16.11.2019
Utorok skoro ráno, brieždi sa. Jasnú oblohu pretína dlhý úzky mrak. Vychádzajúce slnko farbí jeho spodok do krvavočervena. Prerezáva oblohu ako britva. Britva Luisa Buñuela.
Ranné zore rozohrávajú svoje predstavenie. Mrak sa mení, zmenšuje. Tmavne. Je ako vzducholoď. Olovená vzducholoď.
Sú dve minúty pred polnocou, otváram dvere domu. Dnes to bol naozaj dlhý deň. Som však maximálne spokojný, patrí k tým, ktoré sa zarývajú hlboko pod kožu. Unavil som sa tak akurát, dobre si oddýchol a na záver zažil aj správnu porciu kultúry. Všetko ako má byť. Idem hneď spať. Popritom sa v mysli vraciam o osemnásť hodín späť. Je skoré sobotné ráno, práve mi zvoní budík.
Blaťák je tradičný turistický pochod, ktorý už viac ako štyridsať rokov organizujú piešťanskí turisti. Ako to už býva, čo máme na dosah, zvykneme občas ignorovať. Tak je to so mnou a týmto podujatím. Bol som na ňom hádam iba raz, aj to už veľmi, veľmi dávno, nebudem si ani spomínať kedy a ako bolo. Veď vravím, ignorant. Ale v posledných týždňoch znovuobjavujem čaro pešej turistiky, takúto príležitosť by bolo škoda nevyužiť. A organizátori sú kamaráti, patrí sa podporiť dobrú akciu. Skúsim to spropagovať, hádam sa niekto pridá (Maroša som radšej presvedčil vopred, nie je to príliš namáhavé).
Pár dní pred pochodom sa počasie správa ako na objednávku. V stredu neprší, v stredu leje. Je treba pripraviť podmienky, putovanie po hrebeni Inovca musí dostáť svojmu názvu a tradícii. Keď sa k tomu pridajú neisté predpovede na sobotu, sme pripravení vyraziť. Teda len odvážlivci, tento výlet vyžaduje aj kúsok odhodlania.
Ale odvážlivcov, respektíve odvážlivkýň je viac. Z vlaku vystupuje trojica dievčat z Trnavy a Serede, Danka už čaká na stanici. Ja som to takmer zmeškal. Mám to najbližšie, motal som sa. A potom mal problém to stihnúť, plynový pedál som musel tlačiť na podlahu (raz za tieto neskoré odchody dostanem odmenu). Návleky naťahujem až na stanici, dnes ich budem určite potrebovať.
Na prezentácii U Vrabca je plno. Predsa len, kde je tradícia, sú aj ľudia. Len narýchlo zdravím známych, čas na rozhovor bude neskôr v cieli. Nebudeme márniť čas, vyrazíme. Stanka, Mirka a ja sa púšťame po svojich už od štartu. Danka s Mariannou sa vyvezú na Havran autobusom, pošetria pár kilometrov. A Maroš nás počká na Banke, nebude sa trepať dvakrát cez celé Piešťany.
My však áno. Neviem ako pôsobí ospalé ranné mesto na moje spolupútničky, ja len zíram. Nešiel som tadiaľto veru už dosť dlho. Autom do roboty, autom z roboty, kde tu Kaufland alebo basketbalová hala (aj tie Čajky v poslednej dobe vplyvom okolností zanedbávam) a už ani neviem ako vyzerá moje rodné mesto. Kde bola drogéria je butik, kde bol butik je kaviareň, kde bola kaviareň… nie že by mi na tom nejako mimoriadne záležalo, ale… ignorant.
Tempo máme pohodové a nie pochodové, zatiaľ to je fajn. Cez mesto sa presúvame štyria, pridal sa k nám aj turista z Bratislavy. Jemne popŕcha, je to lepšie ako ráno vo Vrbovom, z domu som vyrážal za dažďa. Ale nevadí, nemá to trvať dlho, je to také milé malé pripomenutie pomaly už končiacej sa jesene. Prejde pár dní, možno bude aj horšie.
