Koncoročná trilógia – Plavecké Podhradie
Plazenie v Plaveckej jaskyni
30.12.2019
Voda. Dve molekuly vodíka a jedna kyslíka, k tomu zopár ďalších. Obal Zeme, ochrana všetkého živého. Pretvára zemský povrch. Neodolá jej žiadna skala, modeluje hlboké údolia i vysoké horstvá. Vnára sa pod povrch, vytvára podzemné priestory, zdobí ich fantastickými výtvormi.
Človek. Molekuly kyslíka, uhlíka a vodíka, k tomu množstvo ďalších. Čo spôsobilo, že prvá ryba vystrčila hlavu z bezpečia kolísky praoceánu, vyšla na breh, nadýchla sa, naštartovala evolučný reťazec? Na jeho konci stojí on, koruna tvorstva. Čo ho ženie objavovať ďaleké vesmírne telesá, vystupovať na najvyššie štíty, zostupovať do podzemia?
Koniec roka 2019. Dni sa striedajú v zbesilom tempe, letia ako mustangy šírou prériou. Myšlienky víria hlavou v šialenom kolotoči, roztáčajú sa ako farebný kolovrátok. Výlety sa striedajú takmer deň po dni, kedy sa stretneme najbližšie, kam pôjdeme? Dnes na Záhorie, je predposledný deň v roku, jaskyniari z Plaveckého Podhradia tradične otvárajú pre verejnosť jaskyňu v hradnom vrchu. Vraj je to výborná akcia, nezabudnuteľný zážitok. Dovolenku mám zabezpečenú, pôjdem sa teda plaziť jaskyňou, loviť autentické zážitky. K tomu skúsim pridať zopár turistických kilometrov. Už dlho ma láka Pohanská, mýtický vrchol v blízkom okolí. Plány sú hotové, uvidíme ako to nakoniec vypáli. Treba vraj prísť čo najskôr, záujemcov býva veľa.
Z domu tak vyrážam ešte za tmy. Obloha je čierna, až niekde po Zlatý vrch čerň úplne splýva so Zemou, napravo sa medzi vrchmi a nebom objavuje oceľovosivý pásik, svitá. Keď sa priblížime bližšie k Trnave pásik sa rozširuje, jeho farba sa mení na krvavočervenú. Úchvatné prírodné divadlo, prísľub krásneho dňa.
Na miesto zrazu prichádzam presne. Takmer všetci sú už tu, opäť je slušná účasť. Ešte preorganizujeme posádky, nebudeme predsa voziť vzduch, dve autá počkajú na neďalekom parkovisku. Vyrážame. Kolóna sa drží pohromade, cesta pod kolesami áut svižne ubieha. Čo nevidieť, uprostred polí, vyhadzuje Paľo blinker. Parkujeme. Tak sem by som veru netrafil, ja by som sa trepal až do Podhradia. Odtiaľto je to však oveľa bližšie, pod jaskyňu prichádzame medzi prvými. Oheň horí, kapustnica sa varí, víno a čaj tiež. Organizátori a lovci dobrodružstiev tvoria hlúčiky, vo vzduchu sa miešajú vône klobásy, klinčekov a očakávania. Prišli sme práve včas, formuje sa prvá skupina a my sa do nej zmestíme. Dobrá správa, nestrácame čas. Pri vstupe je na hromade navŕšené množstvo prilieb s čelovkami. Vyzerajú akoby niekde stratili svoje hlavy, na úvod nie príliš optimistický pohľad. Pózujeme fotografom (čo ak sa už nevynoríme) a je to tu! Helmy na hlavu, zhlboka sa nadýchnuť, dvere jaskyne sa otvárajú!
Hneď po pár metroch sa mi zahmlieva pred očami. Nie, neudrel som si hlavu (iba som jemne šuchol prilbou po strope), to len rozdiel teplôt vonkajšieho prostredia a jaskyne vytvára film na sklách mojich okuliarov. Vetranie ani utieranie nepomáha, o chvíľu opäť nič nevidím. Začínam sa potiť. Tu v hĺbke kopca je celkom teplo, som zbytočne naobliekaný. Absolútne som nezvládol prípravu na akciu a prvé kroky pod zemou, aké budú ďalšie?
