streda 26.8. – sobota 29.8.2020
Leto skončilo v utorok. Zmenu však bolo vo vzduchu cítiť už niekoľko dní. Pondelok voňal začiatkom školského roku. Nedeľné žlté lístie sa pomaly vŕšilo na cykloceste. Niektorí vraj videli odlietať lastovičky. A tie chladné rána na Horehroní…
Skutočný nástup jesene ale prišiel ako blesk z jasného neba. Chladivé prúdy dažďa zmývajú letnú horúčavu. Aké príjemné je dívať sa z tepla izby na kvapky stekajúce po oknách. Stihli sme to naozaj o chlp. Stačilo naozaj len málo. V sobotu večer nás zaskočil pohľad spoza okna vlaku na blesky nad uhorskou rovinou. Či kvapky dažďa na prednom skle počas cesty zo stanice. Bolo to tesné. Hustý dážď teraz bičuje krajinu, jeho hrubé povrazy sa spúšťajú z výšky oblohy, na zemi rastú kaluže vody. Tak ako pred rokom…
Keď som sa vtedy v utorok lúčil s pelotónom, na oblohe sa už zberali tmavé mraky, hustý lejak sa chystal zmáčať asfalt, preveriť pelotón. Prvýkrát v živote som ľutoval, že nemôžem v nečase sadnúť na bicykel a pokračovať. Sľúbil som si, že na budúce (ak to bude čo i len trochu možné) sa vrátim. Potiahnem celú trasu. Prejdem cieľovú čiaru na námestí v Bratislave. Ten čas teraz nastal.
utorok 25.8., deň pred – Starý Smokovec
Neskorší štart v stredu pred obedom umožňuje ušetriť deň dovolenky, cestovať až poobede, realita je nakoniec samozrejme iná. Po dohode so zvyškom skupiny si deň dovolenky pridávam a kupujem lístok na ranný vlak. Za pol dňa je možné v Tatrách veľa stihnúť, odpútať sa od sveta tam dole, od povinností, naladiť na vlnovú dĺžku nasledujúcich dní. A tak pár minút po deviatej nasadám do vlaku, kde už čakajú ostatní účastníci zájazdu – Janka, Igor, Jozef a Fero. Cesta v partii príjemne ubieha, aj tie rúška na tvári takmer nevadia, netreba ani chodiť do reštauračného vozňa. Po očku stíham sledovať známe miesta, vraciam sa o mnoho rokov späť (a vystupujem v Púchove na občerstvenie – polhodinku čakania na prepriahnutie lokomotívy si treba spríjemniť) či robím plány do blízkej budúcnosti (a vystupujem na Považský hrad, už by sa to patrilo – koľký krát sa veziem povedľa a hore som ešte nikdy nebol).
Za Žilinou začínajú zrak ešte viac priťahovať okolité hory. Sú blízko, týčia sa vysoko, lákajú. Ako všetko vzdialené, veci v dosahu nebývajú tak zaujímavé… Popod svahmi Malej Fatry preletíme Turiec a už sa spoza okien vylupuje magický Liptov, vzdialené gény sa ohlasujú… Havránok, šíra vodná plocha Mary (v hĺbke ukrývajúca Sokolče, rodisko mojej starej mamy), v diaľke pyšné štíty Západných Tatier. A prenádherná krajina medzi Hybe a Štrbou, zaoblené vŕšky, lúčiny aj husté lesy. Zajtra sa tadiaľto budeme vracať. Nad hlavou nám bude svietiť slnko, do chrbta nás bude tlačiť vietor…
Sníva sa pekne, ale ešte tam nie sme, ešte máme pár hodín pred sebou, najskôr nás čakajú chvíle hore v Tatrách, tých Vysokých. Začíname si robiť plány, ako naložíme so zvyškom dňa. Niektoré ambiciózne (pôjdeme na Sliezsky dom), iné menej (pôjdeme na pivo). Definitívne rozhodnutie odkladáme na neskôr. Najprv sa treba naobedovať. A predtým ubytovať. Ale ešte skôr dopraviť nahor električkou. Na perón prichádza len taká krátka, ledva sa do nej všetci pomestíme. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a cestu vo verejných prostriedkoch máme pre dnešok úspešne za sebou, rúška môžu ísť dole z tváre, už sa nemusíme usmievať iba očami.
Ubytovanie je pekné, priestranné, kúsok od stanice, nemusíme sa pridlho naťahovať s batožinou. Turistický obed si dávame hneď v susedstve, nie je to žiadny gastronomický zázrak, ale zasýti a neurazí. Nastáva čas rozhodnutia. Janka s Igorom idú na bicykloch na Hrebienok, ja s Jozefom peši o kúštik ďalej – na Rainerku a Fera čaká návšteva detí. Poďme, nezdržiavajme sa, dni sa už skracujú.
Vykračujeme si hore kopcom, ide sa dobre, neženieme, netlačíme na pílu, netreba sa hneď prvý deň spotiť. Spoza mrakov občas vykukne vrchol Lomničáku, povedľa prebehne poloprázdna lanovka, či skupinka turistov, v priamom prenose si užívame nádherné poobedie krásneho dňa. Nech to takto vydrží čo najdlhšie (predpovede počasia na najbližšie dni nepoznám, ani nehľadám – čo má prísť to príde). Na chodníku nad Bílikovou chatou stretávam pani doktorku z Bratislavy, zdravíme sa, usmievame, prehodíme pár slov, svet je malý.
Pán chatár chystá drevo, chata je takmer prázdna, môžeme si vyberať miesto na sedenie. Samozrejme vonku – očami pohladiť svahy Lomnického aj Slavkovského štítu, zrakom hľadať cesty vody – potok aj vodopády i chodníčky ľudí. Čaj a horec na tomto mieste chutia čerstvým vzduchom, skalami, slobodou, nikde inde také nedostať, radšej to pridupľujeme (nech nekrívame).
Dole už zbehneme ako srnky, najskôr sa stretneme s Jankou, dychtivo si vymieňame zážitky a dojmy, zabehneme na kávičku do mojej obľúbenej kaviarne – čajovne, neskôr sa všetci stretávame na neskorej večeri, či skôr krátkom večernom posedení. Na izbu sa vraciame už potme. Turistická sezóna vrcholí, noc je ešte mladá, ale po stíchnutej a potemnenej hlavnej promenáde sa presúva len naša pätica, inak je všade pusto, mĺkvo, tmu presvecujú len hotelové okná. Skôr možno stretnúť medveďa ako človeka.
Našťastie sme ho nestretli, to by chudák chlpatý videl… Aj do izby sa nakoniec dostaneme (keď nájdeme správny kľúč, tie z domu napočudovanie nepasujú) a výborne sa vyspíme, bol to fajn deň. A to sme vlastne ešte ani nezačali.
streda 26.8. deň prvý – Čertovica
Budíček (telefón) pípa relatívne skoro – nie sme si istí, či sa nám podarí zmestiť do električky. Podarilo. A ešte sme sa stihli aj dobre naraňajkovať, aj keď prvý dojem trochu klamal. Hodinka na Štrbské Pleso je povinná jazda, čas si krátim rozhovorom so spolusediacim turistom. Vystupujem, beriem do ruky tašku a peši vedľa bicykla sa vydávam na štart.
