28.jún 2020
Už znova spím pri otvorenom okne. Myseľ ešte úplne neopustila krajinu spánku. Z diaľky sa ozývajú tlmené zvuky ulice, autá ožili, začínajú sa presúvať z miesta na miesto. Počuť prvé zakikiríkanie, pozdrav prebúdzajúcemu sa ránu. Tiež odpoveď psa zo susednej ulice, výhody života na vjesnici (dedinke, ktorá si myslí, že je mestom). V tuji pod oknom sa prebúdzajú spevavci, nacvičujú prvé ranné trilky. Zavŕtavam sa hlbšie do perín, márne sa snažím zachytiť miznúcu niť sna, rozplýva sa v zlatých lúčoch presvitajúcich pomedzi povytiahnuté rolety, uniká, nenávratne mizne v diaľke. O chvíľu sa z kuchyne rozľahne zvuk nenávideného rádia, som stratený.
Musím vstávať.
Cez víkend sa opäť otvorilo prázdne okno, tento rok (zatiaľ) neberieme plán akcií smrteľne vážne, dôvody sú zrejmé. Čo s voľným časom? Vo štvrtok večer kontrolujem výhľad počasia na nedeľu (OK), sadám za počítač, zamýšľam sa. Nechce sa mi chodiť príliš ďaleko. Teda Inovec či Karpaty. Karpaty! Niečo po asfalte alebo spevnených cestách (Janči asi nepríde) a bez áut (smrdia a jazdia nebezpečne). A aby to nebolo úplne po rovine (to nehrozí) a nebol to gerlaching alebo everesting (síce to teraz na FB letí, ale… – to si postrážim). Tak poďme na to.
Klikám, ťahám čiary, hľadám zaujímavosti, miesta občerstvenia, mažem, mením, rozmýšľam, že som sa zas na to dával! Postavím sa, musím sa prejsť, prerušiť vedenie (asi si sedím na kábli), napijem sa vody, nalejem deci bieleho, poďme znova. Už sa to rysuje, náhle mám dve trasy, ktorú vybrať? Smolenice, tam ide aj vlak (z Trnavy), to možno niekoho presvedčí (Dobrú Vodu si nechávam v talóne). Neskoro v noci posielam mail s návrhom, hádam sa niekto ku mne pridá, nech sa po horách neterigám sám (v tej horúčave). Piatkové mailové odozvy potešia, sólo jazda to nakoniec hádam nebude.
Nenávidené rádio ma dostáva z postele priskoro, aspoň však mám prebytok času, jedlo nemusím do seba hádzať, v kľude sa balím (som lajdák, nikdy to nerobím vopred večer, veď čo ak nedožijem do rána, načo robiť zbytočnú prácu) a dokonca premažem retiazku (nech sa to dnes točí samo). Zvoní telefón, bananská skupina práve vyráža, za štvrťhodinku sú u mňa, ešte stihnem kávu. Prišli, vyrážame, celý deň je pred nami.
Nedeľné ráno, z Lídla vychádzajú spokojne sa tváriaci ľudia, ja odchádzam z vjesnice s bicyklom v kufri auta. Život sa vracia do vychodených koľají.
Autá parkujeme pri stanici v Smoleniciach, máme polhodinku čas. Za chvíľu už pri nás zastavuje auto GA – je tu Roman, z Trnavy na bicykli prichádza Igor (ide sa previezť pred prácou, prišiel nás pozrieť, prvé kilometre dá s nami). A na perfektnom stroji (bohužiaľ len požičanom) dofrčí Miro. Potom ešte Jozef. Na štart nás s autom plným vnúčat (a kufrom psov) prichádza vyprevadiť Paľo. Falco si aspoň pobehá po stanici a blízkom okolí, zapotia sa, kým ho dostanú naspäť do kufra. A z vlaku vystupuje Jozef. Poďme už, na Jahodníku sa má pripojiť Janka, nech dlho nečaká.
