nedeľa 28.7.2019
Keď dážď ťa hladí mokrou rukou, rozpúšťa sa iba cukor…
Je sobota ráno. Ešte sa vyvaľujem v posteli a počúvam najkrajšiu hudbu. Za oknom spálne šumia v listoch stromov a rastlín kvapky dažďa. Nepršalo u nás naozaj dlho, už je to treba. A aspoň nemusím ísť dnes do záhrady. Ale čo bude zajtra?!? Po dvoch týždňoch plánujem znova sadnúť na bicykel a ešte som si k tomu pozval aj ostatných. Teraz bude na mne správne sa rozhodnúť. Zmoknúť sa mi nechce, ale tiež nie zostať zbytočne sedieť doma. Zas som si raz zavaril !
Celý deň sledujem meteorologické stránky z celého sveta, pomáha mi verný priateľ Aladin, snažím sa zachytiť aspoň náznak povzbudzujúcich správ. Chvíľu to vyzerá lepšie, potom zas horšie. Čo urobiť? Večer sa rozdrnčí telefón. „Ako zajtra? Ideme?“ Snažím sa získať ešte aspoň chvíľku na konečný verdikt. A potom pomôže Vierka. Na Facebook hodí komentár z titulky. Má pravdu. Čo sme z cukru? Ideme!!! Rozhodnutie už za pár minút svieti na webe. Ale, urobil som naozaj dobre?
Budím sa do celkom pekného rána. Tak aspoň nebudem vyrážať z domu v daždi, z takýchto kúskov som už vyrástol. Dnes to dám do Piešťan po hlavnej, v nedeľu ráno nie je doprava príliš hustá. Nie je, skoro ma zrazili len asi dvaja dementi (sorry, ale inak ich nemôžem nazvať) a podarí sa mi ešte v norme doraziť na stanicu. Už tam pár cyklistov čaká, fajn, nepôjdem sám. Na to, že som išiel len kúsok, mám toho celkom dosť. Vysvetlenie mi poskytne pohľad na GPS-ko. Môj priemer sa blíži 25 km/h v miernom protivetre, takým veciam som už pomaly odvykol. Veľká kofola počas čakania na vlak z Trnavy pomôže.
Z vlaku vystupujú ešte dvaja účastníci a účastníčka Vierka (ktorá dnešku výrazne pomohla) a keď za chvíľu dorazí aj Paľo, môžeme sa ísť odfotiť a vyštartovať. A ja konečne môžem ostatným odhaliť utajovaný cieľ trasy. Pôjdeme do šenku v Matejovci.
Ešte predtým nás však čaká prvá previerka. Aby sme to nemali príliš ľahké, do Krajného prejdeme cez Ošmek. Ale pekne poporiadku. Pekný úsek cesty nás čaká hneď na kraji Orvišťa. Okolie rybníka je pekne upravené, na brehu sú lavičky, rybári trávia nedeľné ráno pri udiciach. Sviatočná pohoda. Ale tú máme predsa aj my. Neprší, fúka len mierne (do chrbta), jednoducho paráda. Zatiaľ dobré rozhodnutie. Náš minipelotón sa drží pohromade až po križovatku za Podolím. Potom začne cesta mierne stúpať a začína sa prejavovať kto ako natrénoval. Ja si hľadám miesto v závere skupiny. Zákrutu nad Ošmekom tlačím. Nebudem týrať seba ani bicykel. Ďalej už samozrejme pokračujem v sedle.
Nikdy ma neomrzí výjazd na vrcholovú lúčku na kopci nad Ošmekom. Keď sa cesta vynorí z lesa, objaví sa úplne iný svet. Kopec skončil (hurá!) a okolo sa otvorí krásna krajina. Síce bez výhľadov, ale spev vtákov a cvrlikanie hmyzu všetko vynahradzujú. Navyše ďalej sa už ide z kopca. A to poriadne strmého, treba radšej dávať pozor. Od posledného razu sa však ide lepšie. Na ceste síce nie je položený nový asfalt, ale jamy (vlastne to boli krátery) sú čiastočne opravené. Netreba už medzi nimi toľko kľúčkovať. Ani sa nenazdáme a stojíme na kraji Krajného. Treba sa trošku posilniť, budeme opäť stúpať.
Spočiatku to nie je dramatické. Metre síce naberáme, ale pekne postupne. Ide sa dobre. Teplota je príjemná, zrážky zatiaľ nehrozia, áut ide málo. Po ľavej strane sa nám otvárajú pekné výhľady. Tam niekde chcem dnes pokračovať . Ale až po krátkom posedení v šenku. Toto miesto sme v poslednej dobe (nezaslúžene) iba obchádzali. Chodievali sme opačným smerom a to je prevažne z kopca. Pri rýchlom zjazde to človeka až tak neláka pristaviť sa. A je to škoda. Krytá terasa poskytuje príjemné posedenie. Niekedy je jednoducho lepšie ísť hore kopcom.
