Veľký Manín
Rozlúčka s babím letom
27. október 2019
Ponad Mŕtve rameno vedie päť mostov. Každý je iný. Prvým prejdú denne tisícky áut, desiatky cyklistov a chodcov. Ani si nestihnú uvedomiť, že pod ich kolesami a nohami začína (či končí) zdroj slávy svetoznámych kúpeľov.
Cez druhý sa preženú stovky zamestnancov. Už aby boli na mieste, ak prídu o sekundu neskôr, budú musieť byť v práci pár minút dlhšie. To je v súčte uponáhľaného dňa obrovská strata, menej času na nákupy, televíziu, priateľov.
Tretím prechádzajú peši alebo na bicykli obyvatelia vedľajšej obce. Pri výbehu hore valom sa trochu zadýchajú, nie je ale čas sa zdržiavať, škola, práca a obchody nepočkajú.
Štvrtý, železný most, poskytuje spojnicu pre cyklistov z neďalekej obce. Pri jazde síce cítia vanúci vietor, ale do čerta s ním, kto má proti nemu ťahať, ešte zmoknem, musím pridať. Pár hostí na prechádzke však cíti volanie neďalekých hôr.
Posledným mostom končí (či začína) Mŕtve rameno. Denne ním ide iba zopár ľudí. Niekto sa ponáhľa za povinnosťami, iný trénuje, pozerá len pod nohy, ale nájdu sa aj takí, čo začujú výstražný krik straky, rozhovory hmyzu v tráve, cítia vôňu vetra, nechajú sa pohltiť modrou oblohou.
Dnešný Schneeberg bola dobrá príprava, prechádzka ako sa patrí. Len aby som sa ráno vôbec postavil na nohy. Uvidíme, aj počasie by hádam ešte malo byť v poriadku. A snáď niekto príde (zatiaľ sme aspoň traja). Prinajhoršom sa trochu zmačknem, nemôžem to zabaliť. Takéto a podobné myšlienky sa mi preháňajú hlavou tých niekoľko málo minút, kým v sobotu večer zaspím. Šťastie, že som nezaspal už cestou z Trnavy, to by som teraz mal úplne iné starosti. Takto sa môžem v duchu pripravovať na nový deň. Nový deň, nová turistika.
Rok preletel ako voda, pôjdeme opäť navštíviť Súľovské vrchy. Tentokrát ich južnejšiu časť, okolie Manínov. A na Veľký aj vystúpime, budeme hľadať pekné výhľady. Prvý nápad na túto návštevu som dostal pred pár rokmi. Úplne náhodne som na internete narazil na krásnu jesennú fotografiu. Z inverzie vystupoval vrchol Manína, nové pozadie na plochu Windows bolo na svete. Toto tak raz vystihnúť!
Nie som však lovcom inverzií ako niektorí z nás. To treba len skúšať, skúšať, skúšať a nakoniec mať kus šťastia, raz sa to musí podariť. Ja podobné raritné výhľady oželiem, ale zaujímavé miesto navštívim rád. A keď jeseň sfarbí lísty stromov do všetkých možných odtieňov žltej a červenej, je pravý čas vyraziť. Babie leto nám tohto roku praje, stabilné počasie sa drží už zopár týždňov, vydrží ešte tých pár hodín? Určite, to by mi predsa na poslednú chvíľu neurobilo. Akciu som odsúval a čakal práve na podobné podmienky, chladivé hmlisté ráno, pestro sfarbený les, slnečný deň. Budeme mať šťastie?
Budím sa do chladného, hmlistého rána. Prvá podmienka je teda splnená. V noci sme prešli na zimný čas, hodinka spánku naviac po včerajšom veľmi skorom vstávaní padla vhod. Tentokrát nepotrebujem ani výpomoc, budím sa o pár minút skôr. Večer som ani nevybaľoval, to zvládnem teraz ráno. Vetrovka putuje von z batoha, keď som ju nepotreboval včera v 2000 metroch, na tom dnešnom krpáli by len zavadzala, mením ju za ľahkú bundu. Sladkosti som pošetril, vodu vo vaku vymením teraz. A dám len tradičné, ľahké raňajky, rovnakú chybu už nezopakujem.
Som pripravený vyraziť. Po ceste rýchlo dotankujem, času dosť, na stanici v Piešťanoch mám byť po siedmej. V Trebaticiach ma netrpezlivo prezváňa Maroš, kde sa vraj motám. Počkaj, však ty budeš prekvapený, keď prídeme!