Čaká, dokonca nám aj ide naproti, neobsedí na mieste, stále musí krútiť pedálmi. A krútime nimi aj my, po odbočke z hlavnej cesty sa cesta postupne zdvíha, naberáme prvé výškové metre. Zatiaľ je to však len také škádlenie, nič vážne sa nedeje, to hlavné nás čaká za chvíľu.
Pred Koniarňou na Škarbáku parkuje veľa áut, dnes bude v horách husto. Zástupy však po asfaltke nejdú a jednotlivcom sa vyhneme, veď naša rýchlosť hore kopcom nebude príliš vysoká. Ešte predtým sa však rýchlo odfotíme (ako je zvykom, tých fotografií v archíve! Kto to všetko stíha prezerať!?), rozlúčime s Igorom (asfalt odtiaľto je už trochu hrboľatý) a vyrážame do boja. S kopcom (prvý a hneď najvyšší), vlastnou pohodlnosťou (odvaha nám nikdy nechýbala) a kondíciou (tá občas trochu vynecháva) aj okolnosťami (dnes má byť deň z kategórie tropických). Ananásy tu však na stromoch nerastú, opice neotravujú, papagáje neškriekajú. Po pár metroch sa noríme do príjemného chládku malokarpatského lesa, cesta síce neustále stúpa, na počudovanie to však celkom ide.
I keď ma občas niekto obehne. Miestny borec, ktorý kopec berie ako výzvu, aj Miro, ktorý sa ide na situáciu pozrieť očami lídra pelotónu. Ja si ale idem svoje, viem, že stúpanie má svoje parametre (i keď nie sú svetové) a ja limity. Snažím sa držať frekvenciu, zbytočne neplytvať silami, veď sme ešte ani poriadne nezačali. A tak si vychutnávam stúpanie do sedla pod Veterlínom, pot sa mi rinie z čela, fučím ako parná lokomotíva, napínam stehenné svaly. Aspoň však nemám hmlu pred očami.
To v decembri, vtedy bolo všetko úplne iné. Z Jahodníka vyrážame na Škarbácke sedemstovky v nečase, hmle. Po snehu nie je ani stopy (našťastie, wibramky som zabudol doma pri dverách). Aspoň že nefučí (zatiaľ, na Ostrom Kameni, neskôr poobede, to bude úplne inak). Len tá hmla! Je všade dookola, dnes pôjdeme po pamäti. Čo sa to však deje? Hmla redne, vzduch začínajú prehrievať slnečné lúče, mraky ustupujú, zostávajú v nížine. Inverzia vo výške 496 metrov.
Teraz na tom istom mieste, jednom bode trasy, momente života, zoskakujem z bicykla a pripájam sa ku skupinke oddychujúcich cyklistov. Prvý vrchol dňa máme takmer za sebou. A ani to príliš nebolelo. Dúšok teplej vody z vaku chutí lepšie ako deci burgundského, oko rýchlo blúdi po okolí (v sedle bicykla na to nie je väčšinou čas, bezpečnosť predovšetkým), mysľou prebiehajú krátke úryvky turistických zážitkov (viď vyššie). Kombinácia cyklistiky a turistiky nemá chybu (niekedy ich, nedobrovoľne, vykonávame aj súčasne).
Minútku sme si oddýchli, vytreli pot z očí (ale štípe, potvora), dych sa ukľudnil, aj reč je už plynulá. Najvyšší čas poberať sa ďalej. Veď tam dole nás čaká občerstvenie.
Ale to je ešte ďaleko, najskôr si to musíme odpracovať. Spočiatku v miernom zjazde po hrboľatej ceste (asfalt sa ako šibnutím čarovného prútika stratil) treba dávať pozor aj na správnu odbočku (inak skončíme na Záhorí) a otočiť sa popri plote obory poza Veterlín. Les ustupuje, cesta pokračuje otvoreným traverzom. Nie je však čas zastaviť, kochať sa, fotiť, bicykle nás ženú ďalej. Dole kopcom brzdiť nebudem, hore kopcom sa rozbiehať je hlúposť. A tak si len v duchu premietam obrazy, výhľady ktoré práve míňame zostávajú ukryté za našimi chrbtami. Niekedy je dôležitý aj smer putovania.
