Zimný prechod Čiernou skalou, 35. ročník
Keď sa zima podobá na jar
sobota 8.2.2020
Svitá. Zblúdilé duše piatkovej noci sa malátne sťahujú z ospalých ulíc a ciest, striedajú ich dodávky rozvážajúce do každého kúta krajiny vôňu čerstvého chleba. Rodí sa nový deň.
Otváram dvere domu, vpúšťam do pľúc prvý dúšok ranného vzduchu. Je chladno, podľa kalendára zima, okolie je tiché, príroda ešte tvrdo spí. Odchádzam. Cesta podhorím vystupuje zo šera skorého rána len pár desiatok metrov pred čelným sklom môjho auta. Akoby sa odvíjala z balu priamo pod jeho kolesami.
Vychádzajúce slnko rozsvecuje ranné zore, bezoblačné nebo hrá tisícimi odtieňmi bordovej a sivej, sľubuje pekné počasie, krásny deň. Asfaltka sa kľukatí, vinie po nízkych pahorkoch, z ich vrcholu na horizonte vždy na chvíľku vykukne široký hrebeň hôr. Môj dnešný cieľ leží priamo tam, v ich srdci.
Pohľad organizátora
Keď som sa pred niekoľkými rokmi chystal prvý raz vystúpiť na vrchol Čiernej skaly, ešte som netušil, že tento vrchol, tento pochod sa mi zaryjú tak hlboko pod kožu, až do morku kostí. Ale biela, hrubá vrstva srieňa na konároch stromov, vŕzganie snehu pod nohami pri výstupe hore žľabom Polámaného, skalné okno a chladný závan vetra na vrchole spôsobili, že odvtedy som sa sem pravidelne každoročne vracal. A keď minulý rok organizátor výstupu Peter Wagner oznámil svoje rozhodnutie, že by rád štafetu odovzdal niekomu ďalšiemu, sľúbil som, že pomôžem Igorovi garantovať jeho pokračovanie. Minulý rok sme sa s Jankou zaučili u toho najpovolanejšieho, Petra, tento rok sme už akciu organizovali sami. Ako, to dokážu zhodnotiť len účastníci.
Najskôr, ešte niekoľko mesiacov vopred, bolo potrebné dohodnúť miesta štartu a cieľa. Keďže sa nám nechcelo mrznúť dlhé desiatky minút pri prezentácii na autobusovej zastávke, skúsili sme dohodnúť otvorenie pizzerie U Havrana v Smoleniciach, možno aj účastníkov poteší možnosť zohriať sa šálkou kávy, čaju či niečím ostrejším. Cieľ sa po rokoch opäť presunul do kaviarne U Kováčov v Lošonci, kde nám výborné zázemie vytvorila pani majiteľka.
Všetko bolo dohodnuté, propagácia a všetky materiály pripravené, nastalo obdobie dlhého čakania. Konečne sa priblížila sobota 8. februára, deň prechodu. Aké bude počasie? Koľko príde účastníkov? Vydarí sa akcia?
Z áut v Smoleniciach vystupujeme s Igorom a Jankou súčasne, akoby sme sa dohodli. Takmer okamžite sú tu aj prví štartujúci chystajúci sa na dlhšiu trasu, tých vybavíme ešte na terase. Potom sa presunieme do tepla. Bol to dobrý nápad. Káva zohreje, Birell zaženie smäd, registrácia tak prebieha plynulejšie, ľahšie. Ani sa nenazdáme a máme prvú päťdesiatku registrovaných. Rozbehlo sa to rýchlo. A priebežne pribúdajú ďalší. Sedemdesiat, osemdesiat, deväťdesiat. Keď na záver príde veľká skupina našich kamarátov a kamarátok, počet účastníkov sa ustáli na okrúhlom čísle 130. Paráda. To som naozaj nečakal. Svoju úlohu ale dnes určite zohralo aj príjemné počasie.
Ja sa potom na pár hodím pretransformujem z úlohy organizátora do role účastníka, idem si spolu s našimi trochu pretiahnuť svaly na kratšiu trasu, na dlhšej sa už pár hodín trápi (či skôr teší) trojica (ako sa dozvieme neskôr v cieli štvorica) našich kamarátov. Do úlohy organizátora opäť vkĺznem až na záver, keď trošku pomôžem s vypisovaním diplomov a informovaním prichádzajúcich turistov (väčšinou to však za mňa potiahli Janka a Igor, ďakujem).
