5.1.2020
Akcie sa zúčastnili: M. Babišík, J. Baránek, Ľ. Kraic, V. Trajlínek, J. Golier, M. Farkašovská, D. Fáziková, M. Modrovský, J. Lukačovič, J. Polakovič, P. Rapant, M. Poláková, E. a A. Holý.
Táto naša zostava prijala pozvanie od skupiny turistických nadšencov, ktorí v Častej organizujú už piatym rokom spomienkový pochod k vrcholu Skalka – pripomenúť si tragickú udalosť z konca II. svetovej vojny. Vtedy tu o život zbytočne prišli traja mladí chlapci, ktorých mladé životy zákerne ukončila nepriateľská guľka.
Krátko pred desiatou hodinou sa spolu s miestnymi stretávame v Častej pri kostole. Táto vyše štyridsať členná skupina sa vydáva na trasu – smer Častianska dolina. Túto dobre poznáme aj my, lebo sme tadiaľto prechádzali len nedávno pri zostupe zo silvestrovského Geldeku. Je síce slnečno, len vietor by mohol byť slabší. Takže na pocit je pomerne chladno.
Onedlho za dedinou odbočujeme doprava a lesná zvážnica nás dovedie na zelenú značku. Pozvoľným stúpaním sa dostávame až takmer pod pietne miesto. Opúšťame značku a pod ostrejším uhlom prichádzame na malý skalnatý vrchol. za ním je postavená drevený kríž ako memento tejto tragickej udalosti. Keďže je tu pomerne veterno, nezdržíme sa dlho a schádzame do závetria, kde už horí malá vatra a všetko je pripravené na opekanie. Všade už rozvoniavajú opekané dobroty, je čas trochu občerstviť sa. My nie sme výnimkou. Popri ochutnávaní nadväzujeme rozhovory s miestnymi, veď sme vlastne spoločná „krvná skupina“.
Domáci po opekaní sa chystajú ísť naspäť do dediny a ukončiť akciu. My však máme v úmysle naše túlavé topánky povodiť ešte po miestnej okolitej prírode. Hlavným cieľom je vrch Egreš. Tento v podstate osamelý vrchol nás už dávno láka. Určite z neho musia byť pekné výhľady. Aj boli, ale cesta k nemu nebola ľahká.
Najprv zo závetria vyjdeme na malý hrebeň a po ňom sa dostávame na vrchol kopca, ktorý miestni nazývajú Zrkadlisko. Vietor fučí opäť riadne. Zipsy na vetrovkách vyťahujeme čo najvyššie, čiapky naťahujeme na uši a kto má, tak to poisťuje aj kapucňou.
Ale okolitá príroda, tak ako sme na Malé Karpaty zvyklí, je opäť pozoruhodná. Takže je sa čím aj kochať. Staré stromy sú na silný vietor zvyknuté a aby prežili tieto podmienky prispôsobili k tomu aj svoje tvary. Sú miestami až priveľmi pokrútené a opäť pôsobia ako z rozprávky.
Jemným klesaním sa dostávame zase na zelenú značku. Putujeme ďalej po nej. Po ľavej ruke sa nám už spomedzi stromy začína objavovať silueta Egreša. Viac nám netreba. Keďže sa túlame, opúšťame zelenú značku a poďho smerom k nemu. V ceste nám stojí ešte plot obory. Našťastie nájdeme miesto, kde plot už je viac deravý než treba a pri troche opatrnosti sme už za ním.
Cestou-necestou sa dostávame pod samotný vrchol. Cesta k nemu žiadna. Tak opäť improvizujeme. Prudkým stúpaním pomedzi kríky a stromy sa predierame k vytúženej méte.
Sme na vrchole. Hoci tu riadne fučí, výhľady stoja za to. Kopec sa poddal a my zberáme vizuálne ovocie. Vidíme masív Čela, Veterlínu, Zárub. Hneď Vedľa sa črtá Čierna skala, Klokoč, Starý plášť, Geldek. Ďalej Vysoká, Veľká Homoľa… no proste široká paleta turistických bonbónikov.
Ďalšie naše túlanie smeruje z Egrešu dolu ku Častianskej doline. Zase skôr využívame cestičky, ktoré si vytvorila migrujúca zver. Ale je to postačujúce a my čoskoro putujeme už po asfaltovej ceste smerujúcej do Častej.
Zakotvíme v miestnej Pizzerii. Dnes sme prešli 11 km s prevýšením 500m. Bola to celkom nenápadná akcia, na ktorej sme sa ocitli celkom náhodou. Vďaka pozvaniu, ktoré sa udialo na konci silvestrovskej túry. Nebanujeme. Veď niektoré spontánne rozhodnutia sú tie najlepšie. A dnešok to len potvrdil. Naša túlavá krv a naše túlavé topánky si opäť prišli na svoje.
Ľuboš Kraic
