Túlanie lesmi okolo Dobrej Vody
1.1.2020
Sú dni. Súdni ľudia vtedy sedia v teple domova a pomaly sa chystajú na rozlúčku so starým rokom. Od rána sa krútia okolo sporáka, chystajú maškrty na večer. Odbiehajú do obývačky, zo stromčeka nenápadne oberajú posledné zvyšky salóniek, potajme ujedajú sladkosti z misy pre hostí. Kde – tu sa zohrejú kalíškom tuhého, smäd zaženú malým pohárom vína. Večer ich pobolieva žlčník, podriemkavajú pri televízore z ktorého sa ozývajú salvy smiechu a do miestnosti nezadržateľne prúdi veselá nálada. Netrpezlivo čakajú na polnočný prípitok, už aby som ležal v posteli, už aby tu bol ten nový rok. Na Nový rok sa budia, sú o rok starší.
Ťažké vstávanie po silvestrovskej noci. Síce som toho veľa nevypil (priznám sa, nevypil som ani kvapku, nie, abstinent nie som, veď ma poznáte), ale spánok prerušený o pol štvrtej takmer na hodinku človeku na pohode nepridá (sľúbil som Martinovi, že pre neho spravím taxikára – na revanš, synu). Kto vymyslel takú hlúposť, ešte aj na Nový rok sa trepať do hôr?
Ja. Spočiatku to bol len hec. Nájde sa niekto, kto ešte aj v toto ráno vymení teplo a pohodlie domova za sychravý, studený malokarpatský les? Nájdem vôbec miesto, kam sa bude dať dopraviť autobusom (na Silvestra si občas pripijú aj abstinenti)? Ten nemôže odchádzať príliš skoro (po prebdenej noci sa vstáva ťažko). Musí tam byť aj niečo zaujímavé (nepôjdeme len tak naverímboha). A to niečo nesmie byť ďaleko (komu by sa chcelo ešte aj v tento deň namáhať). Priveľa podmienok, priveľa obmedzení. Ale jedno riešenie sa ponúka – Dobrá Voda, tam sme si navyše od jarnej výpravy ponechali otvorené drobné resty.
Hec však začal žiť vlastným životom, v posledných dňoch počúvam, ako sa poniektorí o akciu zaujímajú. Nebudem ale robiť predčasné uzávery, uvidíme. Prinajhoršom sa s Marošom prejdeme vo dvojici.
A tak sa ráno budím na zvonenie toho malého, zúrivého, nenávideného škriatka, zatváram mu ústa a potichúčky sa snažím vykĺznuť z postele, aby som nikoho nezobudil. Nepodarilo sa, žena sa objavuje v kuchyni pár minút po mne. Rýchlo beriem do ruky nôž aj tĺčik a idem pripraviť podklady na tradičný novoročný obed – šnicle. Predsa len, tĺčik je bezpečnejší v mojich rukách ako na mojej hlave (manželka sa na mňa pozerala veľmi divne, keď som večer potvrdil, že sa opäť chystám von). Aspoň sa preberiem.
Moravany otočím rýchlo, Dobrá Voda je na skok, ale aj tak prichádzame na parkovisko poslední. A čaká nás tu už päť záujemcov, tvrdých horalov, čo ani v tento deň neobsedia doma. Podľa počasia sa ukazuje krásny deň, sme Siedmi statoční, ideme dobýjať dobrovodské skalky aj hôrky. Najskôr ale ešte Milan vyťahuje deci vareného, je Nový rok 2020, patrí sa privítať ho. Nezdržiavame sa však pridlho, ideme. Prvý cieľ – Skalky nad Bachárkou, skúsime nájsť Malý Kjeragbolten, ten sme na jar obišli.
