nedeľa 23.8.2020
Prásk! Rana ako z dela ma preberá z polospánku. Zo soboty sa práve stala nedeľa, už mám nakročené do ríše snov, bol to náročný večer. Ďalší záblesk presvecuje pomedzi škáry roliet, ožaruje prítmie spálne, úder hromu prichádza takmer súčasne. Pozdrav zo Schneebergu. Poobede zvedavo sledujem kamery, nebudú predpovede klamať, naozaj nebola sobota vhodná na výlet? Nebola, Alpy sa zahaľujú do hustých mrakov už na obed, búrka prichádza len o pár hodín neskôr. Teraz sa po hrebeni hôr pomaly posúva na sever, bičuje krajinu prúdmi dažďa. Hádam sa v noci vyprší, zajtra by mohlo byť pekne.
Padlo by to vhod, chcem sa ísť previezť, potrebujem (konečne) v teréne vyskúšať cesťák, rozhodnúť sa, či mi môže robiť spoločnosť počas najbližšieho týždňa. Či ho zvládnem v kopcoch. Či sa ešte udržím na úzkych žiletkách. A aby mi nebolo počas jazdy smutno, píšem na poslednú chvíľu pozvánku, možno sa niekto pridá. Aj keď netuší do čoho pôjde, trasu jazdy nepoznám ani ja. Ešte ani ráno, pri odchode z domu, ani počas jazdy. Dnes bude všetko úplne navoľno – bezcieľne putovanie, neviem s kým, neviem kam, neviem dokedy. Riadiť sa budem(e) podľa momentálneho pocitu. Cyklistická anarchia.
V tom som odborník. Prípravu bicykla si (samozrejme) nechávam na sobotný večer, chcem vymeniť reťaz, novú už mám v šuplíku niekoľko týždňov. Starú som zhodil dávnejšie, kúpil som špeciálne kliešte, rýchlospojku inak povoliť nedokážem. Nová je nitovaná, nitovák mám niekde ešte z čias, keď bicykle niesli označenie Favorit.
Reťaz síce vyzerá rovnako (je len o niečo užšia – musí sa zmestiť medzi astronomický počet koliesok, kdeže sú časy päť- a šesťkoliesok!), ako sa však ukáže je (pravdepodobne) úplne iná, starý dobrý nitovák sa do nej zahryzne … a nič! Musím teda naspäť nahodiť tú starú, snáď nebude preskakovať a bicykel bude pojazdný. Ale nie a nie nasadiť rýchlospojku. Fučím, potím sa, to čo sa mi preháňa hlavou (a neskôr vychádza z úst) nie je vhodné na verejné publikovanie, ruky mám čierne až (takmer) po lakte, šmuhy sa objavujú na čele a všetkom dookola. Rezignujem. Ak sa zajtra niekto (náhodou) objaví, pôjdem s ním na horáku, testovanie sa odkladá – asi na budúci rok…
Našťastie sa doma objavuje Martin, čuduje sa čo to vyvádzam, chytá do ruky reťaz – a má to tam! Ja som ako zmagorený pchal rýchlospojku na novú reťaz, kam samozrejme nepasovala. To mám z toho, že si všetko nechávam na poslednú chvíľu, raz sa to vypomstí, kedy sa konečne poučím? Mám už toho všetkého tak akurát, umývam sa. Dofúkanie a premazanie reťaze nechávam až na ráno. Veď – načo sa ponáhľať…
Vyzváňa telefón, to ešte nie je budík! Janči. Už je pripravený vyraziť, ide na bicykli z Trnavy, stretneme sa na Brezovej. Ja sa ešte pár minút vyvaľujem v posteli, naťahujem uši, snažím sa rozpoznať, či nočný lejak ustal (som lenivý pozrieť z okna). Áno! Po daždi býva (občas) pekne, dnes to vyjde! A nakoniec nebudem ani sám.
Odložené práce mi našťastie idú od ruky – ani ventil nelámem, ani dušu neprefukujem, môžem vyraziť. Dokonca stíham aj termín stretnutia, ktovie, či niekto príde?
Prišli. Štyria, ja samozrejme posledný – mám to najbližšie. Vítame sa, chalani skúšajú môj bicykel, aspoň sa chvíľku zdržíme – čo ak by prišiel ešte niekto? Nikto však nechodí, musíme ísť my. Ale kam? Netuším. Viem len, že zatiaľ na Brezovú, tam bude čakať Janči. Ale kadiaľ? Rozhodujeme sa po hlavnej. Ráno je doprava ešte príjemne riedka.
