Kráľova hoľa s VKÚ
12.9. – 15.9.2020
Potrebujem zachytiť prvé slovo, zapísať prvú vetu, je jedno akú, nech sa začne odvíjať niť rozprávania, nech myšlienky plynú, pretlmočia príbeh víkendu…
Čierne auto sa ženie čiernou tmou, vzadu na nosiči poskakujú bicykle, cítim každú nerovnosť, každý hrb, ten tanec však už aspoň nevidím. „Chodec uprostred cesty!“, hlási spolujazdkyňa. Nevidel som. Aby to už bolo za mnou, nech sme na mieste, práve tomuto som sa chcel vyhnúť.
Ako však býva zvykom, sú chvíle, keď sa zmrví všetko, čo sa zmrviť môže. Pracovný deň pred odchodom beží podozrivo plynulo, bez zdržaní či väčších problémov sa blíži do finále, sadám do auta, odchádzam. Išlo to ako po masle – nechváľ však dňa pred večerom. Idem naložiť bicykle, zatiaľ len do kufra, na nosič ich nahodím až doma. Páčka zadného sedadla sa láme, zostáva v ruke, už ho nesklopím, z bicyklov sa stáva lego, rozkladám ich (takmer) na molekuly, snažím natlačiť do kufra. Ruky čierne od kolomaže o volant radšej príliš neopieram. Zvoní telefón, problém, musím ešte na chvíľu do kancelárie, minúty letia ako splašené, čas neúprosne cvála. Z domu odchádzam oveľa neskôr ako som plánoval. R1-tka je plná, prác na ceste neúrekom, auto sa vpred len plíži, nervózne pozorujem smerovníky, kilometre ubiehajú veľmi pomaly. Šero nás dostihuje už pred Banskou Bystricou, v úzkom prielome Horehronia krajinu rýchlo prikrýva noc. Čierne auto sa ženie čiernou tmou…
O VKÚ výstupe na Kráľovu hoľu sme sa dozvedeli úplnou náhodou. A ešte väčšou bolo, že jeho pôvodný termín sa presunul práve na sobotu, keď sme hľadali náhradný program počas nášho pobytu pod Nízkymi Tatrami. A tak sme mohli na vlastnej koži zažiť na jej svahoch tri ročné obdobia, najmä zima bola nezabudnuteľná. To bolo pred dvomi rokmi, minulý rok sme už išli na istotu – vrátane chladu a hmly na vrchole. Aké podmienky nás budú čakať do tretice? Čo si pre nás pripravila tatranská princezná tento rok?
Konečne odbočujeme dole z hlavnej cesty, apartmány v Telgárte nachádzame na prvý pokus (ďakujeme gúgel), bránu otvárame na druhý pokus, o chvíľu sa môžeme ubytovať. Aj večeru nám (neplánovane) navarili, je chutná, padne vhod, dobre sa na nás pripravili, ďakujeme. Pár pív zmýva rozpačitý dojem z piatkového podvečera, noc už klope na dvere, ukončime to, zajtra nás čaká výšľap. Na kapurkovu sa však ešte minútka nájde.
sobota 12.9., Kráľova hoľa
Budík zvoní tak akurát, večer bol výnimočne pokojný, dokážeme v takomto stave vôbec podať výkon? Nájdeme v sebe dostatok odvahy (a síl)? Neublíži nám to?
Veď uvidíme, rýchlo balíme nevyhnutné pomôcky, ponáhľame na raňajky (opäť chutné), (poniektorí) cyklisti nasadajú do sediel, (všetci) turisti do áut, odchádzame. Podmienky dnes vyzerajú (zatiaľ) optimálne – avšak nechváľ dňa pred večerom…
V Šumiaci sa nám nakoniec podarí aj zaparkovať, je to však len tak-tak. Pekná akcia, krásne počasie a nádherná hora dnes prilákali dostatok záujemcov – pri registrácii načíname druhú stovku účastníkov. Ani sa príliš nemotáme (krčma je aj tak ešte zavretá, na kávičku teraz nemá nikto chuť) a vyrážame. V dvojiciach, trojiciach, menších skupinkách. Ulice aj chodníčky sú plné pútnikov, hneď skraja nás zvedú zo správnej cesty, nemali sme pozerať na ich chrbát, radšej bolo treba sledovať značku. Nevadí však, poznáme to, kúsok vyšliapneme po krížovej ceste, na značku sa pripojíme vyššie, tam už je potom cesta čitateľná.
