Jurko a Visiace skaly
Trojkráľové putovanie Považským Inovcom
6.1.2020
Sviatočné ráno, pondelok, budík zvoní už niekoľkýkrát. Dnes našťastie nemusím vstávať do práce, dnes idem opäť na turistiku. Vo svaloch stehien, úponoch kĺbov a šľachách ešte jemne poštipkávajú včerajšie kilometre. Je to len taká príjemná pripomienka pekného výletu, viem, že to rýchlo rozchodím, že po prvých ranných krokoch tieto pocity ustanú. Dnes je na pláne tradičná akcia, trojkráľový výlet. Tentoraz hneď vedľa, v Považskom Inovci, môžem si dovoliť o pár minút dlhší pobyt vo vyhriatej posteli. Naťahujem svaly, otáčam sa na druhý bok. Cŕŕn, ďalšie zvonenie, čas nepustí, keď chcem v Piešťanoch stihnúť autobus, musím si pohnúť. Manželka už v kuchyni hodnú chvíľu s niečím hrkoce, dnes s nami ide aj ona.
Škriabem predné sklo, mráz zalieza pod nechty, nezačína to práve najlepšie. Aspoň však chýba vietor, včerajší verný druh. Dnes sa preháňa v iných kútoch sveta, vháňa chlad pod bundy iným nešťastníkom, špásuje s nimi, dokazuje svoje schopnosti. V poslednej dobe sme si spolu užili viacero spoločných chvíľ, priateľmi sme sa však nestali. Sme radi, keď sa nám otočí chrbtom a vydá sa na potulky inde. V aute to ale tiež nie je med lízať, vonkajšia teplota pod bodom mrazu vychladila motor aj sedadlá, sme už takmer na mieste, kým sa priestor zohreje. Stačí jeden pohľad z okna, len pár tónov hudby a magická chvíľa necháva zabudnúť na chlad. Na oblohe visí viacero podlhovastých oceľovosivých mrakov, ich okraje prechádzajú do tmavočervenej farby. Olovené vzducholode (alebo hádam UFO?) sú späť. Z veže neďalekého kostola sa rozoznejú zvony, z rádia ich dopĺňajú ďalšie – Pink Floyd, High Hopes: „Beyond the horizon / The place we live… Za horizontom / na miestach, kde sme žili, keď sme boli mladí / v svete plnom lákadiel a zázrakov / naše myšlienky blúdili stále a bez hraníc… “. Floydi, Led Zepp … smerujem do Piešťan, žil som tam keď som bol mladý, ktovie kam až zablúdia moje myšlienky.
Zatiaľ ešte neblúdia, držia sa pri zemi, najskôr treba bezpečne zaparkovať, zvítať sa s prvými účastníkmi. Postupne prichádzajú ďalší, znova sa rysuje slušná zostava. Netrvá dlho a musíme nastupovať. Na úvod sa kúsok odvezieme, cieľ: Nitrianska Blatnica. Autobus sme vyťažili slušne, takmer na každej zastávke pristupuje niekto nový, posledný až v Radošine – Vojto.
Zastávka v Šarfii je plná turistov, neviem sa ani dopočítať správneho počtu. Hmýria sa, vítajú, navzájom predstavujú (a hneď aj zabúdajú, skúste si v tom kolotoči zapamätať tri nové mená), príde aj na pozdrav od predsedu (tradičné červené). Je však mrazivo, nebudeme čakať kým nás premôže chlad, musíme sa hýbať. Púšťame sa hore obcou, okolo starého kaštieľa. Ten má svoje najlepšie roky dávno za sebou, ani sa k nemu radšej nejdeme bližšie pozrieť, len z diaľky toto memento zvečňujem cez objektív mobilu. Opäť ma raz zamrzí stav národnej kultúrnej pamiatky, výkladná skriňa našej nekultúrnosti. Táto však má našťastie aspoň opravenú strechu, nezateká do nej, snáď sa tak dožije lepších čias. Bez nej by obec stratila kus pamäti.