To bol nápad toľko toho baliť! Taška oťažieva už po pár metroch, putuje na rúru bicykla, snažím sa držať smer a balans. Že som nezobral radšej ruksak! Fučiak ku pošte sa snažím vytlačiť čo najrýchlejšie, nech už to mám za sebou, prvýkrát dychčím hore kopcom, prvýkrát tlačím bicykel… Po rovinke poza hotel to už ide ľahšie (mačacie hlavy – tu sa na bicykli pôjde fajnovo, ešteže neprší) a sme tam, priamo v centre diania!
Na parkovisku stojí autobus, všade okolo hotela sa hmýria ľudia v zelených dresoch, niektorých poznávame, zdravíme sa, vítame – atmosféra nás pohlcuje behom okamžiku. Ideme sa zaregistrovať, odložiť batožinu, prezliecť do zeleného a vychutnať kávičku na brehu plesa. Vedľa terasy sa šikujú bubeníci, rozkladajú svoju hlučnú batériu – raz, dva, tri… chytľavý rytmus rozoznieva okolie, noha ho zachytáva a podvedome začína vyklepkávať, vibrácie sa šíria priestorom, rozhýbavajú účastníkov aj okoloidúcich (či okolostojacich), priestor sa plní, dav sa vlní. Atmosféra je pripravená.
Ešte je však potrebné akciu oficiálne zahájiť – privítaním, pokynmi, príhovorom. Sme však už nedočkaví, svaly netrpezlivo brnia, duša (a telo) cyklistu by najradšej nasadla na bicykel, vydala sa na dlhú cestu, poďme, šliapnime do pedálov, rozbehnime sa, rozpáľme galusky, trasa volá…
Lúčime sa, zapíname prilby, kladieme nohy na pedále, šťukajú SPD-čka, cvakajú prehadzovače, cvrlikajú voľnobežky. Štart! Pelotón, ten mohutný organizmus, sa dáva do pohybu. Desiatky nôh začínajú zaberať, desiatky rúk sa chytajú bŕzd, desiatky chrbtov hľadajú správnu polohu. Najbližšie hodiny, najbližšie dni bude táto mnohohlavá masa dýchať rovnaký vzduch, potom skropí ubiehajúci asfalt, telá budú bojovať s únavou, vôľa však bude hnať tohto tvora ďalej a ďalej, každým otočením kolesa bližšie k cieľu.
Spočiatku sa hýbeme nesmelo, prvé desiatky metrov vedú po rovine, možno pár metrov do kopca, treba nájsť tempo, svoje miesto v pelotóne, spoznať spolujazdcov, zžiť sa s celkom. Zjazd do Štrby je preto rozpačitý. Niekto to však napáli hneď skraja, silou tiaže predbieha tých menej odvážnych, dole kopcom sa predsa brzdí len v nevyhnutnom prípade. V čele ale jazdí Jarka, tú nemôže nikto predbiehať, rozostupy preto priveľké nevznikajú, balík sa stále drží ako – tak pohromade. Miestami prechádzame stavebné križovatky, už nejakú dobu prebieha rekonštrukcia zubačky, treba si pribrzdiť, na štrku to môže byť v rýchlosti nebezpečné. Ani defekt by hneď skraja nepotešil.
Prudký zjazd máme za sebou skôr ako by sme sa nazdali, výšľap by nám trval určite dlhšie – na ten si však ešte chvíľu počkáme, ani Čertovica nie je na zahodenie. Odbočujeme doprava na starú hlavnú cestu, konečne začnú zaberať aj nohy, doteraz boli v permanencii len ruky na brzdách.
Je to krásny kraj. Hrebeň Tatier, Vysokých aj Západných máme ako na dlani, zľava sa nad nami týčia vrcholy Nízkych Tatier, asfalt sa vlní po miernych pahorkoch, síl máme stále nadostač, na každom metri trasy je čo obdivovať, čas príjemne plynie. A cestu nám navyše čistia policajti, celý jazdný pruh je len náš. Je to paráda bicyklovať takto bezpečne, žiadne auto nevytláča cyklistu do priekopy, neobtiera sa o barany, nepúšťa do tváre výfukový plyn, posádky tých protiidúcich nám dokonca mávajú, zdravia. V takýchto podmienkach môže človek jazdiť úplne bezstarostne (pozor treba dávať len na nevynútený kontakt a následný pád, to by v pelotóne bolelo), užívať si okolitú krajinu či spoločnosť spolujazdcov, aj síl je náhle akosi viac. Občas zastavíme pri rozšírenom mieste, odfúkneme, napijeme sa vody, pustíme dlhú kolónu áut, ktorá sa nazbierala za našimi chrbtami.
Takáto jazda má ale tiež svoje špecifiká. Nestojíme tam, kde nás napadne, kde je niečo zaujímavé, nie sme poznávací zájazd, naše ciele sú iné. A tak sa len mihneme popri pekne zrekonštruovanom vojenskom cintoríne za Štrbou, okolo malebných chalúp vo Važci len preletíme (aj tak väčšina ľahla popolom pri ničivom požiari pred takmer storočím), z amfiteátra vo Východnej zaregistrujeme len drevený plot. Neobídeme však krčmičku v Hybe, už bolo načase sa osviežiť, doplniť energiu, vydýchnuť si. O chvíľu začíname. Naostro.
Čertovica. O tomto kopci som dlho premýšľal, študoval výškový profil, rozhodoval sa, kvárila ma ako nočná mora. Zatiaľ som sa po jej svahoch presúval len autom. Zvládnem to aj na bicykli? A na cesťáku? Nezavarím sa hneď v prvom dni putovania, v prvom stúpaní? Ale čo, veď prinajhoršom potlačím, nebolo by to prvýkrát. A veď ide aj autobus, keď bude najhoršie …
Po krátkej zastávke sa nestihneme ani poriadne rozbehnúť a už pribrzďujeme. Odbočujeme vľavo, cesta sa zužuje, začína stúpať, tam niekde v diaľke, vysoko nad našimi hlavami leží cieľ dnešného putovania. Už aby sme tam boli.
Spočiatku to však nie je nič hrozné, nohy sa krútia takmer samé, v pelotóne si musím občas aj pribrzdiť. Keby niekto vymyslel rekuperáciu aj pre tento typ bicykla, to by bola jazda! Stále je ešte priestor obdivovať okolitú krajinu, odmávať na pozdrav z auta. Len ten vietor začína hnevať. Fúka priamo do tváre, bráni pohybu, užiera síl. Zatiaľ viac ako kopec.
Pri Malužinej sa sily kopca a vetra vyrovnávajú, pri Nižnej Boci už má navrch kopec. Pelotón sa postupne trhá, Jarka velí uvoľnenie tvaru, ďalej už ide každý za svoje, svojim tempom, vlastnými silami.
Na počudovanie stále vládzem krútiť nohami, jazdu si svojim spôsobom vychutnávam, i keď sa už toľko nekochám okolitou krajinou. Ale je to stále horšie. Už nemám kam podradiť, na tomto prevode budem musieť krútiť až do konca. Alebo potlačiť. Zadarmo ma však ten kopec nedostane, zmačknem sa, uvidím, čo zo seba dostanem.
A dostávam toho na počudovanie dosť, moja rýchlosť sa ešte stále pohybuje vysoko nad 10, držím frekvenciu, tlačím do pedálov, dychčím, fučím, odfukujem kvapky z nosa, chvíľu sa snažím udávať tempo a vyťahovať hore malú skupinku. Potom mi z nej niekto odskočí, niekomu utečiem zas ja, zvoľňujem (!) – som gentleman, skúšam chvíľku počkať, definitívne sa však trháme, hoci rýchlosť mierne klesá (stúpanie sa stále priostruje), tu už naozaj ide každý sám za seba.