Cestou míňame odbočky na miesta so zaujímavými názvami. Jeruzalem, Nebojsa, Sychrov. Fantázia začína pracovať, predstavujem si, ako to tam vyzerá. Niekde som už bol, niekde ešte nie, ale viem že je tam všade krásne. Svojrázny kopaničiarsky kraj má svoje čaro za každých podmienok. V leta aj v zime, za slnka aj za hmly. Dnes nám našťastie ukazuje svoju prívetivejšiu tvár.
A v šenku je fajn. Štamgasti sú zhovorčiví, pivo má správnu teplotu (aj keď pre väčšinu z nás je vo forme bez alkoholu, časy sa menia), obdivujeme a skúšame nové dresy z Rysov. Tento rok sú mimoriadne pekné. A na základe Vladovho návrhu meníme ďalšie plány. Aj tak vlastne neexistovali, dnes to mali byť naozaj cyklopotulky – bez pevného plánu, kam nás srdce (a náhoda) zavedie. No a teraz nás vedie krásnym prostredím až do Rozprávkového domu.
Ten sa nachádza v časti zvanej Švancáréch dolina. To je skupinka domov učupená hlboko v doline medzi Matejovcom a Babulicovým vrchom. A jeden z nich (bývalú stodolu) s veľkou fantáziou vymodeloval pán Viliam z Trnavy polievkovou lyžicou do naozaj fantastických tvarov. Hádam ani jeden jeho detail sa neopakuje. Zo stien vonku aj vnútri domu sa k nám naťahujú koralom podobné útvary, vnútornej hale dominuje obrovský model hlavy prajeleňa, oko sa nedokáže zachytiť na každom z detailov. Je to niečo medzi Hundertwasserovým domom vo Viedni, Sagrada Familiou v Barcelone a … Rozprávkovým domom na kopaniciach. A k tomu historky pána domáceho (hlavne tá o palici bola dobrá). Má naozaj bohatú fantáziu, niečo z toho, aspoň na okamih preniesol aj na nás. Raz to treba určite vidieť a zažiť (deti môžu aj viackrát, kedy pôjdeme nabudúce?).
Potom nás čaká výstup hore na hlavnú cestu Krajné – Myjava. Na kúsku je to poriadny stupák. Netrápim sa, tlačím. A robím dobre. Krásne výhľady spoza chrbta by inak zostali predo mnou utajené. Kochám sa a snažím sa uchovať si túto chvíľu v pamäti. Tieto kúsky krásy sa v duši ukladajú ako mozaika. A potom občas vplyvom náhleho podnetu sa preskupia a umožnia znova prežiť vzácne okamihy. Ako kaleidoskop (naši západní priatelia ho nazývajú príhodnejšie – krasohled).
Sme na hlavnej ceste, hostíme sa na malinách a rozmýšľame ako ďalej. Na Myjavu to už ťahať nebudeme, opäť sme sa raz chvíľku zdržali, do Krajného to bude prevažne z kopca. Je teda rozhodnuté. Čiastočne si vylepšujeme rýchlostný priemer, nezastavuje nás ani Krajné (krčma je zavretá) a potom odbočujeme doľava cez Zbehy. Túto skratku pozná málokto, vedie však opäť veľmi pekným prostredím, treba si ju vychutnať. Navyše aj šetríme čas, cesta vedie prevažne po rovine a dole kopcom (záver však nie je asfaltový). Chceme totiž ešte niečo drobné zakúsnuť.
Pri reštaurácia na Prašníku zažívame prvé (a jediné) sklamanie dnešného dňa. Majú dovolenku a tak si musíme pridať pár kilometrov naviac na Dúbravu. Po včerajšej svatbe je zavreté aj tu, ale napriek tomu nás prichýlia, napoja, aj nakŕmia (pečené rebierka boli vynikajúce, koleno tiež). Navyše sa môžeme schovať pod terasou pred kratúčkou prehánkou (taká by nás ani nevystrašila). Strata času sa tým opäť navyšuje, ale je to vyvážené navýšením dobrej nálady. Takže aj v tomto prípade nás ruka osudu viedla správne. Dnes je to jednoducho parádny výlet.
Ešte nad čaká prehupnúť sa ponad Čerenec do Vrbového, ale to je už brnkačka. Ja som už doma, ostatných čaká ešte pár kilometrov do Piešťan. Lúčime sa, ďalšia pekná akcia je za nami. Dnes to bolo mimo plánu, len vyplnenie voľného víkendu. Skutočná túlačka – bez pevného plánu, len tak sa motať krajinou podľa chuti a okamžitého nápadu. Takýto spôsob jazdenia má jednoznačne svoje čaro. Hlavne keď sa stretne dobrá partia:
Vierka Gubiová, Vlado Trajlínek, Marián Kupčík, Peťo Julíny, Maroš Modrovský, Janko Ščibravý, Roman Miklošík, Mirka Valovičová, Paľo Vrábel, Dano Kováč a
Juro Golier