Atmosféra U Kováčov je výborná. Dievčatá čašníčky ledva stíhajú roznášať kapustnicu (bola výborná, ďakujeme pani domáca), je možnosť si objednať rôzne nápoje podľa momentálnej chuti, kamaráti sa vítajú, vymieňajú zážitky, dohadujú ďalšie plány. Sezóna je v plnom prúde. Milan (bol s Jančim a Jožom na bicykloch) hrá na gitare, bzučí to tam ako v úli. Keď sa cyklisti vyberú na cestu domov preberie nástroj Ľuboš a zábava bez prerušenia pokračuje.
Čas však nezastavíš, ľudia sa pomaly trúsia domov. Po šiestej večer to balíme aj my, organizátori. Padol večer, vonku je tma, nikto nám nevolal, nikto snáď nebude potrebovať asistenciu, pokiaľ by sem niekto prišiel ešte neskôr, hladný a smädný neodíde. Diplom mu pošleme, nech sa ohlási.
Snáď to na prvý raz nebolo najhoršie. Ak máte pripomienky a nápady, budeme radi, ak nám ich poviete alebo napíšete. Trasa pochodu je krásna, boli by sme radi, keby boli také aj Vaše pocity po jeho absolvovaní. Zapíšte si do kalendára druhú februárovú sobotu v roku 2021. Radi Vás všetkých a Vašich priateľov opäť stretneme v Smoleniciach a Lošonci. A samozrejme na Čiernej skale.
Pohľad účastníka trasy 17km
V kútiku duše dúfam, že sa mi na pár hodín podarí vykĺznuť z úlohy organizátora, prebehnem sa po cestičkách a chodníkoch v Malých Karpatoch, že z vrcholu Čiernej skaly uvidím v diaľke veže Jaslovských Bohuníc aj dedinku v podhorí, náš dnešný cieľ, Lošonec. Termoska (s už chladnúcim čajom) čaká v ruksaku, wibramy v kufri auta.
Podarilo sa! Janka a Igor mi dávajú zelenú (za rok to za Vás zoberiem ja), utekám sa prezúvať. Nič mi zatiaľ neujde. Dnes je nás naozaj početná skupina, kým sa zoradíme na štartovú čiaru (a fotografiu), chvíľu to trvá. Potom už dlhý rad turistov vyráža do hôr. Tvoria sa dvojice, trojice, malé skupinky, máme si čo povedať, čo dohodnúť, čo pospomínať. Cesta tak ubieha rýchlejšie, pod nohami sa odvíja úplne mimovoľne. Je chladno, ale príjemne, nefúka, na slnku sa dá kúsok pootvoriť zips.
A ten pootvoríme aj vyššie v doline Hlboča. Cesta tu mierne stúpa, aj dych sa tak trošku prehĺbi, zrýchli. Nie však priveľmi, je to pohoda, krásna sobotná prechádzka. Vpravo nad nami sa vypína strmý svah Molpíru, na jeho vrchole sa v dávnej minulosti rozkladalo praveké sídlo, tam sa ale pôjdeme pozrieť niekedy inokedy (sľubujeme si už dlho). Teraz sa ale niektorí aspoň pristavíme pri kaplnke s jaskynkou, vodopád dnes ani nie je vidieť.
Z lesa sa vynárame na Vlčiarni, úplne nás zalieva jasná, blankytná obloha. Keby tak ešte lúku a lesy pokrývala biela snehová perina… To dnes bohužiaľ nehrozí, je začiatok februára, stred zimy, okolie je však smutné, hnedé, príroda sa ešte neprebudila, spí zimným spánkom. Nie však tichým, pokojným, chýba prikrývka, nohy jej tak mrznú… aspoň však (zatiaľ) nie je blato.
Keďže je nás dnes pekná hromada, volíme cestu vrchom, po zvážniciach popod Čertov žľab a Čelo, nebudeme si zachádzať na Jahodník, zbytočne to naťahovať, aj orientácia takto bude jednoduchšia. Tento rok otočíme smer výstupu. A tak pokračujeme hore lúkou, potom doľava, počkáme sa na rázcestí nad Vlčiarňou. Had sa opäť naťahuje, máme však času dosť, netreba sa naháňať, treba si len užívať krásny deň, výbornú spoločnosť, zohrievať sa na slniečku. A to sa na nás dnes z výšky usmieva, rozdáva plným priehrštím svoje lúče.