Avšak stále žijem, šliapem, idem ďalej. Asfalt sa už len lenivo odvíja pod kolesami môjho tátoša, nemám ani chuť sledovať okolie (kam až to stúpa, do čerta!), oči zväčša sledujú priestor pár centimetrov pred predným kolesom, iba toľko aby som nevletel do jamy, nerozbil koleso, bicykel, hubu… Nechápem však čo sa so mnou deje, rýchlosť stále držím vysoko, nemal som predsa žiadny doping, ako je to možné?
Vyšná Boca, to hádam budeme takmer hore, objavuje sa penzión, odkláňajú ma na parkovisko. V chládku pod stromom už čaká Fero (on jazdí v inej kategórii) a pohár čapovaného. Len tak zasyčí. A chutné presso k tomu. Perfektná zastávka.
Postupne prichádzajú ďalší, čas pri oddychu a rozhovoroch letí, na vrch to však ešte kúsok máme. Vraj najtvrdšieho stúpania, snažím sa v mape odhadnúť vzdialenosť. Tipujem tak dva – dva a pol kilometra. Bodaj by som mal pravdu!
Stúpanie sa naozaj priostruje, prvýkrát klesám pod 10, snažím sa, tlačím do pedálov, len nestratiť frekvenciu, to by bol koniec! To už nie je dychčanie, z pľúc mi hučia kováčske mechy, v ušiach bijú kostolné zvony. Aj tak kde – tu niekoho obehnem (samozrejme borci zľahka obiehajú mňa), posúvam sa meter po metri ďalej, centimeter po centimetri vyššie. Tu už je to len boj. Kto nakoniec zvíťazí?
Pre tentokrát som to ja, pani Čertovica bola ku mne milosrdná, posledné metre sa dokonca sklápajú, zaraďujem ťažší prevod, stíham sa vydýchať, do cieľa etapy, na parkovisko pred penziónom prichádzam ako pán. Ani všetky stoly ešte nie sú obsadené, väčšina jazdcov stále bojuje so stúpaním.
Takže kopec, ktorý mi spôsoboval veľké obavy a pripravil zopár bezsenných nocí sa nakoniec predviedol v príjemnom svetle. Nebolo to až také hrozné, tento môj bicyklík, môj cesťáčik sa ukázal ako dobrá voľba (škoda, že som už nezazrel pána Druckera, hneď by som mu túto novinku zvestoval). Ako duch sa môj Ghost prešmykol až sem, na vrchol stúpania, užívam si posledné teplé lúče slnka, dopĺňam tekutiny, pripíjam si na jeho počesť kalíškom horca. Dnes sme to zvládli!
Zatiaľ len cyklistickú časť programu, tá spoločenská nás ešte len čaká. Najskôr si chvíľku vychutnávam príjemný výhľad cez strešné okno. Ležím na posteli, čakám, až sa uvoľní miesto v sprche (treba zmyť pot a prach dnešného výkonu), pozorujem mraky letiace po oblohe. Len maličký výsek reality viditeľný cez okno, snažím sa odhadnúť, čo príde za chvíľu – bezoblačná obloha, biely baránok, či sivá záclona. Ako v nekonečnom panoptiku sa tieto obrazy rýchle menia, jeden strieda druhý, nedá sa odhadnúť čo bude nasledovať. Život zhustený do malého obdĺžnika.
Večera je chutná, nápoje tiež, rozhovory zmysluplné aj poučné. Príde aj na históriu i keď tu sa posledná diskutujúca trojica vo všetkom nezhodne. V tom podstatnom však hej. Nakoniec odchádzame spokojní do postele, po dlhej dobe spím ako vo vatičke. Bol to krásny deň.
P.S. To záverečné stúpanie malo nakoniec štyri a pol kilometra. Slušné.
štvrtok 27.8. deň druhý – Žiar nad Hronom
Budíme sa do slnečného, avšak chladivého rána. Prísľuby sú veľké, raňajky dobré, trasa dlhá, avšak krásna. A väčšinou dole kopcom. I keď – nejaké stúpanie sa určite nájde. A pokiaľ v Žiari dodržia slovo, budeme mať aj hlavu kde zložiť.
Včera ráno ma totiž nemilo zaskočila správa, že naše ubytovanie je zrušené, ponúkajú náhradný termín – koncom septembra. Ten si už môžu strčiť do… Rýchly prieskum internetu odhaľuje, že hotel je skutočne na širokom okolí jediný, iné možnosti prespať (takmer) neexistujú, ak to nechceme skúsiť na lavičke v parku (ktovie či ho tam vôbec majú). Okamžitý telefonát však prináša rýchle riešenie, majú pre nás pripravenú náhradu. Však večer uvidíme.
Začíname pekne zostra, rýchlym zjazdom. My, leniví sa obliekať (a potom vyzliekať) to skúsime hneď od štartu v kraťasoch – hore aj dole. Nie je nás veľa, ostatní sa väčšinou babušia do viacerých vrstiev oblečenia. Ale nie je to žiadna katastrofa, na slniečku je chladno, v tieni lesa… – to treba prebehnúť. Nezmrzol som, neochorel som, teraz som múdry.
Hlavné je v zjazde nespadnúť, je ráno, ešte sa v pelotóne len hľadáme, všetko si musí sadnúť. Radšej sa držím v úzadí, predovšetkým bezpečne, verím že moje chvíľky dnes ešte prídu. Pod kopcom, v Mýte pod Ďumbierom sa skonsolidujeme, pustíme vpred kolónu áut (zrána ešte nie je príliš veľká, premávka je zatiaľ riedka), taktiež aj na kraji Podbrezovej. Napočudovanie, tu dole sa mierne ochladilo, nevadí však, klesanie končí, opäť začíname prepletať nohami, zohrejeme sa zábavným spôsobom.
Točíme doprava, vchádzame na hlavnú cestu, pohybujeme sa popri toku Hrona, dole Horehroním. Áut je náhle viac, oceňujeme pomoc polície. Chalani sú skutočne zohraní. Auto vpredu nám razí cestu, spomaľuje protiidúce vozidlá (ich posádky nás často zdravia), dve motorky behajú popri pelotóne, zabezpečujú križovatky, zozadu všetko istí ďalšie auto. Nám stačí len krútiť pedálmi.
Najskôr okolo areálu Železiarní (toľko šrotu!), vpravo míňame odbočku na Hornú Lehotu (a Hnusnô), v myšlienkach sa na chvíľu vraciam pár rokov dozadu, zraz v Hronci bol nezabudnuteľný a cez Skalicu (ďalšie asociácie sú hneď naporúdzi) sa dostávame do Lopeja. Odbočujeme, bohužiaľ však nezastavujeme, lekvárová buchta z blízkej pekárne by teraz chutila, tí by mali tržbu!
Začína hupáčik, tempo naberá na obrátkach, pelotón sa trhá. Nevadí, veď hore postojíme, potešíme sa výhľadmi na protiľahlý hrebeň, tam hore, niekde za horizontom leží Chata pod Hrbom, ďalšia pripomienka vydareného cyklozrazu (a nečakaná asociácia, ktorá sa objaví až večer – čo je toto za kraj ?!?).
