utorok 30. 10. 2018
Navštíviť Súľovské skaly som zamýšľal už zopár rokov. Plánoval som to urobiť na jeseň. Stromy bez lístia otvoria pekné výhľady a lístie, ktoré zostane chytí farbu, čo výhľady ešte podkreslí. Priestor na výlet sa otvoril tento rok. Neplánovaný štátny sviatok a takto vzniknutý voľný deň sa nedal nevyužiť.
Krásna jeseň vytvárala ideálne podmienky na turistiku. Čo sa ale môže pokaziť, to sa aj pokazí. Podľa predpovedí sa práve na utorok chystala prudká zmena počasia, malo pršať a fúkať silný vietor. Čo robiť? Nakoniec som sa ale rozhodol. Je zbytočné čakať ďalší rok, pôjdeme.
Budím sa do zamračeného, veterného rána. Časť predpovede vychádza, ale aspoň neprší. Zatiaľ. Rýchle do seba hádžem raňajky, dobaľujem ruksak a sadám do auta. V Piešťanoch a Moravanoch postupne naberám posádku. Braňo, Maroš, Vlado. Sme kompletní. Telefonicky si ešte potvrdzujeme stretnutie s posádkami ostatných áut. Dnes sa našlo dosť odvážlivcov.
Fúka statočne. Na diaľnici dávam dole nohu z plynu, radšej prídeme o minútu neskôr. Pred Trenčínom leží na diaľnici prekotený kamión. My ešte okolo neho prejdeme, ale uberám ďalších 5 kilometrov na tachometri.
A už sme na odpočívadle Zamarovce, mieste stretnutia. Ideme však skoro, kaviareň je zatiaľ zavretá. V bufete na benzínke už sú Vierka, Vlado, Marián s dcérou Silviou a Fero. Pridávame sa k nim, dávame si kávu z automatu a malú pochúťku. Za chvíľu prichádzajú Janka s Igorom. Ďalšie auto už spomínaná havária odklonila z diaľnice a tak trochu meškajú. Keď prídu, idú priamo do kaviarne. Ideme teda za nimi. Miro, Janka, Danka a Marianna, sme kompletní. Dáme ešte kávu (poniektorí) a pokračujeme. Ďalšia zastávka – parkovisko pred Súľovom.
Už tu parkuje zopár áut, dnes nebudeme na hrebeni sami. Rýchlo si prezúvam wibramy, občerstvujeme sa ovocím (aj destilovaným), fotíme a vyrážame hore po zelenej. Štart je prudký. Vrstevnice sú nahromadené jedna na druhú, fučíme námahou. A statočne fučí aj vietor nad našimi hlavami. Zatiaľ neprší. Chvalabohu. Mohlo by to vydržať aj celý deň. Prichádzame k Súľovskej próbe (tento názov som vymyslel ja, na mape ho nehľadajte). Prekonávame pár prudkých skalnatých schodov, nad nimi sa pohybujeme už po lesnom chodníku. Stúpa niekde miernejšie, niekde prudšie. V kopci sa navzájom predbiehame so skupinkami ďalších turistov. Začína popŕchať.
Pri obliekaní sa skupina trhá. Niekto sa dostáva dopredu, niekto zaostáva, niekoho uvidíme až v cieli. Po pár minútach sa dostávame k prvým skalám. Prvé výhľady, prvé fotografie. Dnes sa to bude často opakovať. Trasa nie je dlhá, nemá ani priveľké prevýšenie, ale množstvo fotogenických miest nás bude spomaľovať. S tým sa však ráta.
Pod hradom chvíľu stojíme. Časť našich pri prezliekaní zaostala, počkáme ich. Chvíľami jemne popŕcha, fučí, ale nie je to zatiaľ nepríjemné. Ešte viac nás zdrží hrad. Nie je veľký, leží ale na exponovanom brale a je tu čo obdivovať. Úzkym otvorom sa pretlačíme aj na najvyššie podlažie. Považie máme pod nohami. Medzitým už volá predvoj, čakajú v sedle pod hradom, kde sa toľko motáme? Ešte posledné zábery a zahajujeme zostup. Je prudký, čiastočne po rebríkoch a železných schodoch. V tomto úseku najviac popŕcha. Stretávame tu nadlho poslednú skupinu ľudí, ktorá ale vystupuje opačným smerom. V sedle U Indiána (Lúka pod hradom, križovatka s červenou) čaká len Braňo a Vlado. Je im už zima a tak hneď odchádzajú. Neskôr ich dobehneme. My sa musíme ešte posilniť.