Vlak nemešká, s Mirkou sa nájdeme takmer ihneď, poďme teda rýchlo do Moravian. Marošovi sa skoro vykĺbila sánka, keď zbadal kto sedí v aute miesto Braňa. A pár metrov ďalej stojí pri ceste Vlado, je v turistickom, kam sa vybral? Predsa na Manín, čaká na Vlada a Rasťa, pár ľudí je istých.
Na diaľnicu nabieham za Lúkou, ďalej to je necelá hodinka cesty. Považie sa dnes zahalilo do hmly, miestami je len jemný opar, inde sa prevaľujú husté chuchvalce. Že by nakoniec prišlo aj na tú inverziu? Uvidíme, nerobím predčasné uzávery. Kávu som ráno nestíhal, navrhujem zastávku v Zamarovciach. Schválené, máme pár minút náskok, netreba sa ponáhľať. V Považskej sa aj tak musíme otočiť na stanicu, bude tam čakať Jožo. Ide z Trnavy vlakom, nemusíme ho zbytočne vyčkávať. Káva z automatu celkom ujde, po ceste k autu sa však klepeme od zimy. Pokiaľ sa tá hmla nezdvihne (ako minulý týždeň na Javorine), bude to dnes ešte zaujímavé, aj bunda by sa možno hodila. Tá je však doma.
Už nasadáme, keď vedľa nás parkuje auto. Značka TT, vo vnútri Vierka, Vlado a Miro, počet účastníkov sa potešiteľne rozrastá. Idú na kávu, my pokračujeme. Vlak nemeškal, Jožo tam stojí a čaká. Máme pred sebou už len posledných pár kilometrov. S Marošom si pripomíname, ako sme v máji pri návrate z akcie „Skleróza“ márne hľadali železničnú stanicu Považská Bystrica v Považskej Teplej, mogoni.
Parkovisko pred Manínskou tiesňavou však nájdeme bez problémov, Anka robí pri ceste regulovčíka, nedá sa prebehnúť. Už je tu plno. To som veru nečakal. Dano rozlieva „dobrý“ čaj, vítame sa, čakáme na posledných oneskorencov. Snáď sme konečne všetci, fotíme sa. 1, 2, 3, 4, … 23 ľudí, uff, to bude problém ustriehnuť.
V tomto predpoklade sa nemýlim, v tom, že sme už všetci, však áno. Po chvíli chôdze volá Igor, prišiel z Bratislavy až teraz, je s vnučkou, pýta sa kde sme. Popisujem mu trasu, hádam sa za chvíľu stretneme. Nestretli sme sa vôbec. A takmer aj s niektorými ďalšími, skupina sa totiž rýchlo trhá. Niekto má síl na rozdávanie aj s boľavým kolenom, iní šliapu a poniektorí idú svojim tempom. Toto bude problém ustriehnuť, tieto ovečky by nezohnal dokopy ani ostrieľaný Dunčo zo salaša.
Po chvíli sa kopec zdvíha, dnes to síce nebudú žiadne nebotyčné výšiny, ale svoje metre má aj väčší z Manínov, zadarmo sa hore nedostaneme. Chodník sa začína kľukatiť, serpentíny sú dobre spádované, ide to odpoly zadarmo. A navyše sa otvárajú prvé výhľady do okolia. Aj s náznakom drobnej inverzie. Ponad údolie Váhu z hmly vykúka Považský hrad, jej chuchvalce pokrývajú aj Považskú Bystricu. Je zaujímavé, ako takýto detail dokáže poľudštiť výhľad na nie príliš fotogenické priemyselné mesto. Príroda je silnejšia ako človek.
Keď sa blížime k vrcholu stúpania zvoní mi opäť mobil. Nie naposledy. Dnes bude fujara často pretínať ticho lesa, v tomto prostredí aspoň takéto zvonenie príliš neruší. Stále je to o tom istom. Kde sme? Kde sa stretneme? Kadiaľ máme pokračovať? Tieto ovečky by nezohnal dokopy nikto.