A tak nevidíme honosné stavby v obore Balunky, skalný hrebienok na vrchole ďalšieho krátkeho stúpania, o existencii jaskýň Škrekov, Koženokabátová, Peterská priepasť, Vydra či Lipárova sa dozvedáme len z mapy. Opäť sa pohybujeme v hlbokom lese, cesta prudšie klesá, je samá jama, treba ísť obozretne, mať oči na stopkách, prsty na brzdách. Tajuplné miesta krasovej oblasti, malebného čarovného lesa tak cítime len mimozmyslovo, sem sa treba vrátiť aj na pešo…
Podľa dohody sa čakáme pri skalnej kaplnke nad Brezinkami, zjazd nás rozdelil ešte viac ako výstup. Odtiaľto už pokračujeme skoro po rovine, ešte kúsok dokonca klesáme. Hustota pešiakov na ceste rastie, výstup na hrad láka. Len to veľké auto malo zostať radšej dole, obišli sme sa na milimeter… Otvárajú sa však výhľady na hrebeň Zárub aj vrtule Rozbehov, všetko je zabudnuté, po celom tele sa opäť rozlieva pohoda, adrenalín z výjazdu a zjazdu pomaly vyprcháva.
Je čas nedeľného obeda, sme v Bukovej, krátka zastávka príde vhod. Z úzkeho sedla presadáme na širokú lavicu, prestávame preberať nohami, musíme doplniť tekutiny aj energiu. Ideálne v jednom nápoji. Pivo spĺňa tieto najprísnejšie kritériá, radšej ho pridupľujeme. A s prekvapením sa vítame s dievčatami, ktoré tu už čakajú. Danka, Marianna a Beata to zobrali po asfalte, kúsok sa zvezú s nami. Ale najskôr posedíme, pokecáme, odfúkneme si. Zatiaľ máme za sebou len jeden vrchol, ďalšie nás ešte čakajú.
Pred chvíľou sme sa pozerali zospodu na vrtule elektrárne na Rozbehoch, teraz sa vydávame na cestu, ktorá nás privedie až priamo k nim. Uff! Najskôr však klesáme. A pekne ostro, tachometer po Bukovej chvíľu atakuje päťdesiatku. Však ono sa nám to vráti!
A vracať sa to začína hneď po odbočke za kameňolomom, kde cesta stúpa (zatiaľ ešte len mierne) proti toku Trnávky. Áno, tento známy, v časoch existencie trnavského cukrovaru nevábne zapáchajúci, 42 km dlhý veľtok pramení kúsok povyše, pod Vápenkovou skalou. Tu je to ešte malebný horský potôčik pretekajúci lesom popri roztrúsených domoch osady (či skôr kopanice) Vápenka, dnes pravdepodobne plniacich prevažne rekreačné účely. Nedeľná pohoda, tichou lesnou cestou sa ozýva len štebot vtákov a cvrlikanie Dankinho Campagnola…
Prichádzame k Sokolským chatám, osade ukrytej hlboko v údolí Malých Karpát, atmosféra ktorej je stále presýtená duchom svojich zakladateľov. Ešte vždy to našťastie nie je mondénne rekreačné centrum, už sto rokov si udržiava charakter pôvodných osadníkov, Sokolov a trampov.
A je to tu! Stupák skoro až do neba! V jeho polovici mi padá reťaz. Len tak, pri zábere, bez radenia. Ale ešte som žil, šliapal, išlo to, predsa to len tak nevzdám, zobúdza sa vo mne beštia. V tomto kopci sa ale nerozbehnem, tu nenasadnem, vraciam sa teda na jeho začiatok. Tam stoja naše dievčatá, asfaltárky. Domáci im radia cestu okľukou, vraj je lepšia. Lúčime sa len tak spolovice, stretneme sa na Rozbehoch. Už sme sa viac nevideli.
