Od Tatier k Dunaju aj napriek …
20.5 – 24. 5 2019
Túto akciu sme v minulosti poniektorí iba „ochutnávali“ účasťou na zopár etapách. Keď začiatkom roka organizátori zverejnili trať 5. ročníka, viacerí z nás zatúžili popasovať sa s touto náročnou výzvou vo väčšom rozsahu. Túžby sú túžby, realita je realita. Ale aj tak sa na štart tento rok postavila početná skupina cykloturistov z prostredia nášho cykloklubu.
Nultý deň – cesta na Štrbské Pleso
Ako dopravný prostriedok na akciu volíme netradične vlak. Snažíme sa nič neponechať náhode a už niekoľko týždňov vopred si kupujeme miestenky na bicykle. Nedeľné ráno nám samozrejme prichystá prekvapenie. Vo vlaku nie sú zaradené plánované 2 vozne na prepravu bicyklov, ale len jeden. V Trnave tak nastáva slušný chaos, ale nakoniec sa naložia všetci. Ja s Marošom nervózne čakáme, ako sa situácia vyvinie v Piešťanoch. Pani sprievodkyňa však problém rieši perfektne, rezervovala jedno kupé pre naše dva bicykle, ktoré si tak cestujú ako vo vatičke. Cesta v spoločnosti kamarátov pekne odsýpa, na Liptove sa začínajú objavovať prvé prehánky (predpoveď počasia na akciu vôbec nie je ružová), ale v Štrbe vystupujeme suchou nohou. Zatiaľ paráda.
Menšia paráda je, že objavujem prasknutú sedlovú trubku, sedlovka drží len na kúsku. Prvý pocit – beznádej, dojazdil som. Po chvíli emócie opadnú a začínam rozmýšľať, pomáhajú aj kamaráti. Pri troche šťastia sa to bude dať provizórne zreparovať. Skúsim šťastie, prinajhoršom sa odveziem v sprievodnom autobuse.
Zubačka na Štrbské Pleso je prázdna, pomestíme sa všetci, v pohode sa ubytujeme a v skupinkách sa rozpŕchneme do okolia. Ja s partiou ideme zháňať pomoc pre môj bicykel (ďakujem údržbárovi v hoteli Borovica, ktorý mi poskytol potrebný materiál), ostatní sa prechádzajú po nezvykle ľudoprázdnom Štrbskom Plese. Ale na veľké prechádzky to dnes nie je, občas spŕchne, lepšie je sadnúť si na neskorý obed a jedno pivko. Poslednou zubačkou prichádza aj Paľo, sme kompletní, zajtra štartujeme naostro.
Prvý deň – zo Štrbského Plesa do Zuberca
Budíme sa do sychravého rána. Po raňajkách sa presúvame na miesto štartu pri hoteli FIS. Napriek tomu, že je chladno a jemne mrholí, sa nám nálada prudko zlepšuje. Všetci sú tu samý úsmev, dobrej nálady je na rozdávanie, veľmi rýchlo to chytá aj nás. Katalyzátorom diania je hlavná organizátorka a duša podujatia Jarka Valčeková, ktorej zdatne sekunduje Ivan „Tuli“ Vojtek. Napriek zatiahnutej oblohe nás na cestu odprevádza rozžiarená atmosféra.
Po krátkom kultúrnom programe a príhovoroch vyrážame na dlhú cestu od Tatier k Dunaju. Ideme po dobre známej ceste na Podbanské, ale dnes sú moje pocity úplne iné ako obvykle. V tomto pelotóne je cítiť neskutočná energia, čiastočkami ktorej prispieva každý z účastníkov. Bicyklovanie v takýchto podmienkach je zážitok. Napriek tomu že je po daždi, mokrá cesta a chladno. Ideme a dáme to!