O existencii tohto zaujímavého miesta som sa dozvedel až prednedávnom na internete. Na Dobrú Vodu som síce chodieval ako malý chlapec, pochádza odtiaľ moja mama a do začiatku sedemdesiatych rokov tu bývali jej rodičia, ale až tak ďaleko do hôr ma nikdy nepustili. Veľké hory, malý chlapec, to nejde príliš spolu. A tak som poznal len babkinu záhradu (dnes asfaltové parkovisko plničky), Kruh (neďalekú lúku pod lesom nad cestou zo Suchánky), s úctou a obavou z odstupu hľadel na Hučák (prepad vody pri fabrike), so strýkom chodil chytať raky na Blavu (potok), nakupovať do obchodu v dedine (bývali sme pri fabrike) a párkrát sa v sprievode dostal aj hore na hrad. Bývali to krásne časy. Televízia bola čiernobiela, pozerali sme v nej Vinnetoua a Sedem statočných (s ktorými dnes chodím po horách), mlieko a jogurt kupovali v sklenených fľašiach, zbierali známky a štítky zo zápalkových škatuliek, mali krátke vlasy a nosili krátke nohavice na traky, ale nikdy sme nemali dlhú chvíľu a nenudili sa.
Nenudíme sa ani teraz, je to vec prístupu. Naopak, v družnej debate sa po zamrznutej poľnej ceste presúvame stále ďalej od dediny. Dnes nebudeme používať turistické chodníky, budeme sa motať len po lesných cestičkách, nohami zabárať do hrubej vrstvy lístia, hľadať správny smer. Budú nám v tom pomáhať moderné výdobytky, GPS a mobilné telefóny, dávno preč sú časy, keď výbavu turistu tvorila mapa, kompas či buzola (aj keď aj tie by sme asi ešte vedeli použiť). A tak prebiehame medzi lesnými chodníkmi, niekedy si prerážame vlastné, obdivujeme prvé výhľady na hrad i oddychujúci dobytok a snažíme sa udržať správny smer.
Dostávame sa hlbšie do lesa, vpravo nad nami sa objavujú medzi stromami roztrúsené prvé skalky (zatiaľ to sú skôr len väčšie balvany), podľa digitálnych máp je však načase opustiť pevnú cestu a začať hľadať náš prvý cieľ, Malý Kjeragbolten.
Čo si pod týmto exotickým názvom máme predstaviť? Jeho predobraz sa nachádza v Nórsku (odkiaľ aj slovo pochádza), v preklade znamená Šrób v hore Kjerag. Jednu jeho podobu sme videli tiež na Pálave (pamätáte na Špunt?). Je to kameň vklinený do úzkej štrbiny, ktorý už tisíce (či skôr milióny) rokov čaká na ukončenie geologických procesov zvetrávania, aby skončil rozbitý na jej dne (pevne verím, že vo svojej polohe vydrží ešte pár minút a svoju úlohu krajinotvorného artefaktu neukončí práve vo chvíli, keď budeme pod ním preliezať).
A tak sa vydávame do terénu, ktorý je čím ďalej tým menej schodný. Väčšia časť skupiny sa rozhodne pátrať zvrchu, Paľo, Maroš a ja ideme pod skaly. To som si zas vybral cestu! Až doma ma napadlo, že som mohol zmerať sklon svahu (aj to dovoľujú moderné technológie, ktoré nosíme vo vrecku), takto ho môžem len odhadovať. Presné čísla radšej hádať nebudem, ale bolo to priechodné len tak – tak, s vypätím síl. Chytám sa stromov (ostávajú mi v ruke), prichytávam vyvalených pahýľov (padajú dole svahom), zarývam prsty do hliny a lístia (ešte ich mám za nechtami). Každé prenesenie váhy na druhú nohu si dobre rozmýšľam, hľadám stabilitu, pripravujem dráhu možného pádu. Našťastie všade rastú stromy, tie by nechcený pád zastavili alebo aspoň spomalili, o život nejde.
Možno to znie príliš dramaticky, ale traverz takejto expozície svahu je fuška, treba ísť opatrne. Paľovi a Marošovi sa však máli, objavili v skale jaskyne, z výšky visia laná, idú tam (predvčerom im nestačilo). Ja ich radšej len z bezpečného odstupu fotím (niekto musí zostať nažive a nezranený). Vrátili sa, pokračujeme v pátraní. Podľa mapy sme zašli už priďaleko, musíme vystúpiť vyššie a kúsok naspäť.
