Malá Fatra 2019
Začiatok babieho leta v priamom prenose
Neviem, či Paľo spravil správne rozhodnutie, keď mi prenechal napísanie zápisu. Zas z toho vznikne román na pokračovanie. Nech robím, čo robím, z Wordu mi vypadávajú príliš dlhé texty. Už to skúšam písať aj cez tablet. Nepomáha. Chyba bude inde. Navyše, tentokrát som sa o tom dozvedel až v utorok, bezprostredné spojenie je prerušené. Musím sa znova naladiť, preniesť o pár dní späť, vo Fatre to bola jazda. Púšťam Spotify, rozmýšľam, čo by mi pomohlo, hľadám spojitosti s víkendom. Niečo výnimočné, trvajúce len krátko a dávno stratené. A musí to mať gule. Mám to! Jedinečná skupina zo Seattlu spustí nekompromisné vypaľováky, Kurt chrlí svoju frustráciu do celého sveta. To je jazda! Prsty sa rozbiehajú, začínajú vylupovať spomienky na uplynulé dni, objavujú sa prvé písmenká.
Jeseň býva pochmúrna. Denné svetlo sa pomaly sťahuje za teplom, vládu postupne preberá chlad, tma a ich nerozluční spoločníci dážď a vietor. Jeseň býva aj príjemná. Slnko z posledných síl sype na všetky strany plnými priehrštiami svoje teplé lúče. Matka Príroda sa snaží potešiť myseľ prekrásne sfarbenou krajinou. V tomto období tradične chodievame na pár dní do hôr. Čaká nás turistika a dobrá partia, podobne ako lesná zver sa snažíme načerpať energiu potrebnú na prežitie zimného obdobia (na zimný spánok sa však určite neuložíme). Posledné dni nám víri hlavou jediná otázka. Aké počasie nás bude čakať teraz, v polovici októbra? Všetci veríme, že dobré, garant Paľo je všeobecne známy svojimi výnimočnými konexiami.
štvrtok, 10.októbra – na Starhrad
Vychutnávam si nezvyčajnú pohodu. Nemusím vstávať skoro ráno, užívam si pár minút naviac v posteli. Z domu pôjdem až po ôsmej. Normálne by som za sebou mal pár desiatok minút v práci, raňajky, prvú kávu, prečítané maily, možno aj nejaký telefonát, prvé nervózne výbuchy a následné upokojenia. Dnes to je iné. Lúčim sa s civilizáciou a jej všetkými výdobytkami na štyri dni, čakajú ma len hory, pokoj a pohoda.
Tieto pocity mi vydržia približne desať minút. Potom zvoní telefón. Prvý problém. A takto sa to ešte niekoľkokrát opakuje. Ako hovorím, idem si užiť pokoj a pohodu, odstrihnúť sa od civilizácie.
Ani to však nedokáže pokaziť náladu v aute. Na diaľnici navrhujem krátku prestávku na kávu (musím si tiež zavolať), pri ktorej zisťujem, že jediný kávičkár v posádke som ja (Jozef, kde si?!?), Milka a Maroš sa uspokoja s kofolou. Po diaľnici to odsýpa rýchlo, tradične obdivujem Vršatecké bralá, teším sa na Manín a asi po tisíci krát konštatujem, že som ešte nikdy nebol na Považskom hrade. Taká klasika na trase Piešťany – Žilina.
V Žiline rýchlo nakupujeme potraviny, musíme sa predzásobiť na najbližšie dni. Ešte treba vydržať pár kilometrov v aute a potom si konečne trochu pretiahneme svaly. Čaká nás krátka prechádzka, rozhodli sme sa vybehnúť na Starhrad. Chceme zmysluplne využiť voľný deň určený na cestovanie, navyše moji spolucestujúci hore na hrade ešte neboli.
Z auta vystupujeme v Nezbudskej Lúčke. V momente, keď sa nohou dotknem zeme, vstúpim do časovej slučky a prenášam sa v čase. Končí krásny slnečný máj roku 1986, práve som vystúpil z osobáčiku a idem sa kúpať do neďalekého lomu. Je to naše obľúbené miesto, pár minút od Žiliny, vždy tu je kľud a pohoda. Treba využiť voľné chvíle, cez skúškové obdobie aj tak nemáme nič lepšie na práci. A keď si pribalím aj skriptá … dobre poslúžia ako podložka pod hlavu. 850 kilometrov od nás pred pár týždňami vybuchla elektráreň v Černobyle. Slnko má grády.
V čase sa ale vraciame aj teraz, keď otvoríme dvere staničného bufetu. To nie je retro, to je nefalšovaná realita. Miesto, ktoré zamrzlo v čase. Nádhera. V momente zo mňa padá napätie a stres, od tohto okamihu ma nedokážu vykoľajiť ani telefonáty (a to ma ich ešte zopár v najbližších dňoch čaká). Každým pórom nasávam atmosféru okolia, každučká bunka v tele si užíva slobodu, pokoj a návrat na známe miesta. Bol som dlho preč.
Lom si nechávame na koniec, najskôr vybehneme hore na Starhrad. Pozná ho hádam každý, jeho silueta je pri ceste popod Strečno neprehliadnuteľná (ak viete, kam sa pozerať), ale málokto ho aj navštívil. Ja si ho z minulosti pamätám veľmi dobre, bol som na ňom viackrát, mnohokrát som tiež prechádzal okolo cestou na Chatu pod Suchým či na Suchý. Sú to všetko krásne miesta a krásne spomienky.
Spomínať však nebudem donekonečna, žijeme v prítomnosti, vyrážame. Netrvá dlho a vychádzame von z obce. Spočiatku prechádzame voľným priestranstvom cez lúky, vpravo sa otvárajú pekné výhľady na hrad Strečno, pamätník francúzskych partizánov a železničné tunely. Fotíme prvé z dlhého radu fotografií tohto víkendu, snažíme sa zmraziť okamih, zachytiť náladu chvíle a miesta. Nad hlavou nám svieti slniečko, pod nohami sa vinie úzky chodníček, zmáčaný dažďami posledných dní. Vo vzduchu cítiť vôňu húb a predzvesť babieho leta. Vraj sa nás ešte chystá navštíviť.