Chvíľočku tak môžeme počas ostrého stúpania rozjímať pri jednotlivých zastaveniach, snažiť sa preložiť cudzo znejúce slová do zrozumiteľnej reči, neznáme znaky do povedomých tvarov (toto je malá oblasť gréckokatolíckych farností), premeniť spomienku na fotografiu. Niet sa kam ponáhľať, deň ešte len začína, niektorí by však ale potrebovali zrýchliť, ich čas sa kráti. Pridávam do kroku, Paľo sa vraj bude cestou obzerať po hríboch.
Už dlho zo mňa tak netieklo. Stačí len viac natiahnuť krok, zvýšiť jeho frekvenciu a už to ide. Pot sa zo mňa leje, fučanie počuť na metre (aspoň mi ľudia uskakujú z cesty), srdce si však bije svoje, dovoľuje držať tempo, meter po metri sa posúvať bližšie k cieľu. Ten prvý mám jasný – chata, káva, pivo. Po chvíľke predbieham prvých turistov z našej skupiny, na križovatke cyklocesty sa míňame s Jankou (má úsmev na tvári), o chvíľu dobieham Maroša a Braňa, pripájam sa k nim, na ďalšej križovatke stretávame Jančiho (tu je stúpanie asi väčšie – úsmev nevidno, aspoň ho kúštik potlačím), vieme, že už to je za rohom – a sme na preplnenej chate, treba sa postaviť do radu, pohľadať rúško, doba je dnes taká…
Keď už toľko musím čakať, ku káve a pivu si pridávam aj kofolu, vypotil som toho dosť a polovica kopca je stále ešte predo mnou. Ani si nesadám (veď nie je ani kde), nohy by zbytočne stvrdli, krok sa spomalil, zneistel, zmalátnel, škoda takých zdržaní, musíme pokračovať ďalej, vyššie, tam, kde sa stratí les, tam, kde sa otvoria (úchvatné) výhľady. Ale ešte predtým chvíľku pokecáme s cykloskupinkou, niektorí sú už tu, ďalší prichádzajú, Milan aj so začínajúcim defektom. Ostatní sa ešte trápia – všetci ale za svoje, nikto nemá e-podporu, dnes sú tak na ceste nahor v menšine…
A davy prúdia hore aj pešo, zaraďujeme sa do dlhokánskeho hada turistov (a turistiek), dnes idú hore všetci – mladí, mladší, starí či starší, využívajú krásny slnečný deň, príjemnú teplotu (možno by mohlo byť aj o pár stupňov menej), ideálne podmienky – takých veľa v roku nebýva.
Les nechávame za chrbtom, otvárajú sa krásne široké výhľady do okolia i na vrchol (ten sme občas zazreli už predtým – naozaj nezvyklé), aj na cestu, ktorá nás ešte len čaká – poniektorým tak sily náhle pribúdajú, iným ubúdajú. My si však ideme svoje. Nad vysielačom poletujú paragladisti, už aby sme tam boli aj my, rozhliadli sa vôkol, naplnili zrak i dušu výhľadmi, obrazom krajiny, pokúsili sa nájsť strom zelený…
Skala v kosodrevine, vyššie nad ňou ďalšia, výraznejšia, mohutnejšia, cesta tvorí esíčko, cestu určuje aj tyčové značenie, dnes však nie je kde poblúdiť, stratiť sa, viditeľnosť na všetky strany je excelentná. Vľavo sa tiahne hlavný hrebeň Nízkych Tatier, smer či cieľ putovania mnohých diaľkoplazov, vpravo sa týči výrazný vrchol Kráľovej skaly, za našimi chrbtami rozľahlá plocha Muránskej planiny, počkám chvíľku, rozhliadnem sa, počkám na Braňa, Maroš je už v nedohľadne…
Záver teda potiahneme vo dvojici, ide to celkom zľahka, na počudovanie som priveľa síl nespotreboval, príliš času neminul, druhý cieľ dňa mám takmer na dosah, uvidíme, ako sa to vyvinie ďalej. Ešte zopár krokov a budeme hore. Kde ale je tá zima (ktorá nás vítala pred dvomi rokmi), tá hmla (z minulého roka), ten chladný vetrisko (ako vždy doteraz)? Všade dookola sa slnia a sušia pešiaci i cyklisti, užívajú si (zaslúženú) chvíľku pohody, oddychujú. Ja som však mysľou inde, len sa narýchlo porozhliadnem, pozdravím s našimi cyklistami (traja tam už sú – dvaja páni a dáma) a už sa balíme a valíme s Marošom dole, Braňo sa neponáhľa, počká chvíľu na vrchole.
