Prvá adventná nedeľa v Malých Karpatoch
1.12.2019
Kráčam okolo nich takmer každý deň. Sú tam, stoja na svojom mieste. Štyria strážcovia, štyri sfingy. Mohutné, staré stromy. Ticho sledujú svoje okolie, chránia priestor, pamätajú. Nikto tu nie je dlhšie ako oni. Nad korunami sa im prehnalo celé 20. storočie. Ponúkali odpočinok vojnovým invalidom, obetiam Veľkej vojny, prvým klientom liečebného domu. Neublížila im víchrica ďalšej vojny, prežili staré časy aj nové poriadky. Menili sa štáty aj zriadenia, oni stále stoja na svojom mieste. Štyri sfingy, štyria strážcovia.
Prvý deň posledného mesiaca roka. Mrazivá noc zovrela krajinu do pevného panciera. Z domu vyrážam skoro, ešte za tmy. Nízko nad Karpatmi žlto žiari jasný kosák Mesiaca. Kým minulý týždeň pripomínal tenké C, teraz v ňom možno rozpoznať písmeno D. Dorastá. Nekonečný kolobeh splnu a novu sa nikdy nezastaví, verný súputník sprevádza Zem na jej ceste vesmírom. Ja pokračujem pre Maroša, my sa chystáme putovať po Malých Karpatoch.
Minulú nedeľu sme prešli hrebeň Vápennej, počas záverečného oddychu v Plaveckom Podhradí sa nám automaticky ponúkol nápad. A čo prebehnúť teraz, na prelome jesene a zimy, všetky malokarpatské sedemstovky? Od myšlienky nie je u niekoho ďaleko k činu, v stredu sa už cez web šíri pozvánka. Cez víkend skúsime navštíviť hneď päť z nich. Medzi Zoškou a Babou sú štyri zoradené pekne jedna za druhou, na Homoľu odbočíme na záver. Voľba termínu padla na nedeľu, program prvého turistického adventu máme pripravený.
Za Piešťanmi sa okolie začína pomaly vylupovať zo šera, polia žiaria jasnou bielou farbou. Inoväť zahalila krajinu tou najjemnejšou čipkou odrážajúcou svit prebúdzajúceho sa dňa. Oblohu ožarujú prvé nesmelé lúče Slnka. Opäť vyrážame do našich obľúbených hôr, opäť sa chystá krásny deň.
Dnes sa povezieme trochu dlhšie, zraz je plánovaný na Zochovej chate, máme to na hodinku cesty. Po krátkej zastávke na polceste v Trnave a doplnení posádky to však už ubieha rýchlo. Len krajom lízneme Biely Kostol, prejdeme Ružindol, Budmerice, Kráľovú a začíname stúpať na Piesok a Zochovu chatu. Autom to ide ľahko, občas ale musím aj podradiť. Tadiaľto chodíme na bicykloch? Pivko na Zoške počas Karpaty Tour je zaslúžené!
Dnes ráno si však nedoprajeme nič. Bicykle odpočívajú doma a krčma je aj tak ešte zavretá, nebudeme márniť čas. Šesť áut a šestnásť účastníkov je na parkovisku, pre istotu počkáme ešte zo päť minút a vyrazíme. Plány sú dnes ambiciózne, tentokrát sme rozhodnutí ich aj naplniť.
Začíname po žltej, dnes to zoberieme cez les. Doslova. Hneď zrána si máme čo povedať, nesledujeme vôbec značky, ideme naslepo a končíme tak vo dvore veľkej chaty. Zabudli sme odbočiť. Nechce sa nám vracať a tak sa trmácame krížom cez les, šuchoceme primrznutým lístím, predierame sa cez prvé výhonky vznikajúcej džungle. Malé dobrodružstvo na zahriatie.
Tu sa však nedá stratiť. Všade naokolo sú chaty, civilizácia, niekto buduje, niekto prestavuje. Rekreačná oblasť žije. Do tichého lona prírody sa vnoríme až kúsok povyše nám dobre známej a blízkej chaty Pod lesom, miesta našich pravidelných zastávok na trase Častovskej päťdesiatky (v našom podaní zväčša tridsiatky, môžu za to aj spomínané zastavenia). Tu nás obklopí ticho malokarpatského lesa narúšané len šuchotom lístia, našim zrýchleným dychom a útržkami zachytených rozhovorov. „ …chcel by som ísť aj na Sitno a…“, „…sú tam parádne kopce, teplé more…“, „…tie slivkové knedlíky robia…“, „…super film, odporúčam, ale choď aj na…“, „…zastávka na baštu musí byť…“, „…ktovie či Janči s Milanom vyrazili, šialenci!“.