Za pár minút sa okolie uzatvára, vstupujeme do úzkej Starohradskej doliny. Napravo od nás sa krúti Váh, niekde v týchto miestach v minulosti naháňali pltníkom strach skaly Margita a Besná („tam okolo Strečna, cesta nebezpečná“ – to ale platí aj dnes). Plte ako turistická atrakcia na Váhu zostali, skaly z riečneho toku odstránil dynamit.
Pokračujeme hlbšie do doliny, na ľavej strane pôsobí rušivo veľká nedokončená stavba. Nechápem, prečo práve v týchto miestach musel niekto postaviť takúto opachu. Na súkromné účely je príliš veľká, ako penzión v tejto oblasti nedáva zmysel. Nemusím však chápať všetko.
Už je to len kúsok a stojíme na križovatke pod hradom. Okolie je jeden veľký porub, časť kopca je odlesnená, pohľad na hrad sa otvára už zospodu. V minulosti býval v lese dobre ukrytý do posledných chvíľ. Tých pár metrov vybehneme ľahko, aj keď sa na blate trochu šmýka. Hore je to ako vždy paráda.
Mám rád návštevy hradných zrúcanín. Hlavne takýchto, opustených, bez sprievodcov a informačných tabúľ. Fantázia môže pracovať na plné obrátky. Toto bol určite obytný palác a tu bývala posádka. Obranná veža, muselo byť ťažké sa k nej priblížiť. A z okna je krásny výhľad na úzke údolie Váhu hlboko pod nohami, v minulosti sa však asi obyvatelia z neho toľko nekochali ako my, mali iné starosti. Aj keď ktovie, aj vtedy sa určite našlo veľa ľudí s otvorenými očami aj dušou. Veď bez toho by nikdy nevznikli sochy Venuší, verše Odysey, Rembrandtove obrazy a tóny Johanna Sebastiana Bacha.
Ale Starhrad je skutočne zaujímavý. Vypína sa na úzkom strmom hrebeni, pravdepodobne mal hlavne strážnu funkciu, nebolo tu priveľa miesta na stavbu hospodárskych a obytných budov. Tieto funkcie a jeho miesto tak neskôr prevzal neďaleký hrad Strečno. Zo Starhradu tak časom zostala iba ruina. Miesto je však pekné, má svoju atmosféru, stačí sa len chvíľu zastaviť, počkať a pozorne načúvať šepotu múrov, stromov a vetra.
Hlboko pod nohami sa kľukatí Váh, ktorý si za dlhé geologické obdobia práve v týchto miestach prerazil svoju najužšiu cestičku od tatranských končiarov k Čiernemu moru. Na vode vidíme niekoľko pltí, dnes slúžia iba ako turistická atrakcia. Je to už veľmi dávno, čo tadiaľto liptovskí pltníci splavovali drevo na dolniaky. Dnes naopak vidíme stovky áut, osobných aj nákladných, ktoré sa ako nekonečný had valia údolím v obidvoch smeroch. Obrovský had, ktorý raz pohltí všetko živé.
Dosť už bolo filozofovania, je krásny deň, treba si ho užiť. Dnes nás ešte čaká cesta k lomu Nezbud a hlavne stretnutie s kamarátmi vo Vrátnej. Skôr ako sa však dostaneme k miestu mojich spomienok, zastavíme sa pri penzióne Panoráma. Je to nová stavba na vyhliadke nad Nezbudskou Lúčkou. Výletné miesto, hlavne pre rodiny s deťmi. Majú tu miniatúrnu ZOO, kde vidíme pekne vykŕmené prasiatka, somára, ovečky, kozičky aj pštrosov. A zvedavú prítulnú mačku. Maroš skúša chodúle, zastavujeme sa pri mamutovi zo slamy aj domčeku na stračej nôžke. Taký malý Disneyland na slovenský spôsob.
Na chvíľu si sadáme do vyhliadkovej reštaurácie, pochutnávame na husacej lokši, obdivujeme výhľad na hrad Strečno a opäť sa snažíme pochopiť nepretržitý prúd áut prechádzajúcich v obidvoch smeroch po ceste. Taká je realita dnešného dňa.
Máme pred sebou posledné minúty pobytu v Nezbudskej Lúčke. Chcem opäť navštíviť starý zatopený lom, kde sa tak dobre plávalo (aj napriek prísnemu zákazu) v priezračnej vode pod strmými skalnými stenami spadajúcimi kolmo do jeho vôd. Strávil som tu nejeden „študijný“ deň. Poklad na Striebornom jazere.
Miesto nachádzame, realita je však odlišná. Je tu rybársky revír, voda tmavá, plná lístia, brehy blatisté. Asi sa u mňa prejavila porucha pamäti spôsobená dlhým časovým odstupom. Ako sa však neskôr dočítam na webe, nie je to našťastie úplná pravda. Zafarbenie vody je spôsobené asfaltom, ktorý z lomu vyteká do vody, ryby pravdepodobne tiež pridali svoj príspevok. To som si oddýchol, už som o sebe začínal pochybovať.
V Nezbudskej Lúčke končíme, bola to pekná odbočka z cesty. Ja som sa na chvíľu vrátil v čase, Milka a Maroš zas navštívili nové miesta. Čaká nás ešte pár kilometrov do Vrátnej. Chvíľu hľadáme ubytovanie, dostaneme sa až ku Chate na konci (sveta), ale nakoniec s pomocou kamarátov všetko dobre dopadne. Spolu potom ideme na večeru do jedinej fungujúcej reštaurácie na okolí. Jediná reštaurácia = jediné sklamanie podareného víkendu, ceny švajčiarske, obsluha slovenská (navzájom sme si evidentne nesadli). Bohužiaľ nás tu na chvíľu uzavrie krátka intenzívna búrka (prišlo aj na blesky) a tak sa vraciame domov už potme. Vlastne to nie je tma ale T M A !!! Dlho som takú nezažil. Koniec svojho nosa som nielen nevidel, ale ani som netušil, či ho vôbec mám. Zážitok na záver.
Taký menší nás ešte potom čakal pri nasťahovaní na izbu. Bola fajn, len jej chýbalo pár desiatok m2 plochy. Už viem ako si pripadajú sliepky v klietkach. Ale inak pohoda, spal som na hornom bidle, opäť som si pripadal ako na vojne v Pardubiciach. Nie však úplne pokojne, bál som sa, že spadnem aj s posteľou o poschodie nižšie a zabijem Igora.