Za preškrtnutou tabuľkou s menom Věsnice ma čaká prvý krátky test, ktorý môže hneď skraja naznačiť moje dnešné ambície. Výbeh na Počkovec – nízku vyvýšeninu nad priehradou, dobre si pamätám, ako dokázala v minulosti preveriť moje sily a nalomiť cyklistické sebavedomie. Čo so mnou urobí dnes? Budú zuby na prevodoch stačiť? Nebudem potupne tlačiť?
Chalani sú zrána ku mne pozorní, tušia, že potrebujem upevniť ego, nechávajú ma šliapať vpredu. Dokonca si dovolím prepych a nevyužívam celý rozsah prevodov. (Zatiaľ) to vyzerá nádejne, ešte stále sedím v (novom) sedle, ešte krútim pedálmi. Na Prašník je to z kopca, zahriate svaly si môžu oddýchnuť, ani potom sa po rovinkách tejto siahodlhej obce (hádam najdlhšej na širokom okolí) príliš neunavia. Áut je pomenej, cyklistov obiehajú slušným oblúkom (že by iniciatíva 1,5 metra?), môžeme tak prehodiť slovko – dve, pospomínať udalosti posledných dní aj týždňov, pár akcií som vďaka dovolenke vynechal, bicykel pauzoval…
Malá skupinka cyklistov sa každým šliapnutím do pedálov posúva vyššie podhorím Brezovských Karpát, vzduch je po nočnej búrke svieži, teplota tak akurát, vietor neznateľný. Perfektné skoré nedeľné predpoludnie ubieha rovnako ako cesta pod kolesami našich tátošov. Pri Fajnoroch (ešte stále sme na Prašníku!) sa ponárame do lesa, asfalt (aj vzduch) je vlhký, nie však mokrý, ide sa zas o kúsok príjemnejšie. Predtým po očku sledujeme sivé steny starého kameňolomu (a ja si pripomínam belostné steny kameňolomu nového) a spomíname na návštevu Oplentovej diery, jaskynky ležiacej na okraji lesa hneď za hradbou stromov ohraničujúcich cestu.
Kúsok za ústím Lopušnej doliny sa začína cesta dvíhať, najskôr len miernulinko, takmer nebadateľne, rýchlosť však klesá, nohy sa do pedálov opierajú ťažšie, treba prehodiť, uľaviť svalom, potom ešte, sklon už nie je len cítiť ale aj vidieť, objavuje sa okraj Košarísk, stúpanie prituhuje. Čo sa to deje? Veď v aute tu žiadne kopce nie sú, až neskôr, pred Brezovou…
V tom je krása cyklistiky, pohybu v krajine. Objaviť kopec aj tam kde nie je. Vychutnať vietor vo vlasoch. Osviežiť sa kvapkami dažďa. Ohriať lúčmi slnka. Dopriať si dúšok chladivého moku. Stretnúť sa s priateľmi.
Konečne sme sa dopracovali až ku kostolu, sme na vrchole stúpania, ani to tak nebolelo. A pohľad dozadu, pod nohy odhaľuje (škoda, toto radenie nedokáže indikovať zaradený prevod), že ešte stále som nepoužil najväčšie kolečko. Dnes mi (zatiaľ) ide karta…
Hoci ranná doprava takmer neexistuje, v Košariskách predsa len uhýbame doľava na cyklocestu – na chvíľu si chceme vychutnať absolútnu samotu cyklistu, cesty a lesa. Na jednom mieste nočný lejak naplavil na chodník vrstvu blata, v poslednej chvíli stihnem zredukovať rýchlosť, do tohto vletieť na žiletkách v rýchlosti – asi to neustojím. Takto som len obhádzaný čerstvým, jemným blatkom…
Brzdím, telefón ma donútil – Janči už čaká, upresňuje pozíciu (Svijany). „Za chvíľu sme u Teba,“ sľubujem a šliapem do pedálov, ostatní zatiaľ kúsok odbehli. Čakajú pri priehrade, je to veľmi fotogenické miesto, niektoré fotografie však radšej (cudne) nerobím. Cez Baranec je k Jančimu len kúsok.
