Medzinárodný zimný zraz Rýmařov
Sudetami peši i na bežkách
30.1. – 2.2.2020
Nedeľná cesta z Trnavy do podhoria Malých Karpát sa pod kolesami auta odvíja len pomaly. Kvapky dažďa sa roztekajú po čelnom skle, rozpíjajú pohľad na hnedo-zelenú siluetu hôr. Pred očami občas prebehne stierač, na chvíľu odkryje ich zachmúrenú náladu, smutný pohľad na zimné horstvo.
Konečne som doma, vybaľujem batožinu, večeriam, oddychujem v horúcej vani. Únava z cesty či posledných dní na mňa doliehajú hlbšie ako som čakal, na pár minút sa idem natiahnuť. Oči sa pomaly privierajú, na plátne viečok sa rýchlo odvíja film. Je začiatok septembra, náhle prichádza nečakaný impulz.
september 2019, čo tomu predchádzalo
Zimný zraz sa opäť neorganizuje na Slovensku, ale na severnej Morave, v Sliezsku, v Rýmařove. Výjazd pravidelných účastníkov sa komplikuje, treba jednať čo najrýchlejšie, zostalo už len pár dní na zaslanie prihlášky, ubytovanie sa rýchlo míňa, musí sa navyše zháňať čo najbližšie k centru (tam je len veľmi málo lôžok), volá mi Paľo – nezistím záujem?
Záblesk, okamžité rozhodnutie. Pôjdem aj ja. Vtedy to ešte tuší málokto…
S myšlienkou znova niekedy opáčiť bežky sa pohrávam už dlhší čas. Áno, viem, v poslednej dobe sa správam trochu nezvyčajne, ale týmto rozhodnutím vyrážam dych viacerým kamarátom. Hlavne tým, ktorí poznajú môj príbeh úspešného bežca na lyžiach.
Je to už naozaj veľmi dávno, odhadujem tak dvadsaťpäť rokov, vtedy ešte býval sneh aj u nás, na Inovci. Zima v tom roku bola krásna, biela, mrazivá. Lákala vyraziť na potulky každého, skúseného turistu aj úplného začiatočníka. A tak sme sa dohodli, že sa vyberieme vyvetrať lyže. Ja, amatér, prvý raz v živote (bežky, zjazdovky som pred rokmi preháňal) a dvaja skúsení harcovníci – Vlado a Stano. Pôjdeme len z Bezovca do Moravian, má snežiť (rozprávka), nebudeme čakať na víkend (dovolenka), bude pekne. Bolo. Ale…
Snežiť začalo až neskôr poobede. Na Veselých vŕškoch bol podklad vyfúkaný, tvrdý, premrznutý, rýchly, kde – tu zo snehovej škrupinky trčal kameň. Borci trasu zvládali, ale ja som sa nevedel udržať na nohách. Každých pár metrov sa lyže rozbehli, pluhovať som nevedel, brzdiť nedokázal. Hneď som ležal na zemi, väčšinou priamo na zadku, dosť často som pri tom trafil kameň. Kostrč nevydržala, kostrč praskla…
Potom začalo konečne snežiť. Balzam na dušu aj ubolené telo. Z neba sa pomaly spúšťali veľké snehové vločky, viseli vo vzduchu, ako nadýchané páperie prikrývali okolie aj pohybujúcich sa lyžiarov. Snehová rozprávka, báseň o zimnej krajine, óda na lyže. Bielou pláňou aj zvážnicou v lese sa tiahla naša čerstvo prejdená stopa, pomaly ju zahládzali jemné chumáčiky…
To bolo doteraz jediný krát, keď som pokúšal osud na bežkách. Ešte veľa mesiacov (rokov) mi tento odvážny nápad pripomínala bolesť vystreľujúca zo sedacej časti (teda riti) do celého chrbta. Návaly postupne slabli, odhodlanie na zopakovanie zážitku rástlo. Ešte to niekedy vyskúšam…
Teraz! Tak poďme na to. Píšem mail, zisťujem záujem, zabezpečujem ubytovanie, za chvíľu je všetko hotové. Nakoniec máme trinásť záujemcov, dvaja sme úplní nováčikovia, dvaja len mierne pokročilí, ostatných nerátam, to sú profíci. V tejto skupine určite nejaký program vymyslíme, zraz si užijeme. Len si ešte musím kúpiť výstroj.
Radím sa s odborníkmi, každý hovorí niečo iné. Koho mám počúvať? Značky, hrany – hrany nie, šupiny, tulenie pásy, do Kremnice – nie tam sú drahí, požičať si – nekupovať… záľaha informácií sa valí zo všetkých strán. Čomu veriť, kam sa obrátiť, čo si vybrať? Nakoniec si za svoj beriem Jančiho návrh. V zime je takmer stále na bežkách (pokiaľ nebehá na bicykli), Orava, Spiš, Javorníky, Malé Karpaty, kde sa len objaví fliačik snehu, zjaví sa aj on. Objednávam podľa jeho výberu.
Výstroj mám týždeň pred odchodom konečne doma (aj lyžiarky sadli), som pripravený vyraziť do boja. Podľa očakávania sa odhlasujú prví účastníci, situácia im nedovoľuje odchod, hlásia sa však náhradníci. A tak zostávam v bežkárskej partii nakoniec jediný nováčik, všetci ostatní sú skúsení borci. Načo tam ja vôbec idem, čo tam budem robiť? V lepšom prípade budem všetkých len zdržovať, v horšom… Nie nič horšie nebude, zaháňam chmúrne myšlienky.
