Štefanské potulky po Malých Karpatoch
Najskôr hore a potom už len z kopca
štvrtok 26.12.2019
Vianoce, Kračúň, Hody, Koleda, Štedrý deň, Vilija.Christmas, Gabonak, Božić, Noël, Kerstmis, Nollag, Jól, Natale, Kalėdos, Ziemassvētki, Chrëschtdag, Karácsony, Weihnachten, Boże Narodzenie, Crăciun, рождество, Χριστούγεννα, නත්තල්, Nollaig, Navidad, Nadolig, Giáng Sinh, різдво, கிறிஸ்துமஸ் …
(Copyright © Google Translator)
Krajina prikrytá snehovou perinou, spútaná mrazivým dychom Pani Zimy. Stromy prikrčené pod vysokými bielymi čapicami. Vianočné sviatky. Asi najviac osobné obdobie v roku, sviatky pokoja, zmierenia, ticha. Ako jemná pavučinka obaľujú myseľ, obracajú myšlienky dovnútra, skľudňujú dušu, spomaľujú čas. Aspoň na malú chvíľu dokážu prebudiť v človeku pocit dobra a spolupatričnosti.
Koniec decembra. Teplota nad bodom mrazu, krajinou prefukuje čerstvý vietor, strháva kvapky dažďa z tmavosivej oblohy, poľné a lesné cesty pokrýva hrubá vrstva blata. Obchody a médiá bombardujú okolie ponukami výhodných nákupov, domácnosti sú plné zhonu, príprav na sviatočné chvíle. Obdobie koncoročných pracovných večierkov.
Zdobenie stromčeka. Sviatočná večera – hríbová polievka, kapustnica, kapor, oplátky. Rozbaľovanie darčekov. Tři oříšky pro Popelku. Bohoslužby. Návštevy najbližších. A konečne zopár voľných chvíľ.
Všetko beží okolo mňa ako v zrýchlenom filme. Zo všetkého zostávajú v pamäti len rozmazané šmuhy, udalosti striedajú jedna druhú, hlbšie sa zarývajú len zážitky z voľných víkendov. Je to jeden bláznivý kolotoč, ruské koleso udalostí v práci aj mimo, keď by to trvalo ešte pár dní asi vyskúšam aj ruskú ruletu. Nie, až tak ďaleko to nezájde, je tu konečne pár voľných dní. Von z toho, poďme do prírody.
Pôvodne som chystal cez posledný sviatočný voľný deň, na Štefana, vybehnúť iba kúsok za roh, len sem hore, na Zlatý vrch. Na poslednej spoločnej vychádzke som sa však rozhodol plán trochu zmeniť. Akcia okolím Zochovej chaty vyzerá lákavo, možno príde aj zopár kamarátov. Na Inovec ideme na Tri krále, potom hádam stihneme prebehnúť aj cez Zlaťák, vo štvrtok pôjdem opäť do Karpát. A tak budík zvoní uprostred najkrajšieho sna, nenávratne ho preruší a rozoženie, teplá posteľ vonia spánkom a prísľubom celodenného ničnerobenia. Vstávam len ťažko, volanie hôr je však silnejšie.
Vyrážam ešte za tmy, po večernom daždi sú cesty mokré, našťastie však takmer prázdne. Ide sa dobre, moje auto už cestu do Moravian pozná naspamäť (ako kôň Sváčka Ragana), stačí len jemne korigovať rýchlosť. A tiež potom do Fraštáku a Trnavy. S každým novým spolucestujúcim sa nálada o kúsok zlepšuje. Je si čo povedať, sme plní očakávania čo prinesú nasledujúce hodiny a kilometre.
Na parkovisku na Zoške je rušno. Vidíme zopár kamarátov a kamarátiek, ďalší sa pomaly trúsia z rannej kávičky na chate. Prišli skôr, ukryli sa pred chladom skorého malokarpatského rána. Zatiaľ ani presne nevieme kam nás dnes zavedú naše kroky. Akciu organizujú trampi z Budmeríc, my sme len hostia.