Pamäť. Privieram oči, je slnečná jar na začiatku sedemdesiatych rokov. Krížom cez park ku mne kráča drobný chlapec, ide zo školy. Na pleciach mu poskakuje taška, v ruke nesie teplákovú bundu. Keď podíde bližšie, spoznávam Jančiho, hral s kamarátmi futbal na neďalekom ihrisku pod stromami. Predtým bol v knižnici v kaštieli, v taške nesie knihu, Jacka Londona, Bieleho tesáka. Záblesk. Rodina veľkostatkára Antona Leonhardiho odchádza do Austrálie. Sú to štyri roky čo skončila vojna, pár mesiacov neskôr prišli o kaštieľ aj majetok. Ostré svetlo. Koleso dejín sa točí nazad, pred očami v rýchlom slede defilujú vlastnícke rody – Pálfyovci, Platyovci, Esterházyovci, Huňadyovci… Blesk. Rok 1578, opevnený kaštieľ má Zelemerovcom slúžiť ako protiturecká pevnosť. Ďalší záblesk svetla. Listina z roku 1185, Stojslav získal darom praedium Sarfew, Šarfia vstupuje na javisko dejín …
Myšlienky sa už rozbehli do rôznych smerov, nohy idú len jedným, do hôr. Po ľavej ruke míňame vinice. Hrozno z tejto netypickej oblasti má tiež svoju históriu, v podobe Klevnera skončilo na kráľovskej svadobnej hostine Alžbety II. (o mnoho desiatok rokov neskôr aj na mojej). Diviačiky v záhrade – malej obore napravo tiež raz skončia… ďalej radšej nedomýšľame, len si ich fotíme, tak blízko sa k nim ale radšej nechceme nikdy priblížiť. Naša skupina sa naťahuje, keď som dobre počítal, dnes je nás 24, tradičný termín opäť slávi úspech. Kde – tu nás obehne auto, niektorí výletníci si cestu radšej skrátia, my však nie. Krásne počasie, pohyb na čerstvom vzduchu, rozhovory s kamarátmi. Čas ubieha veľmi príjemne, škoda by bolo trčať doma.
Výšku zatiaľ naberáme len veľmi mierne, spomínam si, ako nás pred rokmi Janči pri návrate z Jurka nahovoril na skratku. Dobre to tu vraj pozná, v Blatnici vyrastal. A tak sme spolu s ním naliezli do najhustejšej húštiny, ktorou som sa kedy predieral. Šípové kríky pred nami vyrastali hádam na počkanie, tlačili sa nám do cesty, driapali, ovíjali sa okolo nôh a rúk, snažili sa nás zhltnúť. Bola to nezabudnuteľná cesta.
Pri chate Slopy chodník zatáča vpravo, vchádza do lesa a začína prudšie stúpať. Zatiaľ nie priveľa, len o pár centimetrov, ani krok nespomalí, len dych o kúsoček prehĺbi, na čelo vytlačí prvú drobnú kvapku potu. Vstúpili sme do Považského Inovca, vnárame sa do hôr, putujeme proti toku času. Azúrovomodrý deň sa mení na tmavomodrú hlbinu, roky plynú ako prudká riava, ich prúd ma strháva, unáša hlbšie a hlbšie, až ma vyplaví na plošine Púsť.
Polovica 17. storočia, uprostred lesov je učupený nanovo – barokovo prestavaný kostolík a pustovňa. Rozvaliny kostola sv. Juraja obnovila už v minulom storočí renesančná prestavba, po tejto pribudla škola, budúcich cirkevných hodnostárov v nej vyučujú pustovníci. Na jej mieste sa omnoho neskôr objaví lovecký letohrádok a horáreň. Späť v čase, 13. storočie. V neďalekých lesoch končí takmer 300 rokov trvajúca ťažba železných rúd, stredoveké osady Dehchyche a Belhozth sa pomaly vyľudňujú, románska rotunda v lokalite Borko začína chradnúť. Ďalší skok. Na lokalite sa v 9. storočí, v období veľkomoravskej ríše, rozkladá opevnený dvorec, spolu s ním z hmly času vystupuje starobylý kostolík. Tvoria dôležitý bod na ceste Považským Inovcom k ďalším mocenským centrám na Kostolci nad Ducovým či Bojnej – Valoch. Sú nepriamym pokračovaním dávneho osídlenia miesta, z čias staršej doby kamennej.