Spočiatku celkom fajn. Ideme takmer vzpriamene, keď si utriem sklá vidím (aspoň na chvíľu) jaskynnú výzdobu, sprievodca rozpráva zaujímavo, len keby som sa tak nepotil a prilba mi toľko netancovala na hlave! To čo stačí na bicykli, je v jaskyni málo. Ale začína sa pritvrdzovať!
Prichádzame k železnému rebríku, vedie niekam hore do komína. Postupujeme pomaličky, po jednom. Keď príde rad na mňa, vidím dôvod. Z úzkej štrbiny visí reťaz, z diery sa ozývajú hlasy a presvitá svetlo. Asi sa tam budem musieť nasúkať. No do kelu, to bol nápad sem vojsť (lepšie by hádam bolo v práci)! Ale nemôžem vyzerať ako srab (macho efekt), idem. Hneď na úvod som sa v skale šprajcol. Tadiaľto ja neprejdem! Našťastie sa mi podarilo uvoľniť. Tak ešte raz! Viac doľava, mierne sa skrútiť, priťahovať rukami, pravú nohu položiť na roxor trčiaci zo skaly, zabrať.
Hlava vkĺzla do otvoru, plecia a hruď tiež, brucho je mäkké, to prejde. Len nedýchať, nezväčšovať objem, priťahovať sa. Po centimetroch, po milimetroch sa posúvam vyššie. Prestáva sa mi potiť čelo, v pote sa už kúpem celý. Nevidím nič, len rukou nahmatávam hranu, zachytávam sa, počujem hlas, niečo mi radí, nerozumiem, cvaká blesk. Hlava sa dostáva do voľného priestoru. Chvalabohu, už ma budú môcť aspoň kŕmiť! Pomaly, pomaličky sa mi však darí oslobodzovať zo zovretia skaly. Som voľný, dýcham, žijem! Keď si utriem okuliare, vidím kam som sa dostal. Sme v malom, úzkom priestore, v danom momente však na mňa pôsobí giganticky, konečne môžem hýbať rukami a nohami, vystrieť sa, nadýchnuť. Tieto pocity však dlho nevydržia.
Pokračujeme. Najskôr sa rôzne zohýbame, skrúcame, pretláčame štrbinami. To ešte celkom ide. Chodba sa však opäť raz premieňa na myšaciu dieru, ktorá klesá niekam dole. Ako sa tam mám pustiť? Nohami alebo hlavou? Všetci idú po hlave, tak teda aj ja. Šuch dole. Šušťákové nohavice mám v momente v polovici stehien. Zozadu sa ozve smiech… Ešte pár metrov sa plazím po bruchu. Potom sa priestor kúsok rozširuje, môžem sa pretočiť na chrbát a vytiahnuť si gate hore. Naozaj som si vybral vhodné jaskyniarske oblečenie! Najbližšie metre sa posúvam dopredu plazením, štvornožky (chudák kolená, cítia každý kamienok a že ich tam je!) a nakoniec konečne v podrepe. Tadiaľto sa budeme aj vracať?
Stojíme vo veľkom dóme, nachádzame sa v novoobjavených priestoroch jaskyne. Podľa slov nášho sprievodcu sme asi prvými amatérmi – nejaskyniarmi, ktorí ich navštívili. Ani sa príliš nečudujem, v mysli mi čoraz nástojčivejšie začínajú hlodať myšlienky. Ako sa dostaneme von? Aká hromada prilieb to bola pri vchode? Nie sú netopiere mrchožrúty? Čo za kosti to boli na výstave pri vchode?