A začíname pekne zostra. Výstupom na Veľkú Homoľu. Pár metrov ďalej, pod parkoviskom, musíme prejsť prvé blatové pole. Poniektorí sa ešte snažia udržať dekórum, balansujú po dreve, ostatní však už vedia. Dnes domov čistí neprídeme. Hore zjazdovkou to ide samo, kopec sa ešte len rozdýchava (poniektorí už fučia, púšťajú nižšie zipsy svojho oblečenia), cesta sa dokonca na kúsku vyrovnáva, snaží sa nás polapiť, nalákať hlbšie do svojich osídiel. Ale čaká nás výšľap!
Ešte sa len dostávame do prevádzkovej teploty a je tu prvá pauza. Sme pod hvezdárňou, treba počkať na oneskorencov. Nie sú ďaleko, voľnú minútku však treba využiť, teraz ešte môžu aj šoféri. A tak sa z ruksakov vyťahuje nielen čaj a sladkosti. Zázvor, med, orechy a iné druhy ovocia či zeleniny sú vhodné aj pre vegetariánov. Nevadí, že prešli destilačným procesom, to im len pridáva na výnimočnosti. A tak koštujeme, debatujeme, užívame si spoločnosť v príjemnom prostredí len pár stoviek metrov od Zochovej chaty, na skok od civilizácie (tú máme mimochodom hneď po našom boku, budova hvezdárne teraz cez deň dohliada na svojich návštevníkov, hviezdy a iné telesá prídu na rad po zotmení).
No treba sa hýbať, týmto spôsobom by sme mohli skončiť skôr ako sme začali. A kvôli tomu sme sem nechodili. Náš cieľ leží vyššie a ďalej, počas putovania chceme zažiť neopakovateľné chvíle, zanechať tu kus srdca a na oplátku si v duši odniesť nezabudnuteľné zážitky (tie by síce dokázali vyvolať aj tieto halucinogénne látky, na tie by sme sa však snažili čo najskôr zabudnúť). Preto opäť roztáčame do pohybu nohy, srdce začína pumpovať krv až do poslednej cievky, pľúca sa rozpínajú pod náporom čerstvého vzduchu, na čelo vyrážajú prvé kvapky potu. Cestu a čas si krátime rozhovormi, spomíname minulé výlety, plánujeme budúce cesty. Od jaskynných hlbín cez roviny južného Slovenska až po vrcholy Álp, každý kúsok okolitej krajiny stojí za to navštíviť, zanechať na ňom otlačok podrážky topánok, stopu plášťa bicykla, naplniť ním myseľ i srdce. Prostredie neovplyvňovať ale nechať sa ovplyvniť prostredím.
Ani sme sa nenazdali a stojíme pri päte rozhľadne na Veľkej Homoli. Dnes nie je našťastie schovaná v mrakoch, rýchlo hore, za výhľadmi, beriem drevené schody (takmer) po dvoch. A výhľady sú. Síce čiastočne obmedzené, ale aj tak rozoznávame sedemstovkový hrebeň, po ktorom sme putovali takmer pred mesiacom, z lesa pod nami vykúkajú bralá Troch jazdcov, v diaľke vidno Kamzík a Malý Javorník, na druhej strane rozpoznávame Žibricu v pohorí Tríbeč. Kocháme sa, fotíme, neprekáža ani čerstvý vetrík, ktorý sa snaží zahnať nás nižšie. Nakoniec však ustupujeme dole. Treba sa posilniť, dohodnúť na ďalšom smere pochodu.
Zostupujeme. To čo sme prudko vyšliapali, teraz s ťažkým srdcom schádzame, našťastie len o kúsok nižšie. Náš ďalší cieľ – Čermákova lúka. Touto cestou cez Vápenku a Zbojnícke idem prvýkrát. A stojí to za to. Krásne vzdušné lesy, výhľady severovýchodným smerom (poza tie kopčeky budeme neskôr prechádzať) a za našimi chrbtami na všetko dohliada rozhľadňa na Veľkej Homoli. Značka klesá takmer nebadane, zdá sa, že ideme po rovine. Paráda. A to počasie! Pripomína skôr apríl, december však ani náhodou. Chvíľku okolie ožaruje zubaté slnko, za pár okamihov sa zatiahne čierňava ako pred dažďom. Ten nás dnes našťastie obíde (krátko zaprší až v cieli, ale to sme už pod strechou). Už som to v minulosti spomínal veľakrát – niekto tam hore nás musí mať veľmi rád. Alebo len šťastie praje odvážnym?