Zostup je pre mňa vždy horší ako výstup, svaly na stehnách sa napínajú, brzdia pohyb, snažia sa udržať hmotu tela vo vertikálnej polohe, zabrániť prechodu do polohy horizontálnej. Kĺby, hlavne kolená zachytávajú prudké nárazy, ohýbajú sa a vyrovnávajú, tie zbytočné kilá – pláty slaniny, krajce chleba, taniere koláčov odierajú teraz ich chrupavky, namáhajú šľachy. Aj členky, všetky jemné kostičky, trpia pevne zovreté vo vysokých wibramkách, už aby sa rozšnurovali, uvoľnili, nech krv opäť prúdi do poslednej vlásočnice. Len pozor na pošmyknutie, neobzerať sa, nekochať, pozerať si pod nohy, byť v strehu, anjel strážny si možno práve vybral chvíľku voľna, poletuje tam hore, spolu s paraglajdmi…
Postupne stretávam všetkých vystupujúcich turistov našej skupiny, dnes sa nikto nefláka, poctivo vystupujú až na vrchol, už ho majú na dosah. Ani sa nenazdám a ja mám na dosah tretí cieľ – už-už sa môžem rukou opäť dotknúť chaty, osviežiť sa pohárom kofoly, prehodiť slovko-dve s Jankou a Igorom, sú tiež na ceste dole. Sadáme k voľnému stolu, minútka odpočinku nemôže byť na škodu.
Prvé kroky sú potom samozrejme ťažké, nechcem byť za sraba, snažím sa to maskovať rôznymi pohybmi. Maroš mi zatiaľ uniká v hĺbke kopca, stretnem ho až v cieli. Ale postupne chytám tempo, nohy prepletajú v rovnomernom rytme, stále stretávam vystupujúcich turistov, dole sa (napodiv) zatiaľ nikto nepohybuje.
V lese sú výhľady už obmedzené, vlastne nie sú žiadne – stále sa dívam len pod nohy, nechcem sa šmyknúť na voľných kameňoch, podvrtnúť si členok, neslávne skončiť svoj výstup. Veď ako všetci dobre vieme, výstup končí až dole pod kopcom, najlepšie v teple domova.
Ale to som opäť dole v Šumiaci, tých pár metrov po asfalte nejako zbehnem a som cieli, dosiahol som štvrtý cieľ, sme dole (vraj) prví, kapustnica je už k dispozícii, s ťažkým srdcom ale odmietame. My dvaja sme dnes ešte (možno) neskončili.
Od jesene minulého roku som znova intenzívnejšie začal chodiť po horách aj pešo, niekedy na úkor bicykla. Ani neviem čo som viac – turista či cykloturista, ku komu sa mám pridať pri výstupe na Kráľovu hoľu – k pešiakom či cyklistom. A tak som dostal nápad. Nahovorím niekoho, aby to skúsil peši aj na bicykli, za jeden deň, možno by sa to aj dalo. Nikto sa však k jeho naplneniu nehlásil, názory niektorých sú dokonca na tomto mieste nepublikovateľné. Preto som sa rozhodol – keď nechce nikto túto (skvelú) myšlienku realizovať, musím to teda skúsiť ja sám. Uvidím, možno sa dostanem len po krížovú cestu. Možno po prvú serpentínu. Možno až po chatu. Možno…
Nakoniec sa jeden pridal – Maroš (teraz zas neviem, čo si mám o svojom nápade myslieť). Keďže sa nám podarilo úspešne dosiahnuť prvé štyri ciele ideme na pivo do krčmy (nič moc), prezliekame sa, zhltneme sladkú tyčinku (aj dve – je načase doplniť energiu), vybaľujeme z kufra auta (kam sme ich odložili ráno) bicykle, skladáme ich a vyrážame.