Ďalej pokračujeme ako na húpačke – aj dole Hronom je to niekedy do kopčeka, využívame bočné cesty, na úzkom Horehroní rovina neexistuje. Staré známe miesta – Predajná, Dubová, Nemecká, krátka prestávka príde vhod, odľahčíme sedacím svalom, vystrieme chrbty, nemusíme stále piť len vodu z bidonu. Preštrikujeme cez Brusno, do kúpeľov samozrejme (bohužiaľ – mám to tam rád) nejdeme, Medzibrod, Lučatín… húpačka pokračuje, hlavnú cestu prebiehame zľava doprava, nevynecháme žiadnu bočnú cestičku (náš sprievod má trasu naozaj dobre naštudovanú), ani nevieme ako a nad hlavami sa objavujú pyšné múry Ľupčianskeho hradu. Priťahujú zrak, lákajú ten pohľad zachytiť cez šošovku objektívu, je treba zvýšiť ostražitosť, stačí len sekunda a balík môže skončiť na zemi. To sa našťastie nestane a tak obdivujeme aj zašlú krásu mestečka pod hradom, Slovenskú Ľupču.
Tesne pred Banskou Bystricou sa radíme na okraji cesty, musíme si oddýchnuť, zoradiť, upokojiť, čaká nás prejazd centrom veľkého mesta, balík musí jazdiť pokope, nesmieme príliš obmedziť hustú premávku župného mesta. Z dlhej chvíle (zdalo sa mi že vyzváňa) vyťahujem z ruksaku služobný mobil a chvíľu odpočinku využívam na úradovanie – kancelária v sedle bicykla, to som ešte nezažil. Maily sú vybavené, telefonáty tiež, stíham už len jeden rýchly lok vody a môžeme vyraziť.
Mestom prejdeme ako nôž maslom, náš sprievod odvádza profesionálny výkon, zdá sa, že šoférov príliš neotravujeme, mávajú, okoloidúci nás zdravia, okolostojaci fotia. Sme atrakciou dňa, atmosféra je (zdá sa mi) ešte viac bezprostredná ako po minulé roky.
Z mesta sme sa šťastne vymotali, pod kolesami sa nám opäť odvíja vedľajšia cesta, popod pamätník v Kremničke nás vedie na Badín, začína stúpať, máme pred sebou ani neviem koľký hupák, čelo balíka sa rozbieha, tempo narastá, v uvoľnenej atmosfére nečakáme hore na kopci, ale brzdíme až neskôr dole a… to bola chyba, anjel strážny nášho pelotónu na chvíľku odvracia zrak, možno si v poludňajšom sparne na chvíľočku zdriemne, pád z bicykla tak zmrazuje náladu na dlhý čas (následky hádam našťastie nebudú príliš vážne).
Trochu zamĺknuto, o to viac opatrne pokračujeme ďalej (čakanie na pomoc bolo nekonečné!). Popri letisku Sliač, cez Kováčovú a krajom Zvolena sa dostávame k motorestu Stráže. Tu sú už na nás pripravení, rezervovali nám samostatnú reštaurácie, nakŕmili, napojili, nechali odpočinúť. Po udalosti spred pár desiatok minút bolo načase. Atmosféra sa čiastočne uvoľňuje (prvé správy z nemocnice sú povzbudzujúce), sme opäť pripravení pokračovať. Ešte máme kus cesty pred sebou.
Stále sa držíme toku Hrona. Cez Budču a odbočkou na lokálnu spojku pod Ostrou Lúkou (kde – tu poriadna jama, ale inak krásne zjazdná) sa dostávame k R1-ke. A teraz nastáva ten správny cirkus. Policajné vozy a motorky spúšťajú celú škálu výstražných zvukov, blikačiek, svetiel, spomaľujú a zastavujú niekoľko desiatok metrov diaľnice, nás vpúšťajú na krajnicu a ide sa! Je to zážitok jazdiť po takejto ceste! A s takýmto servisom! Chvíľku si pripadáme dôležito, zažívame pocity VIP bytostí, svet (vlastne len jeho kúštik, malý úsek cesty) patrí nám…
Ani nie za minútu opúšťame rýchlostnú komunikáciu a sme tam kam patríme, na ceste III. triedy číslo 2942. Ale je tu krásne. Cez Hronskú Dúbravu, Trnavú Horu, v úzkom kontakte s prírodou aj ľuďmi (na R1-ke si človek pripadá ako na Marse, ľudia uväznení vo svojich škatuliach len preletia popri sebe) pokračujeme bližšie k cieľu. Asfaltka sa kľukatí polootvorenou krajinou, neobkolesujú ju veľhory ale nízka, lesmi porastená pahorkatina, vcelku kvalitnú vozovku lemuje riedky porast, poniže sa tiesnia rieka a železničná trať. Bicykel ide akoby sám, len kde – tu jemne zatiahnem, držím sa v balíku, ďalej ma unáša pokoj blížiaceho sa neskorého popoludnia.
Náhle sa nám nad hlavami objavuje zrúcanina, Šášov, cieľ etapy máme na dosah. Škoda že nie je priestor zastaviť sa, porozhliadnuť, poobdivovať múry, ktoré obteká čas. My tu však nie sme kvôli spoznávaniu krajiny, ona len vytvára (nenapodobiteľnú, nezabudnuteľnú) kulisu nášmu putovaniu, našej myšlienke, ktorú sa snažíme doviezť v sedlách bicyklov od vysokých štítov Tatier k šírej rovine Dunaja.
Ale to už prichádzame blízko k cieľu, naše kolesá obrusujú asfalt mesta presláveného hliníkom (a niekým iným), šikujeme sa do radu cez Žiar nad Hronom. Čo sa to však týči tam pred nami? Akoby sme narazili do steny, hlavná dopravná tepna mesta je vysoko nad našimi hlavami, krátke prudké stúpanie preveruje stav techniky aj sily jazdcov. Už je neskoro radiť, nechcem utrhnúť prehadzovač, zhodiť reťaz, peckujem to do kopca na ťažký prevod, v jeho päte dupem vysoko nad 40, hore zo sedla tak – tak 10, ledva otáčam pedálmi. Ak by bol stupák o kúsok dlhší…
Našťastie nie je a za pár okamihov tak môžeme brzdiť pred hotelom, zosadnúť, tachometer dnes prekročil 100 km, niektorí sú už doma, my si však ešte chvíľku počkáme. Čas na ubytovanie si ideme skrátiť na večeru spolu s Monikou a Lacom z Košíc, majú pre dnešok rovnaký osud ako my, aj ich čaká cesta do Lutily. Večera ubieha príjemne, varia fantasticky, noví priatelia sú výborní parťáci, zdržíme sa o chvíľku dlhšie ako sme pôvodne plánovali. Postupne sa k nám totiž pridáva Jarka a ostatní organizátori, z hotela sa prekvapujúco vykľube nealkoholické dúpä (!!!), čo po takom dlhom dni v sedle nie je najšťastnejšie riešenie – kapurkova je nutnosť.
Do Lutily nás vezú taxíky, je to predsa len trochu od ruky. Ubytovanie však šokuje v pozitívnom zmysle, je to absolútna paráda, pohodlie a priestor, škoda, že zajtra už budeme spať inde. Opäť sa mi leží ako v bavlnke, táto akcia mi vyslovene svedčí.
