30. jún 2019
Myšlienka na akciu v Tríbeči skrsla v Braňovej hlave už dávnejšie. Keďže severovýchodnú časť pohoria sme navštívili v minulosti už viackrát, ponúkala sa možnosť preskúmať jeho juhozápad. Sadol som teda k počítaču a prvá verzia trasy bola na svete. Potom sa objavil na scéne fenomén Trhlina a začalo sa prekresľovanie. Veľmi dobrými nápadmi a korekciami v tejto fáze plánovania prispel Ľuboš (otočenie smeru pohybu tri dni pred štartom bola skutočná trefa). Posledné dni pred štartom som už len netrpezlivo čakal, či nás ďalej pustí počasie a či sa nájdu odvážlivci, ochotní prijať túto výzvu.
Nedeľa ráno, podľa predpovedí nás čaká tropický deň. V Trnave dnes štartuje na majstrovstvách republiky fenomén Sagan, my chceme skúmať fenomén Trhlina. Ťažká voľba. Napriek tomu sa pri kaštieli v Oponiciach stretáva 18 cyklistov. Toto som naozaj nečakal. Janči hovorieva : „Na akcii nie je dôležitá kvantita, ale kvalita“. Dnes som očakával kvalitu a tá je teda poriadne široká. Na začiatok je dôležité urobiť kvalitnú fotodokumentáciu, najlepšie niekoľkokrát. Bude treba vyhodnotiť, či sa niekto nestratil alebo naopak nepribudol. Ideme sa pohybovať do oblasti Trhliny.
Prvé kilometre bicyklujeme v civilizácii. Susedná obec hostí stretnutie veteránov. Na dlhú časť dňa tak vidíme posledné autá. Za Súlovcami vchádzame do lesa a začína stúpanie. Najskôr mierne, potom sa začína priostrovať. Pre niekoho už začína cykloturistika. Pomaly postupujeme stíchnutým lesom. Zrazu všetci stojíme. Cesta, ktorou sme mali pokračovať zrazu zmizla. Už je to tu. Časopriestorová slučka. Zablúdili sme.
To je tak, keď sa cesta plánuje na mape. Vpravo mala odbočovať dlhšia a preto miernejšia cesta. V danom mieste v teréne ju ale nie je vidieť, možno ju prekryla prebiehajúca ťažba dreva. Pred nami však pokračuje jedna z plánovaných alternatív – široká a zjazdná cesta, ktorá tiež ide (podľa mapy) do sedla pod Veľkým Tríbečom. Len bude viac stúpať.
To sme si teda dali! Stúpanie je spočiatku ešte zjazdné, potom len schodné a na záver už ťažko schodné. A to máme ešte bicykle. V teple fučíme hore strmým kopcom. Na záver sú nám ale odmenou krásne, takmer letecké výhľady do podhoria. To čiastočne kompenzuje vynaloženú námahu. V sedle si preto doprajeme prvý krátky oddych a občerstvenie. Zásoby vody sa začínajú stenčovať.
Kúsok nad nami je na okraji lesa krížik, pripomienka smutnej udalosti pri výstupe na vrchol. Som celkom rád, že v jeho susedstve nepribudne aj môj, za taký výstup by ma mohli takto odmeniť aj takto. Ale čo, veď sme čakali nejaké to dobrodružstvo, išli sme do neznáma, skúmať nové trasy. Veľkú chuť skúmať má Janči, stále ho to ťahá na hrebeň, ale podarí sa nám udržať ho na trase.
Ďalej nasleduje pekný zjazd. Chvíľu ešte postojíme a rozhodujeme sa, či odbočíme k Pustovníkovej studničke (opäť sa mihá tieň Trhliny), ale nakoniec pokračujeme. A potom nás znova dostihol genius Tríbeč – pred nami sa objavuje autobusová zastávka. V lese. Skoro na hrebeni. V horúcom dni cítime na chrbte zimomriavky.
Je to tradičný turistický vtip. Keď môžu vytrepať autobusovú zastávku na Chatu po Rysmi, prečo by to nemohli zopakovať aj tu? Miesto aspoň lepšie utkvie okoloidúcim v pamäti. A našim smädným kamarátom utkvie v pamäti potok, z ktorého sa osviežia. Bolo už na čase. Za chvíľu už pokračujeme príjemným stúpaním v lese na Mišov vrch. Aj keď je dnes naozaj horúco, väčšinou sa pohybujeme v tieni stromov a cesta je tak celkom príjemná. Ale výhľady sú takmer nulové.
Odbočka na Čierny hrad. Máme či nemáme k nemu zísť? Trhlina si nás však pritiahne. Ideme. Tríbeč nemá logiku. K hradu schádzame zo sedla dole kopcom. Hrad učupený hlboko v lesoch, hlboko vo vrchoch. Bez výhľadu.
Z informačnej tabule sa krátko dozvedáme o jeho (krátkej) histórii. Aj samotný hrad je maličký. Aspoň si ale chvíľočku posedíme pri tlejúcej pahrebe, oddýchneme, doplníme aspoň zlomok pomaly sa míňajúcej energie, pobavíme a nasmejeme sa. A znova sa fotíme. Stále treba sledovať účastníkov.
Ideme ďalej. Opäť zlom. V čase aj priestore. Niektorí účastníci sa objavujú pri Jarmočnom kríži a malá skupinka v tom istom momente pri najfotografovanejšej futbalovej bránke na Slovensku. Tu naozaj nie je niečo v poriadku.