Vyrazili, za chvíľu sa hlásia telefonicky, ale o tom potom. My sa teraz chystáme vstúpiť na Čermákovu lúku, ktorá mi pri pohľade z lesa dnes pripomína korčuliarsku plochu. Jej ľavá časť má sivastý nádych, hra svetla na osrienenej tráve vytvára optickú ilúziu. Nie sme tu však sami, pri altánku je živo, horí ohník, dvaja táborníci si chystajú neskoré raňajky či skorú desiatu. Sú to Milanovi známi, keby vedeli čo príde, privstali by si. Jedna klobása takto nenávratne mizne v útrobách prišelcov.
Posilnení pokračujeme ďalej na trasu. Odtiaľto začína skutočná akcia, prvé stúpania, naberanie kilometrov, občasné výhľady, závan čerstvého vetra, ktorý naženie červeň do líc, klesanie do údolia, trochu blata na ceste (aj to patrí k turistike), opäť stúpanie, konečné klesanie do cieľa, záverečné krátke posedenie a rozlúčka. S akciou aj priateľmi. A všadeprítomné hlboké lesy. Popritom stretnutia s ďalšími turistami a cyklistami. Kto nechce, nemusí ďalej čítať, všetko podstatné som práve povedal.
Pred odchodom z Čermáčky sa poniektorí tradične pristavíme na tichom mieste na jej okraji, kde pod korunami stromov „ruhen JOSEF CSERMAK … dessen Gattin MARIE GEB. HIRNER … und ihre Kinder … Ruhet in Frieden!“. Skutočne pekné miesto posledného odpočinku horára, jeho manželky a detí, ktorí prepožičali miestu svoje meno (aj keď vraj ich horáreň ležala inde). Skutočné dôvody, prečo sa rozhodli poslednýkrát zložiť svoje kosti práve tu, si môžeme len domýšľať. Stačí sa však otočiť, nechať aspoň krátko spočinúť zrak a myseľ na pokojnej kráse lúky zovretej zo všetkých strán hlbokými lesmi a možno sa priblížime pochopeniu. V lete nás osloví veselá nálada miesta, vzduch plný vône tráv, lesa a modrej oblohy, rozozvučaný spevom hmyzu a štebotom vtákov. Naše jesenné depresie zmyjú a vpijú hlboko do smädnej pôdy kvapky hustého dažďa rinúceho sa z tmavosivej oblohy, aj tie ticho šumiace na listoch stromov. Míňajúcu sa energiu doplní azúrová obloha zimného rána, dlhá priama biela stopa vedúca naprieč lúkou a čapice snehu na vrcholcoch stromov. Jarná prebúdzajúca sa príroda, voňajúca životom v rozpuku a vzduch, z ktorého odkvapkáva čerstvá vlaha vnesie aj do našich žíl novú netušenú silu. Všetko to z úzadia ticho pozoruje stojaci kameň, pod ktorým „ruhen JOSEF CSERMAK…“. Odpočívajte v pokoji, Csermakovci!
Náš odpočinok je na konci, musíme sa pobrať ďalej, zatiaľ sme toho veľa neprešli, ciele máme však odvážne a navyše sa nám pod vetrovky začína zahrýzať chlad. Takmer celý deň sa teplota pohybuje okolo nuly, zväčša ale pod ňou. Treba sa hýbať, zohrievať pohybom. A tak sa pohneme.
Červená značka, ktorá nás povedie niekoľko najbližších kilometrov ide spočiatku takmer po rovine, potom sa stáča vpravo. V ceste nám stojí mohutný vrchol, najprudší dnešný výšvih, Skalnatá. Stúpanie nie je našťastie príliš dlhé, len necelých 500 metrov, naberieme na nich však 100 metrov výškových. Poďme teda na to. Skupinka sa trhá, vpredu samozrejme operuje známa dvojica V+M, ostatní idú podľa vlastného rozpisu. Niekto sa v kopci kochá, iný fotí, ďalší sa snaží udržať tempo. Každý chytá dych iným spôsobom. Až teraz však všetci naplno doceňujeme nočný mráz a momentálnu teplotu pod bodom mrazu. Keby bol tento chodník rozbahnený … to by bolo sadomaso! Čo nevidieť sme všetci hore. A odmena za výstup je zaslúžená, výhľady naozaj stoja za to. Malé Karpaty máme ako na dlani. Geldek, Jelenec, Roštún, Starý plášť … . Ja osobne si však najviac vychutnávam pohľad na Vysokú. Takto ju vidím prvý krát. Je to kopec, ktorý skutočne robí česť svojmu menu. Osamelý, mohutný, dominujúci nad okolím. Až teraz chápem moje každoročné pocity počas Ondrovej túry. Svoj vrchol naozaj nevydá zadarmo.