Cesta po zvážnici je za odmenu. Takmer po rovine, povrch tvrdý, zmrznutý. Otvárajú sa krásne výhľady doľava do podhoria aj vpravo na hrebeň Čela. Zhora sprava na nás občas dohliadajú osamelé holé stromy, strážcovia cesty. Pred nami vykukne náš dnešný cieľ (nie ten úplný, ten bude až v Lošonci), Čierna skala. Z tohto uhla je takmer na nepoznanie, zalesnená oblá homoľa, nevidieť ani náznak vrcholového brala. Ako sa blížime k rázcestiu pod Veterlínom, pribúda blata. Ťaží sa tu drevo, počujeme zvuky píly, mechanizmy cestu rozjazdili, kúsok musíme obchádzať lesom.
Myšlienky sa vracajú o zopár týždňov nazad, krajina pod nami ja prikrytá v hustej hmle, práve sa z nej vynárame a začíname stúpať na Veterlín, dnes nás čakajú štyri sedemstovky, blížime sa do finále projektu Koruna Malých Karpát. Bude to krásny, nezabudnuteľný deň.
Tak toto bolo na začiatku decembra, tiež ôsmeho, dnes je však február, dnes chceme vystúpiť na Čiernu skalu. Nie je to síce sedemstovka, pár metrov jej chýba, krásy však má na rozdávanie. Veríme, že nám dnes dovolí návštevu aj šťastný návrat. Hoci sú tieto vrcholy nízke, počasie ideálne, hory nie je možné podceňovať, sme v nich len na návšteve, oni rozhodujú, čím nás obohatia, čo dovolia, chodíme do nich s pokorou.
Dobre sme sa roztiahli! Keď prídu poslední oneskorenci pod vrcholové stúpanie, prví sa už chystajú na výstup. Posilnili sa, začínajú už pociťovať chlad (kým oneskorenci cítia len hlad). Veľká skupina sa ťažko udrží pohromade, niekto je rýchlejší, niekto si odskočí, niekto sa zastaví, niekto sa zarozpráva. Dôležité je udržať smer, nikoho nestratiť (aj to sa už v poslednom čase stalo) a šťastne sa stretnúť v cieli. Alebo na ďalšom putovaní. Príležitostí je dosť.
Výstup z tejto strany je skvelý. Ani sa príliš nespotíme, nezadýchame, neunavíme. A výhľad z vrcholu je krásny, trnavskú rovinu máme ako na dlani, vpravo ju lemuje množstvo známych aj neznámych malokarpatských kopčekov či kopcov. Paráda. Dnes ani príliš nefúka, len tá inovať, mrazivá ozdoba na vetvičkách stromov chýba. Prvý raz som na zimnom prechode, pri ktorom si pripadám ako na jar…
Ani zostup nie je tak náročný ako som predpokladal. V lese sa drží chlad, lúče slnka pôdu neroztopili, nešmýka sa. Občas sa na chodníku dokonca objavia malé snehové (či skôr ľadové) polia, obchádzame ich lesom. Blato sa objavuje až nižšie.
Klesanie sa zmierňuje, už nie je potrebné hľadať miesto na každý krok, môžeme sa opäť kochať výhľadmi do okolia. Vpravo ideme popod krásne zalesnené svahy, lákajú na výstup, túlanie sa mimo značky (niekedy nabudúce, tento spôsob pohybu v malokarpatských lesoch si ma naozaj získal), vľavo za chrbtom obdivujeme bielu nádheru skalného pásu Čiernej skaly. Z čoho vznikol tento názov…?
Krásnym miestom na oddych je prístrešok dole na lúke neďaleko horárne Polámené. Kríž na strome s pohľadom na bralá vrcholového hrebeňa je jedným z najfotogenickejších miest v Malých Karpatoch. A v neďalekej močarine, takmer jazierku, sa zrkadlí modrá obloha, celý dnešný deň, príbeh nášho výstupu. Už sme takmer dolu, kúsok od civilizácie, za niekoľko minút, zopár stoviek metrov zanecháme za chrbtom hory, celý výlet, dnešný deň. Ešte dlho sa však bude odrážať v pamäti, v duši jeho obraz. Veľká skupina kamarátov, modrá obloha, zmrznutá zem pod nohami, svahy Molpíru, skaliská na vrchole Čiernej skaly, osamelé stromy pod Čelom, zalesnené úbočie neznámeho vŕšku, odraz krajiny vo vodnej hladine.
