Potulky Pálavskými vrchmi
Krajinou lovcov mamutov
sobota 14.9.2019
Ešte nesvitá, noc len veľmi váhavo prepúšťa miesto prichádzajúcemu dňu. Opúšťam vyhriaty domov a zisťujem, že vonku na čerstvom vzduchu je veľmi príjemne. Bunda putuje na vešiak, dnes neberiem nič zbytočné. V ovzduší už cítiť nastupujúcu jeseň, ale leto sa statočne snaží udržať pri moci. Je ticho, počuť len cvrlikanie hmyzu, kuňkanie žiab a zo susednej ulice sa ozýva kohút trpiaci nespavosťou. Ja som snáď dostatočne prebudený, aby som do auta pozbieral spolucestujúcich. Na tento výlet sme sa pripravovali už dávnejšie a práve dnešný dátum sme vybrali ako ten správny.
Cesty sú prázdne, opustili ich aj poslední oneskorenci minulej noci, do Piešťan idú iba pekári a ja. Ulice sú ľudoprázdne, okrem taxíkov preháňajúcich sa stovkou, nevidieť nikoho. Skutočne skorý štart! Ale v Mikulove musíme byť o ôsmej, potrebujeme stihnúť autobus do Dolních Věstoníc. Odtiaľ vyrazíme spoznávať Pálavu, tentoraz inak ako obvykle. Dnes plánujeme prejsť jej hrebeňom do Mikulova peši.
Na kraji Trnavy sa krátko pred šiestou stretávajú štyri autá, čo je slušný záujem o pešiu turistiku. Narýchlo ešte preusporadúvame posádky. Cesta bude trvať dve hodiny, netreba sa tlačiť, keď je u susedov voľno. Naša autokolóna svižným tempom hltá kilometre, zatiaľ ide všetko podľa plánu. Na kraji Břeclavi si doprajeme krátku prestávku na kávu, organizmus treba nadopovať. Pôvodne plánované parkovisko v Mikulove je platené, mince do automatu nemáme. Našťastie hneď vedľa nachádzame vhodné miesto, kde môžeme na zvyšok dňa odložiť naše vozidlá. Pár hodín ich nebudeme potrebovať.
Autobusová zastávka je za rohom, času máme dosť, stihneme aj trochu Paľovej medicíny. Prehodíme pár slov s pani, ktorá čaká na ten istý autobus ako my a nastupujeme. Vezieme sa chvíľku, je to len pár kilometrov. Obloha je zatiahnutá, miestami až čierna. Dodávame si odvahu, vraj nebude aspoň horúco a dážď nehlásili. Snáď to bude pravda.
Vystupujeme v Dolních Věstonicích, obci na úpätí Pavlovských vrchov ľudovo zvaných Pálava. Odtiaľto budeme pokračovať peši. Najskôr sa ale zastavíme v prvej vínnej pivničke, na ktorú narazíme. Je čas burčiaku, patrí sa ochutnať. Biely je sladučký, červený trpkejší, ale obidva chutia. Aj dostaneme slinu, no takto by sme skončili skôr ako sme začali. Musíme sa prekonať, prišli sme sem kvôli turistike.
Rozbiehame sa len pozvoľne. Obdivujeme model Věstonickej Venuše v nadživotnej veľkosti, potom nás zaujme sediaci pán Vinič – Čenda Klacek strážiaci pivničku. To už ale odbočujeme doľava na breh vodnej nádrže Nové Mlýny, popri ktorej kráčame prvé stovky metrov smerom do Pavlova. Breh je husto lemovaný obytnými prívesmi a chatkami. Vodná nádrž má dnes významnú rekreačnú funkciu. Jej hĺbka je len okolo dvoch metrov, ale poskytuje ideálne zázemie pre rybárov a jachtárov. Prví majú popri brehu nahusto porozkladané svoje „nádobíčko“, tých druhých vidíme v diaľke križovať hladinu jazera. Na breh čľapocú vlny, po ceste sa vozia skupinky cyklistov, domáci posedávajú pred svojimi dočasnými obydliami, panuje pravá pohoda voľného dňa. Vpravo nad nami sa ukazuje hrad Děvičky, náš prvý dnešný cieľ, napravo z hladiny vytŕča suchý strom, pamätník pôvodnej krajiny nepokrytej vodnou hladinou. Krása, a to sme ešte ani poriadne nezačali.