Zlatožltý nápoj chutí ako už dávno nie, cestu zo štartu sme zvládli za hodinku, išli sme svižne, pár minút oddychu si zaslúžime. A musíme sa rozhodnúť kam ďalej. Vraj sa budeme voziť po kopaniciach. Kopčeky na Polianku ma strašia, nemám ich (na cesťáku) v nohách, radšej volím niečo menej ostré. Žriedlová dolina. Tam bude kľud, je to takmer na okraji sveta, auto (možno) nestretneme a … minulý rok som sa tam na horáku vytrápil, využil celú škálu prevodov. Otestujem sa, dúfam, že dnes to dám.
Ponárame sa hlbšie dovnútra Myjavskej pahorkatiny, krásneho kopaničiarskeho kraja. Zvlnená krajina vonia neskorým letom, niekde na pozadí už ale presvitá prichádzajúca jeseň. Tá je však ešte (snáď) ďaleko, ešte (hádam) prežijeme zopár takýchto krásnych dní.
Od mojej poslednej návštevy sa tu toho príliš nezmenilo, len usadlosti sú tuším krajšie, upravenejšie. Túto krajinu si privlastnili ľudia – usadlíci aj chalupári, žije, cítiť to z každej záhrady, lúky, poľa, lesíka… Už dávno pripadla do rúk človeka, nie je to horská divočina, je to kultúrna oblasť poskytujúca obydlie aj obživu obyvateľom. Tu nás po ceste nesledujú oči divej zveri (len oko lenivo prežúvajúceho dobytka), nad hlavou nevisí nehlučný dravec (len tichá stopa lietadla), kraj nestráži duch hôr (ale vysoké múry hradu). Krajina ľudí.
A zasľúbená zem cyklistov. Je radosť šliapať po asfaltke kľukatiacej sa dohora popri Žriedlovskom potoku, dnes sa niekde vytratilo aj stúpanie z minulého roku, pri rozhovore cesta ubieha sama, stopy našich kolies na nej zanechávajú len nebadateľné odtlačky, ona sa ale intenzívne zapisuje hlboko do duše. Duše vnímavého návštevníka, cyklistu či turistu. Stačí sa rozhliadnuť, zhlboka nadýchnuť, započúvať do jej spevu.
Stojíme na križovatke U Belanských, zas sa treba rozhodnúť (deň kľúčových rozhodnutí) kam ďalej – na Myjavu, či Prietrž. Vyhráva dobre známa Prietrž, tam to poznáme, tam sa dá posedieť. Ale aj niečo vidieť.
Najskôr zaskočíme kuknúť lipu U Belanských, ktorá už viac ako 600 rokov hľadí na okolitú krajinu. Nie všetci tu minulý rok boli, starú dámu sa patrí opäť navštíviť. Je na svojom mieste, plná života, vítajúca návštevu. Len tie autá by nemuseli domáci parkovať tak blízko, stará pani si zaslúži viac úcty. A tak ju zdravíme, pýtame si dovolenie odniesť spoločnú fotografiu, vstúpiť do jej vnútra. Znovu obdivujeme jej rozložitý dutý kmeň, hustú zelenú korunu, jej výšku. Stála tu, keď ešte nebol objavený americký kontinent. Stojí tu aj dnes.
Stáli by sme aj my, oddychovali v chládku jej listov, pomaly vrastali do zeme…, nie to už preháňam, zaháňam myšlienku, poďme ďalej, čas sa nezastaví, nemôžeme ani my. Pedále sa opäť roztáčajú, nohy začínajú fungovať ako súčiastky dobre premazaného stroja, stúpame hore Belanskými, vrchol však dosahujeme až U Bašnárov. Sprava sa pripája lesná cesta (vedie na Branč), ešte kúsok, ešte pár šliapnutí do pedálov, už to bude… a je to! Teraz nás čaká pár kilometrov úžasnej jazdy úžasnou krajinou. Pohybujeme sa po vrcholovej časti pahorkatiny, celé okolie máme ako na dlani, cesta bude viac klesať ako stúpať, len to neprehnať s kochaním, neskončiť niekde v priekope. Pri odbočke na Bukovec preto radšej stojíme, rozhliadame sa do okolia, fotíme. A znova o pár metrov ďalej. Tento kus krajiny mám veľmi rád.