No poďme už dole, čaká nás cieľ, kapustnica. Plánujeme obísť kameňolom, tam bude určite plno blata. Bolo. Samozrejme totiž odbočíme skôr, nejdeme lesom ku krížu, ale okolo potoka a tak sa z lesa vynárame priamo na kraji lomu. Z najhoršieho sme dnu. Pokiaľ sme doteraz vydržali relatívne čistí, darilo sa nám obchádzať každé blatisté miesto, tu nemáme inú možnosť len vkročiť priamo do hnedého magľajzu. Našťastie je aj ten trochu primrznutý, ale… na kraj Lošonca vchádzame špinaví ako (doplňte si sami). Aspoň je vidieť, že sme sa hýbali a nesedeli v teple. Tento deň by si to nezaslúžil, bol príliš pekný.
A to je koniec zážitkov organizátora, ktorý sa na pár hodín stal účastníkom a prešiel si krátku trasu pochodu. Tú dlhšiu dnes zvládli viacerí, medzi nimi aj Ľuboš, odovzdávam mu preto slovo:
Pohľad účastníka trasy 35km
Hrebeň Čiernej skaly v zimnom období navštevujeme už viac rokov. Výnimkou nebol ani tento rok. Počasie vždy bývalo to pravé zimné a krajina pri týchto túrach bývala vždy ako z rozprávkového Mrázika. Zima tohto roka je celkovo na sneh skúpa a počasie na túto túru len potvrdzovalo tento stav. Oficiálny zimný prechod Čiernou skalou ponúka dve alternatívy: 17 km a 35 km.
Paradoxne tento takmer jarný, bezsnehový status mnohých vyprovokoval vybrať si dlhšiu trasu 35 km. Z okruhu priaznivcov nášho klubu sme tejto výzve podľahli štyria odhodlaní turisti.
Dohodnem sa z Vladom Trajlínkom a Milanom Babišíkom, že pôjdeme na trasu trochu skôr, aby sme to v pohode zvládali. Krátko po pol ôsmej prichádzame autom do Smoleníc k reštaurácii Havran, kde už sú pripravení usporiadatelia. Príliš sa nezdržujeme. Po zaregistrovaní a poháriku červeného (od predsedu) sa v trojici vydávame po zelenej značke na trasu – smer Jaskyňa Driny.
Hneď za dedinou je to prudko do kopca. Čiapky na hlavách striedavo dávame z hlavy dolu a naopak. Podľa toho ako nám velí náš vnútorný termostat. Takto dobre rozprúdení sa o chvíľu dostávame ku komínu jaskyne Driny, po ktorom sa v roku 1929 spúšťali dolu do nej jej objavitelia Ján Banič a Imrich Vajsábel. Ten je dobre zapečatený, možno len pri priložení ruky k malému otvoru zacítiť svieži prievan z jej útrob.
Začíname mať prvé výhľady na krajinu a samozrejme aj na Čiernu skalu. Schádzame dolu k hlavnému vchodu do jaskyne. Div sa svete, tu nás čaká kamarát Jožo Lukačovič. Vybral sa nám naproti z Lošonca. Takto spolu vo štvorici veselo kráčame ďalej. Krátkym klesaním prichádzame na Jahodník.
Nijako sa nezdržujeme a šírujeme si to po žltej značke smer Čierna skala. Počasie je parádne, priam jarné. Turistov pomaly pribúda, aj tým naším smerom. Za Polámaným sa cesta opäť začína zdvíhať. Čierna skala nedáva nič zadarmo. Ani dnes. Ale vie sa aj svojim pokoriteľom patrične odvďačiť. Pre dnešok nám pridala aj bonus v podobe nádherného výhľadu do široka – ďaleka.
Dlho si ho neužívame, ešte máme toho veľa pred sebou. Takže hor sa dopredu. Vlastne dolu. Schádzame cca po 500 m na kótu Pod Čiernou skalou, kde sa žltá križuje s červenou magistrálou. Pokračuje po žltej, výšku už veľmi nestrácame. Pred nami sa o chvíľu objaví nádherný skalnatý reliéf kopca Kršlenica. Prichádzame na jeho vrchol. Badať tu pozostatky dreveného kríža, ktorý dotváral jeho majestátnosť. Žiaľ, pravdepodobne niekomu zavadzal. Aspoň, že nám zostali výhľady na krásne skalnaté údolie.
