Zlatý vrch, 26.12.2018
Stalo sa dobrou tradíciou, že po vianočných sviatkoch organizujeme turistickú prechádzku do zimnej prírody. Trochu si pretiahneme svaly, oddýchneme od sviatočného obžerstva a opäť sa stretneme s kamarátmi. V minulosti bývali vychádzky výdatnejšie, prejsť peši v snehu hrebeň Bezovec – Inovec dá zabrať, stalo sa, že jedna z účastníčok si ako pamiatku doniesla z túry domov aj zlomenú ruku. Inokedy zas, pri potulkách po Malých Karpatoch, podľahli kolektívnemu šialenstvu aj abstinenti. To už ale bolo dávno, dnes už máva akcia komornejší charakter (ale väčší počet účastníkov). Zmenil sa aj dátum konania. Kým v minulosti sme zvykli organizovať túru na Štefana, postupom času sa termín o jeden deň posunul. Čo sa ale nemení, je pravidelné striedanie „trnavskej“ a „piešťanskej“ strany. Tento rok opäť vyšlo poradie na Piešťany.
Počas posedenia na Katarínke prišla okrem iného reč aj na túto akciu. Niektorí potenciálni účastníci sa vyjadrili, že termín 27. decembra im bohužiaľ nevyhovuje, tento deň musia stráviť v práci. Tak som sa ako organizátor rozhodol pre návrat ku koreňom a akciu som znova naplánoval ako Štefanský výlet. A keďže v tento deň sa koná neoficiálny tradičný výstup na Zlatý vrch, rozhodli sme sa tam vybrať aj my. Zmenený termín bohužiaľ zase nevyhovoval iným záujemcom, ale nie je pomoci, raz môže jeden, inokedy druhý. Ešte budú možnosti na ďalšie spoločné stretnutia.
A tak som v stredu ráno s malou dušičkou čakal, kto vystúpi z vlaku. Bol som príjemne prekvapený – Trnava nesklamala a na stanici sa nás nakoniec nazbieralo 19. A to ešte ďalší čakali pri barlolamačovi a na vrchole. Zaujímavé bolo, že všetci cezpoľní účastníci prišli vlakom, nikto autom. Že by náznak ekologickejšieho správania? Alebo len dobré vlakové spojenie? No nebudem to už rozoberať, musíme ísť. Stretnutie na vrchole je do 12:00 a už je 9:30, najvyšší čas vyraziť.
Piešťany prechádzame v roztiahnutom zástupe cez park. Je si čo povedať, prevýšenie nulové a tak sme za chvíľu na sklenom moste. Tu prekonávame prvé prevýšenie (asi 1,5 metra) a vítame sa s Ankou, Jurom a ďalšími známymi. Chvíľu postojíme, čo využívame na prvé posilnenie a spoločnú fotografiu. Ešte stále po asfalte prejdeme cez Kúpeľný ostrov do obce Banka (po piešťansky – na Banku). Tam konečne opúšťame asfalt a môžeme sa zablatiť. Táto zima nie je zima (zatiaľ) a po výdatnom oteplení a dažďoch z posledných dní je cesta pod Obrázkovú horu slušne rozmáčaná. S tým sme ale rátali. V doline prestáva fúkať, začíname mierne stúpať a tak je treba sa trochu odvetrať, inak prídeme hore úplne prepotení. Na Obrázku preto chvíľu stojíme. Niekto sa prezlečie, niekto posilní, niekto občerství. Až odtiaľto začne naozajstná turistika.
Volíme cestu mimo žltej značky a na vrchol Zlatého vrchu vystupujeme po zvážniciach a miestnom zelenom značení. Na tejto strane som sa už dlhšie nepohyboval, som prekvapený, že zvážnice sú širšie a viac vyjazdené. Fajn pre horskú cyklistiku, ale horšie pre les. Nie sú totiž vytvárané pre nás cyklistov, primárny dôvod ich rozšírenia je ťažba dreva. Na tejto strane kopca ešte les existuje, na opačnej už ale sú rozsiahle holoruby (a to tu nebola ani kalamita). A opäť sa mi v texte objavuje ekológia.
