Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľ. Kraic, Ľ. Rosa, J. Lukačovičová, M. Šuga, V. Trajlínek, V. Gubiová, J. Golier a J. Baránek.
Ako hostia: M. Modrovský, H. Rosová, M. Kupčík a R. Miklošík
V sobotu 21.9.2019 viedli naše cyklokroky do oblasti Moravského Slovácka, kde v okolí mesta Strážnice na malých pahorkoch obsiatymi nespočetnými radmi vinnej révy sa v hojnom počte vyskytujú najväčšie ovocné stromy v Európe – zvané oskoruše.
Tieto stromy, ktorých plody tvoria malé hruštičky trpko-sladkej chuti sú tu povysádzané pomerne všade. Vo vinohradoch v okolí Radějova a Tvarožnej Lhoty rastú tu priam Matuzalemovia tejto ovocnej ríše, ktorých vek u niektorých jedincov ďaleko presahuje hranicu 100 rokov.
Oskoruša hlboko zasiahla aj do života tunajších ľudí a preto ju vyhlásili za strom Slovácka. Z jej plodov sa vyrábajú sirupy, marmelády a samozrejme aj vychýrená pálenka oskorušovica – známa svojimi priaznivými účinkami na trávenie. Každoročne sa tu – na salaši Travičná – usporadúvajú tzv. oskorušobrania, kde je možno produkty z týchto malých hruštičiek okoštovať a zakúpiť.
Naša skupinka cyklistov sa stretáva krátko pred deviatou hodinou v Skalici na parkovisku pred miestnym Tescom. Čas odchodu na trasu sa z rôznych príčin, medzi ktorými bolo aj zdržanie jednej posádky auta kvôli preprave nadrozmerného nákladu, posúva až o štyridsať minút. Takže po obligátnom fotení – hor sa rýchlo na trasu.
V Skalici sa práve konajú tzv. Skalické dni, čo je inými slovami jarmok spojený s rôznym kultúrnym programom. Centrum je týmto pre nás nepriechodné, musíme ho obísť. Onedlho však už smerujeme na Sudoměřice. V Petrove prichádzame k miestnym vínnym sklepom – Plže. Práve sledujeme sprievod svadobčanov, ktorí idú pre nevestu. Družbovia zo sprievodu sú štedrí, nejaký ten kalíštek sa ujde aj nám. No hlavný artikel týchto vínnych sklepov je teraz burčiak. Okoštovať tento života budič v tomto prostredí má jedinečnú atmosféru. Že by na dnes už stačilo? Povieme si po poháriku. Ale nie. Nás volajú ďalšie vitamíny tohto kraja – naše malé oskorušky. Takže ide sa ďalej.
Prichádzame do mesta Strážnice. Do centra vstupujeme cez tzv. Skalickú bránu. Je tu veľa lákadiel: Kostol Nanebovzatia Panny Márie, Biela veža, Námestie slobody, synagóga, židovský cintorín…ale dnes si to prezrieme len tak letmo, náš hlavný cieľ sa nachádza vonku za mestom, na chotároch a vinohradoch susedných dedín. Mesto opúšťame cez tzv. Veselskú bránu. Obe brány boli súčasťou mestského opevnenia na obranu mesta proti tureckému vpádu.
Onedlho prichádzame k Radějovu. Pri Kostolíku Cyrila Metoděje odbočujeme doľava na poľnú cestu, ktorá je súčasťou cyklistického oskerušového okruhu. Krátke stúpanie nás dovedie na malú vyvýšeninu, odkiaľ je pekný výhľad jedným smerom na Pálavu, Ždánický les a Chřiby a druhým smerom na Žerotín a rozhľadňu na Travičnej. Krátky čas kochania si spestríme aj malým občerstvením.
Pokračujeme po cestičke lemovanej mladými dubmi, javormi, ale už aj mladými oskorušami dolu do Tvarožnej Lhoty. V dedine sa nachádza múzeum oskoruší, ale otvárajú ho až o 13:00. Toľko sa nám nechce čakať, tak pokračujeme ďalej konečne už k prvej veľkej oskoruši. Po výživnom stúpaní za dedinou odbočujeme doľava. Poľná cestička nás dovedie k tzv. Špirudovej oskoruši. Stojí na peknej lúke. Je už trochu poznačená na svojom zovňajšku. Nečudo, veď jej vek sa odhaduje cez 350 rokov. Ale stále je ešte fit. Jej malé hruštičky ešte nie sú celkom zrelé, takže nám pri koštovaní trochu vykrivujú ústa.