Nakoniec sa na poslednú chvíľu prihlási aj Fero, sme tak aspoň dvaja menej (vôbec) skúsení. Plus dvaja pešiaci. Vo štvorici niečo nakoniec vymyslíme, doma (v krčme) len tak sedieť nebudeme.
30.1.2020, štvrtok, deň prvý – príjazd
Deň D, dnes odchádzame. Takmer do poslednej chvíle nie je úplne jasné kto s kým, viem však, že všetko sa nakoniec zariadi, nikto nezostane doma, každého odvezieme naspäť. Som životný optimista (raz si kvôli tomu určite nabijem hubu).
Všetky naše autá sa stretávajú na stanici v Piešťanoch, Vlado a Paľo prišli vlakom, dohadujeme sa ako ďalej. Máme celý deň pred sebou, tak sa patrí začať kultúrne – U Vrabca. Nefajčiari radšej mrznú vonku, dym vo vnútri (či skôr nikotínovo-dechtová vôňa) sa dá krájať. Ale aspoň určujeme nasledujúci postup. Ďalšia zastávka – benzínka pred Drietomou, tam sa dáme dokopy.
Moderné benzínky sú fajn miesto, človek tu tekutiny doplní aj odloží. Táto je navyše výborne zásobená, aspoň si je čo obzerať. Aj kávu robia nadštandardne dobrú. Odtiaľto pôjdeme do Olomouca, tam si doprajeme dlhší oddych. Predtým ale ešte robíme dve neplánované kratšie zastávky na pumpách, predsa len sme už starší páni (vekom, nie duchom).
Konečne parkujeme v centre Olomouca, učíme sa obsluhovať automat na parkovacie lístky, za chvíľu sme však pripravení vyraziť. Ja to tu vôbec nepoznám, ale niektorí sa tvária sebaisto. Vyrážame do ulíc. Cez zaujímavý, pokrútený podchod, galériu graffiti či skôr street artu sa dostávame ku kostolu sv. Michala. Vstupujeme. Zvonku som tak veľký priestor nečakal. Samotná chrámová loď sa rekonštruuje, jej mohutná baroková nádhera je tak ukrytá za lešením, sprístupnená je však krížová cesta okolo rajského dvora bývalého kláštora. Sochy, obrazy, oltáre, klenby. Z každého štvorcového milimetra priestoru dýcha neopakovateľná atmosféra, ukľudňuje dušu, spomaľuje čas. Cirkevné stavby sú naozaj magické miesta, kombinácia ľudského umu a remesla, jeho ducha. Bez ohľadu na náboženské vyznanie či cítenie do nich človek vstupuje rozorvaný a prázdny, vzchádza však očistený a obohatený.
Plní zážitkov a pocitov pokračujeme na radničné námestie. Sme v historickom jadre mesta, každý kameň, každý dom tu má svoju históriu. V tomto dome pôsobil Gustav Mahler. Ideme hneď vedľa do príjemnej reštaurácie s dobrou kuchyňou a výborným pivom. Ceny sú veľmi prijateľné, obohatili sme tak aj svoje telo, sme pripravení pokračovať.
Najskôr sa však musíme dať všetci dokopy, Olomouc je veľké mesto, roztratili sme sa. Konečne môžeme pokračovať, autá štartujú, vyrážame. Cesta nás ale aj tak rozdeľuje. Plné križovatky, pumpy, navigácia. Mňa posiela za Šternberkom doprava. Krásna cesta neviem ani ktorej kategórie sa vinie hlbšie do hôr, stúpa, nie je frekventovaná. Po chvíli pochopím prečo… Je tu krásne, s Marošom si predstavujeme výlet na bicykli po kľudnej letnej trase, výhľady na zelené lesy aj dovnútra hlbokých dolín. Podmienky sa ale náhle menia, do kelu!
Cesta zbelela, vlastne to nie je ani cesta, len ujazdený sneh, neposypaný, táto spojka sa v zime vôbec neudržiava. No čo už, ideme. Za celú dobu stretneme len dve autá, domáci to pravdepodobne dobre poznajú, obchádzajú to dookola. My cudzinci sa kocháme, teda aspoň moji spolujazdci, ja radšej visím očami na ceste. Pár ľudí na svahu vpravo trénuje snowkiting (teraz sa robím múdry, ale naštudoval som si to až neskôr – lyžujú zavesení na šarkanovi, ide to aj hore kopcom), krajina je tu naozaj malebná.
Nič netrvá večne, ani snehová cesta. Opúšťame biele kráľovstvo, snehová pokrývka na poliach však zostáva. Lyže teda nevezieme zbytočne, snáď sa na nich šmykneme. Tabuľka RÝMAŘOV ohlasuje, že sme takmer v cieli. Ostatné autá nešli skratkou, sú už na mieste. Naši tak medzitým vybavili všetko potrebné, my ešte rýchlo vykúpime posledné lístky na dopravu na trasy (pešie aj lyžiarske). Sme zaregistrovaní, deň sa pomaly chystá prejsť do večera, najvyšší čas sa ubytovať. Ja ešte skočím zaviesť kamarátov z KST, prídem o chvíľku neskôr. Adresu nášho ubytovania mám, GPS-ko ma zavedie. Ideme spolu dve autá, stačí sa držať zadných svetiel. Cesta je pokrútená, samé esíčko. Ale je to len kúsok a stojíme, chalani vystupujú, ich auto zostáva, ja ihneď vyrážam naspäť, večer už pokročil.