Vždy sa teším na úsek cesty od Podbanského na Pribylinu popri riečke Belá, ale jeden z najkrajších krajinárskych prejazdov Liptova nás čaká po príjemnej a srdečnej zastávke v obci Liptovská Kokava. Tu je naozaj všetko – Nízke Tatry naľavo, Západné napravo a pomedzi to nádherné liptovské hole. Dokonca sa vyčasilo – duša plesá, pelotón sa plynule posúva. V sprievode policajtov, ktorí nám budú celý týždeň zaisťovať bezproblémový a bezpečný prejazd je to pohoda. Ani sa nenazdáme a už brzdíme na námestí v Liptovskom Mikuláši. Čaká nás prestávka vyplnená koncertom miestneho orchestra (pekne hrali) a malým občerstvením. Všade kam prídeme je o nás výborne postarané a panuje skvelá nálada.
Dlhšia prestávka pred ďalším úsekom padla vhod – začíname hupákmi okolo Liptovskej Mary a na záver nás čaká zlatý klinec dňa – stúpanie na Huty. Pelotón sa pomaly začína deliť a tak pred Liptovskými Matiašovcami dostávame voľnú ruku. Budeme stáť až na vrchole, tempo si bude určovať každý sám. A tak sa vydávame na boj s prvým náročným stúpaním tohto týždňa. Ešte predtým ale vyrušíme na poli malú čriedu diviakov – je to zážitok vidieť ich v pohybe za bieleho dňa len pár desiatok metrov povedľa. Našťastie si to nenamierili na nás, to by sme ten kopec vybehli príliš rýchlo. Takto ho niekto zvládne skôr, niekto neskôr. Ani neviem koľkokrát som otočil pedálmi. Posledné metre pozerám už len pár centimetrov pred predné koleso. Ale konečne si v motoreste Holica môžem dopriať zaslúženú odmenu.
Potom nás čaká už len záverečný rýchly zjazd do Zuberca a ukončenie prvej etapy. Občerstvenie je fajn (ak pôjdete okolo ochutnajte zubereckú štrúdľu) a kultúrny program teší dušu. Ale musíme sa ísť ubytovať, navečerať a doplniť tekutiny. Prvý deň sme zvládli (84 km).
Druhý deň – zo Zuberca do Považskej Bystrice
Ani dnes hádam nebude pršať. Pre mňa (a viacero našich účastníkov) je to však posledná etapa, okolnosti nedovoľujú pokračovať ďalej ako do Považskej Bystrice. A tak si to ešte ideme užiť. Čaká nás historicky najdlhšia etapa podujatia.
Čakanie na štart nám spríjemňuje kultúrny program s výnimočným speváckym vkladom Tuliho. Do Podbiela je to paráda, len dole kopcom, ide to samo. Cesta okolo riečky Orava potom preverí pár kratučkými stúpaniami, ktoré celkom slušne ponaťahujú pelotón. Preto padne vhod krátka zastávka na kávičku (alebo niečo iné) v Oravskom Podzámku. V rovnakom duchu pokračujeme do Párnice. Tu odbočujeme doprava z hlavnej cesty a začíname stúpať hore popri potoku Zázrivka do Zázrivej. Opäť nádherný úsek cesty, ukážka krásnej oravskej krajiny. Pri lyžiarskom stredisku Lučivná si spomínam na cestu spred mnohých rokov, keď som tu lepil ôsmy defekt. Dnes sa nám našťastie takéto radosti vyhýbajú.
Vyhnúť sa ale nemôžeme stúpaniu zo Zázrivej na Terchovú. Je to poriadny kopec, záver 12%. Posledných 100 metrov som aj potlačil. Väčšina to ale dala v sedle, aj Peter Božík na kostitrase – to je naozaj výkon (len neviem, ako išiel ten zjazd do Terchovej, to je na takom „bicykli“ výzva). Nie je však podstatné ako, ale či. A to sme splnili všetci.
