18.1.2020
Akcie sa za MKCK zúčastnili:
Milan Babišík, Ján Budoš, Ľuboš Kraic, Milka Kraicová, Igor Naništa, Pavol Herceg, Miroslav Šuga, Vlado Trajlinek, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Ján Ščibravý, Božka Ilavská a Jozef Baránek.
Ako hostia: Pavol Rapant, Miloš Miklošovič, Vojto Galbavý, Jozef a Eva Morvayoví, Stano Macejka, Milan Liška a P. Kašpar.
Doprava do miesta štartu na Zochovej chate býva rôzna. Dnes väčšina zvolila možnosť prísť autom. Tu sa „všetci“ stretávame na parkovisku pred Zoškou krátko pred 9 hodinou. Po zvítaní a pozdravoch dobre padne malé občerstvenie (Milanove koláčiky, Milošova pálenka, Igorove ríbezľové). Pár štartových fotiek a vyrážame na trasu. Počasie je konečne zimné. Snehu nie je veľa. Sem tam pod stromami iba poprašok z inovate. Naša cesta vedie okolo chatovej osady až k Huncokárskemu cintorínu.
Huncokári boli prisťahovalci z nemecky hovoriacich krajín, ktorí prišli na naše územie na pozvanie zemepánov. Ich pomenovanie vzniklo skomolením nemeckého slova Die Holzhacker (drevorubač). Huncokári až do polovice 20. storočia bývali na horských samotách v izolovanom prostredí, preto sa ich kultúra, reč, zvyky a ostatné aspekty života akoby zakonzervovali v karpatských lesoch. Rodiny huncokárov bývali na samotách priamo v lese.
Zimné huncokárske hody či slávnosti sa tradične konajú na sv. Vincenta. Organizuje ich Penzión Huncokár v Modre – Piesku („Zochova chata“).
Odtiaľ sa dostávame na hlavnú cestu poprášenú tenkou vrstvou snehu a preto je potrebné šliapať dosť opatrne. Po cca 1 hod šliapania po modrej značke prídeme na „občerstvovačku“ na Hubálovej. Sú tu stolíky aj lavičky, ktoré hneď obsadíme.
Tuto časť trasy poznáme aj zo sedla bicykla, keď sme tadiaľto viedli pár ročníkov trasy Karpaty tour. Cyklochodník trasy 2004 nás asi po kilometri privedie na rázcestie.
Pokračujeme vpravo lesnou cestou do kopca až ku trampskému zrubu ukrytému pod skalou. Je tu pekné okolie a dobré miesto na krátky oddych a občerstvenie. Medzi tým fotíme a debatujeme o všeličom možnom i nemožnom.
Čoskoro bude ČS a tak príde čas aj na debaty o akciách plánovaných v r.2020. Modrá značka a Milan Babišík nás bezpečne privedú až na lesnú cestu popod hlavný vrchol Vysokej. Tu sa trocha zapotíme lebo chodník sa prudko dvíha hore k nebu. Po krátkom a výživnom „výšvihu“ sa ocitáme na hrebeni Vysokej. Je to tu ako v rozprávke. Stromy sú obalené hrubou vrstvou inovate, ktorá z nich vytvorila prapodivné čudá. Chodník nás privedie spoľahlivo až ku vrcholovému krížu (754 m.n.m.). Tu si urobíme pár vrcholových fotiek s krížom a presunieme sa pár metrov nižšie k pietnemu miestu v skale. Spomienka, minúta ticha a modlitba venovaná Ondrejovi nás na chvíľku stíšia.
Atmosféra tejto chvíle nás donúti sa zamyslieť nad krátkosťou života a „istotou „smrteľnosti…Ondrej česť tvojej pamiatke.
Z vrcholu Vysokej za priaznivého počasia bývajú krásne panoramatické pohľady na malokarpatský reliéf ako aj na blízke či vzdialenejšie vrchy. Pohľad z hora stojí za TO úsilie a námahu sa sem „vyštverať“. No dnes sú výhľady nič-moc, no kompenzuje to vynikajúca práca dedka Mrázika.
Za takýchto zimných podmienok treba pri zostupe dole smerom na Vývrat po modrej značke, (ale aj opačným smerom) dbať na dobrú obuv. Dobré je mať zo sebou „mačky“ a vhodnú zimnú turistickú vystroj. Čo sme tento raz väčšina „podcenili“, okrem vzornej „mačkovej“ výstroje Mira, Paľa, Božky, Danky,…
Videli sme, že slabý poprašok snehu dokáže cestu dole poriadne skomplikovať. Ak sa nechce človek pri zostupe prizabiť, alebo si niečo zlomiť pomôže ceste dole už len „jazda“ po zadku. Po cca 20 min. zostupe „príšmykom vpred“ sme ale všetci úspešne dole na rázcestí pod hrebenom Vysokej. Ideme už peknou lesnou cestou späť na Hubálovú. Odtiaľ po červenej značke na Čermákovú luku.
Časť skupiny volí spiatočnú cestu tak, ako sme ráno prišli po CESTE. Možno je to o pár metrov kratší variant návratu do miesta štartu, ale z pohľadu krás a výhľadov sa nedá porovnať s trasou cez Čermáčku.
Čarodejka pani ZIMA nám po trase cez les aj tu ponúka nádherné SNEŽNÉ DIVADLO. STROMY, ktoré pamätajú ČASY dávno minulé, TAM len TICHO STOJA a HRDO strážia TAJOMSTVO MALOKARPATSKÉHO LESA.
Kúsok za lúkou na Čermáčke začína pomaly svetla ubúdať. Obloha šedne a na KRAJINU PADÁ večer… Nohy oťažievajú a hlavy turistov(-iek) prepínajú do automatického režimu šliapania. Náš cieľ 30 000 krokov (v prepočte cca 20 km) sa napĺňa na asfaltke blízko pred penzionom Huncokár.
Majú „narváno“ ako by povedali bratia Česi. Časť partie nájde voľné miesta a zvyšok pokračujeme dole na Furmanskú krčmu.
Po večeri a doplnení stratených tekutín opúšťame teplé miesta na chate. Nastáva čas LÚČENIA A SPRIADANIA PLÁNOV NA BUDÚCI VÍKEND.
Na KRAJINU TICHO PADÁ VEČER a tiež SNEH S DAŽĎOM… Romantika dnešného dňa sa končí a zostáva ešte povinný NÁVRAT DOMOV.
Na záver chcem poďakovať všetkým účastníkom akcie za to, že si „hojnou“ účasťou prišli uctiť pamiatku Ondreja Stríža ( 23.1.2014).
Ondrej, budeme na teba v dobrom spomínať. Tiež na dobrú náladu na akciách udržiavať. Tak ako si sa aj Ty o to vždy snažil.
Igor Naništa