Púšťam GPS, volím cieľ v Dolní Moravici, otáčam sa. Za chvíľu som naspäť v Rýmařove, už len trafiť výpadovku. „Odboč vpravo, potom hneď vľavo. Otoč sa, keď to bude možné, po sto metroch odboč vľavo.“, príkazy sa na mňa hrnú ako príboj. Lidl, námestie, autobusová stanica, idem tu hádam tretí raz, asi som niekde zle odbočil. Konečne je tu sídlisko, koniec mesta, snáď už mám správny smer. Tie cesty tu majú dobre pokrútené, samé esíčka, aj tam kde som viezol chalanov to bolo takto kľukaté. Rešovské vodopády, aj reklama na ne je všade, asi tam bude pekne. Neviem, je tma, snažím sa len vyhnúť protiidúcim autám, nezbehnúť do priekopy. Po sto metroch odboč vpravo. Sem? Veď je to celé zasnežené, že by ma čakala rovnaká spojka ako poobede? To bude jazda, ešte že mám požičané auto, moja Fabina by tu veľmi skoro našla svoje limity.
Ale nachádza ich tiež štvorkolka. Najskôr ignorujem koniec vyjazdených koľají s otočkou späť a pokračujem ešte pár metrov ďalej. Potom mi nejaká vyššia moc velí neblbnúť, zastaviť sa a otočiť. Nebudem predsa v noci skúšať preraziť záveje, lepšie bude ísť na hlavnú cestu a obísť to dookola. Začínam cúvať, spätná kamera je špinavá, nič v nej nevidím, v späťákoch len bielu planinu… žuch! A som mimo cesty. Jedným kolesom, auto ukáž sa! Zaraďujem pohyb vpred a… tak sme došli, stará mama!
Motor hučí, ľavé koleso nemá záber, krúti sa naprázdno, to som si zavaril! Neviem kde som, neviem kam mám ísť, je tma, odtiaľto sa nevyhrabem. Ešte že nemám vybitý telefón (veľa mu však nechýba), rýchlo volám Tónovi. „Zapadol som, môžete mi prísť pomôcť? Kde si? Neviem…“ Musím to zistiť, zavolám naspäť. Našťastie je neďaleko dom, svieti sa, aj mi otvoria. „Skály, na konci dediny smerom na Horní Město. Budem čakať pri ceste.“. Už idú.
„A jak jste se sem dostal? Vždyť tam je rybník.“ Dokelu, to ma asi otočila prozreteľnosť, ja som videl len bielu rovinu… Chalani sú už tu, plné auto, bude ich treba. Aj tak to zo začiatku nejde. Tono vyťahuje lopatku, odhŕňame, prihŕňame, nič nepomáha. Vyťahuje vrece, pokladá predné koleso. Nepomáha. Nakoniec pod neho podložíme deku, Ľuboš ju pridŕža, chytám záber na koleso, po milimetri sa vyhrabávam. Vencerèmos! Auto je zachránené, ja tiež. Môžeme sa vrátiť domov, ešte predtým sa ale krátko zastavíme v Rýmařove na otvorení, stres opadáva až tu.
Po ceste mi Ľuboš ukazuje, že som sa vrátil do obce z ktorej som pôvodne vychádzal. Má pravdu, v noci a pomotaný z Rýmařova som si to vôbec neuvedomil. Preto mi boli zákruty tak povedomé, preto tie vodopády. Bezhlavo som veril navigácií, hlavu mám asi len na okrasu (aj to nie). Našťastie som z tej šlamastiky vonku, nabudúce budem (možno) múdrejší.
Konečne som ubytovaný aj ja, konečne zo mňa padá aj posledná štipka nervozity, môžem si sadnúť, dať pivo aj za kalíšok ostrejšieho. Potrebujem to. Ešte sa zastavia priatelia z Valmezu, pokecáme, bzučí to tam chvíľu ako v úli, ale potom sa atmosféra ukľudní a večer ukončíme v úzkom kruhu. Škótskou whisky zahajujeme prípravu na brexit. A nočný odpočinok. Zajtrajšok už budeme tráviť v prírode, nemôžeme plytvať silami.
Na záver krátky dodatok. Keď po návrate domov hovorím Martinovi, že som našiel limity jeho auta vysmeje ma. Našiel som vraj len svoje. Vedľa volantu je gombík, vyraďuje asistenčné systémy, stačilo len zmačknúť, auto by sa bez problémov vyhrabalo samo. Nuž, neviem…
31.1.2020, piatok, deň druhý – peši na Sfingu
Vstávame po častiach, kto ako včera večer ukončil, také má dnes ráno plány. Vlado a Paľo sú hore veľmi skoro, berú bežky a idú do Rýmařova, potom na Ovčárnu a Červenohorské sedlo. Dlhá trasa, potrebujú celý deň. Ostatní bežkári tiež niečo vymýšľajú, nepoznám to tu, ale určite si užijú. A my ostatní? Môžeme sa váľať najdlhšie, nemáme pevný plán, dnes dáme len ľahkú prechádzku. Môj debut sa tak o deň odkladá.
Oproti včerajšiemu poobediu leží na okolitých lúkach akosi pomenej snehu. A keď sa auto priblíži k Rýmařovu krajina sa halí do jemnej hmly, popŕcha. Naozaj zimný zraz, ako bude zajtra, čo budeme robiť dnes? Na plánovanú túru určite nepôjdeme, nájdeme si niečo bližšie.