A tak sa v duchu ospravedlňujem hotelu, mestu Žiar, moje predsudky boli zase raz prirýchle, odsúdenia zbytočné. Na okamžiky v ňom strávené budem spomínať ešte dlhú dobu, rád sa sem kedykoľvek vrátim alebo len tak (idúcky okolo) pristavím. Žiar nad Hronom, dostávaš 4,5 hviezdičky (tú polovicu ti pridám nabudúce).
piatok 28.8. deň tretí – Nitra
Kto si vopred naštudoval trasu vedel, že dnes nás čaká kráľovská etapa podujatia. Tí ostatní mali šťastie, ráno vstávajú ešte v kľude. Je tretí deň, už v posteli opatrne kontrolujem stav svalstva a ostatných podstatných orgánov. Zatiaľ sú na počudovanie v poriadku.
Všetko ide ako po masle, taxíky sa objavujú v momente keď sme zbalení a pripravení vyraziť. Raňajky na hoteli sú bohaté a chutné, odpúšťame mu jeho (na naše zvyklosti) nie úplne obvyklé zameranie (i keď nás sa to priamo nedotklo). Vyťahujeme bicykle z pivnice (ďalšia výhoda ľahučkého cesťáčika) kde nocovali, netrpezlivo čakáme na pokyn odštartovať. Náladu nám vylepšuje správa o zdravotnom stave pacienta, do pedálov sa šliape hneď veselšie, v putovaní pokračujeme aj za neho.
Hneď zrána naberáme slušné tempo, nohy pracujú ako piesty, ženieme sa po asfalte sťa šípy, chudáci e-bikeri, ktorí nemajú prečipované… Ešte stále sa držíme Hrona i keď už jeho tok nekopírujeme tak otrocky, v týchto miestach úzke zovretie hôr povoľuje, priestor sa rozširuje, dá sa porozhliadnuť do okolia. Hoci v tomto tempe nie je ani príliš kedy, aj bezpečnosť velí viac sledovať svoju pozíciu v pelotóne ako okolitú krajinu. I keď… – po očku to predsa len trochu ide.
Pri Hliníku križujeme rieku, smerujeme na Bzenicu, pripomíname si možnosť príjemného posedenia v kolibách na okolí (škoda, že je ešte tak skoro po štarte) a … brzdíme, odbočujeme, využívame pohostinnosť hneď prvej z nich. Opäť dobrá voľba. Sadáme na terasu prehriatu slnečnými lúčmi, kocháme sa pohľadom na pasúce sa koníky i neďalekú zrúcaninu hradu Revište (nikdy si neviem spomenúť na jeho meno), ochutnávame produkty neďalekého pivovaru Vyhne (vraj je o pár rokov starší ako Amerika) – samozrejme (aj) KolaLoku, ja dopĺňam deficit kofeínu.
Tu by sme veru dokázali posedieť, povinnosti však nepustia, máme toho pred sebou veľa, ešte sme ani poriadne nezačali. Nasadáme, prvý záber je vždy rozhodujúci, roztáčame kľuky pedálov, rozbiehame sa. Je to jazda! V Žarnovici sa opäť vraciame na ľavý breh Hrona (za Bzenicou sme na okamih prebehli na pravý), už sa nejakú dobu znova pohybujeme úzkym údolím, hory sa zovreli, stúpajú do výšav takmer od hladiny vody. Cesta sa vlní, krátke hupáčiky pelotón napodiv nespomaľujú, ale zrýchľujú, kompaktná masa sa trhá, vznikajú skupinky. Je to však nádherný kus krajiny, v spomienkach opäť putujem hlbšie v čase, vraciam sa k nášmu pobytu v Štiavnických vrchoch spred pár rokov, vtedy sme si tieto miesta doslova vychutnávali. Ale veď to aj dnes, i keď trošku odlišným spôsobom.
Voznica, odtiaľto vedie krásna cyklocesta do srdca hôr, až k tichým tajchom, tmavým, hlbokým očiam hľadiacim priamo do duše Štiavnických vrchov. Dnes však pokračujeme opačným smerom, dnes sa budeme štverať svahmi na opačnom brehu Hrona. Zatiaľ sa pokúšame prešmyknúť popri rieke, občas v chládku pod korunami stromov, niekde otvorenou lúčinou, či maličkou, polozabudnutou dedinkou. Len sa čo najmenej unaviť, pošetriť čo najviac síl, v ďalšej časti dnešného putovania ich budeme potrebovať.
Zdravíme skupinu cyklistov na výlete, pozývame ich, aby sa pridali k nám, majú však dnes asi iné plány. Nás za chvíľu čaká prvá vážnejšia previerka dňa, výrazný zub na trase tohto ročníka, prejazd Pohronského Inovca. Už v prípravnej fáze (ktorá u mňa prebiehala na obrazovke počítača) budil rešpekt. Bude prejazdný? Nezvesí ma zo sedla? Nevycucia priveľa síl? Uvidíme na mieste, vopred nie je nikto prorokom, rozhodne aktuálna situácia. Taký kopec ešte nevymysleli, čo by som ho nedokázal vytlačiť (mám s tým predsa bohaté skúsenosti)!
Hlúpe myšlienky sa preháňajú hlavou zatiaľ čo my sa preháňame po cestičkách pred Novou Baňou. V Brehoch prudko točíme vpravo, strácame rýchlosť aj kadenciu, znova sa musíme rozbehnúť hore na most ponad Hron a R1-tku. Tieto drobné hupáčiky sú presne tými miestami, ktoré dokážu nadeliť pelotón. Pre niekoho len nezapamätateľná epizóda na trase dňa, možno sa len na dve – tri šliapnutia zdvihne zo sedla, pre iného (čo len za oči visí na chrbte predjazdca) zaznamenania hodné stúpanie, páčky prehadzovačov pracujú, reťaz sa šplhá hore kazetou a dole rozetou, pot vystupuje na čelo, dych sa kráti…
Spúšťame sa z mosta, za tabuľkou s označením mesta spomaľujeme, musíme sa počkať, spojiť, opäť vytvoriť tvar, sme predsa jeden kolektív, jeden tvor, jedna duša, reprezentujeme podujatie, myšlienku, cez obec musíme pokračovať spoločne. Počas spanilej jazdy zastavaným územím mávame, zdravíme okoloidúcich i okolostojacich, aspoň si trošku oddýchneme, uvoľníme, naberieme sily pred stúpaním dňa. To začína už v uliciach.
Spočiatku mierne, zjazdné, i keď – cítiť ho potvoru, náhle začína byť teplo, musím kúsok povoliť zips, rozopnúť dres, zotrieť kvapku potu, rozhovor tíchne, počuť hlasné dýchanie, fučanie. Mimo mesta sa stúpanie samozrejme priostruje, našťastie sú tu prvé stromy, dobre padne schladiť sa v ich tieni.
„Už to máte len tri kilometre!“, snaží sa vliať silu do nôh miestny chatár. Dobre mienená lož niekomu pomôže, iného definitívne odrovná. Po pár sto metroch však našťastie stojíme v chládku pri potoku, prudko odfukujeme, osviežujeme sa, snažíme naliať čo najviac tekutín (do hrdla i do bidonu), nabrať dostatok síl. Odtiaľto vraj začína seriózne stúpanie. A čo teda bolo toto?
