Veľká Javorina – 19.10.2019
Ivanovi na pamiatku
Svaly sa dnes dobre pretiahli, dostali správnu dávku záťaže, môžu oddychovať. Aj myseľ je plná dojmov, všetky vnemy poctivo nasala a uložila, musí ich prebrať a spracovať. Zatiaľ sú ukryté v hĺbke duše, nedokážu sa ešte predrať na povrch. Nepanikárim, všetko potrebuje čas a pokoj, treba ho telu dopriať. Potom sa snáď podarí vydolovať zvnútra pamäte úlomky ukrytých pokladov. Opäť sa chystám písať zápis.
Dnešnú túru organizuje Vojto. Prejdeme čarovný kraj zo Starej Myjavy na Veľkú Javorinu a popritom si spomenieme na Ivana Jaroša, ktorý pred rokom tragicky zahynul. Ivana som osobne takmer nepoznal, nemal som možnosť prežiť s ním spoločné zážitky ani dlhšie rozhovory. Niekoľkokrát som však spolu s ním sedel v skupine, kde sa debatovalo, aj vtedy, pár dní pred jeho odchodom na poslednú expedíciu. A poznám jeho viacerých kamarátov. Pri výletoch do prírody a cestách za poznaním sme získavali podobné zážitky a pocity. Určite sme mali na veľa vecí odlišný názor, v iných by sme sa pravdepodobne naopak zhodli a rozumeli by sme si. Bol turista, neskôr cestovateľ, človek podobného razenia. Týmto sme si mohli byť sprostredkovaným spôsobom blízki. Hoci v texte nebude Ivan priamo prítomný, bude to text o dnešnom dni, o nás aj o ňom. Neskromne si ho dovolím venovať jeho pamiatke.
Sobotné ráno ako veľa podobných v poslednom období. Vstávam, chystám raňajky a kontrolujem, či mám všetko správne pripravené na dnešnú turistiku. Niektoré veci už z ruksaku ani nevybaľujem. Auto štartuje na prvé otočenie kľúča, z rádia na mňa Spod mosta žmurknú Štipľavé papričky. Len aby som tam za chvíľu nenocoval s nimi aj ja. Pre Maroša idem s časovým predstihom, neviem ako to bude vyzerať na ceste pod Červenou vežou, je v rekonštrukcii, cez týždeň sa tam tvoria kolóny.
Dnes je však sobota, deň pracovného pokoja platí aj pre stavbárov, doprava preto nekolabuje. Stačí však jeden telefonát a z časového predstihu sa stáva strata. Naložím Maroša a ešte sa po ceste rýchlo zastavujem v práci, pracovný pokoj nemajú všetci a čo sa môže pokaziť sa aj pokazí v najmenej vhodnom okamžiku. Problém našťastie nie je zložitý, veľa času nezaberie, napriek tomu musím plynový pedál zošľapovať o pár milimetrov hlbšie. V tej hmle, čo panuje v okolí Piešťan, ma však hádam nezmerajú.
Pri Vrbovom hmla klesá nižšie, z cesty nad Čerencom si dokonca užívame pohľad na Tlstú horu v inverzii. Paráda. Toto tak zažiť za týždeň na Maníne! Bol by to splnený sen.
Cez Krajné a okrajom Myjavy sa po mne neznámej ceste snažíme čo najrýchlejšie presunúť na miesto zrazu pri zjazdovke na Starej Myjave. Ešteže mám navigáciu, bez nej by sme skončili niekde na Morave. Prichádzame samozrejme poslední, limit sme stihli len o jedinú minútku. Aj to sa však ráta. Dnes je nás tu spolu 15, tak akurát na dobrý výšľap.
A ten nás po krátkom zvítaní čaká hneď od prvých metrov. Musíme sa dostať po zjazdovke na Hrabinu. Priamo proti vrstevniciam. Tráva je zmáčaná rannou rosou, vzduch čistý, vlhký. Zoradení v peknom zástupe statočne vybojujeme tých pár metrov stúpania. Aspoň sme sa zohriali. Dnes som zvolil maximálne úspornú verziu oblečenia na seba aj do ruksaku. Hlásia pekné počasie, načo prenášať hlúposti.
