Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, J. a E. Antaloví, Ľ. a E. Kraicoví, J. Baránek, J. Ščibravý, V. Trajlínek, M. Babišík. A. Binková, K. Roháčková, M. Čičmanová, P. Rapant, M. Modrovský, A. Masaryk a S. Macejka.
Hoci sobota 29.2.2020 bola na Slovensku volebná, nás turistov to neodradilo od úmyslu prežiť tento politicky a spoločensky iste dôležitý deň okrem účasti na hlasovaní aj túlaním sa po našich, už takmer k srdcu a duši pevne prirastených, Malých Karpatoch. Niektorí sme stihli odvoliť hneď ráno, iní si to nechali na podvečer.
Krátko po pol desiatej sa posádky šiestich áut stretávajú na parkovisku kúsok za Limbachom. Po obligátnom štartovnom fotografovaní sa skupinka sedemnástich turistov(tiek) vydáva na trasu kombinovanú s turistikou po značených cestách a túlaním sa po neznámych lesných zvážniciach. Toto túlanie sa nám už neraz vyplatilo, lebo o krásne prekvapenia nikdy nebola núdza.
Putujeme po asfaltke popri Račom potoku. Je pod mrakom, niečo tesne nad nulou, snehu zatiaľ niet. Cesta dobre ubieha a v dobrej partii je vždy o čom hovoriť. Momentálne sledujeme líniu žltej cyklotrasy, takže onedlho odbočujeme doprava smerom na križovatku Tri kamenné kopce. Naberaním výšky začína aj pribúdať snehu. Je to zo začiatku miešané aj s blatom, ale čím vyššie, tým je to zimnejšie. Oproti minulému týždňu, keď v Malých Karpatoch panovala už takmer jar, si tu užívame vcelku peknú bielu romantiku.
Naša cesta po asfaltke končí krátko za vrcholom Bradavice (406m). Odbočujeme doprava na lesnú zvážnicu a začína sa to pravé túlanie po neznámych lesných cestičkách. Po pravej ruke míňame Konský vrch (491m), zakrátko križujeme modrú značku a to je neklamný dôkaz, že sa blížime ku starej horárni Šenkárka. Momentálne je dobre zadebnená proti neželaným návštevníkom, ale kto má od nej kľúče, ten si tu určite užíva krásne dni v pokojnej prírode. Je tu malá lúčka, no a hodne majestátnych stromov, ktoré si už čo-to pamätajú.
Za Šenkárkou sa opäť napájame na žlté C-éčko, ktoré nás o chvíľu privedie do malebného údolia zvaného Kolárske, alebo aj rekreačná oblasť Reisinger. Kedysi tu bola huncokárska osada, no teraz si tu užívajú svoje voľné dni miestni chatári vo svojich už samozrejme modernejších lesných domčekoch. Nádych starého života už dávno odvial neúprosný čas. Jedinou spomienkou na huncokárov zostal prameň (dnes zvaný Emily), ktorý bol pre ich život v osade nevyhnutný.
Za osadou už zase putujeme po neznačených cestičkách s cieľom dostať sa na hrebeň na červenú turistickú magistrálu. Vďaka modernej technike to nie je problém, len sa do nej musí človek aj občas pozrieť. Lebo si urobí potom zopár kilometrov navyše. Krátko po pol jednej sa všetci stretávame na magistrále, teda aj „nepozorníci“.
Ja čas na obed. Všetko je biele, snehu síce len zopár centimetrov, ale na zimnú atmosféru to plne postačuje. Doprajeme si už potrebné občerstvenie a k tomu aj niečo na zahriatie. Máme to servírované aj so zimnými výhľadmi po okolí.
Výhľady si plne užívame aj cestou na Konské hlavy, ktoré sú ďalším turistickým medzníkom na našej trase. Pod nohami si ale treba občas dávať pozor aj na šmykľavé blato, aby neprišlo k nejakej rýchlej, nekontrolovanej a hlavne nežiaducej zmene telesnej polohy. Všetko našťastie dobre prebehne a o chvíľu sa už fotíme pri maketách troch konských hláv na rovnomennom turistickom medzníku (653m).
Odtiaľto sa už obraciame a smerujeme naspäť do Limbachu. Putujeme po červenej turistickej magistrále a v pláne máme navštíviť ešte jeden neznačkovaný kopec Malý Javorník (604m). Cesta po magistrále ubieha v pohode. A to až v takej, že „nepozorníci“ si tu urobili repete. Našťastie bolo to len pár metrov.
Dostávame sa na križovatku Tri kamenné kopce. Našu červenú magistrálu tu križuje lesná asfaltka z Limbachu pokračujúca do vojenského priestoru. Tam bohužiaľ naše zvedavé turistické oči nemôžu. Škoda, tu by sa toho dalo veľa prebádať. Zostávajú nám len výhľady do tohto zakázaného územia.
Pokračujeme ďalej po magistrále až popod kopec Somár (649m). Po ľavej ruke sa nám objavuje silueta Malého Javorníka. Schádzame preto z magistrály a vcelku bez straty výšky a bez veľkej námahy vystúpame na jeho vrchol. Výhľady sú opäť jedinečné. Z najväčšej diaľky nás zdraví náš starý známy kamarát – rakúsky Schneeberg. No a v popredí známa panoráma „malokarpatských pešiakov“. Táto pohodička je doplnená opäť fotografovaním a malým občerstvením.
Po krátkej porade volíme prudký zostup z vrcholu, ktorý je okorenený rebríkovým prechodom cez plot obory. Našťastie to zvládneme bez ujmy na zdraví. Dostávame sa na lesnú zvážnicu, vlastne cyklocestu, ktorá po vrstevnici obchádza Malý Javorník. Asi po jednom kilometri prichádzame na križovatku so zelenou značkou. Tá smeruje od Košariska do Limbachu. To je náš smer. Ideme už definitívne klesať do cieľa. Zo začiatku je to trochu prudšie, ale napodiv blata je poskromne, takže zvládame to v pohode.
Cca po jednom kilometri prichádzame k Limbašskej vyvieračke. Táto v dôsledku tzv. podzemného pirátstva odvádza vody Stupavského potoka na opačnú stranu Malých Karpát, sem na Limbašskú stranu. Hľadíme tu do 8-metrového vodného sifónu a v duchu si predstavujeme, čo to za podzemné cestičky útroby tohto horstva v sebe skrývajú. Opäť si potvrdzujeme, že príroda, či už nad zemou alebo pod ňou, je tu proste úchvatná.
Posledné tri kilometre ku autám sa nesú už len v pohodovom vychutnávaní dnešných zážitkov.
Sme v cieli. Prešli sme 25km s prevýšením 750m. Opäť sme sa dobre cítili, lebo nám po celý čas opäť robili spoločnosť naše Malé Karpaty. Dnes nám zase niečo poodkryli zo svojej bohatej zásoby prekvapení. Na záver ešte hádžem posledný pohľad na ich hrebeň a v duchu sa poďakujem za ich spoločnosť.
Ešte zopár hltov čerstvého chladného vzduchu a poď ho domov. Takže nabudúce.
Ľuboš Kraic