Rozcvička. Ale to zisťujeme až za chvíľu. Najskôr (dych sa ustálil, pot som zotrel) si vychutnávam pár minút pohody. Už sme opäť vo forme, rozbiehajú sa rozhovory, hlasy sa rôzne prepletajú, prekrikujú hlásenie miestneho rozhlasu, nájde sa čas na drobné žartíky, podpichovanie. Obavy treba zahnať veselosťou, užívať si každú chvíľku, sme tu predsa dobrovoľne, všade dookola sú podobne zmýšľajúci ľudia, je nám fajn, počasie je krásne, deň nádherný, netreba sa zaoberať povinnosťami, hlúposťami, telefón z vrecka nevyťahujem (ani ma to nenapadne!), telom aj duchom som na tejto akcii, chystám sa vyštverať na vrchol náhornej plošiny, tam kde pramení riečka Žitava…
Tak to teda neodkladajme, poďme už na to, nech sa cesta odvaľuje! Jednotlivci či skupinky sa púšťajú do boja so stúpaním, so sebou, s vlastnou slabosťou. Tento boj je o to ťažší, že málokto očakával takú silu, odpor kopca, nedáva nám zadarmo ani centimeter svojej vzdialenosti. A tak sa zapierame do pedálov, už nie je kam podradiť, pomôcť si, uvoľniť, pot sa tlačí do očí (štípe potvora), pľúca ide roztrhnúť, kde je tomu koniec? Situácia v stúpaní je neprehľadná, niekto ma predbieha, iného predbieham ja (…a prví budú poslednými…), nie sú to však preteky, na poradí nezáleží, treba sa len dostať hore, tam, kde sa cesta láme…
Bojujeme, Nová Baňa končí, sklon stúpania nepoľavuje, cesta sa našťastie vnára pod stromy, aspoň tá spara nie je taká veľká. Stará Huta, tu, niekde povedľa sa nachádza známy vodopád, nech si len padá, voda tečie, dnes ma nezaujíma, nech už som hore, nech je tomu koniec, stúpanie sa priostruje… Občas lesom, občas lúčkou posúvam svoj bicykel vyššie a vyššie, tlačím do pedálov, touto rýchlosťou sa chváliť nebudem, som rád, že ešte vôbec šliapem, žijem, otáčam nohami… Snažím sa držať akú – takú frekvenciu, svaly na stehnách sú žeravé, už ich cítiť, vydržte ešte chvíľku nôžky moje, „Shut up, legs!“.
Tu už je viac slnka ako chládku, snažím sa skryť do tieňa každého kríčka, využiť každý lístok na strome. Pot sa ani nesnažím utierať, keby som pustil barany, asi spadnem, už cítim svaly aj na rukách a chrbte, zapieram sa, tlačím do pedálov celým telom, aspoň že som mohol zmeniť polohu rúk, nemusím zvierať brzdy, kontrolovať rýchlosť (ako v pelotóne). Tú si teraz kontroluje sám kopec…
Porast ustupuje, priestor sa otvára, že by to bol vytúžený záver? Nie úplne, nohy sa ale pohybujú ľahšie, sklon sa zmierňuje, je čas zaradiť ťažší prevod, nebudem predsa kmitať ako veterný mlyn. Ešte pár metrov vyšľapnem, kus sa odveziem, náhle je však kam sa rozhliadnuť, ako šibnutím čarovného prútika únava padá z nôh, celé telo sa uvoľňuje, myseľ spieva. Som pred Veľkou Lehotou, v srdci náhornej plošiny, vo výške 650 metrov, dokázal som to! Tých kilometrov bolo nakoniec osem…
Zosadám, bicykel opieram o múrik, odstupujem pár krokov (ide to trochu stuha, nohy dostali poriadne zabrať), vyťahujem z ruksaku energetické bomby, nastal čas posilniť sa, doplniť stratené (kilo)kalórie či (kilo)jouly. Zub som dokázal vyšliapnuť, zostávajú už len zúbky…
Táto prestávka chvíľku trvá, pelotón sa dobre roztiahol, každý bojoval ako vedel, ako mohol, po svojom. Oddych však prichádza vhod. Je pekne, teplučko, slnečné lúče a jemný vetrík osúšajú prepotené dresy. Pelotón, každá jeho súčasť – cyklista, cyklistka, člen sprievodu, dopĺňa energiu, naberá silu, konsoliduje sa, sme schopní pokračovať.
Najskôr však opatrne, zjazd je rýchly, cestu opravujú, kľukatíme sa po nej sprava doľava ako had, len nespraviť hlúposť, nespadnúť, nezobrať so sebou zvyšok poľa, ruky sú opäť pripravené na brzdách. To však ešte nie je to najhoršie, skutočná paľba začína neskôr v lese. Cesta mierne klesá (rýchlosť máme stále slušnú), je dosť rozbitá, pofľakovaná, hra svetla a tieňa pod korunami stromov spôsobuje, že (takmer) vôbec nevidím do čoho idem. Len pevne držím rajdy, snažím sa v žiadnom prípade nerobiť myšičky a dúfam, že žiadnu (rozhodujúcu) jamu netrafím, to by mohol byť koniec. Môjho predného kolesa, môjho bicykla, možno aj mňa (aspoň na tejto akcii).
Všetko našťastie dobre dopadlo, vynárame sa z lesa (opäť sa oteplilo), krajina sa otvára, hory zostávajú za našim chrbtom (pre túto akciu už definitívne) a cez Obyce a priľahlé obce sa dostávame na okraj Zlatých Moraviec. Za nimi už nasledujú spomínané zúbky. Ešte predtým nás však čaká povinná zastávka, v blízkom hoteli máme dohodnutý obed, musíme nabrať silu (a odvahu) do záverečnej časti dnešnej etapy.
Aj zúbky dokážu dobre hrýzť, zisťujeme krátko po oddychu, už výšľap z Moraviec má svoju kvalitu, krátky, ale hutný. A takých bude ešte pár. Z jeho vrcholu sa nám aspoň otvára krásny výhľad na pohorie Tríbeč (a ďalšie hupáčiky). Trhlina zamávala.
Čo obec, to kopec. A riadny uťahovák, takto si pamätám dávnu návštevu v tomto kraji. To som ešte jazdil na tom jedinom dostupnom bicykli, tom som bol ešte Favorit (na tlačenie hore kopcom). Čo budem dnes?
Moderná technika však robí divy. Nie je to síce med lízať, ale všetko s prehľadom dávam, väčšinou ani neobrusujem najväčšie koliesko. Sľažany, Neverice, Jelenec (krásny výhľad na hrad Gýmeš), tieto názvy zostali zapadnuté niekde v hĺbke mojej pamäti, rýchlo sa však dostávajú na povrch, dojmy z minulosti sa miesia s tými dnešnými. Tie aktuálne majú samozrejme navrch.
A Kolíňany, Kolon, dvojjazyčná obec (ako väčšina v tejto oblasti), záverečná previerka dňa aj celej akcie. Ak dám toto, ďalej to už bude povinná jazda.
Cesta sa začína zdvíhať v obci, hodne, o chvíľu viac a potom ešte o kúštik. Už nie je kam podradiť, tep búši do uší, pľúca sa snažia vydolovať zo vzduchu každučký atóm kyslíka, odovzdať ho preťaženým svalom, už to len udržať, vydržať, keď som dal Čertovicu a Veľkú Lehotu nezosadnem predsa v tomto krpáli… Poď, daj, otoč ešte kľukou, zaber! KONEČNE! Sme tam, hore vedľa vykrývača, dominanty miestnej krajiny. Vyššie to už nejde. Stojíme, čakáme, pelotón neexistuje. Len jedinci prichádzajúci až sem hore. Znova sa musíme skonsolidovať, vytvoriť súdržný tvar, sme na prahu Nitry.