Je tu krásne. Les sa pred vrcholom na kúsku otvára, hmla sa rozplynula už aj v nížine. Oproti blankytnej oblohe sa týčia kmene suchých stromov, prastarých kmeťov tohto lesa. Na fotografii to pôsobí gýčovo, v reále je to očarujúce. Z človeka hneď opadne únava, pachtenie hore kopcom má náhle zmysel, myseľ sa prečisťuje, začína sa plniť obrazmi nádhernej jesennej prírody. Každé ročné obdobie má svoje čaro. Zima farbí naše líca, jeseň listy stromov. Jar rozospieva horské potoky, leto lúčny hmyz. Život v prírode pulzuje v každom okamžiku, vo dne aj v noci, pod zemou aj vysoko na oblohe. Stačí mať otvorené oči, vnímať a načúvať, prehovoriť k nám dokáže nielen cikáda, škovránok, či vlk, ale aj starý suchý strom, biela skala pod nohami či drobný kvietok jasienky.
V tichom rozhovore s okolitou krajinou vystúpame posledných pár výškových metrov a stojíme pri turistickom stĺpiku. Vedie tu len jedna značená cesta, ale viacero vyšliapaných chodníkov. Tým naľavo by sme podľa mapy zostúpili ku chatke Severka, klesať sa nám ale už nechce. Volíme smer priamo hore, takmer nebadateľným chodníčkom, po skalách pokrytých lístím. Stojíme na vyhliadke. Našli sme, kvôli čomu sme prišli. Malý Manín máme ako na dlani. Hlboko pod nohami nám na dne tiesňavy zurčí potok.
Mohutný masív Manína v dávnych dobách chránil vstup do kotliny. Voda má však neprekonateľnú túžbu putovať, precestovať celú krajinu, ukončiť svoju púť vo Veľkom mori. Kvapka po kvapke sa zbiera do malej stružky. Stružky sa spájajú, vzniká bystrinka, o kúsok ďalej je z nej potok. Ten sa vytrvalo, milimeter po milimetri, tisícročie po tisícročí, prehrýza cez masív mohutného Manína. A tak tu stoja dvaja bratia, dva výrazné vrcholy. Denne na seba hľadia, nikdy viac sa však už nedotknú. Len počas dlhých tmavých nocí si vymieňajú svoje tiché správy, šepkajú dávno zabudnuté príbehy, v ktorých sa na úbočiach ticho pasú jednorožce, v útrobách hĺbia permoníci skrýše pre svoje poklady a na lúčnych hrebeňoch tancujú pri splne víly.
Tento svet je dnes už nenávratne stratený, hrebeň je zarastený stromami, výhľad do okolitej krajiny musíme namáhavo hľadať. Vnímavý návštevník však započuje jeho ozvenu vo hvízdaní vetra v skalných štrbinách, jeho odlesk zazrie v kvapke rannej rosy na pavučine, v jemnom pohladení vánku ucíti jeho dotyk. Je len na nás, nakoľko otvoríme svoju myseľ a umožníme krajine, aby vstúpila do našej duše.
Po hrebeni sa presúvame kúsok vyššie smerom na východ. Odmenou nám je široký pohľad na kotlinu okolo Kostolca a Záskalia, obdivujeme Strechu Slovenska aj bralo Bosmany, náš ďalší cieľ. Telefón však nedá pokoj, musíme ďalej.
Jeseň už úplne prebrala do rúk žezlo svojej vlády, príroda sa pomaly pripravuje na zimný oddych. Dole zostupujeme žľabom plným lístia, jeho šuchot počujem ešte aj teraz. Ide sa dobre, niektorým z nás výborne, dokonca prebehnú odbočku k Partizánskej jaskyni. Asi sa sem chcú ešte niekedy vrátiť.
Pri jaskyni nás však netrpezlivo čakajú pôvodní utečenci z čela skupiny (a prví budú poslední). Ja im ešte vybieham oproti, pridáva sa aj trojica Mariet, Andrej a Paľo, časť skupiny čaká dole, ďalšia ešte nižšie, telefón vyzváňa. To dnešné stádo turistických ovečiek nie je možné vôbec ustriehnuť.
