Zákamenským grúňom 14.2.-16.2. 2020
Zákamenné – Maršalkov grúň – Vlkov vrch – Kaňovky – Úšust – Strakov vrch – Zákamenné (24 km / 900 m)
Akcie sa zúčastnili: Vlado Naď, Tóno Gieci, Paľo Herceg, Mirko Šuga a Ján Budoš.
14.2.2020
Opäť sme sa vybrali na Oravu. V piatok sme sa ako už skoro obvykle kombináciou vlak a auto dopravili do miesta nášho krátkodobého pobytu v Zákamennom. Tóno nielen vybavil ubytovanie ale nás aj všetkých autom dopravil z Považskej Bystrice na Oravu. Po ceste sme nevideli žiadny sneh, mali sme trochu obavu, či budeme vôbec bežkovať. Sneh postupne začal pribúdať od Starej Bystrice. Keď sme prišli do Oravskej Lesnej, čakala nás dedina zasypaná snehom ako v rozprávke. Ubytovanie sme mali všetci v jednej izbe na poschodí. Najprv sa niektorým nezdalo, že sme všetci spolu, ale neskôr sme zistili, že to malo svoju atmosféru. A hlavne bola väčšia sranda ako keby sme boli každý zašitý v inej izbe. Bol tu aj výpadok elektrickej energie tzv. blackout, skúšali sme oživiť naše ističe, ale chyba nebola u nás. Mal som čelovku a pomocou nej a svetla mobilov sme sa vybrali okúsiť tankové pivo do miestnej pizzerie. Pivo bolo silnejšie ako bežne konzumujeme a hlavne nás po jednom kole vyhnal domov dym fajčiarov. Večer sme sa správne naladili na zajtrajší deň, deň prechodu Zákamenským grúňom.
15.2.2020
Ráno po budíčku sme sa pripravili na štart. Celkom neobvykle som mal chuť aj na raňajky. Vyštartovali sme na miesto štartu do kultúrneho domu. Privítali nás vychladenou borovičkou. Tri alebo štyri kotle začali šíriť vôňu variacej sa cibule, čiže po dojazde do cieľa nás bude asi čakať guláš. Štyria bežkári sa vybrali na trasu a Miro jediný z nás sa vybral na pešiu trasu. Na začiatok pešia a bežkárska trasa viedli približne rovnako. Ako prvé sme zdolali kalváriu so svojimi zastaveniami. Míňali sme vyhliadkovú vežu a prvý vrchol – Maršalkov grúň. Snehu bolo dosť, pešiaci šliapali svoju stopu a my bežkári svoju ideálnu stopu. Prichádzali zjazdy na úzkych chodníkoch, kde bolo treba dávať pozor na peších turistov. Mne sa podarilo padnúť, keď som v poslednej chvíli hľadal skulinku medzi dvoma mladými dievčatami. Prekvapilo ma, že ako staršiemu ujovi mi pomohli dostať sa na nohy. To som od mladšej generácie vôbec nečakal. Vysoká oblačnosť nám nebránila kochať sa výhľadmi do dolín. Po pravej strane sa nám ukázala dedinka Novoť. Ďalej sme začali stúpať na Vlkov vrch a pod Veľkým kopcom nás nasmeroval nakreslený trojuholník v snehu na miesto, kde nás čakala klobáska a vychladená borovička. Lepšiu motiváciu na ďalšie pokračovanie nepoznám. Stopa na klesajúcom traverze bola pomalšia, lebo sa nám začalo ukazovať slniečko so svojimi azúrovými plochami na oblohe. Tu nás čakalo občerstvenie ako sa patrí. Najprv jeden alebo viac pohárikov silného nápoja – dali sme si dva, nechali sme aj pre druhých. Potom vynikajúca domáca klobáska. Všade vôkol správni ľudia a tóny heligónky. Tu sme s Tónom počkali na Paľa a Vlada. Bolo tu fajn, nechcelo sa nám ísť ďalej. Na tejto otočke sa delili trasy na ľahšiu a ťažšiu bežkársku trasu a pešiu trasu. Tóna som presvedčil na tú ťažšiu, že tam bude, podľa usporiadateľov len o trochu náročnejší kopec. Paľo a Vlado išli tú ľahšiu trasu. Stúpanie začalo len pozvoľna narastať. Obloha už bola celá azúrová, slnko svietilo na zasnežené stromy, pohľady boli ako v rozprávke. Prišli sme na hranicu s Poľskom. Tu prichádzali strmšie stúpania, i keď