Auto nechávame na veľkom parkovisku pri obchode, peši sa púšťame spoznávať mesto. Niekde by tam mala byť Flemmichova zahrada, odtiaľ majú vyrážať všetky trasy, tam nám hádam niekto poradí. Miestne zaujímavosti sú relatívne dobre značené, náš smer je na križovatkách dobre čitateľný, prechádzame obytnými časťami mesta. Konečne sme na mieste určenia, je to vlastne športový areál, somárska lúčka na lyžovanie, vidieť snehové delo. Spod prístrešku (stále popŕcha) vykuknú dve panie, sú tu kvôli autobusu na trasu, veľa informácií pre turistov však poskytnúť nevedia, odporučia nám ale návštevu informačného centra a ukážu k nemu cestu.
Kvapky vody sa pomaly preguľujú na povrchu nepremokavých vetroviek, je stále sychravo, najlepšie sa schovať niekde do tepla. Krčmy sú ešte zavreté, pomôže aj infocentrum. A navyše nám ochotný personál aj vytipuje možné turistické ciele. Dáme kávu a pivo, potom sa uvidí.
Posedíme len polhodinku, dlhšie sa zdržiavať nebudeme, to by prišla aj druhá runda, radšej zaplatíme, ideme. Vychádzame do úplne zmeneného sveta. Hmla sa rozptýlila, neprší, miestami dokonca nesmelo presvitá slnečný lúč. Zrazu je čas aj na rozhliadnutie sa po okolí. Námestie a blízke okolie sú pekné, na domoch je vidieť bývalá sláva a bohatstvo majiteľov, dnes sú už trochu skromnejšie. Zámoček oproti gymnáziu slúži na hospodárske a obchodné účely, škoda, dýcha z neho atmosféra. Nachádzame sa však v Sudetoch, pôvodní obyvatelia už dlhé desaťročia žijú omnoho ďalej na západ…
Osud národnostne zmiešaných oblastí. Ako v papinovom hrnci sa tu naraz varia všetky ingrediencie, odovzdávajú si príchute, vznikajú zvláštne nové výtvory, čarovné, jedinečné, niekedy však nevydarené. A občas musí para z hrnca von, inak hrozí výbuch.
Pokračujeme ďalej, vybrali sme si návštevu Janovického zámku. Je síce zavretý, ale vraj pekný a je odtiaľ na skok do hôr, to nás láka. Prvé kilometre tak šliapeme po asfalte cez obec Edrovice, zvláštny názov. A zvláštne, na prvý pohľad zaujímavé, sú aj niektoré stavby. Samostatný komín uprostred ihriska, priemyselný areál, ktorého bol súčasťou je už zbúraný. Osamelá kaplnka. Jez (viem, je to bohemizmus, ale pekné slovo). Niekde pyšná vila. Zo všetkého dýcha germánsky duch, podobne ako na Spiši, aj osud oblasti je podobný. Sme len ľudia, chyby robíme na oboch stranách barikády, odpúšťame však potom len veľmi ťažko…
Za stromami sa rysujú väčšie budovy, už sa blížime k zámku. Ale veď toto je na prvý pohľad sladovňa. Naozaj, pohľad do mapy potvrdzuje odhad, nachádzal sa tu pivovar. Areál zámku je schátraný, ošumelý, stále však zaujímavý, vyžarujúci do okolia zvláštnu atmosféru.
Smer ďalšieho postupu nám odsúhlasí miestny lesník, pridá aj pár zaujímavých informácií, dnes sme si tuším vybrali dobre. No veď uvidíme. Máme čas, pod prístreškom vybalíme termosky aj malú ploskačku. Od zámku asfaltka trošku stúpa, na bicykloch by sme sa zadýchali, takto na pešo je to však prechádzka. Žltá značka nás potom vyvádza od cesty k lesu, na križovatke čítame zaujímavú povesť o tkadlecovi Pepovi („všechny čtyři živly musí jít se mnou do hrobu“ – prečítajte si, je to vo fotogalérii). Konečne sme v prírode.
Za rampou vedie zasnežená lesná zvážnica, stúpa len veľmi miernulinko. Keď nič iné, objavili sme na zajtra ideálny lyžiarsky terén pre nás začiatočníkov. Nad korunami stromov hučí vietor, ale je pekne, slnečno, teplo. Krásna prechádzka pekným lesom. Myšlienky len voľne poletujú okolo, oddychujem, užívam si pokoj. V lese obdivujeme zaujímavú studničku – hlavu lesníka (alebo je to maskovaný čert?). Priestor sa náhle otvára, stojíme na rozľahlej vrcholovej lúke, objavuje sa krásny výhľad na protiľahlý hrebeň hôr. To chce krátky oddych, vytiahnuť termosky a ploskačku. Takú pohodovú prechádzku som už dlho nezažil, dnes je to za odmenu.
Podľa mapy nás čaká najťažšie stúpanie dňa. Je to pravda. Stúpanie rastie násobne – z približne 1% na odhadom 2,5%. Makačka. Sme za ňu však odmenený neočakávaným prírodným útvarom. Na vrchole kóty Kamenná hora sa nachádza Čertův kámen alebo Čerťák, zvaný aj Sfinga. Z plochej lúky náhle vystupuje skalné bralo, lepšie povedané obrovské kamene ležiace jeden na druhom. Akoby sa deti obra hrali s kamienkami, postavili si pre zábavu vlastného mužíka. Stálo za to sa sem vybrať, na Praděde už bol všelikto (ja nie), kto bol ale na Čerťáku (ja áno!)?