Ďalej cesta príjemne pokračuje riedkym porastom, les to ešte nie je, lúky už dávno zarástli. Ide sa veľmi dobre, ani nezbadáme a stojíme o 150 metrov vyššie na Vrchu slobodných. Tak sa dnes asi väčšina z nás aj cíti. Sila hôr nás opäť pritiahla do svojho kráľovstva, tu môžeme zabudnúť na všetky starosti, trápenia a problémy, zostali uväznené niekde ďaleko za chrbtom, tam hlboko pod nami. Sem okrem bzučania hmyzu, štebotu vtákov, zaštekania srnca a šumenia listov vo vetre nedosiahne žiadny rušivý zvuk. Ale dnes je príroda tichá, nastupujúca jeseň je cítiť v každej molekule vzduchu.
Cink, ozve sa mobil vo vrecku. Messenger, Mirka posiela pozdrav z Javoriny. Tá ich je však trochu od ruky. Dievčatá si tento víkend užívajú krásy Malej Fatry, osobne sa dnes nestretneme, aspoň si na diaľku vymieňame pozdravy z Javorín. V horách sa v každom okamihu nachádza veľa spriaznených duší.
Pokračujeme ďalej na Čupec, ďalšia stovka výškových metrov je vo vrecku, ani som si to nestačil uvedomiť. Keď to takto dobre pôjde aj ďalej, náš postup nezastaví ani Javorina. Ide sa naozaj dobre, pod nohami šuchoce lístie, závan vetra nám občas pošle zo stromov za krk spŕšku rannej rosy, vo vzduchu sa vznáša prvé lístie. Nestíham si to však ani uvedomiť, ale podmienky sa náhle menia. Vchádzame do hmly, začína mierne pofukovať. Pri Dibrovovom pamätníku preto okrem posledného povoleného zahriatia (som autom) vyťahujem aj železnú rezervu a obliekam si bundu. V ruksaku tak zostáva iba pršiplášť. Ten už hádam dnes nebudem musieť vyťahovať, dokelu aj s predpoveďami, komu dnes má človek veriť?
Jančimu. Na pešo chodieva iba občas, nerobí mu to príliš dobre, ale na bicykli je presne toto terén, ktorý má rád. Sľúbil, že dnes príde a stretneme sa. A už si to šinie zozadu cez zástup turistov. Je rýchly, ani nezosadá, len pribrzdí, zdravíme sa za jazdy. Na chate bude viac času prehodiť pár slov. Konečne je pred nami opäť pár metrov stúpania, treba sa zahriať aj trošku zadýchať.
A zadýchame sa aj pri konečnom výstupe na vrchol. Ale je to len kúsok, dnes je to naozaj do pohody. Tá, čo sa týka počasia, chýba na vrchole. Hmla, viditeľnosť len pár metrov, vietor. Chladný, našťastie však nie mrazivý. Z hmly sa vylupujú postavy turistov. Napriek podmienkam tu nie sme sami, dnes tu je pomerne živo peši aj na bicykloch.
Pri pamätníku vzájomnosti na vrchole sa na chvíľu pristavíme. Je tu aj neoficiálne pietne miesto, nastal čas spomenúť si na Ivana. Slova sa ujmú Vojto a Boris, jeho blízki priatelia. Vojto hovorí o Ivanovej túžbe byť navždy súčasťou tejto hory. To však on už dávno je. Pri každej návšteve prírody, na miestach, ktoré sú blízke nášmu srdcu, zanechávame aj kúsok seba. A týmto sa každý z nás stáva navždy jej súčasťou, neoddeliteľným stavebným kameňom jej atmosféry. Základným prvkom sily, ktorá v nás prebúdza túžbu poznávať a schopnosť poznať.