Robíme si prestávku pri prístrešku na Čermáčke. Skupina sa musí stretnúť (trochu sme sa roztiahli) a dohodnúť ako ďalej. Organizátori trasu smerujú opäť na Zošku a cez Zajačí jarok, tadiaľ sa nám nechce, volíme smer na Hubalovú. Predtým ale ešte príde k slovu niečo pod zub, aj niečo na pochutenie (medovníky patria nerozlučne k Vianociam), niečo od smädu aj niečo na potúženie (už nič pre šoférov). A tiež kratučké zastavenie u pána domáceho, pána Csermaka nemožno obísť. Sme tak dokonale pripravení a naladení na ďalší pochod. Bude to pekná cesta.
Červená značka ide lesom, všade navôkol leží lístie, holé koruny stromov umožňujú občasné krátke výhľady na Skalnatú. Presúvam sa v čase, spomínam na krásny výlet spred pár týždňov, opäť sa vracajú prežité chvíle, s časovým odstupom spracované a prefiltrované, ale už natrvalo uložené v mojej duši. Pri vrcholovom strome znova vidím stáť našu skupinku, kráčam po pevnej, mrazom stuhnutej zemi, nechávam sa unášať atmosférou ďalekých slnečných výhľadov. Na všetko dozerá strom – solitér, dobre viditeľný aj z tejto diaľky.
Dnes je však treba pozerať pod nohy, cesta je blatistá, my zablatení. V protismere sa objavujú skupinky cyklistov (Janči, a čo Ty?) aj turistov, sviatočný deň trávi v prírode veľa záujemcov. O chvíľku vchádzame na vyhliadku pod Gajdošom. Na ľavej strane vidíme hrebeň sedemstoviek, osamelý kopec pred nami identifikuje Vlado ako Mešťankovú. Krásne miesto, aj tu ma pred pár rokmi Malé Karpaty zasiahli presne miereným šípom priamo do srdca. Tento pocit sa mi odvtedy vracia pri každej návšteve, ktorá ma zavedie na túto malú planinku stráženú pyšnými vysokými stromami, dohliadajúcimi na jej pokoj. Pekná, lístím vystlaná zvážnica na Hubalovú. A torzá stromov, obete živlov už roky pozdravujúce hostí. Krásu možno v týchto miestach (ale aj všade inde, treba len pozorne počúvať reč krajiny) nájsť takmer na každom kroku.
Úplne na Hubalovú však dnes nejdeme (ide tam len Vlado, dnes mu bolo ešte málo, pridal si krátky výbeh na Vysokú!), šibneme to lesom dole na asfaltku a potom nižšie položenou bránou vchádzame do obory. Dnes je to už našťastie legálna návšteva. Bolo načase, tieto miesta bolo hriechom ukrývať pred turistami a cyklistami, púšťať sem len privilegovaných lovcov. Takto si môžeme aj my chvíľku užívať nerušený pokoj rozľahlých malokarpatských lesov, počúvať zurčanie Kamenného potoka, šum lesa (to niekedy v lete, dnes by maximálne hvízdal vietor v korunách stromov, je však našťastie takmer bezvetrie) a stretnúť početnú čriedu jeleňov (aspoň v predstavách). Asfaltka hore dolinou je perfektná, prečo sem vlastne nechodíme jazdiť (plán je už na budúci rok bohužiaľ uzavretý, ale … aspoň mimo plánu možno niečo dáme, čo Vy na to?).
Ani sa nenazdáme a dolinou sme sa posunuli o kus bližšie k civilizácii. Stojíme pri vodnej nádrži Fúgelka, čarovnom mieste osídlenom v minulosti huncokármi (dnes sa tu nachádza poľovnícka chata). Na chvíľku sa zastavíme, nechávame pôsobiť tichú, pokojnú atmosféru vodnej hladiny. Napĺňa ju malý potôčik pretekajúci dolinou, zberajúci prítoky zľava i sprava. Je na neuverenie, čo dokázali pred pár rokmi tieto malé stružky vody napáchať počas prudkej búrky dole v obci Píla. Prírodu sa môžeme snažiť ovládnuť, posledné slova však má vždy ona. Toto si však človek, „najvyšia“ bytosť tvorstva, takmer neuvedomuje.