Ďalej je to len povinná jazda, prejazd ulicami mesta sprevádzaný húkaním sirén a blikaním majákov nášho perfektného sprievodu. Zaslúžili by si aj častejšie spomenúť, stávajú sa pre nás však bežnou súčasťou jazdy, niečím automatickým. Pri najbližšom samostatnom výjazde v nedeľu však zisťujem, aká veľká bola ich výpomoc. A už zatáčame z hlavnej cesty, ulica stúpa len veľmi mierne (zažili sme iné grády) a končí pri bráne penziónu. Pre dnes koniec, nie však úplný. My sa ešte presúvame taxíkmi na miesto ubytovania (túto noc strávime inde, pôvodné informácie mi tvrdili, že len 250 metrov vedľa, realita sa však ukázala iná – jazda autom trvala niekoľko minút), ochudobňujeme sa tak o zážitky spoločného ukončenia dňa (a vlastne celej akcie), obohacujeme sa však o zážitky, ktoré nám prináša návšteva večerného mesta, stretnutie a večera s novými priateľmi, Monikou a Lacom.
Jedlo aj prostredie boli výborné, ešte dlho by sme dokázali posedieť, rozprávať sa a sledovať rastúci (aj utíchajúci) život nočného námestia a ulíc, zajtra nás však čaká ešte pár kilometrov, lúčime sa a poberáme domov. Niektorí taxíkom, poniektorí pešo. Cesta pri rozhovore ubieha úplne mimovoľne, neónové osvetlenie mení tvár miesta (i mesta), zbadáme sa až takmer pri tabuli označujúcej koniec Nitry, asi sme si zašli. Vyťahujem mobil, štartujem navigáciu (moderné technológie dokážu na počudovanie aj pomáhať) a zisťujem, že až také tragické to nie je, po pár minútach naberáme správny smer, už aj spoznávame okolie, netrvá dlho a sme na mieste. Už len umyť zuby a hajde do postielok.
Pred spaním sa v mysli rozbieha zrýchlený film dňa. Aká bola teda dnešná etapa? Náročná. Viacerí sme sa zhodli, že stúpanie na náhornú plošinu pri Veľkej Lehote bolo náročnejšie ako Čertovica. Krásna. Z priemyselného Žiaru nad Hronom nás previedla údolím Hrona, lesmi a lúčinami Pohronského Inovca, popod hrebeň Tríbeča až do starobylej (i modernej) Nitry. Nezabudnuteľná. Ľuďmi, atmosférou, náladou. Bude na čo spomínať, myseľ sa prepadáva do ríše snov.
sobota 29.8. deň štvrtý – Bratislava
Ale nám to ubehlo! Zdá sa to ako včera – lúče slnka ma budia do chladného rána v Starom Smokovci, s očakávaniami aj (drobnou) obavou nacvakávam nohy do pedálov na brehu Štrbského Plesa, v Hybe prikladám pohár k vysmädnutým ústam… a teraz sa budím – čerstvý, oddýchnutý, plný síl (hlavne psychických, ale ani tých fyzických napočudovanie príliš neubudlo) na izbe neďaleko výstaviska v Nitre. Keď pôjde všetko podľa plánu, dnes už budem zaspávať vo vlastnej posteli. Ale ešte predtým vojdem na námestie v Bratislave, zosadnem z bicykla, zavŕšim putovanie naprieč Slovenskom.
No najskôr sa musím dopraviť na štart dnešnej etapy, môj verný bicykel odpočíva v garáži pod hotelom. Taxíky sa už hlásia, je čas nastúpiť. A dobre sa naraňajkovať, pripraviť základ na pohodlný výkon, ani dnešnú etapu neradno podceňovať.
Veru hej, prvý hupák na seba nenecháva dlho čakať. Predtým sa presúvame po cestách v centre mesta. Je skoré sobotné ráno, chvíľku po deviatej, všade ale panuje pokoj, kľud, premávka v uliciach je riedka, Nitra ešte spí. Ospalú náladu ruší len zvuk nášho sprievodu, húkanie sirén prerezáva ranné ticho ako britva, zarezáva sa do uší okoloidúcich aj jazdcov. Včerajšia noc bola naozaj dlhá.
A skutočný budíček zvoní na piatom kilometri. Sklon vozovky sa mení, kam (do kelu) toľko stúpa? Nie, nie je to nič mimoriadne, takých už za posledné dni bolo… len tuto kúsok povyše, treba iba párkrát potiahnuť, o jeden – dva zuby podradiť, nebudem sa predsa ničiť teraz, v posledný deň. Jazdu si treba vychutnať, užiť si posledné kilometre, príjemnú spoločnosť cyklistov z celého Slovenska. Už sa poznáme nielen podľa menoviek na dresoch, dlhé spoločné kilometre v sedle, krátke chvíle oddychu nás stmelili, stačí len mrknúť po očku, podľa posedu, podľa bicykla spoznávame nových (či starých) známych.
Tie hupáčiky sa po Cabaj-Čápor ešte dva-trikrát zopakujú, aspoň sa trošku zohrejeme, slnko je zatiaľ zubaté, aspoň sa preberieme, jeho žeravý kotúč je iba na začiatku svojej cesty. Rovnako ako my.
Prvýkrát krátko odpočívame na kraji cesty v tieni komínov a veží fabriky, impéria pána Babiša. Je treba uvoľniť premávku, kolóna za našimi chrbtami narástla, či odbehnúť kúsok do kukurice, čas medzitým pokročil. Do Šale je odtiaľ kúsok, prebehneme len zo dve obce, mostom prekročíme rieku Váh a sme tam. Zažívame hádam najkrajšie a najviac bezprostredné stretnutie nášho putovania, štvorica detí na prechádzke nám vytvára privítanie ako nikde inde, povzbudzujú, mávajú, kričia, majú zo stretnutia radosť, rovnako ako my.
Kúsok ďalej spomaľujeme, odbočujeme z hlavnej cesty, pokračujeme do hĺbky sídliska, medzi paneláky. Čo nás niekto pozval k sebe domov? Do obývačky sa asi nepomestíme.
Nie, do bytu sa nikomu netlačíme, len na terase miestnej krčmičky je pre nás pripravené občerstvenie, na stoloch stoja fľaše a džbány nealkoholických nápojov aj plné tácky Rampušáku, pivka z Dobrušského pivovaru, obsluha roznáša kávičku, pohoda sobotňajšieho predpoludnia sa rozlieva po žilách do celého tela. A absolútne prekvapenie prichádza na záver, nikto po nás nechce platiť, všetko sponzorsky zatiahol miestny cyklista, partner z pelotónu. Ďakujeme! Takéto prekvapenia sú (nielen) v dnešných časoch zriedkavé, miesto a jeho hlavný aktér vstupujú do histórie…
Cez Galantu len prebehneme, iba jemne sa obtrieme o park, budovu kaštieľa za hustou hradbou zelene môžeme len tušiť (tí znalí), tam doľava sa odbočuje k Zajovi, pozor cez koľaje a už si to po širokánskej, rovnej ceste šinieme ďalej. Riadením osudu (a manévrov v pelotóne) som sa prebojoval do prvej línie, snažím sa diktovať tempo, udržiavať ho pod 25 kilometrov, nech tie e-biky úplne nestrháme.