Stojím uprostred lúky Púsť, je doobedie 6. januára roku 2020, Trojkráľový pondelok, nohami pevne stojím na tvrdej, zmrznutej zemi. Počas zopár sekúnd okolo mňa preletel dlhý zástup storočí, množstvo príbehov a osudov. Zdvihnem zrak k blankytnej oblohe, v lúčoch slnka zazriem zlatý záblesk slávy tohto miesta. Rozhliadnem sa dookola. Naľavo sa v lesoch zdvíha hrebeň hôr, napravo sa otvára pohľad do podhoria. Za chrbtom vychádzajú z lesa ďalší členovia dnešnej výpravy, vpredu vykúka veža kostolíka, Jurka. Na drevenej vstupnej bráne čítam verš Iskoni bě slovo… (Na počiatku bolo slovo…), prvú vetu preloženú Konštantínom do staroslovienčiny. Proglas, Predslov, Predspev. Je čas na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si, nabrať fyzické aj duševné sily. Toto miesto je k tomu predurčené.
A tak obdivujeme strohú krásu románskej rotundy, či pustovňu, skromný prístavok pre asketických pustovníkov. Ticho miesta narúšajú naše rozhovory a návraty k Vianociam, ochutnávanie sviatočných dobrôt. Nekonzumujem, vybehnem si radšej hore na priľahlú vyvýšeninu, hrebeň Kozieho chrbta, k barokovému súsošiu Kalvárie. Do sôch z pieskovca sa hlboko zahryzol nenásytný zub času, ešte viac tak zvýrazňuje nenapodobiteľnú atmosféru utrpenia. Krásne dielo v krásnom prostredí, z miesta je navyše pravdepodobne najkrajší pohľad na priľahlý areál. Oplatí sa venovať minútku na výstup a následné vydýchanie, naozaj to stojí za to.
Pridlhé vystávanie však dnes nie je možné, napriek peknému slnečnému počasiu je celý deň pod nulou, chlad sa potichučky vkráda pod vetrovky, do rukavíc aj topánok. Treba opäť rozprúdiť krv v tele, rozhýbať tuhnúce kĺby, rozpohybovať končatiny. Najskôr kúštik dole kopcom, potom zas hore. Čaká nás najťažšie (a jediné) stúpanie dnešného dňa. Musíme sa dostať na Trhovičnú lúku. Najťažšie však nemusí nutne znamenať ťažké, dnešný výlet je ladený do pohody, len po sviatkoch rozhýbať zlenivené telá (poniektorí, viacerí boli počas sviatkov v plnom nasadení, nabehali 100 vianočných kilometrov) a trochu sa prejsť.
Pri stúpaní na hrebeň nás čaká veľké prekvapenie. Kráčame po snehu! Túto zimu skutočne neobvyklý zážitok, o to viac si ho vychutnávame. Nie sú to síce žiadne záveje, len pár milimetrov, ale na zlepšenie nálady to bohato stačí. Hneď sa lepšie šliape, cítime sa o pár gramov ľahší, omnoho silnejší. Dnes zatiaľ vychádza všetko podľa plánu, možno aj o kúsok lepšie.
Hádam sme sa ani nestihli zadýchať či spotiť a stojíme na Trhovičnej lúke pod vrcholom Gajda, mieste kadiaľ cez hrebeň Považského Inovca prechádzala dávna obchodná cesta (tá na Kostolec). Dnes ju nebudeme kopírovať, naše ďalšie kroky povedú ďalej po hrebeni. Obídeme Gajdu, presunieme sa do jej sedla, odkiaľ pár minút bokom ležia Visiace skaly, náš ďalší cieľ.
Takto na papieri to vyzerá ľahko a v skutočnosti to aj také je. Pohybujeme sa takmer po rovine, stačí len sledovať prešliapanú stopu. Pár desiatok metrov vedľa nás sa v lese mihne párik srniek, vyrušili sme ich pri oddychu. Ale to sa už vynárame na čistinku, lúčny vrchol Visiacich skál. Dnes to máme aj s výhľadmi. Vpravo v diaľke obdivujeme hrebeň Malých Karpát, vľavo rozoznávame známe vrcholy Zobor, Žibrica či Veľký Tríbeč, hneď začíname premýšľať nad ďalšími plánmi. Popritom ale ešte musíme skonzumovať pár zvyškov od sviatočného stola a odľahčiť batohy. Dnes je prvá väčšia akcia v novom roku, patrí sa vystreliť do vzduchu korkovú zátku a nechať do pohárov plynúť bublinky.
Všetko najlepšie do roku 2020 pre celý MKCK, všetkým jeho priateľom a ich blízkym!