V diaľke identifikujeme hrebeň Považského Inovca spoza ktorého sa ukazujú vrcholky pohoria Tríbeč, krátka pripomienka letnej cyklistiky (aj tam sme sa štverali do podobného rebríka, len sme pri sebe mali aj bicykle). Panorámu dopĺňa strom – samotár, rastúci kúsok pod vrcholom. Objavuje sa takmer na každej vrcholovej fotografii, užíva si svojich pätnásť minút slávy, údel solitérov. Škoda, že juhozápadný hrebeň je zarastený lesom, v medzera medzi Čmeľkom a Čertovým kopcom by som mohol vidieť Veľkú Bielu Horu, Schneeberg.
Je to moja prvá návšteva na tomto vrchole. Keby ma Karpaty nelapili do pavučín svojej príťažlivosti už pred rokmi na Vápennej, som stratený dnes. Aj tento kopec vyžaruje do okolia výrazné fluidum. Nie je to krása skrytá, pre odhalenie ktorej treba pozorne načúvať, ale krása okázalá, predvádzajúca sa celému svetu. Príďte ku mne, až sem hore. Pozrite, také výhľady inde neuvidíte. A kamene v mojich chodníkoch, nie nadarmo mám toto meno. Som skalnatá, som Skalnatá, zapamätajte si ma, som jedinečná. Je dobre, že takéto miesta existujú, ako mäsožravá rastlina pritiahnu k sebe svoju obeť, lákajú na opakované návštevy. Popri tom však vnímavý návštevník dokáže objaviť navonok neviditeľnú dušu pohoria skrývajúcu sa pod kameňmi na vrchole Vrátna, pod koreňmi stromov na Starom plášti, v závrte pod vrcholom Milkinej veže, v šiškách borovíc na Malej peci, v kvílení vetra medzi múrmi kláštora na Katarínke, vykúkajúcu spod poklopu Hačovej jaskyne, zurčiacu v Schovávacom štočku pod Bachárkou, spievajúcu … . Genius loci Malé Karpaty.
Na tomto mieste sa lúčime s našimi dnešnými hosťami, Dankou a Betkou z Grinavy, ktoré dnes majú iné plány a ďalej už nepokračujú. Informácie o nás našli na webe a prišli sa na chvíľu pozrieť na našu akciu. Snáď sme sa nevideli naposledy.
My pokračujeme ďalej po hrebeni. Najskôr kúsok dole. Fju, ju, ju, ju, jú, ozýva sa z môjho vrecka. Konečne volá Janči. Predsa len vyrazili, teraz oddychujú na Pezinskej Babe, chystajú sa však už na odchod. Stretneme sa teda na hrebeni, asi niekde pod Javorinou. Títo dvaja borci sú na nezastavenie. Janči a Milan. Terén, či neterén, počasie či nepočasie, cesta či necesta. Stále to ťahajú na svojich bicykloch. Pomyselne pred nimi dávam dole z hlavy klobúk (ktorý nenosím).
Ešte predtým nás ale čaká najvyšší bod dnešného dňa, Čertov kopec. Leží pár metrov mimo značky, budeme musieť odbočiť. Cesta hrebeňom vedie lesom, je to veľmi pohodová turistika, výškové metre príliš nestrácame ani nemusíme naberať. Taká prechádzka ružovou záhradou, aj keď v tomto počasí by ruže zmrzli. Ale už je treba odbočiť, vrchol sa črtá vpravo od nás v lese.
Na zemi leží hrubá vrstva napadaného lístia, nočný mráz na nej vytvoril zmrznutú škrupinu. Tá pod našimi krokmi praská a šuchoce, občas zapraská aj prelomená haluz. Znie to, akoby sa lesom hnala črieda statných jeleňov. Dnes však nevidíme ani jediného zástupcu živej prírody, svojim hlukom spoľahlivo odplašíme všetko živé v okruhu niekoľkých kilometrov.