Večer nás čakalo tradičné krátke posedenie a príprava na ďalší deň. Po dlhej dobe som musel po očku pozerať aj futbal, nedalo sa tomu vyhnúť (nuž, nie je to basketbal). Zas budem mať na chvíľu pokoj.
A potom rýchlo do postelí. Zajtra začíname naostro.
piatok, 11.októbra – Horné diery a Malý Rozsutec
Skorý budíček, skoré raňajky, skorý odchod na trasu. Toto má byť dovolenka?
Áno, je to v pohode, podľa plánu. Dnes začíname v Štefanovej a sem sa autobusy len tak nadarmo nekrútia. Aspoň budeme mať časovú rezervu.
Naša malá skupinka ide autom, keby sa niečo udialo máme v tejto okrajovej časti Terchovej, kde líšky dávajú dobrú noc, poistku. Ako zisťujem o chvíľu, to o líškach už dávno nie je pravda. Štefanová je dnes plná chalúp, penziónov, turistov. Za tých tridsať rokov sa toho veľa zmenilo. Len tie Rozsutce stoja našťastie na svojom mieste, hneď sa navzájom spoznávame a vítame, dlho sme sa nevideli.
Vo Vrátnej som kedysi dávno začínal s turistikou (aj lyžovaním, ale o tom niekedy inokedy). Moje intenzívne chodenie do prírody trvalo len päť rokov (rodičia doma nemali bohužiaľ pochopenie pre môj sen predĺžiť si mladosť). Malú Fatru som za ten čas pobehal dôkladne, bolo to sem na skok a dobrý dôvod zostať na vikend na internáte. Prišlo samozrejme aj na iné slovenské pohoria, ale tu sme sa vždy cítili najviac doma. Moja žilinská etapa je určite obdobím, na ktoré najradšej spomínam. Zo Žiliny som sa však vrátil domov, kde som sa potom turistike venoval už len občas. Našťastie som hneď na začiatku spoznal Jančiho, Milana a Jura, s ktorými sme odštartovali naše nesmelé cyklistické pokusy. Cez Jančiho sme neskôr spoznali našu atomácku skupinu a Malokarpatský cykloklub mohol začať písať svoju históriu. Aj dnes sa nás tu zišlo zopár z pôvodnej zostavy (Božka, Paľo, Vlado a ja).
Na parkovisko prichádzame ešte takmer za tmy, aj vyberač výpalného dorazil neskôr. Nad Medziholím začína svitať, oblohu za mrakmi začína vyfarbovať slnko. Dávam si kávu z automatu.
Chvíľu po nás prichádza na parkovisko skupinka z Terchovej. Časť našich kamarátiek a kamarátov si zohnala ubytovanie inde, síce sa budeme po večeroch vidieť len ojedinele, ale na turistiku budeme chodiť spolu. A tak sa hneď skraja dňa navzájom víta 20 účastníkov, ďalší majú doraziť ešte dnes večer. Celá táto procedúra samozrejme chvíľu trvá, taktiež aj neodmysliteľné fotografovanie a tak sme nakoniec celkom radi, keď sa nám podarí pohnúť z miesta.
Podľa pôvodných plánov sme mali ísť najskôr na Medziholie, ale „terchovčania“ presvedčia garanta, aby smer trasy otočil. Toto sa neskôr ukázalo ako dobré rozhodnutie.
Pomedzi rekreačné chalupy opúšťame civilizáciu. Vôbec to tu už nepoznávam, horko ťažko viem odhadnúť správny smer. Stále je tu však pekne. Keď sa vynoríme prvýkrát z lesa nad sedlom Vrchpodžiar, otvorí sa horizont a priamo pred nami vystupuje v diaľke slnkom ožiarený chrbát Pupova, ostatné okolie sa zatiaľ skrýva tieni. Prvý magický zážitok dnešného dňa, je nemožné zachytiť ho fotoaparátom. A tak sa aspoň snažím vryť si tento moment čo najhlbšie do pamäti. Perličky na dne.
Nasleduje krátky zostup na Podžiar, je po sezóne, príliš skoro ráno, bufet je zatvorený. Aj tak by sme sa nezdržiavali, ešte sme nič neprešli, takmer celú trasu máme pred sebou. A navyše nás za chvíľku bude čakať jeden z vrcholov dnešného dňa. Po pár desiatkach metrov sa vnoríme hlboko do tiesňavy Horné diery.
Prechod tiesňavami má svoje čaro v každom ročnom období. Sem slnko nakukne len na pár sekúnd denne, niekde sa nedostane vôbec. Stúpania ponad vodopády a skalné stupne sú zabezpečené rebríkmi, na viacerých miestach sa môžeme istiť reťazami alebo lanami. Hneď na prvom lane si vyvrtnem palec na pravej ruke. Keď je niekto šikovný… Ale našťastie je to len trochu, v ďalšom postupe ma to neobmedzuje, aj keď ešte stále nie je úplne v poriadku.
Dobre, že tu tie pomôcky sú, skala je mokrá, treba ísť opatrne. Veľmi rýchlo zisťujeme, že rozhodnutie otočiť smer postupu bolo správne. Zostupovalo by sa tu ťažko, riziko úrazu by bolo väčšie. A ak by sme stretli niekoho v protismere, obchádzali by sme sa dosť zložito. Prichádzame navyše k miestam, kde pomôcky práve vymieňajú, musíme to obchádzať popri potoku. Tu už treba zapojiť aj ruky, treba si neustále uvedomovať pravidlo troch pevných bodov. Dobrý tréning na to, čo nás bude čakať ďalej. Ale to poniektorí zatiaľ netušia.
Z Horných dier plynule prechádzame lesom do Tesnej rizne. Tiesňava sa rozširuje na roklinu, technická náročnosť postupu aj zabezpečenie zostávajú, krásy je aj tu na rozdávanie. Výškové metre naberáme zábavným spôsobom, človek si to ani nestíha uvedomovať a zadýchať sa. Zatiaľ sa mi ide veľmi dobre, ale určite aj ostatným, držíme sa relatívne pohromade, nikto nezaostáva. Stúpanie sa zmierňuje, les redne, spoza stromov začína presvitať svetlo. Neklamný znak, že sa blíži vrchol stúpania.
Stojíme v sedle Pod Tanečnicou, oddychujeme na lúčke medzi lesom a skalkou, dopĺňame sily pred ďalším postupom. Kus chleba, sladká tyčinka a hlt čaju padnú vhod. Otvára sa nám prvý blízky výhľad na vrchol Malého Rozsutca, snažíme sa vystopovať líniu výstupovej trasy. Márne. Vrchol vyzerá nedostupný.