Kúpeľný ostrov. Konečne sme sa dostali z panstva betónu, o slovo sa (zatiaľ nesmelo) začína hlásiť príroda. Tieto scenérie dôverne poznám, už vyše dvadsať rokov ich mám takmer denne pred očami. A ešte sa tadiaľ vyberiem aj cez víkend! Nevadí, telefón našťastie počas celého dňa ani necinkne (ten služobný, fujara sa párkrát ozve), môžem relaxovať. A pravý oddych začína kúsok nad Bankou.
Už s nami ide aj Maroš, čakal pod veľkým topoľom, stále trochu rosí. Okolo chatiek sa cesta mierne zdvíha, ale ešte sa nezadýchame, stačí len kúsok pootvoriť zipsy na bunde. Predsa len, hore kopcom sa vždy oteplí. O pár minút stojíme na Obrázkovej hore, tu začína najväčšie stúpanie dnešného dňa. Musíme sa dostať na Plešiny.
Takto napísané to znie dramaticky, kto to ale pozná vie, že je to brnkačka. A navyše dnes sa ide v režime pohoda, nie sú to žiadne preteky, je to PARÁDA! Maroš s Blavákom sú kúsok vpredu, my si na Obrázku doprajeme dúšok čaju. Príroda až teraz chytá tie správne pastelové farby, v lese je ticho, nestretneme ani živú dušu, okrem šušťania lístia pod našimi nohami nepočuť ani vtáčika. Už chýba len domček Baby Jagy a sme v začarovanom lese.
Ale tento les sme práve odkliali našimi krokmi, nie je to tajomný hustý les, je to len náš, dôverne známy inovecký lesík. Bez strašidiel, duchov, víl a iných tajomných síl. Tie sídlia inde, v neznámych vzdialených húštinách. Tu to dôverne poznáme, máme to takmer pod nosom. A asi práve kvôli tomu sem chodím tak málo. Viac ako na Inovci som v Karpatoch. Veru, doma nie je nikto prorokom.
Ani sa nenazdáme a sme na Plešinách. Odtiaľ je to na Havran len kúsok po rovine. Čaká tam iba Maroš. Dievčatá s Paľom a Vladom, ktorí prišli ešte o pol hodinku neskôr, už vyrazili. Niet divu. Krčma je, ako sme si za poslednú dobu zvykli, zamknutá.
Je to veľká škoda. Stále si živo pamätám, keď som veľmi dávno (nebudem písať kedy, dopočítajte si) chodieval do týchto miest na prechádzky s rodičmi a sestrou. Nie nebola to turistika, moji rodičia, ani nikto z rodiny turistom nebol, to len ja som taká anomália. Nedeľné prechádzky. Cez Červenú vežu na Bacchus Vilu. Niekedy aj na Havran. Občas cez Ahoj. Tieto miesta bývali plné výletníkov, často kúpeľných hostí. Na Bakuske (píšem foneticky, tak ako to Piešťanci vždy volali) si dali na terase v tieni viniča deci vína. Na Havrane pivko, bola tu aj kolkáreň. Ja som vždy dostal len malinovku, čas piva bol ešte ďaleko.
Všetko odvial čas. Vrch Červená veža samozrejme stojí na svojom mieste, chodníky sú ale zarastené, na prechádzky sem už dávno nikto nechodí (a bývalá výletná reštaurácia, škoda slov, miesto nej stojí len nevzhľadná betónová ruina). Bakuska je po reštitúciách súkromný dom, vstup zakázaný. Neďaleká novootvorená reštaurácia je síce navštevovaná a fajn, nemá však dušu. A Havran? Roky je otvorený len podľa smeru vetra a chuti majiteľa. Nikto nevie kedy, nikto sa tu preto už ani nezastavuje.
Prepáčte mi túto odbočku, srdce Piešťanca sa muselo vyžalovať. Pospomínať na staré časy, keď sa mesto a jeho okolie ešte leskli skutočným zlatom (a nie dnešným pozlátkom), keď v krčme čapovali červenú malinovku, keď prvý človek otlačil svoju nohu na povrch Mesiaca, keď sme všetci sedeli pred televízorom, držali palce Ondrejovi Nepelovi a pravidelne chodili do prvomájových sprievodcov (nie mozog mi nezmäkol, dočítajte až do konca).
