Posledný deň v roku sa dá stráviť rôznymi spôsobmi. Pri televízore (a predtým celý deň pri sporáku), v podniku (a predtým celý deň v posteli), na chate (a predtým celý deň na lyžiach). Každého napadne niečo iné. Nás väčšinou napadne vybrať sa na turistiku. Výber cieľa je aj nie je jednoduchý. V Piešťanoch je tradíciou ísť na Marhát. V Trnave zas na Záruby. Obidva tieto výstupy patria k veľkým, na vrchole sa v tento deň vystrieda mnoho stoviek návštevníkov. Pravdepodobnosť stretnutia so známymi je veľká. Existuje ale aj veľa menších výstupov, na ktorých sa počet účastníkov pohybuje v desiatkach. Nálada je komornejšia, ale o to srdečnejšia. Známych sa odporúča vopred presvedčiť a zobrať so sebou. A práve na takýto menší výstup, vlastne 2v1, posledné roky chodieva skupinka členov a kamarátov nášho klubu. Raz početnejšia, inokedy menšia. Nálada je ale vždy skvelá. Cieľom nášho vystupu aj tento rok bude dvojvrchol Geldek – Jelenec.
V pondelok 31.12. je zraz naplánovaný o 8:15 na tradičnom mieste pri krčme v Doľanoch (dobre by znelo aj v krčme pri Doľanoch – to musíme vyskúšať nabudúce – čaro slovosledu). Niekto musí prísť posledný a dnes túto poctu získava naša posádka. Už je tu aj autobus. Zle som ráno odhadol, koľko sa ešte môžem vyvaľovať v posteli. Vítame sa s početnou skupinou turistov, ja sa pri tom rýchlo prezúvam do wibrám a hneď vyrážame. Jeden účastník ale sadá naspäť do auta – Paľo má problémy s kolenom, prišiel nás len odprevadiť. Tomu sa hovorí kamarát. Škoda že nemôže ísť, patril k jadru, ktoré to pred pár rokmi začalo a vytvorilo novú tradíciu. Nevadí, aj o rok bude Silvester (a medzitým veľa iných príležitostí na spoločné stretnutie).
Trasu tradične pripravil a vedie Milan (slovko vedie bude dnes veľmi dôležité). Čaká nás úplne nový smer, kúsok dlhší, kúsok vyšší, ale o to zaujímavejší. V strede Ompitálu odbočujeme po turistickej značke vpravo. Okolo kostola sv. Kataríny (pôvodom zo 14. stor.) sa popri cintoríne a krajom krížovej cesty dostávame ku kostolíku sv. Leonarda (prelom 15. a 16. stor.). Chvíľu sa pristavíme. Je to magické miesto. Kostolík učupený vo svahu chránia koruny stromov. V jeho zadnej časti sa nachádza prírodná jaskyňa, podľa povesti ústiaca vo Francúzsku, ktorou sa sv. Leonard dostal do Dolian. Nad ním, na vrchole kopčeka nad kalváriou, sa týči kostolík sv. Šebastiána z roku 1708. Skutočne zaujímavý kút tejto malokarpatskej obce.
Z kalvárijného vŕšku sa spúšťame dole a poľnou cestou stúpame ponad vinice. Otvárajú sa zaujímavé pohľady na časť husto osídlenej Trnavskej roviny, len veže Jaslovských Bohuníc sú zatiaľ našťastie schované za stromami. Nabrali sme prvé desiatky výškových metrov, stojíme na kraji lesa. Je čas vyzliecť prebytočné vrstvy oblečenia, niečo zahryznúť, okoštovať Milanovu zázvorovicu. Ale nemôžeme príliš vychladnúť, veď sme ešte ani poriadne nezačali. Krátkym stúpaním lesom sa dostávame na rázcestie Pod Klokočinou. Miesto toho, aby sme ďalej pokračovali pohodlne po vrstevnici lesnou zvážnicou, púšťame sa chodníčkami lesnej zveri priamo hore na Klokočinu. Predieranie medzi mladými stromčekmi po šuchotajúcom lístí má však svoje čaro. Netrvá to ani príliš dlho a sme na riedko zalesnenom vrchole Klokočiny (550 m). Otvárajú sa nám pekné výhľady na severnú stranu Malých Karpát, obdivujeme mohutný samostatne stojaci strom. Ale fučí tu na hovado (teda vlastne na nás), nedá sa príliš kochať. A tak sa spúšťame dole, na dobre známu zvážnicu. Tu je čas zohriať sa pri čaji a pospomínať, kde všade by sa po nej dalo dostať na bicykli alebo bežkách. A tak sa po nej nakoniec dostaneme na rázcestie Pri dube, križovatku s cestou Solírov – Zabité. Opäť minútku postojíme, dáme glg čaju. Cesta je blatová, topánky sú o kilo ťažšie, fučí a je zima. Niečo teplé padne vhod.