Nakoľko ale dokážem posúdiť (okuliare sa už takmer nedajú ani utrieť), je tu aj kvapľová výzdoba. Stalagmit, stalagtit, stalagnát, ktorý je ktorý? Ostatní vyzerajú spokojne, tak tu bude asi pekne. Čakajú nás však ďalšie neľahké výzvy.
Musíme sa pretlačiť ešte užším prielezom ako na začiatku. Nie je tam však reťaz a nohy sa nemajú do čoho vzoprieť, kopú do vzduchu. Samozrejme sa najskôr šprajcnem, tentokrát to vyzerá naozaj zle, nakoniec ma ale skala vypľuje. Zákony fyziky sú spochybnené, alebo som sa teleportoval?
A tie komíny! Hore aj dole. Takmer sa nie je čoho zachytiť. Raz dokonca podľahneme fatamorgáne a v trojici nalezieme do neprávneho priestoru. Výstup bol extrémne ťažký, zostup takmer neriešiteľný. Už sa vôbec neorientujem kde sa nachádzame. Keby ma dvakrát zatočilo, vyleziem v jaskyni Driny alebo v Demänovskej doline. Je mi už všetko jedno, slepo dôverujem nášmu sprievodcovi (vďaka zahmleným okuliarom som aj tak úplne slepý, už ich ani neutieram), nechápem, ako sa tu dokáže orientovať. Že by za sebou ťahal Ariadninu niť?
A potom skĺzavka. Niektorí idú spodným tobogánom, tam sa ja neodvážim, asi by som v ňom bol ešte teraz. Idem vrchnou časťou. Tiež prudko klesá, treba sa pridŕžať, brzdiť, korigovať pohyb. Mne sa však podarí pristáť na stalagnáte (ten rozoznávam), jedna noha naľavo, druhá napravo… Náprava nie je tak jednoduchá, ako by sa mohlo zdať.
Konečne sme na začiatku, musíme sa spustiť dole tým prvým úzkym prielezom. Lúčim sa s jaskyňou, lúčim sa so životom. Aj keď som v ňom veľa vecí pokašľal, nebol až tak zlý, je ho škoda… Súkam sa do štrbiny, chytám reťaze. Spúšťam sa, prsty ledva stíhajú obopínať a brzdiť pohyb dole, takmer pád. Nohy narazili na niečo pevné, počujem Jančiho. Stojím na rebríku! Žijem, dýcham, existujem! Ešte sa nešmyknúť z oceľových šteblíkov. Konečne! Som na pevnej zemi, môžem sa narovnať. Krv opäť prúdi v žilách, mozog pomaly začína fungovať.
Stretávame skupinku dobrodruhov, práve vstupujú na prehliadku. Nedá mi to: „Prosím Vás, neviete čo je dnes za deň? Už tu blúdime veľmi dlho.“ Pozerajú na mňa divne, môj pokus o zahájenie konverzácie nechápu, ešte nič neprežili. Veď počkajte za chvíľu!
Konečne vidím modrú oblohu, v pľúcach cítim mrazivý vzduch. Som vonku. Už NIKDY viac ma sem NIKTO nedostane! Vítam sa s ostatnými spolulezcami. Fotíme sa, usmievame na svet. Aký krásny deň! Sme špinaví až za ušami, na prvý pohľad vidieť, odkiaľ sme vyliezli. Ľudia stojaci vonku na nás zvláštne pozerajú. Keby ste vy vedeli!
Sme vonku už niekoľko minút, zostupujeme bližšie k ohňu, stretávame prvých známych, zdravíme sa. Nemôžeme sa však pridlho zdržiavať, sme špinaví, spotení, musíme naspäť k autám, prezliecť sa. Pokračovať budeme za chvíľu.