Prvé metre ako-tak idú, potom asfaltka kúsok priostruje, chcem si podradiť – nejde to, že by technický problém? Nie to len zabúdam, že mám iba dvojšajbu, tretie koliesko hľadám márne, asi som skutočne vyčerpaný. Rýchlo sa však konsolidujem, prevody pritvrdím, nebudem tu kmitať nohami, buď na to mám alebo to otočím. Radšej hneď tu ako neskoro, ale zadarmo sa kopcu v žiadnom prípade neodovzdám, zabojujem, zmačknem sa, poďme, mám to aj na ráme bicykla – GT, G(olier) T(ahaj)!
Asfalt sa mení na šotolinu, toho štrku by tu ale toľko byť nemuselo, hľadám si cestičku po pevnom povrchu. Maroš je stále ešte len kúsok vpredu, držím si odstup, už som sa našiel, pomaly ďalej zájdeš, potím sa, fučím, ale žijem. Jazdu si užívam. Silu do žíl vlievajú vracajúci sa kamaráti, veselo zdravia (im už je hej!), kývajú, asi neverili, že sa na to dáme, že to nebol len (ďalší) nepodarený žart. Hrb na ceste ma zhupne, sedlovka sa zaráža hlbšie do rámu, musím zastať, vytiahnuť ju vyššie, pritiahnuť, nebudem predsa takto každú chvíľu pauzovať (no, to vlastne neviem, uvidím, čo kopec so mnou urobí).
Spolujazdec mi zatiaľ ušiel, už ho vidím len občas, ani rýchlosť výjazdu nie je celkom podľa mojich predstáv, ale prepočty a pocity ukazujú, že môžem pokračovať, do tmy by som to mohol stihnúť. Stúpanie postupne priostruje, pomaličky radím väčšie a väčšie kolieska, už mi príliš rezerv nezostáva. Predo mnou tlačí nejaký chalan cesťák, čo tu vlastne s tými žiletkami hľadá? Ale je dobrý, približujem sa k nemu tempom len asi meter za minútu – alebo som ja tak slabý? Prvá serpentína, prvá križovatka s turistickou značkou (usmejem sa aj ja), štrk, štrk, štrk, nejaké promile stúpania naviac, ešte kúsok a budem musieť použiť posledný prevod (do kelu, to je priskoro!), druhá serpentína, kopy štrku hrubnú, už celkom často prehrabávam zadným kolesom, v jednom momente ledva stihnem zoskočiť, skoro som sa vyváľal!
Musím sa dať do kopy, odfúknuť, aj tak počujem zospodu auto, uhnem na bok, nebudeme sa tu tlačiť – kúsok povyše rovnakým spôsobom ako ja zoskakuje aj Maroš, ten štrk je tu naozaj len na oštaru! Auto preletí okolo ako blesk, tlačiaci cesťák je v nedohľadne, Maroš tiež, po ceste sa motajú skupiny pešiakov, schádzajú veľké množstvá cyklistov, poväčšine e-cyklistov (dnes sme tu skutočne v menšine), prichádzam k druhej križovatke (ani ja sa tu neusmievam, keby ma mal kto aspoň kúsok potlačiť!), už dávno idem na najľahšom prevode a stúpanie sa ešte priostruje, to si dobre pamätám spred mnohých rokov, keď som sa v tomto kopci trápil na trekovom bicykli, vtedy ani chata neexistovala…
Dnes už existuje, ale musím sa k nej najskôr dostať, tam sa uvidí, či budem (schopný) pokračovať ďalej. Tlačím do pedálov, vyhýbam sa pešiakom aj štrku, idem radšej po skalách, aj tak občas prešmykujem, len sa neskydnúť. Zákruta, za ňou to už musí byť – nie, ešte jedna, tak teraz – smola, je tam ďalšia… Stúpanie však mierne poľavuje, dokonca si dovoľujem podradiť, štipľavý pot páli v očiach, dych sa ale postupne skľudňuje, nad stromami sa objavuje dym, strecha… veď ja som tu! Piaty, šiesty, siedmy … tisíci cieľ (za každé šliapnutie do pedála) som dosiahol, pred chatou stojí moja spolujazdkyňa, fotí ma, sedí tam aj celý zvyšok skupiny, je rozhodnuté! Pokračujem až hore, teraz sa predsa nemôžem otočiť (ale neurobil by som to ani bez tohto dopingu)! Radler a kofoly vo mne len tak zasyčia.