Je. Garant a trojica ďalších cyklistov len miesto krátkeho opätovného vystupu pod hrebeň volí priamy zjazd do Zlatna. Aj s jedným kotrmelcom, našťastie bez vážnejších následkov – je to ešte ďaleko do civilizácie. A keď sa v nej objavíme, dedinka Zlatno je v horúcom nedeľnom popoludní stíchnutá. Ani záclona sa nepohne, ani pes nezašteká, nie je cítiť ani vôňu nedeľného obeda. Aj krčma je ešte zavretá.
Prvá živá bytosť, ktorá sa objaví na scéne je krčmár. Konečne ide otvoriť. Už sme sa báli, že je dedina zakliata a my tu zahynieme od smädu. Nezahynieme a pre istotu objednávku dupľujeme a ešte opakujeme. Za pár minút mám v sebe 2 litre rôznych tekutín. Už bolo na čase.
Ešte sme sa ani neusadili a už sú tu aj jazdci od Jarmočného kríža. Ani im nechcem veriť, že tam naozaj boli. A to vraj ešte opravovali aj defekt. Ale sú spokojní, bol to nenáročný a krásny traverz aj s peknými výhľadmi. Navyše splnili plán a navštívili ďalšie miesto z Trhliny. A vrátili sa. Všetci. Tak to aj hneď zapili. Zväčša kofolou.
Stačilo oddychu, musíme pokračovať, sme ešte len v polovici trasy a čas už dosť pokročil. Cesta asfalkou dobre ubieha, ale čaká nás posledná tematická odbočka – Kľačany. Je jasný, letný horúci deň. Prázdne, dlho neobývané domy vyžarujú do okolia svoje tajomné posolstvá. Byť o pár sto metrov vyššie, na samote pod hrebeňom, naozaj by sa v nich mohla otvoriť tajomná izba z inej dimenzie. Po chrbte sa opäť rozbehnú zimomriavky.
Po chrbte nebeží nič, len steká pot. Jeden dom je neobývaný, iné upravené, trávniky pokosené, spoza plota šteká pes. Pekná chalupárska usadlosť bokom od civilizácie. Čakal by som, že domáci rozsypú po ceste pripináčky, aby ich toľko neotravovali lovci záhad Trhliny.
No dosť už bolo Trhliny. Jozefovi Karikovi sa podarilo výborne marketingovo zhodnotiť svoj nápad a niektorí ľudia tak chodia na Tríbeč hľadať mystické miesta a zážitky. Bohom zabudnutý kraj je naraz v kurze. Našťastie to vyzerá, že tento boom nemá na jeho život žiadny vplyv a keď za pár mesiacov ošiaľ opadne, opäť tu zostanú len verní turisti, cyklisti, kľud a pohoda.
Takmer asfaltová cesta do Kostolian pod Tríbečom je zážitok. Najskôr kúsok hore, potom pekný zjazd dole a to všetko v krásnych lesoch miestami prerušovaných peknými kultúrnymi lúčkami, na ktorých cítiť dlhé pôsobenie človeka. Nádhera. Táto časť trasy (vlastne až do cieľa) ma úplne dostala. Nakoniec prvé výhľady na hrad Gýmeš. A tiež kostolík sv. Juraja v Kostoľanoch. Jeho múry vyžarujú do okolia svoje starodávne posolstvo, miesto je presiaknuté kľudom a pohodou. Stačí pozrieť na fotku skupinky, polyhujúcej v tieni mohutnej lipy.
Cestou sa ešte osviežime pri prameni pod kostolom (krčma je zavretá). A už nás čakajú len posledné kilometre lesom do Oponíc. Stúpanie veľmi príjemné, kúsok pekného singletracku lesom (doľava, strom, doprava, strom, doľava…) a potom už po pekných širokých lesných cestach až do cieľa. Medzitým ešte jedna oprava defektu a pre pokročilý čas väčšina z nás už vynecháva návštevu Oponického hradu. Škoda, podľa fotiek malého predvoja, ktorý to stihol, tam bolo pekne. Musíme teda prísť ešte nabudúce.
A potom už len lúčenie, nakladanie do áut a cesta domov (Paľo to dal z Piešťan a naspäť celé na bicykli). Neviem, čo si o dnešnom výlete myslia ostatní účastníci (uvidím, či ešte prídu na niektorú moju akciu), ale moje očakávania boli splnené. Bolo to výživné (síce len pár kilometrov, ale slušné prevýšenie), bolo to neočakávané (nie vždy sa dalo ísť po trase naplánovanej na počítači), bolo to v prírode (pár áut len v dedine), bolo to o zaujímavých miestach (historických aj prírodných) a … a to ostatné už nebudem spomínať (stačilo pár odbočiek v texte).
Ďakujem všetkým, ktorí dali prednosť pred nedeľným ničnerobením alebo návštevou cyklistických majstrovstiev (Peter Sagan opäť raz prekvapil) a vydali sa zdolať túto výzvu.
Akcie sa zúčastnili : Vierka Gubiová, Janka Lukačovičová, Hela Gurinová,Kamilka Julínyová,Peťo Julíny, Dušan Surovčík, Ľuboš Kraic, Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Igor Buc, Drahoš Janus, Marián Kupčík, Maroš Modrovsky, Braňo Polocík, Paľo Majerík, Adam Majerík, Paľo Vrábel a garant Juro Golier.
Ospravedlňujem sa tým, ktorí nečítali knihu alebo nevideli film Trhlina, niektoré narážky v texte im môžu byť preto nezrozumiteľné.