Kopce máme dnes úspešne za sebou, pred sebou len peknú porciu kilometrov (a protivietor, ale to ešte v tomto momente netušíme). V Terchovej nás konečne čaká krátka prestávka vyplnená občerstvením a kultúrou (opäť skvelý Tuli, tentoraz v trojhlase). A za Terchovou – spomínaný protivietor. Ten nás bude sprevádzať až do cieľa. Pelotón sa tak za chvíľu nadelil na menšie skupinky a roztiahol na slušnú vzdialenosť. Za Varínom som sa rozhodol stíhať čelnú skupinu. Bojoval som niekoľko kilometrov a úspešne. Som v balíku. Ten však po asi 100 metroch prudko spomaľuje, musíme sa spojiť pred vjazdom do Žiliny. Tak túto stíhačku som si mohol aj odpustiť.
V Žiline nás čaká veľkolepé privítanie a občerstvenie. Padne vhod. Strácame tu však prvých účastníkov, ktorí sa rozhodli stihnúť skoršie vlaky a tak v mierne redukovanej zostave vyrážame do posledných desiatok kilometrov. Rovná široká cesta a protivietor. V balíku sa ide síce dobre, ale je to makačka. Našťastie sme už v Plevníku – Drieňovom, kde je dnešná posledná prestávka, príjemné privítanie a bohaté občerstvenie. Naozaj domácka atmosféra.
Pred nami sú už len posledné kilometre. S Marošom ešte robíme neplánovanú odbočku do Považskej Teplej (zle čítame značky) a nakoniec zastavujeme pred správnou železničnou stanicou V Považskej Bystrici. Dnes sme dali 131 km. Sedlovka vydržala. Pre mňa však tento ročník bohužiaľ končí.
Juro Golier
Ďalej už pokračovala len skupinka statočných, ich zážitky približuje Janka Lukačovičová:
Tretí deň – z Považskej Bystrice do Prievidze
V tretej etape z Považskej Bystrice do Prievidze pokračujeme už len ja, Igor Buc, Stanko Macejka a Jožko Baránek. Štart je o 8:00 hod. od hotela v Považskom Podhradí (kúsok za PB), kde je ubytovaná väčšina z pelotónu. My sme ubytovaní (okrem Jožka, ten išiel k dcérke do Púchova) priamo v PB. Je tu aj zopár ľudí z akcie. Ti sa dohodli s Jarkou, že im ráno zastaví autobus kúsok od hotela a odvezie do Podhradia, čo využijeme aj my traja, keďže už od rána popŕcha. Kým prídeme do Podhradia začína pršať, teda skôr liať a potom leje a leje s menšími prestávkami (mrholením) počas celej etapy teda skrátenej etapy, ale o tom neskôr.
Prvá zástavka je v miestnej škole v Košeci. Detičky aj napriek lejaku nám mávajú a vítajú nás, aj mi ich bolo trochu ľúto, že ich vyhnali von, ale tak aspoň sa trochu uliali zo školy J. V škole (teda pred školou) nás pohostili slaným aj sladkým, ale keď videli akí sme už premočení neváhali a začali varič čaj a zháňať rum. Bolo to trochu nepedagogické ako pani riaditeľka aj pani učiteľky mali v rukách fľaše s rumom a hojne nám ulievali. Nuž ale účel svätí prostriedok J. Odchádzame z Košece a leje a leje …. To sme ešte netušili, že nás čaká nekonečný stupák na sedlo Homôlka, teda v tom lejaku som to tak vnímala. Väčšina pacientov sa viezla v autobuse, bolo to dosť náročné a pre nich asi aj nebezpečné. Jarka a zopár pacientov to však nevzdali a šliapali spolu s nami. Len občas im pomohli sprievodné vozidlá alebo policajti a po kúskoch ich vyvážali napred. Po cca 43 km prichádza vytúžený vrchol a pred nami chata Homôlka a v nej opäť čajík s rumom. Nevnímame ako z nás tečie voda z každého otvoru, sme v teple a to je hlavné. Vtedy Jarka rozhodla, že tretia etapa sa končí práve tu. Zjazd do Valašskej Belej nepovolila na bicykli nikomu. Chlapi nakladajú do autobusu bicykle, ktorý ich odváža do