Púšťame sa do dlhého súboja s inoveckým hrebeňom. Vieme (dúfame), že nakoniec zvíťazíme, ale predtým nás čaká ešte mnoho dlhých kilometrov. Poďme teda bojovať, hľadať drobné drahokamy na navonok nezáživnej ceste lesom.
Prejdeme len pár desiatok metrov keď vidíme v protismere turistu. Asi si pomýlil smer. Keď sa priblíži, spoznávame v ňom nášho dlhoročného kamaráta Dana. Vyrazil cez Červenú vežu, ide sa ešte osviežiť na Havran. Vysvetľujeme mu márnosť jeho snahy a otáčame správnym smerom. Štvorica sa rozrástla na päticu.
Väčšinou kráčame v zástupe. Chodníky sú rozmáčané, ideálna stopa je úzka, aj na nej sa občas šmýka. Len neskončiť na zemi, takého zablateného ani autobus nezoberie, nevadí že ide z blatového pochodu. Kráčame, bojujeme, krok za krokom sa blížime k cieľu. Ten je zatiaľ však v nedohľadne, pár hodín máme ešte pred sebou. Pri rozhovoroch cesta ubieha ľahšie, v skupine to stojí menej síl. To sú výhody turistiky. Človek si sám zvolí, v ktorých okamžikoch kráča sám, ponorený do myšlienok a pocitov a kedy sa stane súčasťou kolektívu.
Prekrižujeme cestu na Svrbice a za Humništiami nás čaká najťažšia časť trasy. Ešte predtým vidíme vľavo v poli uhynutú laň, asi dielo pytliaka. Boj o prežitie v prírode je síce krutý, ale najvyššie postavený živočíšny druh sa správa z celého reťazca najhlúpejšie. Krátko nato prichádza spomínaný úsek. Najskôr musíme prejsť kúsok cez roľu. Nie veľa, zo tridsať metrov, ale po tom daždi… Miesime hlinu, aj ten, čo sa dovtedy snažil zostať relatívne čistý od tohto momentu rezignuje. A o kúsok vyššie musíme nabrať zopár výškových metrov. Za normálnych okolností by sme si toho ani nevšimli, možno len o desať centimetrov pootvorili zips, teraz sa z toho stáva zaujímavá zábava. Mokrá hlina a tráva sa pod lístím šmýkajú, vystupujeme opatrne, ako hore lavínovým žľabom. Keby ten horný spadol, možno tú lavínu aj spustí, ideme jeden za druhým.
Našťastie sme sa všetci dostali bez ujmy na miernejší svah a tak sa po chvíli konečne vynárame z lesa. Ideme krajom peknej lúčky, pod nami za chrbtom máme Svrbice. Patrilo by sa na chvíľku zastaviť, dať hlt čaju, zahryznúť nejakú drobnosť.
Zastavujeme na konci lúky, tesne pred vstupom do lesa. Hneď vedľa parkuje skupina áut, prichádza ďalšie. Poľovníci. Ako sme sa dozvedeli neskôr, odniesol si to jeden diviak. My pokračujeme. Červená hlina, Holý vrch, Ovčia skala. Neviem čo v minulosti viedlo ku vzniku týchto pomenovaní, ale dnes je všade vôkol len les. Miesta by museli asi zostať bez mena. Alebo Kóta 313, Kóta 350, Kóta 360… to neznie tak poeticky, vďakabohu za staré časy, ktoré dovolili vzniknúť týmto názvom.
Ako vidieť, pohybujeme sa v podobných nadmorských výškach, len kde – tu pár metrov klesneme, pár metrov nastúpame. Taká nuda, už sme privykli na iné kúsky. Ale odrobinky pokladov ležia všade okolo nás, treba len pozorne hľadať.
Chodník vystlaný lístím vedúci priamo do neba. Kríž ticho stojaci hlboko v lese, poďakovanie za návrat synov z prvej svetovej vojny. Suchý zlomený strom týčiaci sa proti oblohe, socha vytvorená tým najlepším umelcom. Huby trčiace z lístia priamo pod našimi nohami. 732 dažďových kvapiek zrkadliacich oblohu na jedinom dubovom liste. Zelený, machom úplne pokrytý pahýľ hneď vedľa chodníka, koniec jedného života, začiatok mnohých ďalších. Šípky čakajúce na prvý mrázik. Mohutné koryto starého potoka, dnes len suchá brázda, hlboký rez tiahnuci sa naprieč lesom. Nekonečný farebný koberec pokrývajúci celý Považský Inovec. Jemné koráliky vody navlečené na konároch každého stromu.