Oblasť má navyše zaujímavú históriu. Poniže sa mala rozkladať obec Ferdinandstahl. Život tu musel byť zaujímavý. Určite tvrdý, hoci miestne hory nepatria k najvyšším. Počasie tu napriek tomu často, hlavne v zime, ukáže svoju odvrátenú tvár. Bola by ale radosť vstávať s pohľadom na okolité hrebene, počúvať šum lesa prerušovaný spevom vtákov, zurčanie zlatonosného potoka.
Nám dnes stačí ku šťastiu biela pláň a neopakovateľné divadlo, ktoré rozohráva slnko a mraky na oblohe. Toto predstavenie nás sprevádza celú cestu až do Rýmařova, ani jedna minútka nie je rovnaká, ani jeden obraz sa neopakuje. Niečo sa pokúšam zvečniť na snímkach, sú však jednorozmerné, ploché, nedokážu zachytiť vôňu čerstvého vzduchu, vŕzganie snehu pod nohami, odraz slnečného lúča na kryštálikoch snehu. Opäť tak otváram srdce, snažím sa spomienku uložiť do hĺbky duše, zakonzervovať okamih v pamäti.
Ďalej sa už budeme pohybovať len podľa GPS a mapy, značkovanú cestu úplne opúšťame. Sledujeme stopy lyží a skútrov, križujeme polia, cesty aj cestičky, prechádzame remízky a vetrolamy, bokom obchádzame Stříbrné Hory, spomínaný Ferdinandov aj Huntavu. Na poli sa dávame do reči s domácim, venčí psíkov, pomôže nás napraviť na cestu priamo do Flemmichovej zahrady, šetríme si zbytočné metre po cestách a asfaltových chodníkoch, sme v objatí prírody takmer do posledných okamžikov.
Bol to perfektný výlet, oddychový, zaujímavý, pokojný. Balzam na dušu a nervy. Príprava na ďalší, už viac hektický deň. Ale ten dnešný ešte stále neskončil, máme toho pred sebou skutočne dosť. Najskôr nás čaká výmena zážitkov za všetky tri dnešné skupiny. Každý z nás prežil pekný deň a odporúča ostatným práve svoj program. Nakoniec však tesne víťazí Ovčárna.
Potom máme na pláne večeru, dnes v našej reštaurácii, hlad je najlepší kuchár. Odtiaľ sa hneď poniektorí ponáhľame do sauny, treba dostať z tela všetko zlé, uvoľniť miesto pre dobré. A tak potom ešte skočíme na jedno čapované. Tam sa však už chystajú veci! Oraváci z Nižnej obsadili takmer celú reštauráciu, majú tam už dve gitary, za chvíľu prichádza harmonikár, začína sa spievať a tancovať. Atmosféra časom strhne naozaj každého, perfektný večer pokračuje až do polnoci.
No a na izbe si potom ešte doprajeme obligátny brexit. Bežia prvé minúty nového dňa, dnes nás (hlavne mňa) čaká veľká výzva, poďme radšej rýchlo do postele.
1.2.2020, sobota, deň tretí – konečne na bežky
Budíček. Tak akurát, nie tak skoro ako včera. Dnes máme viac času, autobus by nás mal naložiť kúsok od chaty, netreba sa trepať do Rýmařova. A tak si doprajeme bohaté raňajky (energiu bude treba), kávu (kofeín povzbudí) a čaj (nech je čo potiť). Odchod.
Na zastávke už čaká kopa ľudí, o chvíľu však odchádzajú, linkový autobus dnes nepôjde, využijú službu kolegov. Náš prichádza o chvíľu, nastupujeme, rátali s nami. Cesta netrvá dlho, ani si ju nestíham užiť, nervozita sa pomaly začína prehrýzať na povrch. Koniec, autobus sa vyššie nedostane, sme na Ovčárne, konečne viem, o čom to naši znalci miestneho okolia stále hovoria.
Stretávame prvých známych, z hmly sa vynárajú aj Rasťo a Eva, tých by som tu nečakal, zraz Piešťancov v srdci Jeseníku. Našťastie ešte chvíľu posedíme, nejdeme hneď na trasu, dáme si jedno & kávu, máme čas, môžem byť o pár minút dlhšie v pohode (aj tak už nie som). Osud však nezastavíš, ideme.
Najskôr sa však musím dostať do viazania. To som doma netrénoval, nemal som schopného asistenta. Chvíľu mi to trvá, ale konečne som pevne prepojený s lyžami, môžem vyraziť. Tak sa teda pozrime kam. Predo mnou je široká biela cesta, takmer pláň. Po jej oboch krajoch vedú stopy, v strede sa preháňajú ratraky, motajú turisti, korčuľujú ľahko oblečení frajeri na bežkách, to zatiaľ (len pár minút) skúšať nebudem, začnem klasikou, idem do stopy. S nonšalantnosťou blba volím tú ľavú. Ako som to videl v televízii? Ľavá ruka dopredu, pravá noha dozadu, striedať, odrážať sa, vietor vo vlasoch, smrť v očiach…
Vietor vo vlasoch nehrozí (okrem iného mám čapicu), smrť v očiach mám však takmer okamžite. Robím len pár nemotorných krokov (kdeže sklzy, zabudni na to, amatér), nekoordinovaných pohybov, pravé rameno sa dostáva mimo ťažiska, vyrovnanie polohy úkrokom sa nedarí (akoby som mal na nohe tonu a nie len ľahučkú lyžu) a už ležím na snehu. Bol to mäkký pád, v pohode, nič zlomené, nič udreté, len prišiel priskoro. Alebo práve včas, nemám to radšej zabaliť? Uvidím, keď sa postavím. Ale ako? Prevaľujem sa po snehu ako taký hovnivál, na chrbát, na bok, na brucho, lyže mi zavadzajú, nepostavím sa, asi tu zmrznem. Uprostred davu. Našťastie ku mne prichádza niekto z našich (už ani neviem kto, komu mám poďakovať, som v strese) a palicou ma vycvakáva z viazania. Som zachránený, konečne sa môžem postaviť, davy aplaudujú.