„Je to tu!“, kričí Paľo. Našli sme, čo sme hľadali, len musíme vyliezť ešte pár metrov vyššie. Stojíme pri päte skaly, nad hlavou nám visí kameň, zo skaly zas reťaz. Poďme hore, pekne po jednom. Tých pár metrov nie je príliš ťažkých, ale párkrát sa treba dobre vzoprieť. Pomáhajú k tomu aj dva železné stupy, je to taká malá dobrovodská ferratka, ďakujeme horolezci! Ďalší nezabudnuteľný zážitok do galérie pocitov, potešiteľne sa mi to rozrastá.
Stojíme na vrchole Skaliek nad Bachárkou, sme na hrebeni Hodinkovej veže, pod nohami máme pevnú skalu, nad hlavou azúrovomodrú oblohu, je Nový rok 2020, kocháme sa výhľadmi na juhovýchod. Nádhera! Je čas vystreliť špunt zo šampanského, osláviť okamžik, predsa som sa s tým neťahal nadarmo až sem hore! Bublinky šumia z fľaše, ponúkame sa. Je tu však priveľa šoférov a abstinentov, čo s tým? Zabojujeme, keď sme zvládli výstup nevzdáme to ani teraz.
Prázdna fľaša putuje do ruksaku, mi pokračujeme v putovaní kúsok vyššie po hrebeni. „Méé! Méé!“, počuť pred nami. Z ležoviska v kroví vyskočí cap a kúsok poodbehne. Nebojí sa, je to také polodivé, polodomáce stvorenie, asi v týchto miestach žije už dlhšie. My sme len návštevníci v jeho domácnosti, príliš ho nebudeme rušiť, len si urobíme na pamiatku pár fotiek a ideme z hrebeňa dole.
Pár metrov pod nami sa kľukatí lesná asfaltka, môžeme po nej svižne vykročiť k ďalšiemu dnešnému cieľu, chceme sa porozhliadnuť z Hoštáckej hôrky. Keď sme tu boli na jar, zrána nás privítala uplakaná, mokrá obloha, hmla visela nízko nad zemou. Nemalo zmysel vystupovať na jej vrchol, na hrad, ktorý leží len pár desiatok metrov ponad údolie by sme aj tak nedohliadli. Dnes je situácia úplne iná. Krásna modrá obloha, teplúčko, nič nepripomína deň uprostred zimy (astronomickej, podľa podmienok je krásny jarný deň). Lúče slnka už ale začínajú roztápať povrch zmrznutej pôdy, musíme našľapovať opatrnejšie, nechceme skončiť na zemi.
Hoštáky, Hoštácka hôrka, hoštačina. Tento názov môžeme nájsť skoro v každej obci, takmer v každom katastri. Čo vlastne znamená? Už sme sa o tom dnes rozprávali, nikto však nevie. Po návrate domov to musím vygoogliť. Podarilo sa. Hoštákmi sa označovala okrajová časť obce obývaná želiarmi, hofiermi, domkármi, bezzemkami, hoštákmi – najchudobnejšou vrstvou obyvateľstva, ktorá nevlastnila žiadnu pôdu. Tajomstvo je objasnené, moderné technológie boli zase raz užitočné.
A pohľad z hôrky ja nádherný. Hlboko pod nohami sa kľukatí dobre známa asfaltka na Brezovú, spoza kopca vykúka Dobrá Voda, hrad máme ako na dlani. Pokoj a ticho skorého poobedia narúša zvonenie mobilu. Janči volá Maroša, bežkári začínajú kuť pikle. My ostatní aspoň získavame minútku naviac aby sme si mohli užiť kľudnú chvíľku na novoobjavenom mieste.
Mám rád takéto nenápadné miesta, o ktoré by človek inak ani nezavadil. Nadmorská výška k návšteve nenabáda, okolo som išiel (hlavne na bicykli, to sa ale človek príliš do výšok nepozerá) veľmi veľa krát, na vrchole sa nenachádza nič, čo by pritiahlo zrak či pozornosť. O to väčšie prekvapenie zažívam teraz. Krásne tiché a pokojné miesto, s peknými výhľadmi, príležitosť na spomalenie a prežitie pár chvíľ len s krajinou a vlastnými myšlienkami. Ďaleko od civilizácie a pritom v jej tesnej blízkosti. Preč od ľudí a pritom v kolektíve. To sú okamihy, ktoré ponúka turistika, pohyb v prírode. Rozhodnutie vyraziť na výlet ešte aj dnes nebol vôbec zlý nápad, nikdy to nie je zlý nápad. Som vďačný za každú príležitosť, každý výlet, každú návštevu v tomto krásnom prostredí, blízkom, či vzdialenom.