Neďaleko Ovčej skaly vidíme skupinku turistov, áno, sú to oni. Danka, Marianna, Paľo a Vlado, predsa sme sa len stretli. Trochu nás počkali, my sme sa na oplátku príliš nezdržiavali, skupinky sa konečne spojili . Ale do cieľa už nie je ďaleko. Prekonáme krátky nepríjemný úsek po ceste na Tepličky, niektorí šoféri idú ako idioti. A potom nás čaká len kratučký výstup pod Soroš, odtiaľ to bude len z kopca.
Z kopca tak ide aj dnešný pochod. Ani sme si to nestihli uvedomiť, ale o chvíľu sa budeme musieť rozlúčiť. Dnes to nebolo na celý deň. Nečudo, v tomto jesennom počasí neláka sa motať, príliš sme sa síce nenaháňali, ale prišli sme v slušnom čase. A už sa nám pred očami otvára panoráma Hlohovca, v diaľke vidíme známy hrebeň skupiny Zárub, pod nohami nám leží vináreň Jašter, náš cieľ.
Je tam plno, na sedenie nie je ani pomyslenie. Sme radi, že nájdeme kútik, kde sa dá vypiť jedno – dve pivá, v mojom prípade už tradične bezalkoholowe, začínam si zvykať. Ale ešte predtým sa lúčime so Stankou a Mirkou, idú do Trnavy, majú odvoz, nemusia čakať na autobus. A chvíľku po nich ide aj Danka, tá to domov zvládne po vlastných. My ostatní to berieme neskôr cez Piešťany. Autobus je našťastie prázdny a šofér sa príliš nepozerá na naše špinavé topánky.
Koniec, vystupujeme v Piešťanoch na stanici a lúčime sa, akcia je za nami. Poniektorých čaká už len cesta domov a regenerácia. Ja s Marošom však pokračujeme. Je pred nami kultúrna časť dnešného dňa. Presúvame sa do Trnavy.
Dnes tam pokračuje festival filmov Hory a mesto. A v jeho rámci premietajú film Free Solo, ten chcem už dlhšie vidieť, reklama naň trafila cieľ. Lístky našťastie ešte majú, dokonca dostávame exkluzívne miesta hore v strede, ideálna poloha na vychutnanie premietania. Ale pred tým ideme na námestie. Od Paľa som sa dozvedel, že je tam koncert k výročiu Nežnej revolúcie, má hrať Pražský výběr. Tých by som rád videl.
Bola to kapela, na ktorej som začiatkom osemdesiatych rokov dosť ulietaval. Na tú dobu niečo nepredstaviteľné. V televíznej hitparáde TKM (Televízny klub mladých, kto si pamätá?) sa objavila skladba Olda je přítel můj. Videlo ju len zopár ľudí, tieto blbosti (TKM) sme príliš nepozerali. Ale správa o nej sa rozšírila rýchlosťou blesku. Hitparádu vyhrala, súdruh sa prepočítal. O týždeň sme všetci netrpezlivo čakali pred televízorom. „A prvé miesto obsadila skupina Pražský výber“, zahlásil moderátor. Vtedy vypadol obraz a zvuk. Monoskop v celom Československu. To bola doba… Mal som aj lístky na koncert. Zomrel Brežnev, bol štátny smútok, koncert sa presunul o rok. Týždeň pred Žilinou vystupovali v Hradci Králové. To bol ich posledný koncert, po ňom ich na pár rokov zakázali. Potom ma to už toľko nevzrušovalo, naživo som ich nikdy nevidel.