Sme na vrchole, vyššie už nie je možné vystúpiť. Je to naozaj tajomné miesto, čertovsky zaujímavé. Všade naokolo sa povaľujú rozhádzané kamene, niekto akoby len tak z voľnej chvíle rozmetal uloženú hromadu skália. Nie sú to však pravé skaly, ale skamenené úlomky stromov. Ich povrch je stará, machom pokrytá kôra, ktorá vo vráskach zachytáva celú pamäť tohto miesta. Stretnutia čertov, zlých duchov a čarodejníc zo širokého–ďalekého okolia. To oni pri svojich zábavkách dolámali kmene starých stromov, rozmetali ich po okolí a premenili na kamene. Tie tu teraz ležia a šepkajú do okolia svoje staré príbehy. Čakajú na niekoho, kto v sebe nájde silu, vypočuje do konca celé rozprávanie a tým ich odčaruje. Až potom sa dokážu premeniť späť na drevo, spráchnivieť, rozpadnúť na prach, vrátiť sa späť do zeme a odkliať vrchol Čertovho kopca.
Dnes ho odklíname len podrážkami našich topánok, nemáme dostatok času, nepočúvame staré kamene, len urobíme zopár fotografií, uložíme spomienky do pamäte aj do srdca a pokračujeme svižne ďalej. Čas sa kráti, metre trasy pribúdajú.
Ďalšia zastávka Javorina. Medzitým ešte prejdeme dve bezmenené kóty, tiež majú cez 700 metrov, nemajú však meno a tak sa nám do štatistiky nepočítajú. A už musíme znova opustiť značku, tentoraz ideme o kúštik ďalej, vrchol leží o pár metrov hlbšie v lese. Je husto zarastený, výhľady do okolia spoza stromov možno len tušiť.
Aj toto miesto má však neopakovateľnú atmosféru. Tiché, nenápadné, schované medzi kmeňmi mladých stromov. Sivá myška medzi malokarpatskými velikánmi. Ale tiež vysiela do okolia svoje signály, príbehy, nálady. Len je potrebné viac sa stíšiť, počúvať pozorne celou dušou, celým srdcom. Miesto ako stvorené na meditáciu, ponorenie do vlastného vnútra, odkrytie tých najskrytejších a najtemnejších zákutí mysle. Miesto, ktoré má moc oslobodiť všetky skryté trápenia, súženia a starosti, zbaviť nás neduhov, pohltiť a pochovať ich hlboko pod koreňmi stromov. Miesto očisty mysle aj duše.
Stíšenie však opäť preruší zvuk fujary. Volá Janči. Už čakajú povyše sedla pod Javorinou, kde sme my? Veď predsa na Javorine, ideme za Vami! A tak sa nakoniec stretáme s Jančim a Milanom, cyklistickou časťou našej dnešnej výpravy. Každé takéto stretnutie je radostné a veselé, vítame sa akoby sme sa nevideli niekoľko rokov. Aj tieto udalosti prebiehajú v prírode inak ako na rušnej ulici v meste. Kto zažil, potvrdí, kto nie … , to je potom zbytočné vysvetľovať.
Po chvíli sa však musíme rozlúčiť. Oni tlačia svoje bicykle hore do kopca smerom pod Čertov kopec, my schádzame prudkým klesaním do sedla. Keď toto tlačili hore, vôbec im nezávidím! Nás čaká posledná sedemstovka na tomto hrebeni, púšťame sa hľadať Čmeľok, ten leží priamo na značke. A je dobre rozpoznateľný. Jeho dvojvrchol stále „zdobia“ vojenské stavby. Pri prvej sa chvíľu zdržíme, hľadáme závetrie. Okrem toho, že začalo fúkať, padol na nás hustý mrak. Celkom slušná kosa. A je potrebné sa trochu posilniť, čas pokročil, treba doplniť energiu. Pritom nás sleduje Veľký Brat, oko otočnej kamery na vojenskom objekte. Usmievajte sa, ktovie kto to vidí (a bude vidieť).