A ja som ten kopec nakoniec nedal. Jeho prvú časť áno, tam som to ešte nejako utrhol, potom sa ale stúpanie vyrovnalo, vzbudilo nádej (akoby som zabudol na nedávny turistický výšľap), cesta sa stočila vľavo, opäť pritvrdila, ja s mojou vytríbenou technikou začínam po nej kľučkovať (kláti ma zo strany na stranu), vbieham do výmoľa a je vymaľované. Ledva stihnem zoskočiť, SPD-čka našťastie v takýchto prípadoch nezapínam. Časť stúpania tlačím, nasadám až pod vrcholom.
Pri Obulanskej kopanici ma už čaká celý pelotón, ani nemám kedy sa kochať krásnymi výhľadmi, ledva niečo narýchlo odfotím, zdokumentujem okamžik a už sa ide ďalej. Na Mikulčickú kopanicu klesáme, potom nás z cykloznačky zvádza schodne vyzerajúca odbočka vpravo smerom na Kanichovskú kopanicu (toľko kopaníc, že si pripadám ako na Myjave), ďalšia odbočka pod Trnkový vrch nás však vyvádza z omylu. Aj tu bude treba tlačiť. Ale je tu krásne, aspoň máme viac času na rozhliadnutie sa po krajine. A vďaka Mirovej spadnutej reťazi si na vrchole užívame skutočnú pohodu (len keby to slnko tak nepražilo).
Všade dookola sa vlní kopaničiarsky kraj, panuje bezvetrie, vrtule elektrárne sa dnes netočia, v ich tieni je učupená rozhľadňa, v húštine za našimi chrbtami leží široký vrchol Tŕstia (turisti, pamätáte?), na horizonte sa v náznaku rysujú siluety Javoriny, Zobora, Žibrice a desiatok ďalších nepomenovaných vrcholov presvitajúcich z oparu. Leto nie je časom ďalekých výhľadov, vzdialené pohoria viac tušíme ako vidíme, užívame si však chvíľku pokoja, kľudu, nádhery.
Ďalej pokračujeme krásnymi zvlnenými lúkami, kúsok dole, kúsok po rovine, kúsok aj hore svahom, slnko nám z výšky praží na hlavy, na trávnatom povrchu sa to dnes našťastie zaobíde bez defektu. Výstup na rozhľadňu je povinnosťou, výhľad však oproti tomu spred pár minút nič nové neprináša, zrúcanina hradu Korlátka je takmer dokonale skrytá v hustej zeleni stromov. V blízkom susedstve leží dlhodobo zavretá a chátrajúca chata KST – škoda slov, je to len ďalšia vizitka nefungujúceho turistického ruchu, prezentácie zaujímavého a krásneho miesta, zmarená príležitosť, dôkaz, ako si nevážime to, čo máme (o to viac však závidíme susedom). Nákupné centrá majú o klientelu postarané.
Akosi som sa rozcitlivel, poďme ďalej, v tejto horúčave je čas na dúšok niečoho osviežujúceho. Tu hore na Rozbehoch nám to ešte nevychádza, krčma je zavretá, krčmára nechceme vytrhnúť zo sviatočného kruhu rodiny a tak pokračujeme do Jablonice. Zošup na hlavnú cestu stojí za to. 30, 40, 50, 60 – radšej pribrzdím. Až v tomto momente začínam pociťovať rýchlosť, rešpekt pred ňou, krátku obavu pred nekontrolovaným pristátím na tvrdom povrchu. Čo ma to zas chytá za hlúpe myšlienky… ale ďalej radšej po očku sledujem číslice nabiehajúce na tachometri.
Ideme po ceste, kde – tu nás obehne auto, vodiči sú dnes však akýsi pozorní, vyhýbajú sa nám oblúkom, ide sa veľmi dobre. Hrubé gumy môjho bicykla na asfalte hučia, vyťukávajú minimalistickú symfóniu, spievajú. Zaraďujem najťažší prevod, nech som aspoň trochu konkurencieschopný, toto nie je terén pre môjho tátoša.