No zas sa však musím dostať do viazania, do kelu. Nejde to vôbec ľahko. Aby som pre okolie (čo ak ma niekto sleduje?) nevyzeral ako úplne neschopný somár, snažím sa neúspechy maskovať opakovaným čistením spodku topánok. Na neviem ktorý pokus pripínam konečne pravú lyžu, celú procedúru opakujem aj s ľavou. Deň výrazne pokročil, čas sa posunul. Pokračujem, či točím? Asi pokračujem, dám bežkovaniu ešte jednu šancu. Takže znova do stopy a poďme, ľavá ruka, pravá noha, potom kúsok obojručne, súpažne, veď to ide. Posúvam sa postupne ďalej, vyššie, trať našťastie stúpa, nemusím zatiaľ riešiť brzdenie a zatáčanie. To až neskôr.
A bežkári sú slušní ľudia, ustupujú mi zo stopy, aj kde – tu čosi prehodia, asi pozdravia, ani im nerozumiem, len sa na oplátku usmejem. Ukážem dobrú vôľu (a zlepšujúcu sa techniku pohybu) aj ja, tomu najbližšiemu sa vyhnem zo stopy. Prečo sa však obzerá a niečo mrmle? „Ďuro, ideš v ľavej stope, tá je pre zjazd, je to ako na ceste!“, Maroš stojí na kraji trate, keď som dlho nechodil, počkal, musí na mňa dohliadnuť. Nonšalantný blb sa červená, hanbí a potichu presúva na opačnú stranu trate, najradšej by sa schoval do myšacej diery. To bol zas raz výnimočný výkon!
No takmer ihneď ma čaká ďalší, ešte väčší, doslova výzva. Cesta odbočuje vľavo, lomí sa, začína klesať. Čo klesať, strmo padať dole, na bežkách treba zdolať Hahnenkamm! To nedám! Stojím na ľavom kraji, čakám, naberám odvahu, vydychujem. Konečne nevidím nikoho vpredu ani za sebou, trať je čistá, poručeno Pánu Bohu, idem.
Presne v momente odrazu sa dole spoza zákruty vynárajú v protismere chodci aj korčuliari. Pohyb už zastaviť nedokážem, len sa snažím pluhovať, znižovať rýchlosť. Zabrzdiť ale určite nezvládnem, musím skúsiť zatáčať, nejako sa im vyhnúť. Dokážem to ani sám neviem ako, som jednoducho bežkársky talent. Zjazd však ešte pokračuje. A znova sa mi niekto motá v ceste, nenávidím ľudstvo! Zaťažiť nohu, lyže zahnú, len udržať stabilitu, nezahraniť, neprepadnúť, udržať pluh. Cítim stehná i holene, musím ešte chvíľku vydržať, ešte malú chvíľočku… konečne! Z hmly vystupuje obrys stavby, ostrím zrak (vypudil som smrť z očí) – ŠVÝCÁRNA. Tak o tomto hovorili chalani, dosiahol som dnešný cieľ. Alebo ešte nie?
V chate je plno, pred chatou veselo. Stojí tam už celá naša partia, Jančiho skoro prizabila lavína zo strechy. Niekto vyťahuje termosku, iný zas proviant či občerstvenie. Ja som len rád, že som. Kde som. Zatiaľ to ako – tak išlo, ale už som v živote investoval aj lepšie ako do bežeckej výbavy, moje pocity sú zatiaľ ťažko čitateľné. Poniektorí sa tu už otáčajú, chalani na mňa pozerajú s otáznikom v očiach. A čo ja? Neviem, čo ma k tomu vedie, ktorá časť nervovej sústavy u mňa momentálne riadi činnosť organizmu (mozog určite nie), ale namiesto otočky o 180 stupňov sa rozhodujem pokračovať.
Opäť dole kopcom, opäť musím kľučkovať pomedzi ľudí. Pevne však držím na nohách, nepadám. Pri chatke Kamzík si za odmenu vychutnávam krátky výhľad do údolia. Stojím, počas jazdy sa nedokážem kochať, musím byť sústredený len na stopu, keď zdvihnem zrak začínam balansovať. A tak dôverne poznám iba biele špičky mojich lyží a tri zelené trojuholníky na nich. Okolitá krajina mi zostáva neznáma, aj tak sa väčšinou ukrýva v mrakoch.
Preto prežité pocity vychádzajú výhradne z môjho vnútra, hlbokých nádychov (dychčím aj dole kopcom), potu na čele aj na tele (potím sa viac ako v saune) a nabudených svalov (napumpovaných adrenalínom). Nemôžem ani priveľmi zastavovať, spotené vrstvy oblečenia chladia, nabudúce ich musím korigovať. Ale bude vôbec nejaké nabudúce?
