3.1.2020
Akcie sa zúčastnili: Vlado Naď, Paľo Herceg, Tóno Gieci, Marián Modrovský, Ľubo Rosa, Helén Rosová, Miška Rosová, Ján Budoš.
U Melocíka – Čerenka – Gregušovci – traverz Čemerky – sedlo pod Hričovcom – Bútorky – Kasárne a späť.
Vzdialenosť – 24Km
Podľa predpovedí počasia sme chceli využiť ešte pekné počasie a hlavne si trochu vyskúšať, či sme nezabudli bežkovať. Podmienky na bežkové lyžovanie túto zimu zatiaľ nie sú vôbec ideálne, skoro až zlé. Mali sme dve možnosti, buď Skalka alebo časť Javorníkov. Na Skalke hlásili na hrebeňoch nedostatok snehu, dalo sa bežkovať len na okruhoch, kde asi bolo háfo, čiže veľa bežkárov. Dali sme prednosť Javorníkom.
Ráno v Trnave sme sa naložili do auta a posledného Mariána sme zobrali v Moravanoch. U Melocíka nás už čakal nedočkavý Tóno a neskôr prišli autom Rosovci. Po občerstvení na štarte a po štartovacej fotke sme vyrazili pešo po ceste na hrebeň. Na hrebeni sme si obuli bežky a začali sme sa hýbať, skoro ako bežkári, čiže na tie pohyby sme nezabudli. Stopa bola miestami ľadová. Pri stúpaní Pod Čerenkou sa ukázalo, kto má dobré šupiny na sklznici alebo kto má sklznice dobre namazané. Tu sa nám začala otvárať scenéria horizontu krajiny. Z ľavej strany sa začala ukazovať Malá Fatra – časť Krivánska a na pravej strane sme videli české Beskydy s majestátnym najvyšším vrcholom Lysá Hora. Na hornej stanici vleku na kopci Čerenka sme sa počkali a občerstvili. Tu Tóno ratoval jednu bežkárku, ktorú ťahal jej psík. Bol ešte mladý a ťahal aj keď dievčina sa chcela zastaviť, čiže padla, ako ona hovorila kontrolovaným pádom. Ten pojem poznám aj ja, padnúť kontrolovane, alebo jednoducho povedané padnúť, aby si si neurobil veľkú ujmu, ale aj tak to bolí. Zdalo sa, že Tóno je vo svojom živle ako za starých čias, oči mu začali vyžarovať energiu, ale ten Náš hore mu pohrozil prstom, tak ďalej neskúšal. Tu došlo vzápätí k prvému úrazu. Paľo na svojich nových bežkách sa chcel zastaviť, ale bežky nie, čiže si natiahol nejaký úpon na nohe. Nejako to Paľo rozchodil, ale nebolo to ideálne.
Miernym stúpaním sme prechádzali miestom, kde som si pred rokom pri miernom páde vykĺbil ukazovák na pravej ruke. Ešte doteraz ho nemôžem úplne ohnúť. Samozrejme pri zjazde na skoro vydratej a ľadovej trase som kontrolovane padol, lebo mi tam zavadzal Maroš, opačne idúci pešiak a ostrý výbežok skalky. Nič sa nestalo, akurát som si zanadával, ale už som im odpustil. Ďalej pri zjazde v krásnej stope alebo mimo stopy nás čakalo pekné pietne miesto – kríž v objatí starých líp a neskôr slnkom zaliate drevenice v lazoch Gregušovci. Výhľad na ľavej strane sa nám obohatil o hrebeň Západných Tatier a Malej Fatry – časť Lučianska a na pravej strane sa viac otvárali Beskydy, kde sa dalo vidieť masív Radhošťa. Pri stúpaní Nad Zápačou sa od nás oddelil Paľo a Vlado, Paľove natiahnutie nohy ho začalo viac bolieť a Vlado sa obetoval, aby Paľo prišiel do cieľa.
Traverz popod Čemerkou viedol lesom, kde sme miestami museli obchádzať zamrznuté pramene potokov, ktoré padajú do doliny a vytvárajú mokrade. Kľučkovaním lesom sme si odskúšali našu techniku vyhýbať sa stromom. Opäť sme sa pripojili na hrebeň, ktorý nás doviedol na hranicu s Českom sedlo pod Hričovcom. Pred sedlom na ľavej strane sa opäť menil výhľad, už sa nám v celej kráse ukázal hrebeň Strážovských vrchov. Tu nás už čakali zjazdy do sedla Bútorky. Rosovci prišli do tohto sedla a nepokračovali ďalej do Kasáreň. Toto miesto na Ľuba zapôsobilo magickou silou a zložil básničku:
Došli sme až po Bútorky,
popíjame si z čutorky,
zložil som si batoh dolu,
pred sebou mám Lysú horu.
Chlapci zbehli na Kasárne,
aj ja som chcel, mám to márne.
Miške som ja dobrý ocík,
vraciame sa na Melocík.
Cestou späť sa lepí smola,
pod snehom sa kameň schoval
Moja žienka premilá
paličku si zlomila.
Volá na mňa z plných síl,
len aby som zastavil.
Paličku chce ona celú
a už trielim s jednou k cieľu.
Ešte musím dodať, že Helen cestou späť zlomila paličku a Ľubo sa obetoval a požičal jej svoju.
Konečne sme prišli na našu obedňajšiu zastávku, na Kasárne. Bolo tu prijateľné množstvo ľudí, hlavne lyžiarov. V horskom hoteli Fran sme si dožičili polievku kulajdu a PU-čko. Nesmierne nám chutilo. Museli sme rozmýšľať nad odchodom, lebo cesta sem nám trvala tri hodiny a už bolo skoro pol druhej. Tóno mal medzi sviatkami 55-té narodeniny, čiže zaplatil celé kolo.
Cesta naspäť nám trvala len asi dve hodiny. Bolo to aj tým, že sme išli prevažne z kopca. Horizonty sa ešte viac vyčistili a výhľady boli o to krajšie. Bol som viac uvoľnený alebo odvážny, čo som pocítil tvrdším dopadom na zem. Zistil som, že prichádza aj únava, nemohol som sa pozbierať zo zeme. Zapínal som všetky potrebné svaly respektíve šľachy. Až doma som pocítil komplexnú únavu. Pri naťahovaní suchej ponožky na nohu v aute som chytil kŕč, myslel som, že mi odbíjajú posledné minúty.
Po dojazde do cieľa sme ešte išli zhodnotiť akciu do reštaurácie. Objednali sme si skoro všetci nealko, len Marián bol normálny alkáč. Jediné rýchle jedlo, čo ešte mali, boli čokoládové palacinky. Ani som nevedel, aké dobé je to jedlo. Rozlúčili sme sa, dosť unavení, ako keby ma bičovali na dereši, ale dali sme si prísľub, že sa pokúsime opäť stretnúť niekde na slnkom ožiarenej alebo zahmlenej bežeckej stope. Ten pocit, keď ledva zdvíhaš lyže, lebo ťa bolí skoro všetko, keď ostrý sneh pomocou silného ľadového vetra sa ti zabára do pokožky a keď prídeš do teplom obklopenej chate, kde čaj ťa páli cez rukavice a vnímaš len pocit blaženosti, že žiješ, to sa dá zažiť len na bežkách obklopený priateľmi.
J. Budoš