Lesom sa presunieme len pár krokov do sedla Medzirozsutce. Odtiaľto už vidieť výstupový chodník na Veľký Rozsutec, Malý sa zdá stále rovnako nedostupný. Na to, aby sme sa dostali k jeho úbočiu musíme prejsť ešte pár minút po lúke. Najjednoduchšie cesty bývajú najťažšie. Na mokrej tráve sebou dvakrát seknem, hlavne prvý pád bol nepríjemný, pravá noha sa mi divne skrútila pod telo. Našťastie bez následkov, môžem pokračovať ďalej.
Až teraz začína to pravé orechové. Výstup na Malý Rozsutec. Z minulosti si pamätám reťaze, náročnosť vystupu však už nie. Vyzerá to však horšie, ako to v skutočnosti je. Stupov a chytov je dostatok, napriek tomu ide pravdepodobne o ľahký horolezecký terén (ako zistíme pri zostupe). Nie je však exponovaný a je pomerne krátky, takže nestihnú nastať žiadne problémy. Chvalabohu. Nie sú naozaj potrebné, prišli sme si oddýchnuť a nie sa tu doraziť.
Sme na vrchole vo výške 1343 m n.m. Dnes sa vyššie nevyškriabeme. Absolútnu spokojnosť nám kazí len počasie na vrchole. Sme v mrakoch, viditeľnosť je len pár metrov, akurát tak na fotku. Výhľady sú nulové, ale nie je to prvýkrát, kopec chce, aby sme sa ešte niekedy vrátili.
Nasleduje opatrný zostup dole. Ten je náročnejší a trvá dlhšie ako výstup. Treba naozaj opatrne hľadať stupy, jeden zlý krok a nemusí to skončiť dobre. Našťastie končí a všetci stojíme zdraví v sedle Medzirozsutce. Užívame si opäť krásny výhľad na vrchol, mraky sa rozplynuli. S prekvapením zisťujeme, že na dnešnej trase sa pohybujú zástupy ľudí. Je pracovný deň, ale prísľub dobrého počasia vytiahol do hôr množstvo ľudí. Potešiteľné zistenie.
Aj počasie zatiaľ hrá s nami. Nie je síce vyslovené azúro, ale je pekne, občas pod mrakom, občas slnečno, takmer ideálne jesenné podmienky na turistiku. Užívam si každú minútu, v tejto partii je tradične fajn, veselo, čas príjemne plynie. Musíme však ísť ďalej. Opäť sa vnárame do lesa, čaká nás hodinka cesty na Medziholie. Veľký Rozsutec dnes obídeme, aj tento výstup si necháme na inokedy.
V lese treba ísť opatrne. Mokré korene stromov a kamene predstavujú riziko, jeden nepozorný krok a môže to skončiť všelijako. Našťastie sa les končí, chodník sa zlepšuje, objavujú sa prvé krásne výhľady na oravskú stranu pohoria, prvé zázrivské kopanice. A pred nami kopce. Veľký Rozsutec a Stoh. Ten ani nepoznávam. Jeho pravidelný kužeľ je z tejto strany zarastený lesom až takmer na vrchol. Kedysi to býval pravidelný holý kopec, postrach turistov. Leží samostatne, z každej strany treba pri výstupe prekonať rovnaké prevýšenie. Nie je to sice kráľ malofatranských vrcholov, ale je to ich veľmi schopné páža.
Po krásnej rozľahlej horskej holi sa dostávame na Medziholie. Cestou sa snažíme čítať stopy v blate, hľadáme znaky prítomnosti medveďa. Zatiaľ bohužiaľ (našťastie) neúspešne. Stojíme na poslednom vrchole dnešného dňa, sme v sedle Medziholie, vo výške 1185 m n.m., odtiaľto budeme už len klesať. 450 m, uff, už sa teším. Ako som spomínal, Stoh ani nespoznávam, pohľadom hľadám ešte miesto, kde sa v minulosti nachádzala Chata na Medziholí. Našťastie som ju stihol zažiť osobne, čoskoro však vyhorela a už ju nebolo možné obnoviť. Škoda, bola to chata, ktorá mala dušu. Jedna z posledných, podobná, ako sú poslední mohykáni pod Borišovom a pod Suchým.
Takéto miesta dnes nenávratne miznú. Minulý rok som sa tešil na návštevu Kamennej chaty na Chopku. Keby som tam radšej nevstúpil! Ďalšie nenávratne stratené miesto. Moderne zrekonštruovaná, pôvodný duch miesta musí počas dlhých bezmesačných nocí bezcieľne blúdiť po okolitých holiach a smutne nariekať. Nie je dobré, keď sa necitlivým zásahom zničí podstata miesta, nie všetko, čo sa leskne je aj dobré. Ktovie, ako dnes vyzerá Chata pod Volovcom nad Rožňavou, bolo to magické miesto. Na jedinú noc, ktorú som tam pred mnohými rokmi strávil, občas zaspomínam aj dnes. V diaľke pod nami sa rozsvecovalo a postupne zaspávalo mesto Rožňava, my sme len ticho sedeli a vychutnávali si mimoriadny okamih. Aj toto miesto by som skutočne ešte rád niekedy navštívil.
Nie som však expert na horské chaty a útulne, určite sa ich ešte nájde dosť, ktoré moderná doba nedokázala narušiť. Veľmi ľahko však dokáže zlyhať ľudská pamäť. Obzerám sa dookola, hľadám, porovnávam, rozmýšľam. Miesto, kde ležala Chata na Medziholí však nenachádzam. Je to už predsa len pár rokov.
V sedle prefukuje, hoci je tu krásne, netreba sa príliš zmotávať. Ideme klesať. A to je pre mňa vždy výzva. Spočiatku to ako tak ide, nižšie je ale zem rozmáčaná, šmykľavá, párkrát výtočím skutočnú piruetu. Na zemi tentokrát našťastie nekončím. Špinavý som ale statočne, už ani nepamätám, kedy naposledy. Asi ešte ako malý chlapec, keď som sa chodieval hrávať na piesok. Nasledujúce dni to ani radšej neriešim.