Dnes sa budeme často pohybovať mimo značiek a tak sa opäť vydávame hore svahom do doliny poza vrchol Vápenné. Krásny, kľudný kus malokarpatskej prírody. Len my, ticho a les. Niekde hustejší, niekde redší, niekde aj s výhľadmi. A za odmenu zazrieme aj pár kusov vysokej. Za chvíľu križujeme cyklocestu Zabité – Sklená Huta a opäť sa vnárame do hustého lesa. Cestičky zveri sa strácajú. Ale Milan je na takýto pohyb zvyknutý, on orientáciu nestráca. Vyrušíme ešte malú čriedu muflónov a stojíme pri posede pod Geldekom. Odtiaľto už ideme na vrchol po skupinkách. Niekto ide na zvážnicu okľukou okolo brány obory, niekto priamo proti vrstevniciam. Dnes ideme na vrchol zozadu cez sedlo. Odmenou sú výhľady na hrebeň Vápennej. Ako bonus dostávame do tváre dávku zmrznutých krúpkov. Fučí a je zima. To je ale v poriadku, je december, malo by mrznúť a pod nohami by mal vŕzgať sneh.
A už nás čaká len posledný fučiak do sedla. Tu síce toľko nefučí, o to viac však fučíme my. Ale našťastie nie dlho, stúpanie je krátke. A už stojíme na vrchole vo výške 694 m. Hymnu na pravé poludnie sme nestihli, ale je tu stále dosť ľudí, dobrá nálada a malé občerstvenie pre každého. Niečo malé vyťahujeme z ruksakov aj my a čas tak rýchlo beží. Zapisujeme sa do knihy účastníkov, ja pod číslom 170. Slušný počet. Za chvíľu je tu aj posledná skupinka stratených kamarátov a tak si môžeme urobiť vrcholové fotky a zaspievať. Kamil s dcérou a kamarátom s nami ďalej nemôžu pokračovať, ponáhľajú sa domov a tak pred chvíľkou odišli naspäť do Dolian. Nás ešte čaká druhý vrchol.
A tak sa opäť vraciame do sedla, neomylne nachádzame dieru v plote a po chvíli stúpame cestou v obore na druhý vrchol Geldeku – Jelenca. Po pár minútach stojíme ešte o meter vyššie ako pred chvíľou. Tu už skoro nikto nie je, ohník ale ešte hreje. Ideme však rýchlo na vyhliadkové bralo na JZ strane vrcholovej lúky. Výhľady sú síce slušné, ale Alpy v diaľke len tušíme, mraky dnes sedia predsa len prinízko. Tu príde konečne rad na šampanské, nálada je ešte viac silvestrovská. Vraciame sa k pahrebe, zapisujeme do knihy výstupu (tesne prekračujeme hranicu 300), niečo drobné zahryzneme. Prichádza posledný miestny účastník, je čas na krátky rozhovor. Prekvapuje ma informáciou, že krásna vrcholová lúka je vlastne umelá, bola vyklčovaná v obore pre potreby zveri. A vraj sa tu dá pozorovať nezabudnuteľná ruja.
Hoci tu nefúka, začíname chladnúť a tak je čas pobrať sa dole. Blatistú strmú časť na začiatku klesania obchádzame lesom, čas a cesta pri rozhovore ubiehajú rýchlo. Už treba len zbehnúť dole Častovskou dolinou. Tiež pekný kút sveta, lepšie by sa ale išiel na bicykloch. Tie ale oddychujú zazimované doma, dnes musíme ísť po vlastných. Nevadí, teraz, keď sú obory otvorené pre verejnosť, sa sem dá kedykoľvek vrátiť. A táto patrí k tým najkrajším.
A sme dole, pri poľovníckej chatke v ústí doliny. Guláš dnes na nás nezostal, trochu pridlho sme sa motali. Nevadí, k dispozícii je varené víno a čaj. Aj my sme ešte niečo pošetrili. Milan dokonca jednu fľaštičku zázvorovice. Ale to je tradícia pohostiť domácich, za tých pár rokov sa s nimi trochu poznáme.
Dnes nás ráno vyprevádzal jeden kamarát na cestu a ďalší kamarát ide za nami do cieľa. Vlado bol dnes na Zárubách, ale ešte dobehol aj za nami. A poskytuje nám neoceniteľnú pomoc. Odvezie šoférov do Dolian pre autá. Paráda, šetrí nám minimálne 5 kilometrov nezáživnej cesty po asfalte. Ďalší kamarát. Ďakujeme! No a už nás čaká len krátka rozlúčka a cesta k sviatočným stolom v teple domova. Hoci sme tento rok zažili najviac zablatený výstup za posledné roky a vietor občas slušne prefukoval, dnešný deň sa opäť vydaril. Dúfam, že rovnaký názor majú aj ostatní účastníci. Túlačky po malokarpatských lesoch s Milanom sú neopakovateľné.
Dnes nás bolo naozaj veľa, ak som na niekoho zabudol, ospravedlňujem sa: V. Gubiová, D. Fáziková, M. a Ľ. Kraicoví, A. Kučerová, J. Poláček, I. Naništa, M. Babišík, J. Budoš s dcérou Ninou a jej kamarátom Alexom z Nemecka, K. Lavor s dcérou Zuzkou a kamarátom P. Hlbockým, M. Modrovský, J. Ščibravý, S. Macejka s manželkou, M. Kupčík, J. Morvay, J. Chudý, L. Duboš, J. Behúl a spol. z Trnavy, J. Golier a tiež spomínaní špeciálni účastníci P. Herceg a V. Trajlínek.
Z poverenia garanta M. Babišíka zapísal Juro Golier
Toto bol silvestrovský výstup našej skupinky na Geldek, Jelenec (nebudem určovať ktorý je ktorý) a Klokočinu. Niektorí naši členovia a kamaráti sa tradične zúčastnili aj iných výstupov – ja som videl pekné fotky zo Zárub od J. Michalcovej a M. Šugu.