Po ceste sa adrenalín pomaly vyplavuje, začínajú pracovať endorfíny. V tej jaskyni som síce skoro nič nevidel, ale bol to zážitok. Bolo to zaujímavé zažiť. Iba raz. Raz. Aspoň raz. Možno ešte niekedy. Nie! Stačilo! Načo by som tam mal ešte niekedy liezť, pokúšať šťastie? Ondro mal pravdu. Ak by ma to ešte niekedy napadlo, treba ma priviazať k radiátoru. Ale aj on sa však na prechod Veľkej Fatry vrátil…
Konečne vyzeráme opäť ako zo škatuľky, špinavé oblečenie odpočíva vo vreciach v kufroch áut. Len tie moje wibramy! Malokarpatské blato posledných týždňov je slabým odvarom toho, čo sa nachádza pod zemským povrchom.
Vraciame sa opäť pod jaskyňu. Dušu sme uspokojili, teraz je na rade telo. Treba okoštovať kapustnicu, varené vínko či čaj. Všetko je naozaj výborné, hlavne kapustnica je bohatá, neoklamaná, plná mäsa, klobás, kapusty. Pán šéfkuchár, klobúk dole! Prvá časť dnešného programu je úspešne za nami, poďme teda ďalej. Vedľa Plaveckého hradu sa nachádza vrchol Pohanská. Dnes lesom zarastený nenápadný kopec, v dávnej minulosti však významné oppidum, sídlo Keltov. A keďže mi je táto stará civilizácia blízka (Kelti – Gaeli – uisge beatha (živá voda = whisky)), miesto ma magicky priťahuje už dlhú dobu. A dnes je šanca ho navštíviť.
Najskôr sa musíme dostať do Plaveckého Podhradia (naozaj je to o hodný kus ďalej ako k našim autám) a potom zdolať výživné stúpanie pod hrad. Odtiaľ nás následne chodníčky lesnej zveri (ak ich nájdeme) privedú až hore, do výšky takmer 500 metrov. Plán je jasný, uvidíme, ako ho dokážeme zrealizovať v teréne.
Chodníčky lesnej zveri, kdeže ste? Stúpame kolmo hore proti vrstevniciam, zabárame sa do hlbokej vrstvy lístia, snažíme sa nešmyknúť, obchádzame vyvalené stromy. Cesta malokarpatským pralesom. Ešteže nie je horúco, zo stromov nevisia liany a neškeria sa na nás opice, bolo by to ako v džungli.
Horúco nie je, teplo však hej. Zipsy nižšie od krku, čiapky vyššie do čela a utierať pot. Koľkýkrát dnes? Nepočítam to. Tu aspoň nemusím ísť štvornožky, aj keď rukami si občas pomôžem. Naozaj výdatný kopec, ako sa tam tí starí Kelti dostávali? Tak ako my, to len moderný človek spohodlnel, zmľandravel. Všade sa rozvážame autami, všetko máme na dosah ruky, odvykli sme namáhať sa. Čo sa nedozvieme na tri kliknutia na webe, prestáva existovať. Svet sa nám scvrkol na malú farebnú obrazovku, nosíme ho vo vrecku, ovládame šúchaním. Aj teraz ma dobehol a zvoní – dovolenka, nedovolenka. Je to však vybavené rýchlo, môžem pokračovať. Skupinka mi ale zatiaľ ušla, idem kúsok za nimi, mám čas sa hlbšie ponoriť do myšlienok.
Všade naokolo rastú stromy. Tie dobre známe – druh malokarpatské, trieda hrebeňové. Pokrútené do rôznych tvarov, prežívajúce, živoriace, avšak húževnaté, existujúce. Obdivuhodné výtvory. Keby som bol sochárom, trávim tu každú voľnú chvíľku, nasávam atmosféru a inšpiráciu. Ja som však iba turista, mne stačí len tá atmosféra. Tieto chvíle mám naozaj rád, kvôli týmto okamžikom chodievam do našich hôr, na ich hrebeň. Dívam sa, zhlboka dýcham, pozorne počúvam. Príroda, stromy, tráva a vietor rozprávajú svetu svoje tajomstvá. Niekedy ticho šepkajú, treba pozorne načúvať. Inokedy, tak ako dnes, hovoria nahlas, prekrikujú sa, musím si vybrať správny hlas a počúvať jeho príbeh.