Vraciame sa do civilizácie, chceli by sme si chvíľu oddýchnuť a posedieť. V Štefanovej funguje našťastie výborný penzión Stárek (toto nie je reklama, to je odporúčanie), strava chutná, ceny prijateľné, oproti včerajšku absolútny rozdiel a úplná spokojnosť. V batohu na chatu nesiem pár litrov terchovského remeselného piva, chalanom chutilo, doobjednali si ďalšie.
Posádka nášho auta ešte večer skočí na zdvorilostnú návštevu za kamarátmi do Terchovej, chvíľu aj posedíme v reštaurácii. Pri návrate obdivujeme obrovský mesiac v splne, ktorý sa práve prehupol ponad malofatranský hrebeň. Je to druhý magický moment, ktorý sa ale bude opakovať každý večer.
Vraciame sa na chatu. Opäť je tu futbal, tak veľa som sa ho nenapozeral už niekoľko rokov (prestalo ma baviť pozerať na to simulovanie a zdržiavanie hry, futbal teraz naozaj nemusím). Už zostáva len chvíľu posedieť a ideme sa pripraviť na zajtra. Čaká nás ďalší program. A noví kamaráti, dnes prišli ešte Vierka z Trnavy, Dominika až z Katovíc a Miloš s Veronikou tiež z Trnavy.
A krátke zhodnotenie dňa? Super! Aj počasie zaznamenalo zlepšenie, uvidíme, čo nás čaká zajtra.
sobota, 12.októbra – Krivánsky hrebeň Malej Fatry
Garantovi úplne narúšame akciu. Po včerajšom šmýkaní z Medziholia dnes nechceme strmé zostupy. A tých pôvodne plánovaná trasa cez Baraniarky obsahuje plno. Rozhodli sme sa, pôjdeme „len“ na hlavný malofatranský hrebeň, prechod Kriváňov je krásna prechádzka, keď budeme mať šťastie, budú aj výhľady.
Dnes sa nemusíme ponáhľať, lanovku púšťajú až o 9-tej. Kedysi by som sa za použitie takéhoto výstupu na hrebeň hanbil, teraz túto možnosť vítam. Hlavné je pošetriť sily, zážitky dnes čerpám hlavne z okolitého prostredia a nie z vnútorných pocitov. Aj keď aj tie dokážu potešiť, kondícia však už nie je bezodná (až teraz pri písaní si uvedomujem, že po štyroch dňoch turistiky vôbec necítim svalovicu, asi som mal viac tlačiť na pílu).
Opäť ideme autom, Braňo sa bude ponáhľať domov, pri návrate sa hodí, keď nebude musieť čakať na autobus. Na parkovisku sme o 8:45, hneď vedľa nás parkuje Miloš s Veronikou. Vítame sa, sme radi že aj oni prišli na víkend do Terchovej a dnes sa pridali k nám (chvíľkovo beriem na milosť výdobytky civilizácie – s Milošom sme sa včera večer dohodli cez Messenger).
Za tých pár sekúnd, čo sa vítame, je na parkovisku zrazu o pár desiatok áut viac. Z Terchovej sa hore tlačí kolóna takmer ako pri Strečne. Počasie stvára divy, toľko ľudí nie je hádam vidieť ani v lete v Tatrách. A dnes skutočne zažívame divy – ráno pred chatou pod Príslopom panovalo úplné bezvetrie, tu pod Chlebom fučí vetrisko, len aby vôbec pustili lanovku. To by nám výrazne narušilo plány.
Lanovku našťastie púšťajú, je radosť sa ňou nechať vyviezť do Snilovského sedla. Dávno preč sú časy, keď dvojsedačka ťahala hore zmrznutých turistov a lyžiarov v studenom vetre dlhé minúty. V modernej osemkabínke to ide ako po masle, uznávam, že niektoré zmeny sú celkom príjemné (v tomto prípade mi nevadí strata atmosféry miesta, nemám rovnaký meter na všetko).
Počasie hore je takmer skvostné. Len takmer kvôli vetru. On to vlastne ani nie je vietor, v nárazoch má silu slušnej víchrice. Ale napriek tomu nie je zima, oblohu zdobí len zopár mráčikov, výhľady sú úžasné. Dnes nás na túru vyrazilo 24, to je už slušná skupina. Pár minút trvá, kým sa všetci vyvezieme lanovkou, potom niekto odbieha na toaletu, iní idú do bufetu, ďalší vonku fotia krásne scenérie. Jednotlivci sa medzi skupinkami bleskurýchle premiestňujú. Dať všetkých dohromady, aby sme mohli odštartovať, je slušná výzva. Podarilo sa! Konečne sa väčšina účastníkov zhromaždí na fotografovanie. Môžeme vyraziť. To je posledná chvíľa, keď niektorých vidím. Podmienky na hrebeni nás okamžite rozdelia na menšie či väčšie skupinky, stretneme sa až neskôr alebo vôbec.
Po dlhom čase sa zdravím so starým priateľom Chlebom. Bývali to krásne dni jarných lyžovačiek na Oštiepke, posedení pri „dobrom čaji“ na Chate pod Chlebom, výletov po okolitých hrebeňoch aj na Chatu pod Kľačianskou Magurou (aj to bývalo skvelé miesto, všetko to už asi nestihnem navštíviť). Starý priateľ dnes ticho stojí, hľadí na mňa z výšky, nevyčíta mi dlhú neprítomnosť. Len ma priateľsky kára, posiela na mňa poryvy vetra. Uvedomujem si svoju chybu, mám na to celý deň, ten vetrisko neustane ani na sekundu, miestami mám čo robiť (xxx kg živej váhy), aby ma neodfúklo z hrebeňa. Tí „drobnejší“ asi musia mať v ruksakoch kamene.
Ale šliape sa mi veľmi dobre, že by som sa konečne dostával do formy? Snáď, žiadne nedovolené prostriedky na tejto akcii príliš nekonzumujem (uvidíme o týždeň na Javorine, tá vždy preverí). A tak sa krok po kroku posúvam vyššie zo Snilovského sedla na vrchol Veľkého Fatranského Kriváňa, do výšky 1709 m n.m. Vyššie to už v tomto pohorí nejde. Vychutnávam si výhľady na blízke aj vzdialené okolie. Pod nohami mi ležia obidva Rozsutce, Boboty, Stoh, Grúň a všetky ostatné miestne kopce a kopčeky. Veľkú Fatru máme na dostrel, kúsok obďaleč vykúka Orava, v diaľke belavo žiaria vrcholy Západných Tatier, na samom okraji identifikujem majestátny Kriváň.