Cesta po brehu ubehla príjemne rýchlo a náhle sa objavujeme na okraji Pavlova. Začíname stúpať a spoznávať miesta z minuloročnej cykloturistiky v tejto oblasti. Na výpečky sa ale nezastavujeme, je ešte skoro. Potom zraky mužskej časti skupiny skĺzavajú z nebeských výšin Dívčího hradu na chvíľu späť na zem a sledujú mladú mamičku, ktorá si plní rannú bežeckú dávku s kočíkom. Niet pochybností, pohybujeme sa v kraji Věstonickych Venuší.
Ešte sa predsa na chvíľu zastavíme, vôňa burčiaku nám nedovolí pokračovať. Toto je posledné miesto, kde ešte šoféri môžu bezpečne ochutnať tekuté plody tohtoročného leta. Stačilo, pokračujeme, takto by sme ďaleko nezašli. Začíname stúpať na hrebeň k Dívčímu hradu, zvanému aj Děvičky. Medzitým sa opäť potešíme pohľadom na rozľahlú plochu vodnej nádrže, ktorá tvorí výrazný krajinotvorný objekt oblasti.
Stúpanie vyzeralo zospodu horšie, ako je v skutočnosti. Ideme lesom, ktorý vytvára príjemný tieň. Pri koštovke sme si to ani nestihli uvedomiť, ale tmavé mraky sa rýchlo rozplynuli a nad nami žiari krásna bezoblačná obloha, k slovu sa hlási slniečko. Našťastie len potichúčky, šeptom, teplota je počas celého dňa veľmi príjemná. Po chvíli už nie je kam vyššie stúpať, stojíme na nádvorí hradu Děvičky. Ten sa prvýkrát spomína v roku 1222, od 18. storočia je ale v ruinách. A tieto tvoria neodmysliteľnú dominantu okolia, miesto, ktoré nie je možné pri návšteve vynechať. Prezeráme si hrad, dopĺňame energiu, na oslavu výstupu a pekného dňa otvárame fľašku sektu zakúpeného dole v Pavlove (treba ho konzumovať, kým je chladný).
A ide sa ďalej. Z vyhliadky v sedle pod hradom spoznávame trasu nášho minuloročného putovania na bicykloch (bol to kopčisko!) a odbočujeme z hrebeňa vpravo do lesa. Paľo, ktorý celú dnešnú akciu vymyslel a dobre to tu pozná, nás vedie správne. Pri kríži v lese chvíľu preberáme smutnú históriu miesta z čias tesne pred koncom vojny. Pár metrov neskôr sa potom vynárame z lesa pod mohutným bralovým pásom vrcholu Děvín. Ten obdivujeme z diaľky, po chvíli si ale môžeme na jeho pokračovanie siahnuť vlastnou rukou. Stojíme pri skalkách Pod Martinkou a obdivujeme Špunt, kamenný blok zaklínený vysoko nad našimi hlavami (podľa známejšieho nórskeho vzoru sa takýmto kameňom hovorí kjeragbolten, slovo mi vŕta v hlave, musím si ho hneď dohľadať na internete). Trénuje tu zopár lezcov (ďalších stretneme za chvíľu), iní udržiavajú tlejúce ohnisko – majú zábavu na celý deň. My ale chceme vidieť viac a tak sa nezdržiavame a šliapeme ďalej. Po chvíli vychádzame na krásne lúčky, v diaľke pred sebou vidíme ďalší smer putovania.