No nemôžeme tu debatovať donekonečna, čas už pokročil, hodinové ručičky aj digi číslice neomylne atakujú začínajúci podvečer, ak nechceme niekde bivakovať (svetlo so sebou samozrejme nemám!), musíme si pohnúť.
No, pohnúť! Som rád, že po prestávke vôbec točím nohami. V bruchu mi žblnkajú litre nápojov, dlho očakávaná asfaltka kvalitu povrchu takmer nezlepšila, iba tie výhľady sa po výjazde z lesa viac otvorili. Aj tak ale väčšinou pozerám iba kúsok pred predné koleso, len (nečakane) nevhupnúť do jamy, vidlica je síce odpružená, nie však všemocná. V povrchu cesty sa rozširujú obrovské jamy, sú (dočasne) vyplnené štrkom, škáry v asfalte čoraz viac prerastá tráva. Príroda si berie späť to, čo jej bolo ukradnuté.
Po očku sa však kochám, sledujem širšie okolie aj (veľmi pomaly sa) približujúci vrchol. Tam sa nejako dostať, potom už bude dobre! Obieham cesťáka, niečo montuje s reťazou, pomoc však vraj nepotrebuje, jeho partnerka mi uniká v diaľke, Maroš je len malá bodka tam niekde vysoko…
Cesta sa lomí za hrebeň, na samotný vrchol stúpa zozadu, od chrbta, na ceste sa objavuje značka 2 km, moje nohy sa náhle sami od seba roztáčajú, kmitajú, musím zaradiť tvrdší prevod inak spadnem, čísla na tachometri rastú, čo sa to so mnou deje? Stúpanie síce (pocitovo) kúsok poľavilo, ale nie až tak veľa, ako pokropený živou vodou šprintujem do cieľa. Zákruta, serpentína, ďalšia zákruta, ešte jedna a už prechádzam popred budovu vysielača, potom posledný krátky výšvih mimo asfalt a som tam. Druhýkrát na Kráľovej holi, bláznivý nápad sa stal skutočnosťou, stačí sa len v poriadku dostať dole, dosiahnuť posledný cieľ.
Zdá sa to ľahké, ale zdanie niekedy klame. Najskôr však musíme zdokumentovať výjazd, hora je v túto hodinu už takmer ľudoprázdna, prehodíme pár slov s dievčinou a cesťákom (porucha bola nakoniec vážnejšia, schoval bicykel v kosodrevine a zvyšok vybehol krížom na pešo – kondíciu teda naozaj má!), len na pol oka sa rozhliadneme – už sme aj tak mysľou niekde inde a začíname zjazd.
V mojom prípade by som ten pohyb nazval skôr schádzaním kopca, mám obavu z rozbitej cesty, štrku, (očakávanej) únavy, radšej si striktne kontrolujem rýchlosť, brzdím, Maroš ma vždy niekde čaká – na kopci sme už sami, keby som nechodil, musel by šliapať vysoko hore (aspoň si to nahováram). Na chate sa ani nezastavujeme, len pribrzdíme, mierne si upravím polohu sedlovky a pokračujeme do štrkovej pasáže, tu treba opatrnosť ešte zvýšiť. Rýchlosť znižujem o ďalších pár dielikov.
Na polceste stretávame Paľa, jeho hľadanie hríbov bolo úspešné, úlovok si nesie so sebou, dole sa vraj počkáme. Môj postup ešte zbrzdí telefonát, volá Andrej, Maroš už začínal byť nervózny i keď v spodnej časti kopca sa pohybuje zopár oneskorencov či ľudí na prechádzke. Zostáva len udržať pozornosť na posledných metroch cesty, všade je veľa štrku, len nepodľahnúť eufórii a volaniu rýchlosti. Posledná zákruta doľava a sme na asfalte, tu hádam máme naozaj vyhrané, tu by sa už nič zlé stať nemalo.