Počasie nás núti zostúpiť nižšie na Holubyho chatu. Je tu plno návštevníkov, väčšina prišla peši alebo na bicykloch. Janči nám drží pár miest pri stole. Dobre padne prehodiť v kľude zopár slov, dať si teplú polievku, vypiť pár dúškov čaju či piva. Pri stole sa pristaví Ivanov sused, išiel hore samostatne. Z Trnavy sa na bicykli vybral aj Ľuboš, je niekde v stúpaní, veľmi zlý signál nám bráni spojiť sa s ním. Janči sa už berie domov, ide svoju trasu a navyše večer musí ísť do práce. Lúčime sa. Veď za chvíľu pôjdeme aj my. Zrazu počujem: „Juro, si to Ty?“. Pri stole stojí Tibor zo Zlatých Moraviec, má tu plný autobus, 40 ľudí, prišli na turistiku do našej oblasti. Ďalší z dôkazov, aké nečakané stretnutia prináša pohyb v horách, spoznávanie nových miest aj ľudí.
Je čas na návrat. Spočiatku ideme rovnakou cestou, možnosti sú obmedzené. Na Starej Myjave máme autá, výlet by sme mali ukončiť tam. Za Dibrovovým pamätníkom odbočujeme doprava na moravskú stranu, nech aspoň trošku zmeníme chuť. A bolo to dobré rozhodnutie. Po pár minútach sa dostávame z hmly, otepľuje sa, bundy môžu naspäť do ruksakov. Ideme krásne vyfarbeným lesom, obklopujú nás všetky odtiene zelenej, žltej, červenej a hnedej farby, v lese vľavo nad nami hmla, vpravo miestami vykukne aj modrá obloha. Sen každého impresionistického maliara. Je maľovať nedokážem, snažím sa zážitok len neumelo sprostredkovať slovami. Zo stromov sa na nás miestami spúšťa spŕška lístia. Jeseň preberá žezlo moci pevne do svojich rúk.
Najkrajší úsek cesty nás čaká pri Šibeničnom vrchu. Nazvať toto miesto vrch vyžaduje veľkú fantáziu, z našej strany k nemu schádzame z kopca. Konečne sme sa vynorili z lesa, hmla zostala vysoko za nami, ideme po peknej lúčke, otvárajú sa prvé výhľady. Maroš nachádza bedle, o večeru má postarané. Vpravo na horizonte stojí osamelý strom, pod ním kríž, to asi tam stávala šibenica. Ďalšie miesto, ktoré má dušu.
Otvoreným terénom zídeme na Kubíkův vrch, kde opäť vchádzame do lesíka. Tempo máme svižné, stále sa však ide veľmi dobre. Na Krúžku sa znova dostávame na slovenskú stranu, odtiaľto budeme schádzať, sme však ešte pomerne vysoko. Našťastie ani klesanie nie je žiadna tragédia, dnes sám seba pozitívne prekvapujem. Tvrdá práca v príprave prináša svoje ovocie.
Čaká nás posledný kilometrík po asfalte k autám. Poniektorí už zostávajú, počkajú v reštaurácii. Lúčime sa. Ja s Vojtom, Marošom a Edom akciu krátko ukončíme pri pive a kofole. Napriek nie úplne ideálnym podmienkam to bol vydarený deň. Spoznali sme dobre známe miesta z iného uhla pohľadu a za iných podmienok. Príroda nás vie vždy prekvapiť niečím novým, krajina sa dokáže predviesť v úplne inom svetle. A za rok akciu zopakujeme. Spomenieme si pritom na Ivana aj našich ostatných kamarátov, ktorí sa už navždy stali súčasťou tohto krásneho prostredia.
Na akcii sa zúčastnilo spolu osemnásť účastníkov, sedemnásť mužov a dve ženy. Pätnásti šliapali spolu, jeden samostatne, dvaja cyklisti prišli individuálne. Zorganizoval ju Vojto Galbavý, z okruhu členov a priateľov nášho klubu sa zúčastnili:
Božka Ilavská, Lydka a Stano Macejkoví s vnukmi, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Janči Budoš a zapisovateľ
Juro Golier
A úplne na záver amatérsky pokus zachytiť pocit zo soboty asi najkratším literárnym útvarom, formou 3 riadkov a 17 slabík, tu je Haiku pre Ivana:
Javorina dnes.
Pokrytá hmlou, tíšinou.
Ivan sníva sen.