Uvidíme, bežky síce neboli najlepšia investícia, ale už som nakúpil aj horšie. Čaká ma ešte kúsok zjazdu (už ma to pomaly začína baviť) a náhle zhora, napravo spoza stromov, počujem volanie. Odbočujeme, ešteže som nebol príliš rýchly a nezbehol dolu do doliny, stálo by ma to viac síl. Cesta začína opäť stúpať. Tep sa zvyšuje, rýchlosť znižuje. Ale aspoň potrénujem aj iné svaly, ruky už dlhú chvíľu len viseli pri tele. Dobre sa mi ide aj hore kopcom, šupiny zaberajú, lyže držia. Janči, dobre si mi poradil, radosť bežkovať. Stúpanie však nie je príliš dlhé, cesta opäť mierna klesá. Tak mierne, že sa musím odrážať. Tie šupiny by mohli aj trochu popustiť, načo tak držia? Človeku sa nezavďačíš.
Tu sa náhle klesanie zväčšuje, lyže sa znova rozbiehajú, len trošičku, nie priveľa, zapluhujem? Alebo to pustím? Kým sa stihnem rozhodnúť, ležím na zemi. Stačí len na malý okamih stratiť koncentráciu a amatér si vychutnáva lyžovanie v polohe na boku. Opäť sa musím odopnúť z lyží, opäť sa do nich dostať. Už to ale trvalo o chvíľku kratšie, učím sa. Poučený pokračujem v zjazde, ten sa však postupne vyrovnáva, musím zasa používať aj ruky. Sneh postupne mokne, mäkne, je stále pomalší. Už len tri a pol kilometra, len dva, len kúsok. Stojím na kraji asfaltového chodníka, širokej frekventovanej cesty, pred skupinou chát. Dostal som sa do Červenohorského sedla, som borec. Len ako sa dostanem naspäť?
Uvidíme, riešiť to budem neskôr, teraz idem na kávu a pivo. A pridám si kulajdu. A zopár hranolkov. Zaslúžil som si.
Posedenie na chate s chalanmi ubehlo ako voda, tie bežky majú čosi do seba. Len čo bude ďalej? Vraj pôjdeme do kopca. Ideme. Kilometer, dva, päť, dvanásť. Ufff! Mám ale dobré lyže, držia ma, energiu som tiež dobil dobre, väčšinou dokonca dýcham Jančimu na chrbát. Len pred Švýcárnou sa trochu zdržím za trojicou chodcov (aj síl už ubúda), uniká mi. To sa ukáže ako osudná chyba.
Pri chate nečaká, jeho lyže nevidím. S Marošom usudzujeme, že ťahal rovno na Ovčárnu, blíži sa čas odchodu, posedíme asi tam. Z posledných síl vyrážame do boja s posledným stúpaním. Ako – tak to ide, meter za metrom sa prebojúvam bližšie k cieľu. Zrazu mi zvoní telefón. V ruksaku. Musím zastaviť, dať ho dole z chrbta, celý rozbaliť, chvíľu nemôžem stiahnuť zips, zvoní však stále, vytrvalo. Janči. Predsa len zostal na chate. „Kde si? Zobral som päť pív, sám ich nevypijem, vráť sa!“. Či chcem, či nechcem, musím naspäť, strácam ťažko vybojované metre. V protismere stretávam posledných oneskorencov z trasy, vracajú sa už aj organizátori. My skúsení bežkári to však máme v paži, my všetko v pohode stíhame.
Na chate už čaká Tono aj Ľuboš, päť pív pre štyroch je tak akurát (Maroša sme už nestiahli). Motať sa ale priveľmi nemôžeme, čas pokročil, do cieľa je ešte päť kilometrov, dva a pol do kopca, rovnako aj z kopca. Ktoré budú ťažšie?
Ťažko povedať. Najskôr sa zdržím pri obúvaní do viazania (predsa len ešte nie som šampión) a musím chalanov hore kopcom dobiehať, potom príde klesanie, kde mi definitívne utečú. Moje lyže držia dobre hore aj dole, väčšinu času sa musím dole svahom odrážať. A keď sa to rozbehne… – brzdím, toľko si ešte neverím. A dokaličiť na posledných metroch sa nechcem.
Nedokaličil som sa, stojím na kraji parkoviska, som späť na Ovčárne. Keby mi to niekto povedal ráno, neveril by som mu ani slovo. Pred očami mi bleskurýchlo beží obraz dňa. Prvý pád, pohyb v protismere, prvý pluh, prvá zvládnutá zákruta, Švýcárna, Kamzík, sedlo, káva, pivo, stúpania, zjazdy, sneh, hmla, tri trojuholníky na špičke lyží (alebo sú štyri? či päť?). Prvý deň v živote na bežkách (ja viem, kedysi dávno, ale ten sa radšej snažím nepripomínať, kostrč ma bolela veľmi dlho). Dobre investované peniaze!
Dole som zišiel samozrejme posledný (ani by sa inak nepatrilo), ostatní tam sú už dlhšie, dokonca je pristavený aj autobus, môžeme nakladať. Sadám si, odfukujem. Paráda! Som síce unavený, oveľa viac ako po turistike, ale dnešok sa mi veľmi páčil. A keď potom vidím štatistiky výletu (väčšinou to príliš neprežívam)… bežkovanie je naozaj fyzicky veľmi náročný druh pohybu. Ale stojí za hriech!
Deň je však ešte mladý, čaká nás aj papučový bál. A tak sa väčšia časť našej partie presúva večer autami do centra zrazu slávnostne ukončiť akciu. Pozdraviť známych (niektorých sme stretli na trase, niektorých mimo, niektorých vôbec), doplniť stratenú energiu (zjesť guláš), aj tekutiny (chudáci šoféri). (Poniektorí) skúšajú aj tancovať, hudba však nič moc, nepatrí sa ale ohovárať, sťažovať sa, bolo nám tu (v Rýmařove) fajn.