Prievidze. Druhou várkou ideme už všetci. No ešte nás najskôr čaká pohostenie vo Valašskej Belej. V chladnom kultúrnom dome si vypočujeme spev detí z miestnej školy a dosýta sa najeme chutného divinového gulášu. Nikto sa zbytočne nezdržiava, zima premáha už všetkých, najmä tých čo nemajú so sebou veci na prezlečenie. Tu som ocenila aké je super nosiť si na bicykli všetko potrebné na prezlečenie. Sadáme do autobusu, ktorý nás odváža do Prievidze. Ja s Igorom sa lúčime so Stankom a Jožkom, ubytovanie máme v inom penzióne. Večer ešte pre istotu ideme do Lidla a kupujeme ďalšie tenisky (zajtra hlásia opäť pršať a ako prvá pomoc stačia aj tenisky z Lidla aj keď mám ešte jedny suché). Takto etapa bola síce skrátená, ale vzhľadom na počasie dosť náročná. No i napriek tomu ideme všetci štyria ďalej do štvrtej etapy J
Štvrtý deň – z Prievidze do Dudiniec
V Prievidzi sa k nám pripája (ale len na dnešnú etapu) Ivan Kubiš. Aj napriek posunu odchodu z 9:00 na 9:30 hod. začíname etapu v daždi, zo začiatku len mrholenie, ktoré postupne prechádza opäť do dažďa, ktoré sa takto strieda až po Žiar nad Hronom. Mnohí využívajú odvoz autobusom (nielen pacienti), ktorý ide s nami v každej etape (vezie batožinu a dnes nielen tú). Ani Jožko už nechcel zmoknúť a vezie sa v autobuse. Ja mám na sebe tenisky z Lidla a po chvíli som opäť všade mokrá ako myš. Zisťujem, že si vôbec necítim prsty, cvičím s nimi počas šliapania na bicku ako sa dá (snáď nebudem mať v máji omrzliny). Pri oddychovej zastávke si dávam suché ponožky a do mokrých tenisiek igelitové sáčky. Včerajšie tenisky mi nevyschli a neriskujem, že mi zmoknú aj tretie tenisky J. Prestáva pršať a tak sa k nám postupne pridávajú aj tí čo sa viezli dovtedy v autobuse. Dnes nás nikde nečakajú a nevítajú. Prejdeme Žiarom aj Hliníkom nad Hronom a blížime sa k Skleným Tepliciam dobre vyhladovaní. Sú tu dve reštaurácie, jedna nevarí vôbec a druhá dnes z technických príčin varí obmedzene, mali asi 5 obedových menu (aj tak podľa čašníka varia maximálne 10, vraj ani tie sa im často neminú, nie je sezóna a nie je tak dostatok turistov). Mne sa ušlo posledné menu, poctivo si ho delím s Igorom, ešte nikdy mi jedlo tak nechutilo J. Zo Sklených Teplíc sa presúvame cez kopec Podhorie, kde sa opäť po dlhej dobe (je jasno) kocháme výhľadmi na nádhernú okolitú prírodu. Zjazdom cez Štiavnické vrchy prichádzame do Banskej Štiavnice, no nestojíme (asi máme zpoždění J). Tí, ktorí nemali ešte žiadne jedlo, predpokladám melú z posledného. V pelotóne sa šepká, že jesť sa bude v Svätom Antone. No aj ten len preletíme a nakoniec odbáčame k reštaurácii v Hontianskych Nemciach. Tam nás už čakali s dobrým jedlom aj pivom, vraj to bolo na prianie Iva Vojteka (tichá spomienka na počesť rodáka Mariána Labudu). Tu vychádza slniečko a citeľné sa otepľuje. Všetci sa usmievame. Už nie je nikto hladný ani smädný J. Do Dudiniec sme prišli dve hodiny po predpokladanom príchode, po ceste sme stretali deťúrence v krojoch, ktoré čakanie na nás vzdali, aspoň starosta nás počkal aj s bagetami a banánmi. Keďže sme chvíľu predtým jedli, nebol veľký záujem, tak si mnohí vzali do zásoby (piatkové raňajky mali tak grátis J). Následne sme si zobrali batožiny a pobrali sa smerom k pošte, nášmu poslednému spoločnému ubytovaniu. Večer sme dali spolu ešte nejaké to pivko v miestnej reštaurácii a šup do postele. Dnes sme mali v nohách 117 km.