Na krásnom mieste je treba chvíľu pobudnúť, vychutnať jeho atmosféru, uložiť ju do buniek, zakódovať do DNA. Keď niekedy v budúcnosti príde ťažká chvíľa, keď človeka obklopia starosti či problémy, práve tieto pocity pomôžu pretrhnúť chmúrne okamžiky, vpustia žiarivý lúč slnka do duše, vôňu čerstvého vzduchu do pľúc, spev ranného lesa do mysle. Stačí sa len zastaviť, stíšiť, otvoriť myseľ a nechať pôsobiť okolie. Stromy, vločky snehu, skaly, kríž na vrchole aj pod ním. Spev vtákov, šuchot zveri v húštine, šum vetra. Chuť lúčov slnka, kvapiek vlahy. Vôňu krajiny.
Panuje pohoda, slniečko hreje, rozhovory plynú, tuším by sme zostali aj dlhšie. Spoza malokarpatských hrebeňov sa plíživo vkráda večer, z lesa sa ozýva brechanie srnca či štekanie líšky. Pod skalami prebieha črieda diviakov. Na oblohe sa objavujú prvé jasné hviezdy, chlad sa tíško vkráda pod vrstvy oblečenia, oči zastiera spánok. Preč s takýmito predstavami, nocovať v zimnej prírode sa nechystáme, nie sme na to vybavení (ani pripravení), radšej pôjdeme.
Odchóóód! Skupina sa pomaly dáva do pohybu, had turistov sa kľukatí po červenej značke. Tentokrát ešte príliš nenarastie, pôjdeme len pár desiatok metrov, na Krahulčie vrchy, tam si opäť urobíme krátku odbočku a zastávku. Len pár krokov odtiaľ, na vrchole Sokolích skál, sa nachádza zaujímavé miesto. Dnes ho neobídeme, na chvíľku sa pristavíme. Kráčame opatrne, zmrznutá pôda pod snehom sa môže šmýkať, úzky chodníček sa kľukatí po hrebeni, vpravo by bolo kam padať. Bralo, po ktorom sa pohybujeme, je horolezeckým cvičným terénom, známe sa stalo vďaka svojmu častému návštevníkovi. K jeho pamätníku práve smerujeme.
Vlado Plulík, piešťanský rodák, jeden z najlepších slovenských horolezcov. Zimný aj letný sólo prechod hrebeňa Vysokých Tatier, Mount Everest, Hidden Peak (Gašerbrum I.), množstvo ťažkých výstupov či prvovýstupov v rôznych častiach sveta. A osudová hora Broad Peak, od júna 2008 miesto jeho večného odpočinku. To sú len niektoré míľniky, štíty i pohoria, na ktorých zanechal nezmazateľný odtlačok svojej osobnosti. Jeho rodina a priatelia mu vybudovali práve tu, na vrchole Sokolích skál pamätný kútik, miesto, kde sa môže okoloidúci pútnik pristaviť, zamyslieť a pripomenúť si nielen Vlada, ale aj ostatných milovníkov hôr, ktorí snívajú večný sen o milovanom prostredí. Na stromoch visia tibetské modlitebné vlajočky, symboly elementov planéty Zem. Červená (oheň), zelená (drevo), žltá (zem), modrá (voda), biela (kov). Pod nimi je navŕšená kamenná pyramída, vedľa na skale pamätná doska. A lavička, priestor na rozjímanie a opájanie sa krásnym výhľadom na priľahlý hrebeň a široké okolie.
Pôvodne sme plánovali zísť ešte o kúsok nižšie, k jaskyni v bralách, ale na šmykľavom teréne radšej neriskujeme, vrátime sa niekedy inokedy, hneď aj plánujeme možné trasy. Ideme teda späť na hlavný hrebeň, už nás čaká len nekonečný pochod lesom. Až teraz had turistov narastá, kľukatí sa a naťahuje na dlhšiu vzdialenosť. Niekto pri rozhovore pridá do kroku, iný zas trochu spomalí. Nevadí to, nie je sa kam ponáhľať ani zablúdiť, treba len klásť nohu pred nohu a užívať si pekný deň. Cesta ide takmer po rovine, len občas kúsok klesne, kúsok vystúpa.