Prechádzame krajom, v ktorom si na svoje dokáže prísť snáď každý návštevník. Geológ obdivuje odkryté vrstvy zemského povrchu, čítanku príbehov starých milióny rokov. Antropológa vzrušuje chôdza po povrchu, pod ktorým sa stále nachádzajú fragmenty života spred pár tisíc rokov. Historikov zrak kĺže po zrúcaninách strážiacich svoje okolie stovky rokov. A my ostatní sa len kocháme pohľadmi na krásne vymodelovanú krajinu, opájame sa vôňou hrozna a vína.
Obchádzame zrúcaninu Kapličky sv. Antonína a začíname klesať do obce Klentnice. Všetky prudšie klesania a stúpania sú po celej trase zabezpečené rovnakými spôsobom – drevené hranoly tvoria schody, po ktorých sa ide veľmi bezpečne a pohodlne, navyše zabraňujú erózii pôdy. Majú to dobre vymyslené.
Klentnici si pamätáme z minulého roku, keď sme tu počas nášho cykloputovania oddychovali pri káve vo Farskej kaviarni. Dnes sa skúsime najesť v hospodě oproti cez cestu. Nápad dobrý, realizácia horšia. Krčma je plná, obsluha absolútne nestíha, jedla sa nakoniec síce dočkáme, ale strácame priveľa času. Nabudúce to bude treba riešiť inak. V obci sa lúčime s malou časťou našej skupiny, ktorá sa rozhodne venovať viac času prehliadke Mikulova a ďalej pokračuje autobusom. My ostatní sa púšťame hore do kopca.
A Sirotčí hrad a jeho okolie dávajú rýchlo zabudnúť na jediný menej vydarený zážitok dnešného dňa. V diaľke dokonca identifikujeme nám dobre známe malokarpatské vrcholy. Pálava je jednoducho nádherná. Výhľady sú neopakovateľné, oblasť má nenapodobiteľnú atmosféru. Poznávanie krajiny zo sedla bicykla je skvelé, ale pešia turistika umožňuje pridať ďalší rozmer, tieto dve aktivity sa výborne dopĺňajú. V prostredí nášho klubu bude mať môj výrok kacírsky nádych, ale: „Bicykel a turistické topánky dávam na rovnakú úroveň, nepreferujem žiadny druh pohybu v prírode, všetky sú pre mňa rovnocenné a jedinečné“.
A ešte krajšie scenérie a krajinárske zážitky nás čakajú za pár okamihov po výstupe na Stolovú horu, ktorá tvorí maličkú náhornú tabuľu. Pred nami vykúkajú spoza kopcov vežičky Mikulova, pri pohľade späť vidíme celú prejdenú trasu a obidva hrady. Toto je presne to miesto, kde by som sa rozložil, ľahol do trávy a užíval si krásny deň (a chytal kliešte). Dnes sme sa už ale zdržali príliš dlho, hodinové ručičky sa dostali na svojej dennej púti príliš ďaleko a ešte nás čaká zopár zaujímavých miest. S ťažkým srdcom a ľahkou nohou pokračujeme ďalej.
Zbehneme k ceste spájajúce Pavlov a Mikulov a popri nej pokračujeme v našom putovaní Pálavou. Všade naokolo sa rozbiehajú kilometre a kilometre viniča. Sme v srdci vinohradníckej oblasti, tu sa celý život točí okolo tejto popínavej rastliny, plody ktorej nám dokážu zlepšiť náladu, rozviazať jazyk, rozospievať hrdlo, ale aj spôsobiť bolenie hlavy. Treba s ňou vedieť narábať. A miestni vinohradníci a vinári to dokážu. Plody práce druhých sme už dnes trochu ochutnali, úsilie tých prvých ochrániť svoje vinice pred škodcami vidíme a počujeme celý deň (od rána nás sprevádza streľba plašiaca vtáky).