Pekné chvíle strávené na vrchole spôsobujú, že sa nám ešte nechce končiť. A tak si pridávame k výletu zopár ďalších metrov a minút. Najskôr sa zastavíme v železničnom prieseku v skale, mieste, kadiaľ kedysi viedla trať úzkorozchodnej železničky. Viacerí sme ho navštívili už na jar, niektorí to však nepoznajú a tak ich treba zasvätiť aj do tohto tajomstva. A to, že priamo odtiaľto vedie chodníček až ku cintorínu nevedel nikto z nás.
Chvíľu postojíme pri hrobe Jána Hollého, neskôr aj na mieste bývalého židovského cintorína hlbšie v lesoch a pokračujeme vyššie a hlbšie do hôr, na hrad. Stretávame čoraz viac ľudí, celé rodiny s deťmi, nie sme zďaleka jediní, čo sa rozhodli dnešný deň stráviť pohybom, vyduriť z tela jedy minulej noci. Dnes k tomu určite prispieva aj krásne počasie.
Na hrade je naozaj plno, toľko ľudí som tu nevidel ani počas leta. Od mojej poslednej návštevy pribudli nové informačné tabuľky, opravili sa schodíky a rebríky, spevňujú sa múry. Dobrovoľníci tu odviedli kus práce, dotácie pomáhajú konzervovať pamiatku. Je na čase, bola by veľká škoda, keby sa z hradu (a nielen tohoto) stala ešte väčšia rozvalina, keby sme dovolili zubu času aby sa hlbšie zahryzol do jeho hradieb, modernej dobe, aby nenávratne zhltla pripomienku dávno minulých časov, keď okolité lesy boli plné zveri, hore na hrade si radosti života užívalo urodzené panstvo a dole pod hradom žili svoj ťažký údel hoštáci.
Našim dnešným údelom je v poriadku a pohode sa dostať k autám a potom domov. Aby sme sa príliš neopakovali a videli aj ďalšie časti dobrovodského chotára, spúšťame sa z hradu smerom pod Mariáš. Odtiaľ to ku kostolu nie je ďaleko, po asfaltke to odsýpa samo, autá nás čakajú, krčma je už otvorená. Káva a glg nealkoholického nápoja padnú vhod, dnes to bol krásny deň, nemôžeme ho ukončiť len tak narýchlo, bez rozlúčenia.
Ľahkými krokmi a s veselými myšlienkami v hlavách dnes Sedem statočných prešlo vyše 12 kilometrov krížom – krážom v okolí Dobrej Vody, vyliezlo a rozhliadlo sa zo Skaliek, vyšlo a potešilo sa pohľadom z Hoštáckej hôrky, vystúpilo na hrad a dotklo sa jeho múrov, ale hlavne prežilo v dokonalom počasí a výbornej spoločnosti nádherný prvý deň roku 2020. Na akcii sa zúčastnili:
Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Jozef Baránek, Paľo Rapant, Jozef Lukačovič, Maroš Modrovský a
Juro Golier
Sú dni. Súdni ľudia sa budia skoro ráno. Je posledný deň v roku, chystajú sa prežiť ho v prírode. Rýchlo si pripravia niečo malé pod zub, bez príjmu niet výdaja, zbalia veci na cestu. Pri stretnutí s priateľmi siahnu do skrytého vrecka ruksaku, je chladno, treba sa trochu zohriať, rozprúdiť krv v tele. Večer ich pobolievajú nohy, sú však oddýchnutí, čerství, keď bude treba pretancujú do rána. Pohárikom šampanského sa lúčia so starým rokom. Budia sa na Nový rok, cítia sa o rok mladší.
Aké to sú dni? Ktorí sú tí súdni?