Vojenský objekt. V mysli sa prenášam o mnoho rokov dozadu, keď som si odkrúcal svoj rok v zelenom. Zlé spomienky sa vytratili, zostali len tie veselé. Naša pamäť je milosrdná. Pardubice boli ale na prežitie zbytočného roku života dobré mesto. Od februára som mal vychádzky takmer bez obmedzenia (teda keď som neslúžil, čo bolo tak 3 až 5 dní v týždni, 24-ka, ale to sa nesťažujem, len konštatujem, aj v službe bola niekedy zábava). A cez vychádzky! Niekedy na pivo. Niekedy do kina. Niekedy aj do divadla. Raz za mesiac na dostihy (areál kasární a areál pre Veľkú pardubickú susedili cez spoločný plot).
V lete na kúpalisko. A tie prežité historky! Nebojte sa, o tom niekedy inokedy, o viacerých vôbec, niektoré veci musia zostať pochované, vojenské tajomstvo.
V hmle a zime len obídeme vrchol, je na ňom vojenský objekt, okolo neho plot, na tento sa teda dostať nedá. A máme čo robiť, aby sme sa opäť zohriali, pri oddychu sa do nás zahryzla zima plnou silou. Teraz navyše ideme dole kopcom až ku horárni Rybníček, tu nás žiadny kopec nezohreje. Nižšie našťastie vychádzame von z mraku, pocitová teplota rastie, telo sa zohrieva. Spoznávame miesto, kde sme pred pár rokmi jazdili na bicykloch počas Jančiho akcie. Už vtedy ho to ťahalo do hôr.
Cestou dole sa poriadne zablatíme. V lese prebieha ťažba, cesta je rozbitá (niet divu keď vidíme tie kolesá s hrotovými reťazami), hotový Mordor (opäť sa mi v texte objavuje pán J.R.R. Tolkien z minulého týždňa, dnes ešte ale nemá posledné slovo). Klesáme stále nižšie. Toto bude treba znova nastúpať, žeby moje odhady prevýšenia boli podhodnotené? Nikto sa však nesťažuje, ide sa mi dobre, načo zaťažovať hlavu hlúposťami.
Všade okolo nás je les. Hospodársky, stromy stoja vyrovnané, jeden vedľa druhého. Štíhle, v najlepších rokoch života, poznajú svoj osud. Nemajú na sebe ani jediný lístok, všetky už ležia na zemi, chránia a izolujú koreňový systém. Ich životné pochody sú teraz utlmené na minimum, nezamrznú ani počas najhorších pľúští, zima môže nastať. Zatiaľ ale ešte úplne nespia, pozorujú nás, sledujú naše kroky. Všade dookola cítiť vibrácie, komunikujú medzi sebou. Teraz si správy nemôžu odovzdávať pomocou šumu lístia, informácie si vymieňajú podzemnými kanálmi. Sú to vyspelé, živé tvory, ich množstvo mnohonásobne prevyšuje počet ľudstva. Medzigalaktický stopár Douglas Adams sa buď mýlil, alebo nám nechcel prezradiť skutočnú pravdu. Nie myši, ale oni vládnu našej planéte. A už vonkoncom nie človek, nedokonalý produkt, v ktorom evolúcia rozvinula len vôľu, myseľ a pocity. Hlavne pocit vlastnej výnimočnosti.
Našťastie opäť zaznie fujara, ktovie kam by som sa vo svojich úvahách ešte dostal. Janči. Už sedia pri čaji na Zoške (to im musí byť naozaj zima keď vymenili pivo), zatiaľ to zvládajú výborne. Plánujú prejsť cez Zámčisko naspäť k vlaku. Šťastnú cestu chalani, užite si zvyšok trasy. My si ideme užívať pri výstupe na poslednú horu dnešného dňa.
Z Rybníčka sa otáčame pár metrov do protismeru a potom nás trasa vedie vpravo hore. Stratenú výšku treba nabrať. Ale je to super pohodové naberanie. Široká cesta stúpa úvozom, opäť prituhuje a tak je aj blato zväčša schodné. Keď sa dostaneme na lúčku tesne pod horizontom stúpania nechávame značku značkou a púšťame sa do lesa. Ideme hľadať skratku na hrebeň.
Okrem skratky nachádzame aj strateného turistu so psom. Nestratil sa úplne beznádejne, len zbehol zo značky a tak sa navzájom odprevádzame. Radí nám vynechať priamu cestičku lesom na vrchol, je vraj plná blata. Obchádzame to teda spodnou zvážnicou, ktorá je miestami plná blata. A potom si vyber! Ale nakoniec po krátkom, trochu ostrejšom stúpaní stretávame hore našu trojicu, ktorá predsa len hľadala a našla priame cestičky hore na hrebeň.