Pri týchto výhľadoch by sa dalo vydržať dlho, pri tomto vetrisku však treba utekať kade ľahšie. A tak len pár fotkami zdokumentujem výstup (som rád, že mi nevyrazilo telefón z ruky) a pokračujem spolu s Braňom dole do sedla. Tam sa vraj počkáme. Ale väčšina ešte len vystupuje hore. Keďže ani v sedle vietor výraznejšie neslabne, pokračujeme za chvíľu radšej ďalej. Pridáva sa k nám Milka, Igor, Miloš a Veronika. Po pár metroch Braňo rýchle mizne v diaľke a tak vytvárame päticu, ktorá to dnes vybojuje spolu.
A bojujeme statočne. Najskôr dole zo sedla, potom hore na Pekelník (dnes ako by sa na ňom čerti ženili) a nakoniec opäť dole do sedla Bublen. V následnom traverze sa dostávame do závetria. Zrazu je to úplne iný svet. Je treba sa rozopnúť, začína byť teplo. Na skale v kosodrevine sedia ľudia a užívajú si náhlu chvíľku pokoja. Aj my sa zastavíme a dopĺňame sily. Doteraz sme boli ohučaní od vetra, tu sa nám otvára priestor na krátky rozhovor. Hovoríme jeden cez druhého, prekypuje z nás adrenalín, ani si nestíhame uvedomovať jeho prebytok.
Tu by sme mohli sedieť aj dlhšie, treba však pokračovať. Prvých pár minút to je v pohode, na chvíľku som dokonca uveril, že vietor už naozaj definitívne ustal. Z omylu ma vyviedol hneď nasledujúci úsek cesty. Vietor počas nášho oddychu tiež nabral nové sily a na vrchu stúpania sa do nás víchrica obula s nečakanou intenzitou. To je rock’n’roll!!! Taký uragán nedokázal rozpútať ani Bonzo vo svojej vrcholnej forme, vysilený Moby Dick klesá na morské dno.
My však neklesáme na duchu ani na silách, vidina betónového piliera na kamennom vrchole nás ženie ďalej. Po chvíli stretávame Maroša, Vojta a Braňa, už sa vracajú. Vojto si od radosti zo stretnutia na chvíľku ustelie v kosodrevine. Vyťahovať ho musia dvaja naraz, bol tam pekne uložený. Kosodrevina je vraj ľudožravá, stačí chvíľka nepozornosti a v dňoch, ako je ten dnešný striehne na svoju korisť. Mal šťastie, zachránili ho naozaj v hodine dvanástej.
Snažia sa nás povzbudiť, už nás čakajú vraj len dva falošné vrcholy, nejaká pol hodinka cesty. Ďakujem pekne, v tomto vánku je to len taká prechádzka. Čo by kameňom dohodil, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, šup sem, šup tam, nám už je to všetko jedno….
Voda sa dnes našťastie nesype, to by sme už naozaj nepokračovali, to len mne asi začína presýpať. To vetrisko mi vyfučalo mozog z hlavy. A malo vôbec čo? Z mistrálu sa vraj človek dokáže pomiasť, mne sa to tuším práve stalo.
Keď je najhoršie, musí človek myslieť na hlúposti, alebo úplne odpojiť mozog a len mechanicky klásť nohu pred nohu. Takýto prístup sa mi osvedčil už dávno, ešte aj dnes ho občas použijem. Fyzických síl mám dosť, ale ten vetrisko pôsobí hlavne na psychiku, berie chuť pokračovať. Preto musím použiť tieto moje techniky. Neučia ich síce žiadne kurzy, ale u mňa zaberajú. Vyskúšajte, možno sa vám niekedy hodia, dávam ich k dispozícii zadarmo. Ale záruku za používanie neberiem.
Stojím asi päťdesiat metrov pod vrcholom, dokázal som to! A to sme ráno hovorili len o takej prechádzke. Dnes to nebola úplná pravda. Polovicu cesty máme pritom ešte pred sebou. Mozog sa znova dostáva do prevádzkovej pohody, opäť začína vnímať okolie.
Na vrchole je dnes dosť ľudí, na väčšine je na prvý pohľad viditeľná spokojnosť s tým, čo dokázali. V tesnej blízkosti preletí malé vyhliadkové lietadlo, vo vzduchu visia dva dravce. Živo je na zemi aj na oblohe. A ten výhľad! Veľká Fatra láka na návštevu (od včera sú tam na výlete naše kamarátky Mirka a Stanka, ktovie ako sa darí im), opäť by sa niekedy patrilo zavítať aj tam. Ale tiež láka pokračovanie bočným hrebeňom na Suchý, je to krásna časť hrebeňovky. Dnes však nie, hore – dole by sme to neotočili, v tejto variante je jednosmerný prechod hrebeňa náročná jednodňová túra, to si pamätám už z minulosti. Hlavne výstup na hrebeň cez Suchý dá zabrať, mám to stále v živej pamäti aj po rokoch. Niekedy to ale možno ešte skúsim.
Takéto myšlienky sa mi preháňaju hlavou v posledných týždňoch veľmi často. Hlava si ešte myslí, že by mohla, ale telo už protestuje. Ako sa im brániť, čo urobiť? Asi len odskúšať, príroda si spraví poriadok sama. Dřív než druhá míza, přišel první infarkt.
Pohľady na krásny hrebeň si ešte chvíľu vychutnávam, dali sme sa do reči s miestnym turistom, úplne z neho srší láska k horám a k pohybu v nich. Môj človek, sú to príjemne strávené minúty. Ale musíme sa rozlúčiť, on sa chce dostať do Krasňan, my zas naspäť do Vrátnej. Tesne pod vrcholom stretávame podelené skupinky „terchovskej“ časti. Andrej je už hore, Mariet a Dominika kúsok od vrcholu, Tóno na dohľad za nimi a Dano všetkým istí chrbát asi o sto metrov zozadu. Kúštik za ním ešte ide Beáta, ale tá sa rozhodne posledných asi 300 metrov vynechať a pridáva sa k nám. Z pätice sa stáva šestica.