Obdivujeme múry hrádze a ďalšie priľahlé stavby, niektoré sú bohužiaľ dosť zanedbané. Pokiaľ čoskoro nepríde k ich oprave, môžu byť nenávratne poškodené či zničené, k národným kultúrnym a technickým pamiatkam sa tento národ správa macošsky. O niečo menej macošsky sa štát správa k stavbám, ktoré sa nachádzajú neďaleko vyústenia tohto ramena doliny v Papierničke, to je však iná pesnička, nebudem tu zbytočne „politizuvať“.
Kým prídeme až sem, čaká nás našťastie ešte niekoľko stovák metrov pochodu krásnou tichou dolinou, dnes naposledy si tak môžeme užiť pokoj v náručí prírody. Ďalej sa už budeme presúvať cestou vedúcou časťou doliny, ktorú úplne pohltila civilizácia. Na jej okrajoch sa objavujú viac či menej vkusné stavby, na jednom mieste krajinu zdobí megalomanský pozostatok minulých čias, dnes už (pri pohľade zvonka) dosť poznačený zubom času. Pribúda doprava, musíme sa vyhýbať autám.
V jednom momente sa na nás rúti bicykel, zababušená cyklistka si nás asi nevšimla, tuším nás zramuje. Ale všimla a veľmi dobre. Keď príde na meter od nás spoznávame vysmiatu Janku. Neobsedela doma a aj napriek zraneniu nás prišla pozrieť na bicykli. Radostne sa vítame, takéto prekvapenie vždy poteší. Je to nezmar. Krúži okolo nás, hore dole dolinou na bicykli, naberá kilometre, asi chce zaokrúhliť ten obdivuhodný počet najazdených kilometrov za tento rok.
Ale to sme sa už dostali do úplného centra obce Píla. Z výšky dozerá hrad Červený Kameň, v miestnej krčme nás čaká odmena, kapustnica. Dobrá, po prejdení takmer dvadsať kilometroch naozaj chutí. A vonku sa medzitým spúšťa drobná prehánka. Dnes všetko sadlo tak ako má. Aj príprava akcie zo strany Milana. Nielenže nás na akciu upozornil a pozval, ale ešte na dvakrát autom preváža šoférov na Zošku. Z jeho strany je to perfektne premyslená a zorganizovaná akcia, vďaka Milan.
Poďakovanie samozrejme patrí budmerickým trampom, organizátorom výletu, vďaka nim sme sa prešli krásnym krajom a zažili perfektný sviatočný deň v Malých Karpatoch. A tiež nemôžem zabudnúť na všetky kamarátky a kamarátov, ktorí počas celého dňa vytvárali výbornú pohodu na našom putovaní, najskôr vystúpali na vysoký kopec Veľká Homoľa a potom dole kopcom doputovali do cieľa v obci Píla:
Danka Fáziková, Martina Kolonová, Silvia Bejdová, Milka Poláková, kamarátka z trampu Renáta, Paľo Rapant s dcérou Zuzkou, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Jozef Baránek, Dano Kováč, Tono Vyskočil, Andrej Babulík, Jozef Polakovič s kamarátom Tonom, Maroš Modrovský, návšteva na bicykli Janka Lukačovičová a
Juro Golier
Pár hodín po návrate domov, v telefóne mi cinkne upozornenie na nový mail. Píše Paľo, posiela fotky z dnešného výletu. Perfektné ako vždy, to nemusím opakovať. Sťahujem, rozbaľujem, klikám na prvú z nich. Zochova chata v skoré ráno. Partia z Piešťan vystúpila z auta. Kávička na Zoške. … Výšľap na rozhľadňu. … Dvojica na blatistej ceste v objatí stromov. … Tichá hladina Fúgelky. …
Vír času ma sťahuje o pár hodín späť do minulosti. Budík zvoní uprostred najkrajšieho sna, nenávratne ho preruší a rozoženie, teplá posteľ vonia spánkom a prísľubom … Sadám k počítaču, prsty začínajú vyťukávať písmenká, chytajú rytmus, na obrazovke sa objavujú prvé slová. Zvukomalebné výrazy v neznámych jazykoch. Kerstmis, Jól, Nollaig … Kračúň.