Pokračujeme ďalej po lúke. Dostávame sa na hlavnú cestu a po chvíli odbočujeme doprava k rozhľadni Travičná. Ako ku každej rozhľadni, tak aj k tejto treba ísť do kopca. O chvíľu už vystupujeme po jej 177 schodoch do výšky 34 m. Dnes máme parádny výhľad na všetky strany. Smerom na juh vidíme Pálavu a Rakúsko, na sever Veľkú Javorinu a Veľký Lopeník. Dolu pod nami vidno salaš Travičná, kde sa dnes koná Oskorušobraní.
No ešte predtým navštívime neďalekú Oskorušu pod Starými horami. Je asi 1 km od rozhľadne na poli nad Tvarožnou Lhotou. Jej vek je odhadovaný cez 250 rokov. Jej plody opäť mierne pokrivia naše pery, ale inak sú celkom sladké.
Prichádzame na salaš Travičná. Oskorušobraní je v plnom prúde. Je tu možnosť ochutnať a zakúpiť si rôzne výrobky, v ktorých sú stopy po týchto malých plodoch (oskorušovica, víno, koláče a buchty s oskorušovým lekvárom, sirupy, likéry…)
Horšie je, že usporiadatelia pozabudli trochu na gastronómiu. Ponuka párok nenapĺňala práve našu predstavu v tejto oblasti. Po zakúpení oskorušových prezentov a ochutnaní buchiet s oskorušovým lekvárom poberieme sa hľadať niečo „gastronomickejšie“.
Našli sme to v reštaurácii pri vodnej nádrži Lučina. V miestnej reštaurácii boli v ponuke „vepřové výpečky se zelím a knedlíkem“. No proste bomba. To sme potrebovali.
Takto dobre najedení smerujeme opäť do Radějova. Prichádzame k miestnym vinohradom. Tu ochutnáme sladučké durandzie a objavujeme opäť ďalšie oskoruše. Je ich tu veľa. Ku všetkým sa však nedá dostať. Niektoré sú hneď pri ceste, za niektorými sme sa museli vyštverať až na samotný vrchol Žerotín a niektoré sú na súkromných pozemkoch. Prehliadku vo vinohradoch zakončíme pri Hotařskej Boude. Táto kedysi slúžila hotařům (strážnikom) na stráženie dozrievajúcej úrody. Teraz slúži na kultúrne akcie: ako je „Strážnické kosení“ či „Zarážání hory“.
Odtiaľto sa pozvoľne presúvame k vodnej nádrži Mlýnky. Je to veľmi pekná chatová oblasť ako stvorená na rekreovanie. Tu prechádzame späť na Slovensko a mierime do Zlatníckej doliny. V miestnej kolibe sa zastavíme na už potrebnú kávičku. Oproti koliby práve začína svoju prevádzku nová cyklisticky veľmi ústretová reštaurácia. Takže nabudúce určite vyskúšame jej služby.
Následná cestička s miernym klesaním nás dovedie do Skalice. Zastavíme sa pri Rotunde Sv. Juraja, historickom klenote mesta. Teraz počas Skalických dní je otvorená.
To bola naša posledná kultúrna bodka z dnešnej akcie.
Blížime sa k parkovisku pri Tescu. V batôžku dnešných spomienok si nesieme sladkú vôňu burčiaku z vínnych sklepov Plže, historický nádych mesta Strážnice, príjemný závan vetríka z vyhliadkovej plošiny z Travičnej, sladkú chuť durandzií z Radějovských vinohradov , vanilkovú arómu skalických trdelníkov a v neposlednom rade trpko-sladkú chuť malých oskorušiek. Nádielka teda veľmi pestrá.
Popri všetkých týchto zážitkoch najviac však dominoval jeden a to, že oskoruša, táto vzácna drevina dožívajúca sa stovky rokov zažíva v týchto dobách svoju renesanciu a na Morave má aj svoju slávnosť.
A my sme toho boli svedkom.
Ľuboš Kraic