Návrat odsýpa celkom dobre. Neviem, či vietor začína strácať na intenzite alebo sme si na seba už zvykli, ale ide sa mi dobre. Už nemusím používať moje techniky, stíham sa aj kochať. Samozrejme opatrne, hlavne treba hľadieť pod nohy, miestami by bolo kam zahučať. Ale pohľady na hrebeň sú nádherné. Krásne trávnaté hole spadajú do dolín na ľavej aj pravej strane. Niekde prudko, niekde pozvoľnejšie. Miestami mi to pripomína minuloročný traverz ponad Vajskovskú dolinu. Nádhera. Opäť sa snažím uložiť obrazy do pamäte. Pridu jesenné a zimné pľušte, zostanem uväznený medzi štyrmi stenami, vtedy mi nezostane nič iné, len ťažiť z týchto prežitých okamžikov. Medveď bude čerpať zo zimných zásob.
V sedle Bublen sa odkláňame od výstupovej trasy a volíme zostup do nižšieho sedla Chrapáky a traverz úbočím Pekelníka do Snilovského sedla. Ušetríme zopár výškových metrov, vietor však fúka napriek očakávaniam rovnako aj tu. Ale už nám toľko nevadí, pomaly ustáva. Starý Chleb ma prestáva kárať.
V bufete si dám len kávu a kofolu, na večeru skočíme neskôr do Terchovej, hoci tu ponúkajú výpečky (pozdravujeme do Linča). Dole sa zvezieme opäť lanovkou, šetríme čas aj kolená. Potom nasleduje odvoz Braňa na autobus a večerná návšteva Terchovej. Dnes je ten Mesiac ešte výraznejší, viac priťahuje pohľady aj myšlienky. Sú noci, keď sú vlci potichu a zavýja len Mesiac.
Nasleduje už len večerné posedenie na chate. V rámci neskorých nočných rozhovorov sa stihnem staviť s Božkou (a ako zistím neskôr, stávku prehrať). Akcia sa pomaly vytráca do nenávratna. Bolo tu veľmi dobre, zajtra však odchádzame. Čaká nás šedá realita všedných dní. Ale cestou domov si predsa len ešte jednu túru dáme. V pláne máme Kľak, tam som ja ešte nebol.
Dnes bolo počasie ešte o kúsok lepšie ako včera, vetrisko nám to nepokazil. Uvidíme, ako bude zajtra. Ktovie, čo tá víchrica dofúkla.
nedeľa, 13.októbra – na Kľak
Ranné vstávanie, rozlúčka s partiou, chatou a Malou Fatrou. Verím, že na ďalšiu návštevu nebudem čakať ďalších tridsať rokov (aj keď vtedy by som tu bol ešte veľmi rád, len aby som si ešte spomenul kde to vlastne som a kto som).
Z chaty odchádzame prví, chceme ešte deň využiť na turistiku. Večer sme sa museli rozhodnúť kam. Miloš ponúkal výlet Jánošíkovým krajom vôkol Terchovej, mňa ale srdce ťahalo aj na Kľak. Bolo to ťažké rozhodovanie, kopanice rozosiate v čarokrásnom okolí centrálnej obce tiež lákali na návštevu. Ale toto môžeme dať inokedy, aj na bicykloch, nie je to až tak odruky. Tento víkend je zasvätený horám, ideme do Fačkovského sedla.
Venujeme posledné pohľady skalným útvarom vo Vrátnej doline, lúčime sa s prekrásne sfarbenými lesmi nad Terchovou, kúsok nášho srdca zostáva na hôľnom krivánskom hrebeni. Táto Fatra je síce Malá, na neveľkej rozlohe tu však môžeme nájsť nepredstaviteľne veľké množstvo krás. V duchu si sľubujem skorý návrat, márnotratný syn sa čoskoro vráti. Sľubujem.
Ranná jazda cez Žilinu je bezproblémová. Vždy ma pichne pri srdci, keď prechádzam cez sídlisko Hliny, kde som strávil najkrajšiu časť života a získal veľa kamarátov aj niekoľko priateľov (to sú tí, s ktorými dokážem presedieť celý večer a rozprávať sa až do bieleho rána). Cesta okolo Slnečných skál, Rajecké Teplice a Rajec je prekrásna, čas tu plynie pomalšie ako inde. S Marošom spomíname na minuloročný skvelý víkend v tomto kraji (ďakujeme Ivetka) a … takmer som zabudol odbočiť na parkovisko na Fačkovskom sedle.
Aj tu je plno áut. Tento víkend vytiahol do hôr neskutočné davy ľudí. Skôr ako sa vydáme na cestu do kopcov, doprajeme si jednu kávičku (ja) a kofolu (ostatní) v neďalekej reštaurácii. Až teraz sme pripravení vyraziť, skalný zub na hrebeni nás láka k sebe.
Neviem aká je to sila, ktorá nás poniektorých priťahuje do hôr (jej popísanie by autorom určite prinieslo Nobelovu cenu), nemá logiku (hore kopcom fučím, dole kopcom trpím), ale má neskutočnú energiu (ktorá pomáha prežiť prázdne medziobdobia). Aj teraz cítime volanie skál, lesa, lúk, slnka a vetra. Ako maják ukazujú správnu cestu hore, na hrebeň, pískanie dravca vysoko vo vzduchu určuje smer priamo do srdca vrcholových brál. Sme v horách, tam sa cítime slobodní, zbavení starostí a problémov, tu sa nám občas podarí zažiť krátky neopakovateľný a neprenositeľný pocit poznania.
Teraz však stúpame lesom. Pôda pod nohami je premáčaná, mäkká, kráča sa po nej dobre. V serpentíne prudko nastúpame pár metrov, potom sa rovinka zmierni. Ide to fajn. Vyššie, pri výstupe pod Reváň po starej značke je však podložie úplne zmáčané, šmykľavé, treba kráčať opatrne. Blato nám nevadí, od piatku sme špinaví viac ako dosť, len treba dávať pozor na pokĺznutie, čert nikdy nespí. Zostupovať tadiaľto radšej nebudeme.
Po pár desiatkach minút sa vynárame z lesa. Stojíme na jeho okraji, na krásnej lúčke, nad hlavou modrá obloha s občasným bielym barančekom. Je nedeľné dopoludnie, sviatočný deň presne ako má byť. Čas sa na chvíľu zastavil, matrix ukazuje svoju krajšiu tvár.