V podstate sa tu však nedá stratiť. Chodníky sú v teréne jasné, slušne značené, po vynorení z lesa je ďalší postup krásne rozpoznateľný. Stojíme na lúčke pod Veľkým Manínom, otvára sa nám nádherný pohľad na Strechu Slovenska, obrovský skalný previs v Kostoleckej tiesňave. Popod neho sa chceme vracať, logický postup je teda tiesňavu obísť sprava, nepôjdeme predsa dvakrát po tej istej ceste. Široká cesta krajom lesa mierne klesá, ubieha rýchlo, rozprávame sa, vychutnávame pokoj, oddychujeme. Objavujú sa prví cyklisti. Pekné slnečné doobedie dnes vytiahlo do prírody aj ich. Keď sa počasie zhorší, uložia bicykle na zimný spánok, aktívni zostanú len skutoční vyznávači dvoch kolies. My turisti však budeme pokračovať ďalej.
A ďalej pokračujeme aj teraz. Otvára sa nám pohľad na bralo Bosmany. Zatiaľ len zboku, v plnej kráse ho budeme obdivovať až neskôr, po zostupe. Aj odtiaľto však dominuje obci Kostolec. Stojíme na krížnej ceste, napravo od nás sa tiahnu rozľahlé lúky, chrbát nám chráni masív Veľkého Manína, pred nami sa týči náš ďalší cieľ, nad hlavou bezoblačné azúrovo modré nebo. Pokoj. Čas nedeľného obeda.
Ten si doprajeme z vlastných zásob o pár minút neskôr, o zopár metrov vyššie, na hrebeni brala. Nie je to ďaleko, nie je to vysoko, ideme. Cesta ubehne rýchlo, miestami sa kocháme výhľadmi, prehodíme pár slov medzi sebou aj s domácimi a už nastupujeme na strmý skalnatý chodník, ktorý nás za pár minút dovedie na vrcholovú hranu. Sedíme na skale, pod nohami nám leží dedinka Kostolec a celý svet. Krajšie miesto na nedeľný obed snáď ani neexistuje.
Niekto vytiahne klobásu, iný sladkosti, objaví sa paštéta, ale aj niečo zdravšie, k slovu sa opäť dostane „dobrý“ čaj. Dnes už nikam stúpať nebudeme, čaká nás len zostup a niekoľko kilometrov takmer po rovine. Obdivujeme nádherné okolie, rozoznávame miesta známe z predchádzajúcich cyklistických, bežkárskych aj turistických výletov. Je to známy kút Slovenska, hádam každý z nás tu už v minulosti bol, dobre však padne vrátiť sa a v príjemnej spoločnosti prežiť nové zážitky na starých známych miestach.
Zostup nás opäť porozdeľuje. Poniektorí sa zdržia hore, niekto zostupuje pomalšie, treba odskočiť aj do lesa. Jedna časť zostupuje do Kostolca, iní ho obchádzajú asfaltkou. Telefón opäť vyzváňa ako šialený. Volá aj Igor, otočili len kratší okruh, už sa vracajú. Škoda že sme sa dnes nestretli, len takto na diaľku, ale snáď bude ešte veľa podobných príležitostí na spoločné výlety.
Akciu by sa patrilo ukončiť krátkym posedením. Jedna možnosť sa ponúka hneď vedľa Kostolca, je v budove bývalej starej školy, niektorí ju aj využijú. Pretože aj negatívna reklama je reklama, nebudem sa k tomuto bodu viac rozpisovať. Ostatní sme dostali možnosť doplniť stratené tekutiny až v krčme v Záskalí, tu to bolo podľa očakávania v poriadku.
Presúvame sa tam cez Kostoleckú tiesňavu. Je síce menšia a širšia ako neďaleká a známejšia Manínska, má však Strechu Slovenska, ktorú tak môžeme obdivovať z bezprostrednej blízkosti. Nie, až hore k nej nejdeme, mohutné suťovisko a Mirkine spomienky nás spoľahlivo ochránia pred nezodpovedným konaním, ale výhľad zospodu tiež stojí za to. Nech sa mi ohlási ten, ktorý neurobil aspoň jednu fotografiu. Z jej stropu visí lano, jednoznačný dôkaz, že terén využívajú na tréning horolezci. Teraz je už neskoro poobede, v stene nie je nikto, ale v správnu dennú dobu by asi bolo čo pozorovať.