Následný zostup do Plaveckého Mikuláša poriadne preveril naše kolená, lebo na pomerne krátkom úseku strácame cez 250 výškových metrov. V dedine na našej trase by mala byť krčma. Aj bola, ale zavretá a bez údaja kedy otvoria a či dnes vôbec. Našťastie neďaleko sú potraviny. Ešte majú 10 minút otvorené. Neváhame – naša spása. Na lavičke na malom námestíčku dopĺňame stratené kalórie. Občerstvenie však netrvá dlho. Nechceme aby nám svaly priveľmi stuhli, tak poďho po zelenej do krasovej doliny pod Kršlenicou. Cesta je asfaltová, vhodná aj pre bicykle, ale odhadujem tak 8% stúpanie, takže by to bol riadny záber aj pre tento spôsob prepravy. Je tu po okolí veľa malých dier a jaskýň, ale dnes na to nemáme čas. Putujeme popri potoku Libuša. Asi po troch kilometroch sa dostávame pred Mon Repos. Ten len spodkom obchádzame a za križovatkou Kubašová opúšťame zelenú značku.
Po červenej sa dostávame na Amonovú lúku. Konečne máme opäť nadobudnutú stratenú výšku. Sme niečo pod 600m. Zvážnica nás popod Klokoč dovedie na sedlo Uhliská. Opäť dopĺňame kalórie. Teraz by to už malo byť v pohode, pôjdeme poväčšine len dolu. Ale nohy už cítia svoje. Už to nie je tak ako na začiatku. Ale vidina cieľa nám dodáva opäť nových síl.
Po modrej putujeme dolu, obchádzame Sklenú hutu, lesná asfaltka nás popri Parine dovedie ku Rybárni. Okrem umelých jazierok pre chov rýb našu pozornosť upriami aj solitér smreka, ktorý na počesť korunovácie rakúskeho cisára Františka Jozefa I. dal vysadiť v roku 1848 gróf Móric Pálffy. Solitéry boli vlastne dva, ale ten druhý skolila v roku 2008 víchrica.
Cesta je parádna, slniečko máme stále nad hlavou, ale už sme aj radi, že sa konečne dostávame ku Olšovskému mlynu. Tu opúšťame asfaltku a prichádzame na veľkú lúku hraničiacu už s Lošoneckým chotárom. Ešte posledné dva kilometre.
A máme to, sme v cieli, v kaviarni U Kováčov. Zvítavame sa s kamarátmi z kratšej trasy. Sme nesmierne šťastní, že sme to zvládli.
Spokojní sa rýchlo zaradíme do oslavujúcej turistickej vravy…
No a Janči tradične prevetral bicykel a na cesty stiahol so sebou aj kamarátov. Takto to dnes videl on:
Pohľad cykloturistu
V sobotu sa rysovalo chladné, ale pekné počasie, ktoré hnalo nás troch cyklistov (čiže tých, čo máme radi MTB) na stretnutie s našimi cyklistickými priateľmi (ktorí sú teraz turistami) buď niekde na trase alebo v Lošonci U Kováčov.
Poďme však radšej po poriadku. Ráno sme sa trochu hľadali s Jozefom. Ja som sa už nevedel dočkať akcie, tak som ho čakal skôr ako sme sa dohodli pred jeho vchodom. On vyšiel ale zadným vchodom (lebo tam má pivnicu) a čakal ma pred mojou garážou. Nakoniec sme sa po telefóne predsa len dohodli a vyrazili smer železničná stanica. Jozef začal zostra ako na časovke, ja som nemohol nájsť môj optimálny dych. Na stanicu dorazil aj môj kamarát Lišiak.
Vo vagóne začala plynúť dobrá atmosféra, ktorá bola hlavne počuť. Potešili sme aj pani sprievodkyňu v najlepších rokoch, od ktorej si Jozef chcel požičať lapaňu pre výpravcov, aby nás ňou tuším vybil. Na gradovanie nálady nám poslúžil čaj s ríbezľovým vínom. Každý jeden z výpravy informoval, koľko vrstiev má oblečených. Vyhral ako obvykle Milan, lebo ten ich mal asi sedem, vrátane hrubej vetrovky. Poloprázdnu termosku, ktorú mal len vo vrecku, som musel strčiť do môjho malého ruksaku, potom ma po celú trasu tlačila na chrbte.