Tu sa jazdí úplne inak. Ruky už nemusia kŕčovite zvierať brzdy, stačí len sledovať cestu, neskončiť v priekope, netrafiť jamu, dnes naviac (takmer) nefúka, môžeme sa bezstarostne rozprávať, nechať plynúť myšlienky, kochať okolím. I keď…
Všade navôkol je rovina. Absolútna, zrak sa nemá čoho zachytiť. Len občasného porastu pri ceste, veže kostola, sýpky, priemyselného komína. Cesta je rovná ako pravítko, dlhočizný úsek máme za chrbtom, ešte dlhší sa neustále odvíja pred našimi očami. Už aby to bolo za nami, nohy zvyšujú silu šliapania, tempo sa periodicky, krok po kroku zvyšuje, treba ho hamovať, neuvaríme predsa pelotón.
Konečne je tu Sládkovičovo, čas na neplánovanú zastávku, všetci ju už potrebujeme. A na námestí sedí na lavičke cyklista, usmieva sa pod fúzy, je mi akýsi známy (už zasa dobre nevidím, čas zmeniť okuliare), idem radšej bližšie. Janko, predsa nás len prišiel pozrieť! Vítame sa, je si čo povedať, pospomínať. O chvíľu sa pristavuje pán v červenom tričku s logom MKCK na hrudi. Paľo, ide autom okolo, zbadal zelenú masu, vystúpil, nemôže nás predsa obísť.
A tak sa viac-menej náhodne, čiastočne plánovane, naša skupinka rozrastá – je to fajn stretnúť takto nečakane kamarátov, vždy to dokáže potešiť, (ešte) zlepšiť (už aj tak výbornú) náladu. Všetko však raz končí, aj náš oddych, lúčime sa. Paľo pokračuje na kúpalisko, pelotón, ku ktorému sa pridáva aj Janko sa vydáva opačným smerom, polovicu dnešného putovania máme stále ešte pred sebou.
Vpredu sa mi to zapáčilo, opäť vyrážam na čelo pelotónu, pokúsim sa krotiť vášne, brzdiť rýchlosť. Dvadsaťpäť a dosť, pokyn je jasný. Skúste to však, keď pelotón v diaľke cíti závan cieľa, keď cesta na horizonte splýva s oblohou, keď myseľ posilňujú zážitky uplynulých dní. Takáto úloha je nesplniteľná, s veternými mlynmi sa boj vyhrať nedá. Ale aspoň sa (márne) snažím.
Nekonečný úsek cesty, ani jediné mestečko, žiadna dedinka, vykúpením pre umdlievajúcu pozornosť je aj billboard vedľa cesty… Našťastie v diaľke na horizonte začína vystupovať hrebeň hôr. Našich hôr – Malých Karpát. Sú zahalené ťaživým oparom, dá sa z neho vyčítať prichádzajúca zmena počasia, nech to ale chvíľku vydrží, už len zopár hodín, aspoň po Bratislavu…
Veľký Biel, tu je plánovaná prestávka, tu definitívne rezignujem ako brzdič tempa, posledné stovky metrov sa rýchlosť šplhá vysoko nad tridsiatku, čelo balíka ide ako odtrhnuté z reťaze. Asi ich ženie hlad. Ich snaha je však márna, reštaurácia je zavretá, funguje len zmrzlináreň, aj pár kopčekov zmrazenej vody a sladký kornútok tak padnú vhod. Navyše sa zdržíme dlhšie, ako sme mysleli. Na pôvodne plánovanej trase vraj prebieha rekonštrukcia, dnes v noci ju uzavreli, náš sprievod vyráža zistiť bezpečnú obchádzku.
Podarilo sa, napriek komentárom domácich znalcov máme smer ďalšieho putovania jasný, nasadáme do sedla, ten kúsok už dotiahneme. No, kúsok – je to ešte 25 kilometrov, ale v porovnaní s tým, čo máme v nohách to je malina.
A tak sa krútime cez satelity Bratislavy – Bernolákovo, Ivanka, Čierna Voda, Vajnory sú len drobnými epizódami, už sú tu Zlaté piesky, už sme skoro na konci, sirény húkajú, výstražné svetlá blikajú, pelotón ako jedna duša, jeden tvor s úsmevom na perách šliape širokými ulicami hlavného mesta, v čele okolo Jarky sa formujú pacienti, za nimi my ostatní, len pozor na električkové koľaje, len sa nevyváľať – tu, pár metrov pred cieľom.
Podarilo sa! Desať minút pred plánovaným termínom, takmer presne podľa plánu prechádzajú prví cyklisti cez bránu a vchádzajú na Hviezdoslavove námestie. Dokázali sme to! Sme v cieli, prešli sme celú trasu od Tatier k Dunaju, víta nás Národné divadlo, hotel Carlton aj víkendový dav, napätie sa uvoľňuje, radosť, dobrá nálada a úsmev sa šíria do okolia ako nezadržateľná lavína. Prítomní, známi aj neznámi, nás zdravia, navzájom si gratulujeme, korona na pár okamžikov ustupuje zo scény.
Na pódiu sa po nevyhnutných ale bezprostredných príhovoroch rozbieha kultúrny program, my sa ešte chvíľu snažíme nabažiť pocitov hrdosti, fotíme sa, usmievame do slnka aj na seba, vymieňame posledné slová a vety a odchádzame si sadnúť na blízku terasu. Na pivo a na kávu, bolo už načase. Ale beh času nezastaví, ručičky hodín neúprosne šprintujú vpred, je čas sa rozlúčiť, vyraziť na cestu domov. Igor nám odváža autom batožinu na stanicu (odskočil si medzitým domov) – ďakujeme!, my naposledy sadáme do sediel a zrýchleným presunom sa štveráme na stanicu. Všetko klapne takmer na minútu presne, vlak stíhame, nasadáme, len malú chvíľku si užívame zaslúžený oddych a postupne sa rozchádzame domov. Báhoň, Cífer, Trnava, Leopoldov. A potom cesta autom domov, prišiel pre mňa Martin. Perfektná akcia prechádza do spomienok.
nedeľa 29.8. deň po – doma
Zo zrkadla na mňa pozerá iná tvár. Staršia o pár hodín, bohatšia o množstvo stretnutí. S krásnymi ľuďmi aj úchvatnou krajinou. Slnko spoľahlivo odviedlo svoju prácu, pokožka získala zdravší odtieň, stmavla, brada naopak pobledla. Unavené oči odrážajú dlhé kilometre putovania, prehĺbené vrásky zas nastúpané metre prevýšenia, v oddýchnutom pohľade však prebleskuje iskierky radosti. Zvládli sme to. Prebicyklovať za necelý týždeň naprieč celým Slovenskom. Od úbočia vysokých hôr k brehom mohutnej rieky. Od Tatier k Dunaju. Napriek kopcom. Napriek horúčave. Napriek vetru. Napriek skleróze multiplex.
Akcie sa vo farbách MKCK (ukrytých pod zeleným dresom) zúčastnili : Janka Lukačovičová, Igor Buc, Jozef Baránek, Fero Martinus (symbolické kilometre odbicykloval Janko Ščibravý) a
Juro Golier