Jablonica nás prekvapí a pomotá. Krčma na rohu nefunguje, je zavretá, musíme nájsť náhradné riešenie. Domáci nás vracajú pol kilometra naspäť, Hostinec u Matúša sme predtým prebehli. A kým nájdeme cestu na jeho terasu musíme zapojiť fantáziu a mať aj kúsok šťastia, vchod je vzadu dobre ukrytý medzi domami. Ale je to fajn miesto, chmeľový ionťák majú dobrý, ešte si ho doprajú aj niektorí šoféri, v stúpaní nad priehradou to ešte vyfúkame.
Oddych zapasoval, odchádzame však, nemôžeme tu presedieť zvyšok dňa. Lúčime sa s Jozefom, má doma ešte plány, ťahá priamo do Trnavy, nebude strácať čas v lesoch. My ostatní odbočujeme z hlavnej doľava, ku priehrade a kameňolomu. Cesta začína znova stúpať. Našťastie sa ponárame do hustého lesa, teplota okolia klesá, vzduch vlhne a naberá príjemnú arómu. Toto sú presne tie chvíle, kedy cyklistika chutí. Nie je to úplne zadarmo, každý meter si treba vybojovať, ale človeka to baví. To nie je boj s protivetrom, útek pred búrkou, prepletanie sa medzi smradľavými plechovými škatuľami. Len les (prekypujúci zvukmi a vôňami) a cyklista (vyčistená myseľ a duša plná obrazov). Prekonávame únavu a seba samého, odďaľujeme moment, kedy sa z nás stane turista – teraz však nie, v pohode to dávame.
Konečne sme na vrchu, nad Suchánkou, avizujem koniec stúpaní. To som však akosi pozabudol na Cerovú, nuž už som tu dávno nebol. Ale ešte predtým nás čaká úchvatný zjazd krásnym hustým lesom na križovatku Rovnice. Toto sú Karpaty, kvôli týmto okamihom sa sem tak rád vraciam, staré zdedené gény sa ozývajú.
Zjazd nás rozdeľuje, len si kontrolujeme odbočky, nechceme nikoho nechať blúdiť v lese, kratučkú pauzičku si dáme až neďaleko honosného sídla na Cerovej – no, keby ste sa boli lepšie učili… Viac však obdivujeme obrovského roháča lietajúceho nad našimi hlavami. Alebo že by to bol zamaskovaný dron? Na Prekážku je to naozaj už len dole kopcom, občas stretávame protiidúcich pešiakov aj cyklistov, s rýchlosťou to netreba preháňať, navyše sme už takmer dole, škoda by bolo pokaziť si pekný deň.
Čaká nás posledných pár kilometrov. Po ceste, medzi autami, po rovine čo stúpa až po Hájíček, miesto pútí a posledného odpočinku nad Trstínom. Nech už to máme rýchlo za sebou, automaticky krútime nohami, žmýkame zo seba posledné sily (no trochu nám ich predsa ešte len zostane). Akciu končíme krátkym posedením a vyhodnotením U Sedliaka, je dobre, že tieto miesta už fungujú, bez toho by nebola cyklistika cyklistikou ale len bezduchým búšením do pedálov.
A čo dodať? Dobre bolo. Ako vždy.
Celú trasu dnes prešli: Janka Lukačovičová, Kamilka a Peťo Julínioví, Miro Šuga, Jozef Benedikovič, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Maroš Modrovský a zapisovateľ. Aspoň na kúsku sa pripojili Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Beata Dudášová a Igor Matkovčík. Na štart nás prišiel pozrieť Paľo Herceg. Svoje dojmy z túlania po dobre známych malokarpatských zákutiach zapísal a dlhé minúty Vás tým otravoval
Juro Golier
Pondelok, neskoré poobedie, konečne sa mi podarilo vymotať z kancelárie, ja prechádzam cez Trebatice, krajinou prechádza studený front, prší, stierače monotónne vŕzgajú na skle. Na západe z roviny vystupuje Trojkopec (Havranica, Čelo, Veterlín), to podľa neho v tejto oblasti poznáme Hory. Okolo neho žiari jasné, biele nebo, z diaľky sa však valí ďalšia mohutná záľaha mrakov. Chčije a chčije.