Keď sa blížime k námestiu počuť hudbu, nedá sa však rozoznať čo. Po pár ďalších krokoch počuť z pódia monológ. To nie je Výber, to je nejaký androš. A je to tak, na pódiu sú PPU – The Plastic People of the Universe. Tak to je bomba! Plastikov som tiež naživo nikdy nevidel. Na pódiu dnes z pôvodnej zostavy sedia len Vráťa Brabenec a Pepa Janíček, ostatní sú mlaďasi, ale aj tak, je to legenda. Nie som expert, ale poznávam Samsona, Kanárka a prídavok Elegii. Až teraz si naplno uvedomujem, ako táto kapela musela v sedemdesiatych rokoch súdruhov strašne srať. Hudbou, textami, vyzážou, slobodou, úplne všetkým. Tak, až si to Vráťa a Magor Jirous odniesli natvrdo, basou.
Námestie je dnes večer takmer prázdne, tých pár ľudí na koncerte k výročiu udalostí spred tridsiatich rokov potvrdzuje zmeny, ktoré nastali. Viete si predstaviť, ako by v roku 1989 vyzerali oslavy? Námestie by pre všetkých, ktorí sa museli „dobrovoľne“ zúčastniť nestačilo, asi by zbúrali niekoľko priľahlých ulíc, najlepšie aj s kostolmi. Viem, že dnešku sa dá (oprávnene) veľa vecí vyčítať, že vyššie spomínané zážitky neboli až tak určujúce, ale ja si myslím, že minulá doba bola úplne hlúpa. A vtedy si to mysleli aj mnohí, ktorí na toto obdobie dnes spomínajú s nostalgiou. Preto som týchto pár viet musel napísať.
Ale už smerujeme do kina. Stretávame tam Editku a Jozefa Antalovcov, poctivo chodia na všetky filmy, ich synovia patria k organizátorom festivalu. Chalani, dobre ste to vymysleli! A filmy sú veru zaujímavé. Témou je horolezectvo, beh, surfovanie, jachting. Hlavnou niťou, ktorá sa cez všetky vinie je vášeň. Vášeň k tomu, čo protagonisti majú radi, čo robia bez ohľadu na riziká ktoré to prináša. A to je pre mňa aj hlavný odkaz filmu Free Solo. Nie neuveriteľný športový výkon Alexa Honnolda (prelezenie 950 metrovej steny na El Capitan v Yosemitoch bez istenia), nie úvahy o jeho zdravom úsudku, o vzťahu k okoliu. Pre svoju vášeň je ochotný priniesť aj najväčšiu obeť, obetovať jej všetko, nič iné nemá hodnotu. Dá sa dlho polemizovať, či a čo je správne, ale odpovede sa nikdy nedopátrame. Každý z nás je iný, každý má vlastné priority, predstavy a spôsoby ich riešenia. A tak to aj má byť, svet by inak nebol zaujímavý…
Končí festival, úspešne končí aj cesta domov, končí pekný deň. Takto som ho pociťoval ja, niekto jeho priebeh možno prežíval a videl inak (ako hovorím, jednofarebný svet by bol plochý, chýbalo by mu veľa rozmerov). Som rád, že som mohol prežiť každú dnešnú minútu. Po príjemnej prechádzke v prírode sa v duchu vrátiť do doby spred tridsať a viac rokov (prepáčte mi preto tento siahodlhý záver). A potom si vychutnávať chvíle, keď som sa uložený v mäkkom kresle kina snažil vcítiť do motivácie a emócií ľudí konajúcich na úplnej hranici. Všetkého.
Ďakujem všetkým, ktorí sa odhodlali k putovaniu blatistým hrebeňom Považského Inovca, dokázali sa prekonať a svojou účasťou rozohnali dažďové mraky, osušili blato z chodníkov a odčarovali zakliaty les. Dnes to boli:
Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Stanka Molnárová, Mirka Čičmanová, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Dano Polák a
Juro Golier
Marošovi ďakujem tiež za spoločnosť počas trnavskej časti výletu.
V noci mám živý sen. Taký, keď len s nevôľou opúšťam ríšu snov. Túžim zostať, predĺžiť tie príjemné okamžiky. Odkladám vstávanie, chcem sa vrátiť späť. Nedá sa. Zívam, pretieram si oči. Zotieram tak z mysle posledný prach noci.
Chodník vystlaný lístím vedie priamo do neba. Schody do neba.