Naľavo vykúka hrebeň Malých Karpát, spoznávame Vysokú, Vápennú, Veterlín aj Záruby i Havranicu. Pohľad kĺže po horizonte, rozoznávame (či skôr tušíme) siluetu katedrály v Šaštíne, oko orla by v opare v diaľke dokázalo odhaliť aj biele bralá Schneebergu. Sprava na všetko dohliadajú pyšné hradby hradu Branč. Povedľa v ohrade postáva stádo koní, obďaleč zas lenivo vylihuje črieda dobytka. Lúku v diaľke zdobia šachové figúrky – nepravidelne rozosiate baly sena. Je ticho, takmer poludnie, aj doprava náhle ustala. Z krajiny sála pokoj, kľud, pohoda.
Nechce sa mi odísť, najradšej by som sa rozložil vedľa cesty, ľahol do trávy, sledoval vysoko plávajúce oblaky a pomaly sa oddával ničnerobeniu a krátkemu spánku. Drobná lúčna háveď by mala hody…
Sklon cesty sa mení, klesá, kolesá svištia, vietor hvízda v ušiach, tachometer nemám, radšej pribrzdím, už z toho nemám dobrý pocit (pohľad do štatistiky doma odhalí takmer 72 km/h – čo sa chcem zabiť?). Dolný Deberník preletíme, len po očku stíhame sledovať honosné, megalomanské stavby popri ceste – kto toto postavil? Kto to dokáže udržiavať? Využívať? Booking neodhaľuje v lokalite žiadne ponuky ubytovania…
Hlúpe myšlienky našťastie rýchlo vystriedajú nové podnety. Vchádzame do Prietrže, už za chvíľku príde na rad krátke občerstvenie, oddych. Najskôr však odbočíme vpravo, chcem ukázať Jančimu Husitské hradby, dobre utajenú miestnu zaujímavosť. Dnes mi však kopce idú, odbočku nechávam nepovšimnutú a valím si to hore dedinou, minipelotón za mnou až … sa objaví koniec obce. Hop, to som prehnal! Otáčame sa, spúšťame dole, odbočku nachádzame hneď skraja. Trošku sme potrénovali.
Hradby sú na svojom mieste. Opevnenie zaniknutého kostola umožňuje spraviť si predstavu o mieste, vrátiť sa v duchu o pár storočí dozadu, keď sa nepokojnou krajinou preháňali vojenské aj zbojnícke bandy, keď bolo potrebné chrániť majetok, životy. Dnes sú už samozrejme polorozpadnuté, o to viac autenticky však pôsobia na myseľ aj dušu pozorovateľa. A tiež zopár posledných zachovaných hrobov, niektoré sa ukrývajú hlboko v húštine a vysokej tráve, mená nebožtíkov už definitívne pohltil čas. Ale to množstvo sliviek všade dookola! Tu rastú poklady, hektolitre obľúbeného nápoja. My ich aspoň zopár, cintorínskych sliviek, ochutnáme. Neskôr doma zisťujem, že poblíž, zvonka hradieb, by mali ležať posledné pomníky starého židovského cintorína. Budem sa sem musieť ešte vrátiť…
Čas pri posedení letí, je si čo povedať, čím sa osviežiť, doplniť energiu. Vieme, že za chvíľu nás bude čakať najväčšia skúška dňa, stúpanie na Lipový vrch nad Dolnými Pasekami preverí stav našej kondície, zostatok síl. Najskôr sa ale ešte krátko pristavíme pri vodnej nádrži, toto fotogenické miesto nemôžeme len tak obehnúť. Ešte krajšie, nostalgické zákutie sa nachádza kúsok povyše. Vodná hladina postupne prechádza do krajiny, ukrýva sa v tŕstí a zvyškoch polámaných drevín, malý skrytý poklad hneď vedľa cesty. My sme však už rozbehnutí, nedočkaví popasovať sa kopcom, nezastavujeme, nevychutnávame si atmosféru tajomnej bažiny…
A už sa to roztáča, držte si klobúky, ideme … DO kopca! Ona to nie je žiadna Kráľova hoľa, aj Havran je väčší zaberák, ale teraz – poteší aj tento. Reťaz konečne obrusuje aj najväčšie koliesko, skúšam udržať frekvenciu. Ťahať ľahučké MTB prevody a toto je celkom rozdiel. Kto nepozná, nech odskúša. Nesťažujem sa však, sám som to chcel, potreboval odskúšať materiál (a seba samého), tak sa snažím. Nakoniec to nie je až taká katastrofa, Jančiho mám na dohľad, keby som trochu mákol, aj sa ho možno dotknem (to už ale vážne trochu preháňam). Ani ma však hore nečakajú, keď prichádzam ešte fučia, pot im zdobí čelá. Kopček dal zabrať.