Sme neďaleko Troch jazdcov, kúsok od poslednej sedemstovky. Les sa opäť halí do hmly, miestami z neho vystupujú tajuplné skalné útvary, objavujú sa cintoríny stromov. Dobrý deň, pán Tolkien, dobrý deň Stromoľudia, vitajte vo hvozdoch Stredozeme. Tam v tej skale je možno vstup do hlbokých dolov Morie, možno práve teraz stretneme Spoločenstvo Prsteňa, nie sú to Legolas s Gimlim?
Nie, sú to len turisti. Stojíme pod Tromi jazdcami, počet návštevníkov začína exponenciálne narastať. Neklamný znak, že sa blíži civilizácia, Zochova chata je už na dohľad.
Bola by, len tá hmla! Rozhľadňa na Veľkej Homoli sa skrýva v hustom mraku, keď vyjdem na jej vrchol utekám radšej hneď preč. Ledva dovidím k jej päte, fučí na hovado (na mňa), je tu kosa. Rýchlo dole, povinnosť som si splnil (garant musí ísť všade, velí nepísané pravidlo). V zátiší turistického prístrešku Milan zatiaľ zapáli prvú turistickú adventnú sviečku. Príprava na Vianoce 2019 odštartovala.
A my rýchlo štartujeme dole do tepla, na kávu. Prvé metre musíme brzdiť, klesanie je prudké, až tak rýchli byť nepotrebujeme. Ja dokonca rozťahujem palice, doteraz sa nosili na batohu, teraz ale môžu pomôcť. Padák sa našťastie vyrovnáva, už len klesáme. Prechádzame krátkym úvozom, napravo od nás rastú priamo vo vale stromy. Ich machom obrastené korene vystupujú až nad zem, vytvárajú zaujímavé zákutia. Je to naozaj? Spoza toho stromu cítim pohľad, asi hobit, možno Frodo alebo starý Bilbo. Ale skôr sa mi to len zazdalo, dovidenia pán Tolkien, dovidenia Stredozem.
A za chvíľu sa rozlúčime aj s Malými Karpatmi a ich sedemstovkami. Najsebavedomejšou Skalnatou. Najtajomnejším Čertovým kopcom. Najtichšou Javorinou. Najmilitantnejším Čmeľkom. Najhmlistejšou Veľkou Homoľou. Dnes sme ich stihli päť, minulú nedeľu jednu, pár nás ich čaká (možno) o týždeň a Vysokú dáme tradične v januári, keď si opäť pripomenieme nášho kamaráta Ondra. Ešte predtým musíme ale zbehnúť dole zjazdovkou (na lyžiach sa tu snáď musia dole kopcom aj odrážať), pár minút sa zohriať v kolibe (nesklamala, dojem z jej návštevy je rovnaký ako obvykle), rozlúčiť sa a bezpečne dostať domov. Krásna nedeľa a krásna akcia končia, spomienky však zostávajú.
Ďakujem všetkým, ktorí vymenili teplo nedeľného domova za chlad malokarpatského lesa a rozhodli sa stráviť prvú adventnú nedeľu v prírode. Snáď ich okrem stúpania do kopcov zohrievali podobné pocity ako mňa. Na akcii sa zúčastnilo 18 členov a priaznivcov MKCK:
Janči Budoš a Milan Liška (ako cyklovýprava), Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Janka Lukačovičová, Martinka Kolonová, Milka Poláková, Alica Binková, Danka a Betka z Grinavy, Milka a Ľuboš Kraicoví, Jozef Baránek, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a
Juro Golier
Cyklistom patrí za ich odvahu a výkon špeciálne uznanie.
Mám rád staré stromy osamelo stojace mimo diania, s konármi takmer bez listov. Sú nositeľom pamäti miesta. Vo zvrásnenej kôre, pahýľoch konárov, koreňoch a letokruhoch majú vpísané staré príbehy. Treba len vedieť čítať.
Mám rád stromy v neskorej jeseni. Už stratili lístie, ešte ich ale nezahaľuje snehová perina. Sú nahé, odhaľujú svoju podstatu. Z ich vzrastu a postoja možno porozumieť duši miesta.
Solitéry, stromy samotári.
Les. Stromy stoja v šíku ako terakotová armáda, jeden vedľa druhého. Akoby tvorili jeden organizmus. Každý však nesie vlastný príbeh. Navzájom tvrdo súťažia o pôžitky bytia.
Stromy.
Ľudia.