Čaká nás prechod Súľovským hrebeňom – podkovou ponad obec Súľov. Miestami kráčame hlbokým lístím, treba dávať pozor na každý krok. A stále je čo obdivovať. A keď neobdivujeme, máme si čo povedať. Cesta takto príjemne ubieha. Sedlo pod Bradou, Štefánikova vyhliadka, Opásaná, sedlo Roháč-Čiakov (sedlo pod Roháčom) po červenej, Roháčske sedlo po zelenej a dole potom po modrej. Všade dookola sa objavujú skalné útvary. Fantázia pracuje na plné obrátky, telefóny cvakajú (ešte pred pár rokmi slúžili na telefonovanie, to sme ich ale nenosili vo vrecku). Ani som nezaregistroval, že už dlhšie nemrholí. Dokonca sa vyjasňuje, objavuje sa azúrová obloha a slnko. Takže rozhodnutie vyraziť napriek predpovediam bolo správne. Na zelenej stretávame v protismere skupinku turistov. Ani som si neuvedomil, že od hradu sme išli po hrebeni sami.
Konštatujeme, že skaly okolo nás vyzerajú ako vymodelované z betónu. Príroda tu naozaj vytvorila neopakovateľnú scénu, na ktorej každodenne hrá svoje divadelné predstavenie. Vietor, dážď, azúrová obloha, šuchotajúce farebné lístie, líška za stromomi. A výhľady. Kto tu nebol, môže ľutovať. Od mojej poslednej návštevy uplynulo už pár desaťročí, obdivujem to tu teda ako po prvýkrát. Rád by aspoň časť tejto krásy zachytil cez objektív, ale nedarí sa mi to. Tiež na to rezignujem teraz pri písaní. Nemám taký talent, príroda ma porazila na celej čiare. Ale niečo z tej nádhery som si v sebe odniesol. Ako pri každej návšteve v domácnosti Pani Prírody.
Spúšťame sa do Roháčskeho sedla. Stojí tu prístrešok, ktorý možno slúži aj ako kaplnka. Je to pútnické miesto, nachádza sa tu kríž a miesta vo svahu upravené na sedenie. My prístrešok využijeme na oddych a doplnenie síl pred posledným klesaním. Nie je prudké a tak to zvládame v pohode. Ešte nás čaká posledná dnešná zaujímavosť. Na pasienkoch nad obcou sa nachádza Zraková pyramída, novodobá atrakcia doliny. Je tu dosť ľudí, niektorí si vyšli len na výlet na toto miesto.
Technicky ju je možné opísať ako na boku ležiaci ihlan, z vrcholu ktorého sa dá obdivovať (alebo fotiť) hrebeň Súľovských skál cez rám jeho podstavy. Ľudia (prípadne iné objekty) sa snažia tento výhľad rôznym spôsobom ozvláštniť (čo je síce zbytočné, ale je aspoň sranda). A pohľad opačným smerom (na pozorovateľa vo vrchole) tiež stojí za to. Ale túto pointu neprezradím, choďte sa pozrieť sami, kým pyramída stojí na svojom mieste.
A už nás čakajú naozaj posledné stovky metrov do dediny, kde už netrpezlivo čakajú Vlado a Maroš, doplnenie tekutín (a kalórií) a cesta k autám. Kolesá nám neukradli, môžeme ísť domov. Lúčime sa. Dnešný deň sa naozaj vydaril.
Ďakujem prírode, ktorá počas miliónov rokov vytvorila neopakovateľné scenérie, poslancom NR SR za prijatie jednorázového štátneho sviatku a umožnenie krásneho výletu v strede pracovného týždňa a všetkým účastníkom za vytvorenie výbornej nálady a pohody počas celého dňa.
Na turistike mimo plánu sa zúčastnili V. Gubiová, V. Trajlínek, M. Kupčík s dcérou Silviou, F. Martinus, J. Lukačovičová s kamarátom Igorom, M. Šuga, J. Michalcová, D. Fáziková, M. Farkašovská, B. Polocik, M. Modrovský, V. Oravec a ten, čo to všetko spískal …
… Juro Golier
P.S.
Neprešli sme v oblasti všetko. Zostala nám žltá značka k jaskyni Šarkania diera a miestam, kde sa natáčal film Sokoliar Tomáš. Peknú túru v oblasti tiež robil v októbri Stano – z Jablonového cez Havraniu skalu do Kostolca. Medzi Rajcom a Hradnou sa vypína najvyšší vrchol pohoria Žibrid a skalný Budzogáň. Je sa ešte kam vrátiť.