Čaká nás pár desiatok príjemného putovania lúkou, neskôr opäť vchádzame do lesa. V jeho vyšších partiách sa chodník opäť trochu zdvíha, pribúdajú kamene a korene. Neklamný znak, že sa blížime k vrcholu. Je to pravda. Les sa náhle rozostúpi a stojíme pár stoviek metrov pred hlavným cieľom dnešného dňa. Podľa existujúcich základov tu stávala chata, od nej je to hore už len pár minút. Skalnatá lúka a dvojkríž na vrchole ukončujú náš výstup. Ďalší známy vrchol, na ktorom som doteraz nebol môžem odškrtnúť zo zoznamu. Fotíme sa a schádzame pár metrov nižšie do závetria. Aj keď je príjemne, po včerajšku máme už toho fučania dosť.
Občerstvujeme a posilňujeme sa, obdivujeme a fotíme ďaleké výhľady. Za siluetou Martinských hôľ (s neodmysliteľným vysielačom na vrchole) rozoznávame vrchol Malého Fatranského Kriváňa. Posledný pozdrav vydareného víkendu.
Dalo by sa tu vydržať ešte veľmi dlho, je však čas poberať sa dole. Čaká nás ešte cesta domov, navyše sme sa dohodli s dievčencami z Veľkej Fatry (opäť chválim výdobytky civilizácie, ten Messenger môže mať aj rozumné využitie), že sa stretneme a zvezieme sa spoločne domov na dolniaky.
Zostup ide na počudovanie dobre, paličky naozaj pomáhajú (pri zostupe z Rozsutca som si trochu načal ľavé koleno, aj som sa obával, ako to pôjde ďalej, ale každý deň na turistike sa to lepší. Naozaj svoj organizmus nespoznávam). Blatový úsek obchádzame trochu vyššie zľava cez lúky, potom to už ide samo. Maroš nám samozrejme uteká nielen smerom hore, ale aj dole. Aspoň však obsadí stôl v reštaurácii, je čas obeda a celkom plno. Doprajeme si tak trochu teplého posilnenia, dohodneme si stretnutie so Stankou a Mirkou a sadáme do auta. Vyrážame na Turiec.
Aj táto cesta vo mne vyvoláva veľa spomienok (môj retro víkend pokračuje bez prerušenia). Sú síce omnoho mladšie ako tie malofatranské, tiež už ale dosiahli dospelý vek.
V tejto oblasti sme na začiatku existencie nášho cykloklubu každoročne absolvovali Fatransko-strážovský cyklomaratón. Tí zdatnejší (Janči, Peťo, Ľubo a Štefan, ak som na niekoho zabudol prepáčte) jeho maxi variantu s dvojnásobným prejazdom Fačkovského sedla, my ostatní „len“ kratšiu asi 110 kilometrovú etapu. Väčšina účastníkov to brala športovo, my do pohody. Ešte dnes si pamätám, ako s Paľom sedíme na schodoch potravín v Kláštore pod Znievom a rožkom dolujeme tresku z kelímku. Tí športovci okolo konzumovali len banány, energetické tyčinky a ionťáky (my pivo). Ale premávku na hlavnej ceste do Martina policajti zastavili, aj keď sme ju križovali my dvaja s Paľom (pripadali sme si ako na olympiáde). Každý rok ma v cieli predbehlo niekoľko účastníkov dlhej trasy. Nebola to však žiadna hanba, na štarte stáli také mená ako Milan Dvorščík (strieborný na MS v kategórii amatérov), Ondro Glajza a iní borci. Len jeden rok som to mal rozbehnuté výborne. Do cieľa bolo len pár kilometrov a ešte ma nikto nepredbehol. Nebol tam už žiadny kopec a vtedy to vo mne preplo (asi mi preplo) a ja som začal súťažiť. Makal som, čo to len dalo, snažil sa, dával do toho naozaj všetko. Asi dva kilometre pred cieľom sa okolo mňa prehnal cyklista. Vtedy ešte e-biky neexistovali, ale išiel ako na motorke. Mal som chuť zahodiť bicykel do kanálu.
Cesta cez Vrícko a Kláštor pod Znievom do Blatnice je krásna, znova láka na bicykel (nezopakujeme niekedy? Na budúci rok je zraz vo Vrútkach, možno budú trasy aj sem). Perfektné sú aj pohľady na Tlstú a Ostrú, tiež vyvolávajú spomienky, ale s tými tu už nebudem otravovať. Dievčence si to prešli dnes, ich spomienky sú čerstvejšie. A po pár minútach sa s nimi osobne vítame. V momente ako zaparkujeme v centre Blatnice, sa vynárajú spoza rohu. Ako keby sme sa dohodli, mágia funguje.
Môžeme vyraziť domov. Ešte dáme krátku občerstvovaciu prestávku v Martine, tradičnú prestávku v kolóne pod Strečnom a za Žilinou je už cesta voľná, môžem šliapnuť na plyn. Pred Trenčínom sa tradične nechám oklamať Falošnou Javorinou (odteraz už ale budeme vedieť, že sa volá Pod Oborou, ďakujeme Stanka). Taká klasika na trase Žilina – Piešťany.
Ďalej nás čaká už len večerná diaľnica. Nad hrebeň Považského Inovca vystúpil mesiac. V splne. Veľký, krvavý. Miestami prerezaný úzkou britvou oblakov. Vlk v hrudi zavyl.
Domov sme sa dostali všetci šťastne. Babie leto klope na dvere.
pondelok, 14.októbra – do práce
Pondelok ráno, kráčam od auta do práce. Je to len kúsok. Na bezoblačnej oblohe nad mestom visí biely mesiac. Od hrebeňov hôr sa ťahajú jemné záclonky oblakov. Mesiac sa pomaly roztápa v prichádzajúcom dni.
Ďakujem Paľovi za zorganizovanie perfektnej akcie, vďaka ktorej sa jeden stratený syn po veľmi dlhom čase opäť vrátil na staré známe miesta, ktoré zanedbával vyše tridsať rokov. Akcie sa zúčastnili:
garant Paľo Herceg, Maroš Modrovský, Igor Buc, Fero Martinus, Vojto Galbavý, Vlado Naď, Julo Hronský, Marián Kupčík, Božka Ilavská, Milka Poláková, Braňo Polocík, Vierka Gubiová, Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Renáta Černianska, Beáta Dudášová, Mariet Hrkotová, Dano Kováč, Tóno Vyskočil, Andrej Babulík, Dominika Boguska, Miloš Miklošovič, Veronika Miklošovičová a zapisovateľ
Juro Golier