Zo šírych rovín Záhoria sa prudko dvíhajú chrbty pohoria, možno z nich dohliadať na okolie, kontrolovať ho a ovládať. Husté lesy poskytujú dostatok potravy, studničky sú zdrojom životodarnej vody. Je tu všetko, čo dávny človek potrebuje k spokojnej existencii. Prvé hradby. Druhé hradby. Tretie hradby, vrcholová akropola, miesto druidov. Prekvitajúce sídlo, rozlohou väčšie ako o mnoho storočí mladší, už stredoveký Prešporok. Čo spôsobilo jeho náhly zánik, aký žiar spálil prstence jeho hradieb? V susedstve o viac ako tisícročie neskôr vyrastie mohutný hrad, strážca okolia. Ten svoju úlohu plní len zopár storočí, koleso histórie už začína naberať obrátky…
Stojíme na vrcholovej planine, oddychujeme, rozhliadame sa do okolia. Hlboko pod nohami nám leží Plavecké Podhradie a celé Záhorie. V diaľke nad zahmlený obzor vykúka biely hrot Schneebergu, opäť sa v duchu zdravíme, sľubujem návrat, záujemcov o návštevu je dosť. Vhod padne kvapka repáku aj zázvorovice, alebo čaju, zahryznutie do krajca chleba či jabĺčka. Dnes už vyššie nevystúpime i keď nás čaká zdolať ešte pár výškových metrov pri výšľape na hradby protiľahlého hradu. Teraz si však užívame krásne počasie, ktoré však vôbec nepripomína aktuálne ročné obdobie. Možno si musíme zvyknúť.
Čas pri takýchto príležitostiach uteká akosi rýchlejšie. Niekedy by to chcelo spomaliť, sadnúť si, zapáliť oheň, uvariť polievku, opiecť slaninku, klobásku alebo špekáčku, otvoriť fľašku rizlingu či rulandského (suchého, ako ináč), v závetrí rozložiť spacák a čakať na západ slnka. Krajina sa stišuje, je počuť len tiché rozhovory hmyzu, všetko sa pomaly ukladá na krátky odpočinok. Noc pod hviezdnou oblohou, už roky som takú nezažil. A skoré svitanie. Pľúca naplniť chladným vzduchom, oči ranným zorami, uši prvým štebotom vtákov, myseľ krásou okamihu, zrodom nového dňa.
Poďme však ďalej, dnes niečo podobné nemôžeme plánovať. Je zima, Silvester predo dvermi, čaká nás výstup na Geldek. Ale teraz ešte musíme zvládnuť zostup z Pohanskej. Ide to celkom dobre, našťastie. Žiadny pád, žiadne zranenia, žiadne zdržanie. Plynule môžeme pokračovať hore na Plavecký hrad – Detrekov kameň, dotknúť sa jeho stien, zachytiť vibrácie veží a múrov, rozkódovať ich reč, v záblesku okamihu prežiť celú históriu. Polovcov – Kumánov i Pálffyovcov, Fuggerovcov či Balassovcov, slávu v časoch Bornemiszovej tlačiarne aj zánik z rúk cisárskych vojsk.
Toto všetko sa mi ako v zrýchlenom filme odvíja pred očami tých niekoľko minút, keď stojím na hornom nádvorí a kochám sa pohľadom do podhradia (áno, tentoraz s malým „p“). Výhľady do blízkeho aj ďalekého okolia, Kršlenica aj Jelenia hora, Záhorská nížina aj Pálava. Dnes je tu nádherne, nefúka (pred viac ako mesiacom to bola iná káva), je príjemne teplo, všade plno ľudí, všetci len fotia, fotia a fotia. Facebook, Instagram a ďalšie siete praskajú vo švíkoch, denne pribúdajú nové dátové úložiská, snažíme sa zmenšovať uhlíkovú stopu, zachrániť Matku Zem…
Zostupujeme, vraciame sa pod jaskyňu. V okolí stretávame čoraz viac ľudí. Poniektorí majú nohavice a bundy od bledého blata, nesú v rukách prilby. V očiach im svieti podivuhodný plamienok, zmes strachu a radosti. Usmievajú sa. Len pre seba, dovnútra. Pozrieme si do očí, cítime že vieme.