Ale naspäť k turistike. Zvážnicami sa dá dostať až na Striebornicu, sú ideálne pre MTB alebo horský beh (bežkyňa z Banky nás míňa na Obrázku). Pohybujeme sa v revíri našich kamarátov – poľovníkov Peťa a Braňa. Tí tu dnes boli skôr ráno, teraz nám už nebezpečenstvo nehrozí (ako som sa dozvedel o deň neskôr, darilo sa im). Opúšťame zvážnicu a posúvame sa vyššie lesom, bližšie k vrcholu. Tu je to fajn, žiadne blato, medzi stromami je počuť len šuchotajúce lístie a hlasy vystupujúcich turistov. Sviatočná pohoda. Pri výstupe sa ešte raz či dvakrát chvíľočku počkáme, aby sme sa nepotratili. Pohybujeme sa v teréne mimo značiek (je tu len riedke miestne značenie), kto to aspoň trochu nepozná rýchlo zbehne až do Moravian. A tam máme namierené až neskôr, najskôr musíme hore, už nás tam čaká Maroš.
Na záver nás čaká čerešnička na torte. Doteraz sme sa pohybovali v pohodovom teréne, nebolo sa ani kde poriadne zadýchať a spotiť. A tak to na záver ťaháme hore priamo proti vrstevniciam. Ako hovorí Ľuboš – kardio výstup. Kto ho absolvuje a netrafí ho šľak, môže celú budúcu sezónu bez obáv jazdiť na bicykli – srdce má naozaj v poriadku. Testom prešli všetci. Dalo sa to síce obísť dookola po ceste (čo poniektorí aj robia a sú hore skôr). Nuž, najkratšia cesta nemusí byť najrýchlejšia. A sme vo výške 480 m. n.m., na Zlatom vrchu, najvyššom bode dnešného dňa. Už sme tu bohužiaľ nezastihli všetkých kamarátov, vyrážali sme dnes naozaj neskoro. Ale oheň ešte horí, ľudia tu ešte sú a môžeme sa pridať.
Každý z ruksaku niečo vybaľuje – fľaštičku, sladkosti, jedlo. A to sme si išli oddýchnuť od bohatých sviatočných stolov. Obžerstvo však pokračuje. No v prírode je akési ľahšie, menej zaťažuje svedomie. Čas príjemne plynie, dalo by sa tu ešte vydržať. Musíme sa ale pohnúť ďalej. Začíname chladnúť (predsa sme sa len na koniec aj spotili), ani pálené to nestíha prekrývať. A sú najkratšie dni v roku, ak chceme akciu dokončiť za svetla, musíme pokračovať. Tentoraz sa spúšťame z vrcholu druhou stranou. Kým na výstupovej strane bol len jemný snehový poprašok (aj ten sme ale nečakali), na tejto strane kopca je poprašok súvislejší a o milimeter hrubší. Konečne zimné podmienky (? ? ?) !!! Napájame sa na červenú značku, ktorou chvíľu pokračujme na rázcestie Striebornica a tam sa spúšťame dole k rovnomennej nádrži. Tá je ale vypustená, dnes je to len blatová jama. Tak sa tu ani príliš nezdržiavame, načo, veď o pár metrov nižšie v Moravanoch môžeme posedieť v teple Gazdovského hostinca. Poznáme to tam, je to fajn miesto, kde sa zmestí aj takáto väčšia skupinka. A pivo, káva, kofola po túre vždy dobre padnú.
Ale máme ešte pred sebou kus cesty – na železničnú stanicu je to dobrých 5 kilometrov asfaltom. Ale už to nejako dáme. Skupinka sa postupne stenčuje – najskôr odbočujú Anka s Jurom (Maroša sme nechali doma v Moravanoch), potom Mirka s Paľom, Denisom a ich partiou, o chvíľu aj Vlado. Trnavskú skupinu odprevádzame k vlaku nakoniec ja s Božkou. Pre nás príde Martin. Lúčime sa, ďalšia pohodová akcia je za nami. Sumár dňa: takmer 18 km, nastúpaných 350 m, priemerná rýchlosť pohybu 4,2 km/h. Pekná sviatočná prechádzka. A ďalšie plány na zimné obdobie máme bohaté.
Na akcii sa zúčastnilo viacero turistov, ospravedlňujem sa, ak som na niekoho zabudol, resp. zabudol jeho meno: M. a Ľ. Kraicoví, D. Fáziková, J. a M. Michalcové + priateľ Chris z Anglicka, A. Kučerová, J. Poláček a jeho kamarát s manželkou a ďalšou skupinkou (4?), A. a M. Čičmanové, M. Poláková, M. Valovičová, P. a D. Vráblovci s partiou kamarátov (Tóno, Martin + 2), M. Šuga, V. Trajlínek, M. Babišík, V. Putera, P. Rapant (ďakujem za perfektné fotky), M. Modrovský a B. a J. Golierovci.
Ďakujem všetkým účastníkom (a organizátorom výstupu – Koleso + spol.) za výbornú atmosféru počas celého dňa.
Juro Golier