Hrubý a Nízky Jesenník. V tejto oblasti som bol prvýkrát v živote. Na Budošovky nechodievam, nedostal som sa. Sudety. Krásny horský kraj s pohnutou históriou. Nedovolím si robiť sudcu, hľadať vinníkov, tá atmosféra je tu však stále prítomná. Praděd. V minulosti nazývaný Keilichter Schneberg (a je to tu!), magický strážca krajiny, ktorý ani nevykukol spoza mrakov. Jeho sila však rezonovala v ovzduší, nabíjala energiou svoje okolie, aj nás.
A tak dobre dobití končíme večer krátkym posedením u nás na izbe, konečne môžu aj šoféri. Do postelí sa dostávame len minútku pred polnocou. Zajtra nás čaká už iba cesta domov.
2.2.2020, nedeľa, deň štvrtý – domov
Posledný budíček v Dolní Moravici. Či chceme, či nechceme, odchádzame. Individuálne, rozdelení na skupinky podľa áut. Naše pôjde posledné, nemusíme sa ponáhľať. Predtým ešte idem zobrať Eda do Skal. Aspoň si to obzriem za denného svetla, k rybníku však už určite nepôjdem.
Do Rýmařova to poznám, tam trafím bez problémov. Stačí sa však dostať do jeho uličiek a som stratený, toto mesto je pre mňa zakliate. Alebo je problém niekde vo mne? Opäť blúdim, je to taký Bermudský trojuholník. Rýmařov, Janovice (nikdy více… kde je ten vojenský útvar?), Harrachov (kdeže sú tie mostíky?), človek je náhle niekde inde ako by čakal.
Ja som sa z ničoho – nič objavil v Janovicích. Kdeže Skály! Janovice, zas som úplne vedľa. Aspoň by medzi nimi mala viesť cesta, smerovka je však prečiarknutá, už nebudem nič riskovať. Cestu z Rýmařova som išiel peši, po nej snáď naspäť trafím, idem radšej na istotu. A tak míňam dobre známe miesta. Hospoda u Hroznu, kaplička, Flemmichova zahrada, Gymnázium, v mysli sa vraciam späť v čase. Opäť drobne popŕcha, či skôr len vlhkosť vypadáva z hustého mraku, zababušená štvorica znovu kráča hore na námestie, hľadá cieľ cesty. Malebný zámoček napravo, dnes stolárstvo a železiarske sklady, taký je osud Sudet. Krásna oblasť, ale niečo tu zamrzlo vo vzduchu, visí v ovzduší, ťažko dolieha na povrch krajiny. Rád sa sem kedykoľvek vrátim, aj na dlhšiu dobu, ale žiť by som tu (asi) nedokázal.
Odbočujem vpravo, túto cestu už poznám, známe esíčko a stojím pred penziónom a jazdeckým areálom. Volám Edovi, čakám na neho. Prichádza rýchlo, môžeme sa vrátiť pre zvyšok posádky. V ceste nám však opäť stojí Rýmařov…
A opäť zle odbočujem, už som stratil posledné zvyšky sebadôvery, to je už totálna neschopnosť. Alebo osud? Ktovie, našťastie však rýchlo zistím omyl, otáčam sa a nachádzam správny smer. Potom stačí len bezpečne doraziť k nám do Dolní Moravice, naložiť chalanov a po ceste sa riadiť Jančiho GPS príkazmi. Okrem drobnej chyby v Přerove (tú som spôsobil opäť ja, zle som odbočil) ideme bez problémov. Raz postojíme (posedíme) na pumpe pri káve, druhý krát na obede nad Hrozenkovom, to už ale pomaly dohliadneme domov. Potom ma už čaká len okruh Moravany – Hlohovec – Trnava a posledných pár kilometrov.
Nedeľná cesta z Trnavy do podhoria Malých Karpát sa pod kolesami auta odvíja len pomaly. Kvapky dažďa sa roztekajú po čelnom skle, rozpíjajú pohľad na hnedo-zelenú siluetu hôr. Pred očami občas prebehne stierač, na okamih odhalí zachmúrenú krásu hôr, smutný zimný pohľad.
Konečne som doma, vybalené oblečenie čaká na vypranie, som navečeraný, vykúpaný. Pomaly na mňa sadá únava, idem si natiahnuť kostru na posteľ, len na chvíľočku, spať sa ešte nechystám. Oči sa mi však rýchle zatvárajú, zaspávam. Sníva sa mi krásny sen. Je začiatok septembra, vo vrecku náhle zvoní telefónu, volá Paľo…
február 2020, po zraze
Prší, sivá obloha splýva s hnedou zemou, holé pahýle stromov smutne trčia proti oblohe, z ktorej sa lejú prúdy vody. Zimný dážď je najsmutnejšie počasie v roku.
Ozaj, neviete náhodou, aké snehové podmienky sú na Orave? Alebo na Spiši či Skalke? Nepôjdeme?
Ďakujem všetkým účastníkom z našej skupiny za vytvorenie perfektnej atmosféry na trasách aj mimo nich. Akcie sa v našich farbách zúčastnili: Božka Ilavská, Ľuboš a Elen Rosoví, Tono Gieci, Janči Budoš, Maroš Modrovský, Fero Martinus, Miro Šuga, Paľo Herceg, Vlado Naď a
Juro Golier