Pri ohni je zatiaľ veselo. Zásoby jedla a pitia sa o niečo stenčili, stále je však čo ponúkať, čo konzumovať. Stretajú sa známi, vytvárajú sa nové známosti, preberajú sa udalosti minulé, plánujú budúce. Máme si čo povedať. Muzika si dávala prestávku, pomaly sa však chystá pokračovať. My však už začíname rozmýšľať nad odchodom. Zajtra nás čaká ďalší program, bude viac kilometrov, treba sa pripraviť. Lúčime sa a sadáme do áut. Niektorí sa ešte zastavíme na chvíľku U Sedliaka v Smoleniciach, je to takmer po ceste, dáme jednu kávičku. A to je definitívna bodka za dnešným dňom. Zostáva sa len šťastne dostať domov. Zajtra pokračuje Koncoročná trilógia druhou časťou – chystajú sa Silvestrovské výstupy.
Hneď po návrate si idem očistiť popradky. Tie vyzerajú! Voda pomaly zmýva a unáša kal z jemného blata, ktoré ich celé obaľuje. Usádza sa dne vane, vytvára cestičky, slepé uličky aj priechody, ktorými preteká prúd. Ako sa nimi prediera, menia svoj tvar aj smer. Schopnosti vody v priamom prenose. Voda a čas, dva živly, pred silou ktorých mäkne aj najtvrdšia žila.
Ráno, budím sa so slušnou svalovicou. To som už dlho nezažil, pohyb po jaskyni dal naozaj zabrať. Wibramky už uschli, treba ich ešte naboxovať. Stále sa však na nich nachádzajú stopy po včerajšom putovaní vnútrom hradného vrchu. Jemné častice prachu už zostanú navždy usadené v póroch ich kože, v záhyboch švov. Tak ako pocity a zážitky včerajšieho dňa v mojej pamäti.
Táto návšteva bola o niečom inom ako o hltaní kilometrov. Išlo o zážitky, silné, nezmazateľné. Nebola o kráse jaskynnej výzdoby, na to sú iní kandidáti. Nebola to návšteva krásne farebne vysvietených priestorov, prechádzka po nerezových chodníkoch a schodoch, chvíľach, keď sprievodca na pár sekúnd zhasne svetlo a od ľudí sa čaká, že od strachu a údivu začnú kričať. Nebol to podzemný Disneyland. Bol to nefalšovaný, autentický zážitok. Skúška schopností, prekonanie vlastných hraníc. Vysporiadanie sa s obavami aj strachom. Pretláčanie k životu cez úzke štrbiny (z tejto vety by mal Freud radosť). Spoznanie seba samého, pohľad do tmavého zrkadla ležiaceho v hĺbke hory.
Pokiaľ to bude čo len trochu možné, 30.12.2020 sa stretneme pri Plaveckej jaskyni. Nasadím si prilbu, zhlboka nadýchnem a vojdem.
Ďakujem Paľovi Rapantovi, že ma upozornil na perfektnú akciu a sprostredkoval na nej účasť (a nafotil skvelú fotogalériu, to je ale u neho samozrejmé). Tiež ďakujem speleológovi Michalovi Hanákovi zo skupiny Jaskyniari Plavecké Podhradie, že nás bezpečne previedol podzemím a dostal všetkých naspäť na zemský povrch. Na akcii sa zúčastnili:
Paľo Rapant s dcérami Zuzkou a Monikou (preliezali štrbinami ako lasičky), Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Milan Babišík, Vojto Galbavý, Stano Kunik, Maroš Modrovský, Miro Šuga, Janko Ščibravý, Vlado Naď a
Juro Golier