Posledný krátky oddych a posilnenie si doprajeme na Malom Krahulčom vrchu. Kúsok za ním už budeme rozmýšľať nad zostupovou trasou, možností na návrat do civilizácie je totiž viac. Nakoniec volíme prvú možnú ústupovú cestu z hrebeňa, po lesnej asfaltke okolo bývalého muničného skladu. Na odbočke sa lúčime s Vojtom, ten pokračuje na Havran a k autu v Radošine. My najskôr nastúpame pár výškových metrov a potom sa už spúšťame dole do doliny. Ešte v lese míňame kríž, pripomienku tragickej udalosti dávnej zimy. Lesná cesta sa mení na lesnú asfaltku, ktorá klesá nižšie a nižšie. Po pravej strane míňame bývalý vojenský priestor a po krátkom pochode sa blížime k prvým stavbám.
Sme pri bývalom Duranovom mlyne pri potoku Striebornica, civilizácia je na dohľad. A dotyk s ňou zažívame už za pár minút. Po ceste začínajú premávať prvé autá, robia nám neželanú spoločnosť až pokým neprídeme do Moravian. Predtým však ešte prejdeme okolo jazera Striebornica, o kúsok ďalej vľavo míňame rozsiahle polia, nálezisko slávnej Moravianskej Venuše (ktovie koľko podobných ešte leží v hĺbke pod povrchom). Našťastie netrvá dlho a stojíme pred pohostinstvom Gazdovský dvor, miestom predpokladaného ukončenia výletu. Poniektorí sa rozhodnú hneď pokračovať peši do Piešťan, poniektorí majú chuť na kávu a nejaký nápoj. Šoférom sľubujem odvoz k autám, bohužiaľ vďaka nepochopeniu z mojej strany (nechávam Martina pridlho čakať v pohotovosti) sa väčšina rozhodne do Piešťan pokračovať peši – moja chyba, ešte raz sa všetkým ospravedlňujem.
A to je úplny koniec peknej prechádzky s (možno trochu) rozpačitým koncom. Po dlhšej dobe sme navštívili oblasť, kam naše kroky až tak často nemieria, navštívili zaujímavé miesta, užili si trochu snehu, prešli pár kilometrov na čerstvom vzduchu a dobre si oddýchli. Opäť jeden krásny deň v príjemnej spoločnosti turistov a turistiek:
Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Ilavská, Milka Poláková, Katka Roháčková, Marta Karliková, Božena Golierová, Jozef a Editka Antaloví, Ľuboš a Milka Kraicoví, Miloš a Veronika Miklošovičoví, Rasťo Mocko s dcérou Evou a jej kamarátkou, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Jozef Baránek, Jozef Lukačovič, Peter Kašpar, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a
Juro Golier
Skoré pracovné ráno, utorok, opäť zvoní budík. Dnes bohužiaľ nevstávam na turistiku, dnes už musím do práce. Vo svaloch stehien, úponoch kĺbov, šľachách i duši pália včerajšie kilometre. Je to príjemná pripomienka skvelého dňa, dúfam, že to tak skoro nerozchodím, že ma tieto pocity budú ešte dlho držať v úzkom kontakte s pekným výletom a krásnym dňom. Myšlienky sa opäť rozbiehajú. „Za horizontom / na miestach, kde sme žili… “. Nech len blúdia, nech ma občas prenesú do sveta lákadiel a zázrakov. Vďaka za inšpiráciu David Gilmour a Polly Samson, „… nech voda plynie v nekonečnej rieke, odjakživa a naveky.“
P.S.
Musím uviesť na pravú mieru niekoľko (hudobných) skutočností, ktoré sa môžu zdať čitateľovi tohto textu jednoznačnými. Mohol by usúdiť, že som klasický pinkfloyďák, nekritický obdivovateľ a priaznivec skupiny. Vzhľadom na môj rok výroby je zrejmé, že som sa s kapelou stretol a určitú dobu som ju aj (viac, či menej intenzívne) počúval. Ulietaval som (samozrejme) hlavne na dvojalbume The Wall, čo je vzhľadom na rok jeho vydania (1979) samozrejmé – teenager nemal v tej dobe šancu uniknúť. Dokonca som ho vlastnoručne kompletne preložil, nemám to bohužiaľ ako dokázať, rukopis je nenávratne stratený. Inak som počúval (ako veľa mojich kamarátov) hlavne albumy Wish You Were Here, Dark Side of the Moon, Animals, Ummagumma, Atom Heart Mother, ich novšia tvorba ma vždy nechávala viacmenej chladným. Výnimkou je skladba High Hopes, ktorá má bližšie nepopísateľnú atmosféru (aj keď z videa beriem len zopár sekundových úsekov). A keď sa v pondelok ráno ozvala z rádia Antena Rock … inšpirácia bola na svete.