Kúsok vľavo od cesty sa vypína maličké bralo Kočičí skála, významná botanická rezervácia, ale aj magické miesto vystupujúce niekoľko metrov z okolitej krajiny. Pár minút je treba pobudnúť aj tu. Potom sprava lesom obchádzame posledný kopček pred Mikulovom, útroby ktorého skrývajú ďalšiu zaujímavosť dnešného výletu. Zostup dole opäť vedie po už spomínaných drevených schodoch. Dnes sme sa po nich nachodili! Ide sa nimi však dobre a tak čo nevidieť stojíme na kraji Mikulova pri jaskyni Turold. Malá časť našej skupiny sa rozhodne počkať na posledný vstup, predtým si ale ešte všetci spolu prezrieme geologickú výstavu vo voľnej prírode. V priestoroch bývalého kameňolomu sú uložené obrovské balvany rozličných druhov z celých Čiech. Vždy maličký kúsok je vybrúsený a tak na mieste obdivujeme premenu kameňa zo surovej prírodnej hmoty na ušľachtilý dekoračný materiál.
A návšteva jaskyne Turold je tiež zážitok. Pôvodne sa v priestoroch kameňolomu nachádzala veľká jaskyňa spomínaná v historických prameňoch, ktorá však bola úplne zničená ťažbou. Súčasné priestory sú objavené až začiatkom 20. storočia, neskôr uzavreté a úplne zničené vandalmi. V sprístupnenej časti sa preto nenachádza žiadna kvapľová výzdoba. Ale toto útočisko pravekého človeka je pozoruhodným miestom, ktoré by bola škoda obísť.
Ostatní nás zatiaľ čakajú dole v meste, my ešte narýchlo prebehneme okolo bašty Kozí hrádek, ktorá je ale už zavretá. Aj spod nej je však krásny výhľad na časť mesta a Svätý kopeček, kalváriu nad mestom. Nemôžeme sa ale príliš zdržiavať, telefón nás naháňa, blíži sa večer, spolucestujúci by už boli radi doma. A tak nám nezostáva ani veľa času na ochutnávku syrov, ktorú ponúka množstvo stánkov rozložených na ploche celého námestia. Horko – ťažko stihneme len jednu kávu a príjemný rozhovor s dievčatami z biofarmy v obci Hvozd. Ak niekedy zavítame na Drahanskú vrchovinu, tieto hvozdy určite neobídeme, mlieko mali skvelé. To je koniec dnešného programu, nasleduje rozlúčka a cesta domov. A plány na ďalšie spoločné akcie.
Sú výlety, ktoré zostanú dlho zapísané v pamäti kvôli mimoriadnym udalostiam a zážitkom. Dnes sme však neprešli žiadnu závratnú vzdialenosť (ani prevýšenie), nemokli sme (ani sa príliš nepotili), nikto nič nestratil (ani nenašiel), nestretli sme žiadnu celebritu (ani divú zver). Napriek tomu sa toto putovanie zaradilo do galérie tých nezabudnuteľných. Pavlovské vrchy sa týčia nad okolitou krajinou ako maják. Odnepamäti priťahujú okoloidúcich svojou magickou silou, chytajú ich do pavučiniek svojej moci. Ich slnkom zaliate svahy nás nabíjajú svojou energiou. A tak, keď nadídu studené zimné večery, sadnem si večer do kresla, otvorím sedmičku Pálavy a v myšlienkach sa vrátim k septembrovej sobote, keď sme sa pešo túlali po hrebeni tohto malého, ale neskutočne krásneho pohoria.
Na akcii sa zúčastnili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Renáta Černianska, Alica Binková, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Paľo Rapant, Vlado Trajlínek, Jozef Baránek, Braňo Polocík, Vlado Naď, Jozef Polakovič, Milan Mizera, Maroš Modrovský a autor zápisu
Juro Golier
Nakoniec sa musím špeciálne poďakovať Paľovi Rapantovi, ktorý celú akciu vymyslel a ukázal nám tie najkrajšie zákutia, ktoré sa nachádzajú v tomto nádhernom maličkom kúte južnej Moravy. Túto oblasť má veľmi rád, často sa sem vracia a detailne ju pozná (aj keď do 1111 návštev mu ešte kúsok chýba). Bolo to poznať z každého jeho slova, ktorým nám približoval históriu a zaujímavosti okolia. Bez neho by bola táto sobota polovičná. A nebola by tak výborne zdokumentovaná na fotografiách.
