský tábor, ktorý už dnes slúži na účely PaintBallu, do Rajeckých Teplíc. Za Jasenovým Janke L. zlyháva brzda, preto jej chlapci jednu odpájajú a Janka to dole kopcami zvláda na prednej brzde. Cesta vedie opäť cez horu, nádherný horský chodníček s vystupujúcimi konármi zo zeme a popri rieke Rajčanke. Spoločne sa vydávame všetci do Merrita, pizzerie, kde sa opäť raz dosýta najeme a k rybníku pri bašte pozrieť labute či plávajúce člnky.
Cestou naspäť chytáme bronz po kopečkoch cez Kamennú Porubu a Konskú a okolo Židovského cintorína až do Rajca, kde si ešte na pár minút sadáme opäť do Dubovej na jedno zaslúžené pivko po ďalších 43 km. Lebo kde sme začínali, tam i končíme.
Osobne chcem poďakovať :
A.Kučerovej, J. Poláčkovi, H. Gurínovej, J. Golierovi a jeho synovi Martinovi, M. Modrovskému, M. Šugovi, J. Lukačovičovej, V. Gubiovej a jej synovi Samuelovi, P. Ondovčákovi a jeho otcovi Františkovi, I. Kubišovi a jeho kamarátovi Rolandovi a S. Studenému a pogratulovať za ich skvelé výkony, či osobné rekordy. Klobúk dole!
I. Pekaríková