Piata deň – z Dudiniec do Veľkého Medera
Od rána svieti slniečko a je to poznať na našich tvárach. Úsmevy, krátke rukávy, krátke nohavice, konečne využívame letné oblečenie J. Po deviatej sa lúčime s Dudincami s pocitom, že však už iba rovina až do Veľkého Medera. No tretina trasy teda prvých 40 km boli jeden hupák za druhým často 12% stúpanie (nakoniec mi Jožko povedal, že prevýšenie na etape teda skôr na prvých 40 km bolo 628 m). Ani počas tejto etapy sme už nenavštívili žiadneho starostu, zato pivných prestávok bolo neúrekom (v priamej úmere k stúpajúcej teplote vzduchu). U všetkých zabodoval jeden z policajtov na motorke, ktorý pred Tekovskými Lužanmi zahlásil „chlapci ešte 7 km a bude pivo“ J. Starali sa o nás po každej stránke, dokonca aj u šenkárky zariadili aby čapovala pivo čo to dá, nakoľko sa k nej hrnie stovka smädných krkov. V Dvoroch nad Žitavou, kde bola jedna z ďalších pivných prestávok nám prišiel oproti (na bicykli) primátor Veľkého Medera. V Okoči, poslednej dedinke pred Veľkým Mederom sme mali poslednú zastávku, no tentokrát v cukrárni. Fantastická zmrzlina a ešte lepšie domáce koláčiky, všetko na účet starostu Veľkého Medera. Už len pár km a sme vo Veľkom Mederi, kde nás v cieli čakalo prekvapenie v podobe Mira Šugu a Paľa Hercega, ktorí sa prišli do Medera vymočiť J. Chlapci ďakujeme, potešili vaše gratulácie a milé slová J. Ešte slávnostné ukončenie, malé občerstvenie, spoločné fotenie a ide sa domov, teda na vláčik do Bratislavy. Posledná etapa mala 120 km a myslím, že všetci sme mali bicyklovania tak akurát J.
Na záver chcem za seba povedať, že aj napriek nepriazni počasia nebanujem, som na seba pyšná, že som to dala a ak mi zdravie dovolí určite sa zúčastním tejto akcie aj budúci rok. Spoznala som mnohých pacientov a ich osudy, príbehy, ktoré sú silné. Kým sme zdraví, tak si neuvedomujeme, akí sme bohatí….
Zapísala: Jana Lukačovičová
Pár slov na záver
Bol to krásny a náročný ročník. Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek dažďu. Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek únave. Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek skleróze multiplex. Každý, kto na trase prebicykloval čo i len kilometer, podporil výbornú vec. Tí, ktorí zvládli celú porciu kilometrov, si zaslúžia veľký obdiv. Pacienti aj sprievod. Ale všetci sme si domov odniesli zážitky, z ktorých budeme čerpať celý nasledujúci rok. Ak to bude čo i len trochu možné, stretneme sa v máji 2020 na Štrbskom Plese. Je to skvelé podujatie so skvelými ľuďmi v pelotóne a všade okolo.
Celú trasu podujatia zvládli a veľké uznanie si zaslúžia: Janka Lukačovičová, Igor Buc, Jozef Baránek a Stano Macejka.
Prvé dve etapy absolvovali: Lydka Macejková, Paľo Herceg, Miro Šuga, Maroš Modrovský, Janko Ščibravý, Vlado Naď, Fero Martinus a Juro Golier.
Na štvrtú etapu sa pridal Ivan Kubiš.