To čo si človek odtrpí hore, veľmi rýchlo ubehne dole. Zjazd je svižný, rýchly, takmer presne atakujem maximálku. Opäť brzdím. Chalani sú odvážnejší, kúsok mi odskakujú. Môže tak nastať hviezdna chvíľa môjho tátoša. Dnes prvýkrát nahadzujem veľkú pílu, opieram sa do pedálov a po chvíľke ich (bez prílišného úsilia) mám. Toto sú presne situácie, keď sa bicykel – cesťáčik cíti ako ryba vo vode.
To si zaslúži odmenu. Opäť je tu Brezová, tentoraz stojíme na námestí, poniektorí v cukrárni / kaviarni, iní v reštaurácii, nakoniec sa však všetci stretávame pri orosenom pohári. Vychutnávame si atmosféru skorého nedeľného popoludnia, pomaly sa ale pripravujeme na rozlúčku. Janči sa tu od nás odpojí. Ako sa dozvedám neskôr, naložil si ešte poriadnu porciu. Cez Jablonicu a Cerovú na Sokolské chaty. Odtiaľ mal jediné (pre neho) logické pokračovanie – hore cez Prekážku, aspoň že ten Naháč obišiel.
Nasleduje klasika – my po cykloceste v obrátenom smere (blato už stihlo obschnúť), Paľo hore okolo kostola. Stretávame sa na Košariskách a tentokrát volíme pokojnejšiu a krajšiu variantu ponad Trvajovú. Ďalší nádherný úsek cesty, ktorý sa hádam nedokáže zunovať. Len škoda tej aleje stromov, ktorá sa pred pár rokmi vytratila… Do Pagáčov šviháme s vetrom opreteky, tí dvaja cyklisti – výletníci, ktorých sme ofúkli v hupáčiku u Beňov sa snáď ešte teraz obzerajú…
Adama samozrejme nemôžeme vynechať, je to posledná príležitosť v pokoji prehodiť pár slov, doplniť tekutiny, pomaly sa prepnúť do režimu návratu. Ja si prepínam aj sledovanie trasy, pauzujem ho, nejako nesprávne vyhodnocuje pohyb – a potom ho zabudnem zapnúť. Štatistiky trasy (a sprievodné video) tak mám skreslené. Nevadí, nebicyklujem predsa kvôli číslam, ale kvôli zážitkom. A tých bol dnes opäť dostatok. Hoci sme (takmer presne) kopírovali trasu minuloročnej akcie, stálo to za to. Tieto miesta sa oplatí navštíviť opakovane. Sú krásne v slnečnom jase, zaujímavé pod zamračenou oblohou a nezabudnuteľné v daždi. Stále je čo obdivovať – zlé počasie neexistuje, len človek nemá vždy dobrú náladu.
Už sa len prehupneme cez Počkovec (z tejto strany to je brnkačka) a končíme. Takmer. Ešte robíme poslednú fotku s Móricom (a šikmou vežou), lúčime sa a … sľubujeme čo najskoršie stretnutie. S touto skupinkou (a ďalšími podobne naladenými vyznávačmi pohybu), ktorá mi dnes spríjemnila testovanie po brdkoch Myjavskej pahorkatiny sa kedykoľvek rád stretnem. A preveziem (či prejdem) po cestičkách (či chodníčkoch) v blízkom (či vzdialenejšom) okolí.
Chalani, vďaka za možno trochu chaotický, úplne nepredvídateľný, ale pohodový deň:
Peťo Julíny, Vlado Trajlínek, Maroš Modrovský, Paľo Vrábel, Janči Budoš a
Juro Golier
Vír udalostí sa prudko roztočil, sviatočný nedeľný pokoj strieda pondelkový pracovný zhon – posledný deň pred odchodom na dovolenku býva taký. A ešte by som mal rýchlo zapísať dojmy z výletu, kým ich neprehlušia nové. Prvé vety, odstavce, stránky sa objavujú na obrazovke už v nedeľu večer. Po práci nasleduje stresujúce balenie (v poslednej dobe túto činnosť nenávidím) a rýchle prepnutie do tvorivého módu. Vety treba učesať, zbytočnú vatu vyhodiť (ja viem, nedokážem to, mám tie písmenká príliš rád), prečítať (už hádam dvadsiaty raz) a poslať. Príbeh rastie pred očami, dospieva, začína žiť vlastný život.