len krátke. Prechádzali sme aj chránenou krajinou oblasťou. Strmosť úsekov gradovala. Kopce boli strmšie a strmšie. Niekde sa nedal použiť ani V-čkový štýl. Lapali sme po dychu, čakali na príchod ďalšej energie do tiel. Opäť sa ukázalo, že domáci nevedia objektívne ohodnotiť vlastné trasy. Prechádzali sme cez oblasť Delená voda. Už len asi 100 m výškových a sme na najvyššom bode trasy. Konečne sme po strádaniach dosiahli vrchol Úšust na kóte 1156 m. n. m. Na vrchole nás upozornila výstražná tabuľa na nebezpečný úsek pri zjazde dolu. Sneh bol mäkký a bolo ho dosť, tak som skúsil pluhovať dolu kopcom. Zo začiatku to šlo. Neskôr som vo väčšej rýchlosti padol tesne vedľa stromu. Stále som bol presvedčený, že to dám, mal som to stále v hlave, ale keď som vstal a ľavé koleno ma svojou bolesťou presvedčilo, že už stačilo, tak som vypol lyže ako ostatní. Po príchode na cestu so stopou sme pokračovali na križovatku, kde sme začali stretávať bežkárov, ktorí išli ľahšiu trasu. Lyžiarska stopa v tieni bola ľadová čiže rýchlejšia a na slnku pomalšia. Za Strakovým vrchom nás čakal posledný nebezpečný úsek. Úzky a strmý rigol bol výzvou len pre tých najodvážnejších, ja som to nebol. Niektorí mladí Oraváci ten zjazd zvládli bez ujmy. Potom nás čakal výjazd z lesa na úplne biely grúň. Bola to radosť nechať sa unášať v stope a kochať pohľadom na krajinu. Najprv bola vidieť Babia hora a Roháče, neskôr Pilsko. Vyhrievali sme sa na slniečku a nechcelo sa nám ísť dolu do dediny. Zjazdy neboli tak rýchle, ale hrozili pády, lebo jazda v stope a mimo stopy bola rozdielna. Najprv Paľo doplatil na zmenu rýchlosti v hlbokom snehu a neskôr Tóno urobil šípku do snehu, čo odniesla, chvalabohu len natrhnutá pera. Všetci sme šťastne dorazili do cieľa, do kulturáku. Miro prišiel do cieľa o hodinu skôr. Naše telá dostali zabrať a dávali nám to najavo, ale už nás čakalo len to príjemné, občerstviť sa a relaxovať pri rozprávaní zážitkov. Kultúrny dom praskal vo švíkoch. Guláš z diviny bol jeden z najlepších. Pivo mi už dávno tak nechutilo. Oravská hudobná skupina vyhrávala a my sme konečne našli miesto pri stole. Dozvedeli sme sa, že na prechode bolo 1100 účastníkov. Bolo tu veľa ľudí, ale nemal som negatívny pocit z masovosti. Ľudia tu odchádzali, prichádzali a nakoniec sme tu zostali až skoro do konca. Organizácia prechodu bola vynikajúca. Nič tu neškrípalo. Po príchode na izbu sme chceli ešte pokračovať v oslave dojazdu, ale niektorí, ktorí chodia doma spať so sliepkami alebo sú nealkáči, zaľahli do postelí a bolo po paráde. Únava nás nakoniec všetkých zmohla a zaspali sme dosť zavčasu.
15.2.2020
V nedeľu ráno sme vstávali zavčasu. Tóno išiel do kostola a my ostatní obzrieť dedinku Zákamenné. Prešli sme okolo sochy najvýznamnejšieho rodáka dediny, spišského biskupa Jána Vojtašáka, ktorého komunisti popravili. Ďalej sme prešli okolo kostolíka s dvomi vežami a našli aj hrob umučeného biskupa. Žiaľ dejiny k niekomu pre jeho názor neboli prívetivé. Niektorí z nás žili v komunistickej dobe a nepociťoval nejakú veľkú ujmu, lebo sme žili vo veľkej bubline a nemali sme svoj slobodný názor, ktorý by sme boli schopní presadiť.
Čo dodať na záver? Zúčastnili sme viacerých bežkárskych akcií, medzinárodných zrazov, ale to, čo tu Oraváci zorganizovali, nemalo žiadnu chybu. Títo ľudia, ochotní, dajú vám celé srdce, nám dali ďalší cieľ, opäť ísť niekedy na Oravu, na pešiu alebo bežkársku akciu.
Budoš