V Smoleniciach na stanici sme naštartovali naše tátoše a hybáj smer Malé Karpaty. Jozef mal tendencie ísť inú trasu – cez dolinu Hlboče. Tá je úchvatná, ale v tomto čase asi buď pokrytá ľadom alebo kombináciou vody a blata, čo na začiatok akcie (dobre sa zašpiniť) nie je vôbec rozumná alternatíva. Asfaltkou na Smolenický zámok sme míňali veľa ľudí, ktorí si vychutnávali pekné, i keď chladnejšie predpoludnie. Ďalej sme pokračovali spevnenou cestou, ktorá bola väčšinou zamrznutá, ale občas slniečko roztopilo kaluže a vyjazdené koľaje, čiže bicykle sa nám začínali špiniť.
Za rázcestím nad Vlčiarňou nás čakalo tvrdšie stúpanie, na ktorom sa nám horšie lapalo po dychu. Opäť sa ukázalo, že bez tréningu niet pri ostrejšom stúpaní pohody. Pod Veterlínom sme pokračovali horným traverzom, ktorý nás priviedol na žltú turistickú trasu. Tu sme museli zoskočiť z našich bicyklov a precvičiť si ich tlačenie do kopca.
Smerom na Čiernu skalu som musel Jozefa presviedčať, aby išiel s nami aj s bicyklom až na vrchol. Nakoniec sa nám to podarilo a všetci sme tak vystúpili s bicyklami až hore. Stálo to za to, lebo vystúpiť na vrchol s bicyklom vyžaduje väčšie úsilie ako len tak na pešo. Myslím si, že cyklista si svoj bicykel viac váži, keď ho tlačí do strmého kopca a potom ho využije pri adrenalínovom zjazde.
Výhľady boli nádherné. Fotenie nemalo konca. Bolo príjemné cítiť teplé lúče pri vyrovnávaní teploty na tele. Po chvíli sme predsa len začali cítiť zimu a tak sme nasadli. Tam kde sa dalo sme zjazdovali zaklonení smerom k svahu, aby sme sa neprekotili a bezpečne sme prišli na križovatku.
Vrátili sme sa na sedlo pod Veterlín a potom sa pustili po asfaltke na križovatku na Polámané. Cestou dolu sme dosť premrzli, hlavne tvár nám horela zimou. Chceli sme už konečne byť v teple pri kapustnici a pivku. Ešte nás ale čakal bonus – prejazd cez kameňolom. Tu sme nabrali na bicykel a odev vápenné blato. Aj pri minimalizovanej rýchlosti sme neušli jeho spŕške. Pri kríži pred Lošoncom som zistil, že sme si túto cestu mohli odpustiť a radšej použiť krajšiu cestičku po hrebeni.
V krčme U Kováčov nás čakali prví prichodiaci turisti. Teplo, kapustnica a pivko nám rýchlejšie rozprúdili krv v žilách. Neskôr sme sa stretli zo všetkými našimi cykloturistami pri hudobnej produkcii virtuóza Lišiaka na gitare, ktorého som podporil aj ja svojím hlasom. Najviac zarezonovala pesnička Tři čuníci od Nohavicu, čo bola taká metafora na nás troch špinavých cyklistov.
Ešte nás čakala cesta do Smoleníc na stanicu. Vlak sme stihli v pohode. V Trnave v Pizza Merkur sme náš výšľap zakončili.
Čaro MTB cyklistiky, ktorá občas bolí, keď sa šľape do strmého kopca, kedy človek rozmýšľa, či to má vzdať a ísť peši, tlačenie bicykla do kopca, keď sám človek má problém, aby vôbec vyšiel, šmykľavé cesty, keď cyklista musí držať svoje ťažisko v osi bicykla bez naklápania, aby sa nenašiel na zemi, pocit spotenej vrstvy odevu, nakoniec špinavé a unavené telo, to naoko zlé sa pre fanatikov MTB stáva tým najlepším, čo môže cyklista zažiť, lebo úprimne vníma krajinu, svetlo, tmu, silu vetra a ostáva mu komplexný, neopísateľný pocit prežitého času v priestore, kde sa hromadí pozitívna energia ľudí, ktorých mám rád.