A dôkaz o prítomnosti horolezcov sa nachádza aj v neďalekej Manínskej tiesňave. Kúsok od cesty, v tichom zákutí pod skalou sa nachádza symbolický cintorín obetí miestnych hôr. Prvýkrát som bol v týchto miestach niekedy začiatkom osemdesiatych rokov (opäť návrat do mojich žilinských čias). Peter Nagy v tom čase valcoval okolie svojim hitom Kristínka. Vtedy ešte boli tabuľky umiestnené na skalách na rôznych miestach v tiesňave. Neviem prečo, ale pamätám si to ako dnes, sme všade hľadali tabuľku s menom Kristínky. Sila médií a naivita poslucháča sa prejavovala už vtedy.
Manínsku tiesňavu je ťažké a snáď aj zbytočné popisovať. Väčšina z nás tu už aspoň raz bola a vyjadriť pomocou slov jedinečnú harmóniu pyšných strmých skál, tmavého hustého lesa, zurčiaceho potoka a úzkeho priezoru neba asi nedokážem. A na každého toto miesto pôsobí asi inak. Malý chlapec sa bojí, že spoza zákruty na neho vyskočí čert. Mládenec sa chce po skalách vyštverať až úplne hore, ukázať kamarátke svoju šikovnosť. Zrelý muž predvádza okoliu svoje znalosti a skúsenosti. A starý otec si opäť raz premieta zažité okamihy a snaží sa zahnať strach svojho vnuka.
Len premávka by tu mohla byť redšia. Tento úplný záver dňa už absolvujeme podelení na menšie skupinky podľa posádok áut. Presne v zmysle dnešnej roztratenej turistiky. Spoločné ukončenie inak vydarenej akcie sa tak nekoná. Autá postupne opúšťajú parkovisko, smerujú domov. Ja si cestu predlžujem tak dlho, ako je to len možné, nechcem pretrhnúť posledné tenké puto, ktoré ma spája s vydarenou akciou, s nádherne prežitým víkendom.
Prešli sme naozaj peknú a zaujímavú oblasť, videli množstvo krásnych výhľadov a zažili ďalší príjemný deň v náručí prírody. Bol to asi posledný deň babieho leta, v pondelok už budeme musieť vytiahnuť dáždniky.
Na našich turistických výletoch v tomto krásnom, ani nie príliš vzdialenom kúte Slovenska sme za posledný rok prešli oblasť Súľova aj Manínov, na budúcu jar pridáme ešte Skalky, hrady Lietava a Hričov. Súľovské vrchy tak budeme mať kompletne pokryté.
Ponad Mŕtve rameno vedie päť mostov. Druhým z nich chodím takmer denne. Doviezol som sa autom, matka Gaia mi (nám) to raz spočíta. Aspoň tento kúsok však idem peši. Cesta mi obvykle trvá len pár minút, dnes však dvojnásobok. Nie, nohy ma nebolia, čo najviac však odďaľujem chvíľu, keď za mnou zapadnú dvere a definitívne ma pohltí pracovný týždeň.
Je ešte takmer tma hoci posun na zimný čas už prebúdza svitanie. Voda ramena sa čerí, rodinka kačičiek sa vybrala na výlet. Pozorujem nehybne stojacu volavku, kapra lenivo sa prevaľujúceho v bahne. Kríky na brehu sa ani nepohnú, je úplne bezvetrie. V diaľke nad vodou z oparu, šera a dažďových kvapiek vystupuje silueta hradu. Ešte zostať aspoň pár sekúnd na čerstvom vzduchu, počúvať šumenie dažďa.
Stále som plný zážitkov z posledných dní a hodín, víkendovými výletmi som si plnil sny. Zopár ich však ešte mám. Snívať treba za každých okolností.
Je na nás, cez ktorý most si zvolíme cestu. Je len na nás, akým spôsobom svoju cestu prejdeme.
Účasť na akcii bola bohatá, ďakujem všetkým účastníkom, že sa nestratili a pomohli vytvoriť výbornú náladu na našej rozlúčke s babím letom roku 2019. Na akcii sa zúčastnili:
Anka Kučerová, Vierka Gubiová, Mirka Čičmanová, Mariet Hrkotová, Lydka a Stano Macejkoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví so synom, Rasťo Mockou s dcérou Evou, Vlado Trajlínek, Juro Poláček, Jožo Nižňanský, Maroš Modrovský, Vlado Putera, Vlado Oravec, Miro Šuga, Paľo Vrábel, Dano Kováč, Tóno Vyskočil, Andrej Babulík, Igor Buc s vnučkou (ktorí nás stíhali, ale bohužiaľ nedostihli) a
Juro Golier