Na záver trochu štatistík
Pochodu sa zúčastnilo 130 turistov, z toho 3 cyklisti. 88 uviedlo trasu 17km, 39 trasu 35km, 3 cyklo. Najstarší mal 88 rokov, najmladší bol o 60 rokov mladší. Najpočetnejšie skupiny boli z MKCK Trnava (36 účastníkov) a KST Rodina Dunajská Streda (17 účastníkov), 4 turisti prišli z Budapešti, takže tento ročník môžeme pokojne označiť ako medzinárodný.
Ďakujeme prevádzke pizzerie U Havrana v Smoleniciach a kaviarne U Kováčov v Lošonci za vytvorenie vynikajúceho zázemia pri štarte a v cieli nášho pochodu. Radi sa u Vás kedykoľvek zastavíme pri našich výletoch v Malých Karpatoch.
V našej veľkej skupine dnes putovali: Božka Ilavská, Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Renáta Černianska, Beáta Dudášová, Mirka Čičmanová, Katka Roháčková, Naďa Chrapčiaková, Edita Mišová, Anka Čičmanová, Terka Jelínková, Lydka a Stano Macejkoví, Elén a Ľuboš Rosoví, Božena a Juraj Golieroví, Edita a Jozef Antaloví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Pavol Herceg, Miroslav Šuga, Jozef Baránek, Ján Ščibravý, Branislav Polocík, Jozef Nádaský, Miroslav Neštický, Vojtech Galbavý, Dano Polák, Jozef Morvay, Marian Modrovský, Pavol Rapant a Edo Zolvik.
(Smolenice – dolina Hlboče – Vlčiareň – Nad Vlčiarňou – stredná zvážnica – Pod Veterlínom – Čierna skala – žľab Polámaného – kameňolom – Lošonec … vzdialenosť 16,5 km, nastúpané 520 m)
Na dlhšiu trasu sa vybrali: Ľuboš Kraic, Milan Babišík, Vladimír Trajlínek a Jozef Lukačovič.
(Smolenice – Driny – Jahodník – Polámané – Čierna skala – Kršlenica – Plavecký Mikuláš – Mon Repos – Amonova lúka – sedlo Uhliská – Rybáreň – Olšovský mlyn – Lošonec … 34 km, nastúpané 1 290 m)
A bicykle prevetrali : Janči Budoš, Jožo Chudý a Milan Liška
(Smolenice – rázcestie pod Vlčiarňou – sedlo pod Veterlínom – horný traverz – Čierna skala – Polámané – Lošonec – Smolenice … vzdialenosť 25 km, nastúpané 568 m)
Nový týždeň
Opäť v práci, víkend bol (ako vždy) veľmi krátky. Udalosti sa valia jedna za druhou, dorážajú ako silný príboj na skaly. Maily prichádzajú, porada, maily odchádzajú, telefón vyzváňa. Pokoj si udržiavam len s vypätím posledných síl, myšlienky sa v krátkych zábleskoch vracajú o niekoľko hodín nazad. Stromy sa týčia proti blankytnému nebu, blato sa lepí na wibramky, na dlani cítim chladný dotyk skaly, kráčam lesom, užívam si spoločnosť priateľov. Len niečo rýchlo dokončím a idem domov.
Na azúrovomodrej oblohe vysoko nad Karpatmi dramaticky visí obrovský tmavosivý oblak, vznáša sa ako tajomná vesmírna loď. Hlboko pod ním z nížiny jasne vystupuje hrebeň škarbáckych sedemstoviek. Na juhu celú šírku roviny vypĺňa hradba nízko ležiacich mliečnych mračien, hustá našľahaná smotana. Valia sa, sunú hore Považím ako zdivené stádo, vypĺňajú každý milimeter priestoru, priťahujú pohľad. Len na sekundu, len na jej zlomok, som v aute, musím predsa hľadieť pred seba, vraciam pohľad rýchlo späť. Sivý mrak sa priamo pred očami rozplýva, vo vzduchu náhle visia len riedke chuchvalce hmly. Začína fúkať. Búrka Ciara ťuká na dvere.
Ráno už slnko prudko žiari ponad tmavú vrstvu mrakov nad východným hrebeňom hôr.
Juro Golier
Ľuboš Kraic
Janči Budoš