Stane sa len dobré – na terase kaviarničky u Katky (funguje len pár týždňov!) nás už čaká moja (životná) spolujazdkyňa, má pre nás pripravené domáce šišky (sú naozaj fantastické!), ja si doprajem dva hlty (doppio viac nedopraje) vynikajúcej kávy, nešoféri aj dúšok na oslavu krásneho dňa a sme (takmer) pripravení vyraziť. Už len pobaliť veci, naložiť bicykle, chalani stihnú aj rýchle pivko a môžeme švihať domov. Večera už čaká, kamaráti tiež.
Pár večerných hodín ubehne ako voda, máme si čo povedať, každý v sebe dusí pretlak zážitkov, spomienky sú ešte čerstvé, derú sa na povrch. A pivko chutí. Aj kapurkova.
nedeľa 13.9., Muráň
Budík zvoní v pravú chvíľu, opäť sa budím čerstvý, vo forme. Včera to bola jazda! Splnený sen, odteraz sa mi na Kráľovu hoľu bude chodiť ľahšie, na pešo, či na bicykli, viem, že druhá časť výstupu ma už (pravdepodobne nikdy) nečaká – ale… nikdy nehovor nikdy.
Zopár ľudí dnes pobyt končí, odchádzajú domov, aj plánov, ako stráviť dnešný deň je tak viac. Niektorí idú na hríby, iní na bicykel, poniektorí sa už len pripravujú na cestu a naša skupinka chce peši navštíviť hrad Muráň. Cez Veľkú lúku zo sedla Javorinka, len potiaľ sa môžeme dostať autom, cesta do rovnomennej obce je po jarných prívalových dažďoch neprejazdná. A tak pätica turistov a turistiek (2+3) hneď po raňajkách nasadá do auta a vyráža na (vraj) nie príliš dlhú a nie príliš náročnú prechádzku.
Miesto na parkovanie nachádzame, správnu cestu na prvý pokus však už nie, nechávame sa zlákať odbočkou, svoj omyl (vďaka GPS!) sa snažíme napraviť najrýchlejším spôsobom. A tak sa predierame lesom, prekračujeme skaly, šuchoce tráva, praskajú konáre, vyzeráme ako skupinka (neúspešných) hubárov.
Úspešne sa nám však podarilo vrátiť na značku. Tá vedie po asfaltke na Veľkú lúku, v tomto období je hlavnou dopravnou tepnou kraja, v nedeľnom predpoludní je však áut málo, prevyšujú ich turisti a cyklisti – aj trojica našich a chvíľku za nimi Jozef. Ťažko napísať niečo objavné a zaujímavé o putovaní po asfaltke vedúcej lesom, ťažko vydolovať spomienku či zážitok (medveďa sme nestretli). Snáď len pocit návratu na známe miesto – spred roka, aj mnohých desaťročí, keď som tu strávil pár dní (a nocí) počas nášho prechodu z Dobroče do Zlatej Idky. To sa na lúke ešte preháňali huculi…
Je to zážitok pre každého. Pre toho čo je tu prvý krát, aj pre toho, ktorý sa na miesto vrátil po dlhšej či kratšej dobe. Hustý les sa otvára, pred očami sa rozprestiera úzka, dlhá, ako stôl rovná Veľká lúka. Pod lesom skupina hospodárskych budov, v ohrade povedľa skupina koní, v súčasnosti to už je norik muránsky. Dnes sa nepasú voľne na lúke, zážitok zo stretnutia je tak trošku ochudobnený.
Avšak aj tak, je tu nádherne. Hustozelený les zo všetkých strán obkolesuje sýtozelenú farebnú lúku, jej stredom až na horizont vedie tmavosivá miestna komunikácia, dnes dôležitá dopravná tepna (v týchto chvíľach našťastie takmer bez áut), spod lesa vykúka posed (sú naozaj všade!), nad hlavami žiari sýtomodré bezoblačné nebo, pokoj narúša len spev vtákov a tiché rozhovory hmyzu. Nedeľné dopoludnie ako z rozprávky. Čas sa zastavil, pri pomalom postupe vpred, až tam, na hranicu horizontu, plynie okolo len priestor.
Ešte jedno obzretie, dlhý pohľad sa snaží nasať všetku krásu, zakonzervovať ju v duši, v spomienkach, toto nedokáže žiadna technika, žiadna pomôcka, len ľudská pamäť. Opúšťame otvorený slnkom zaliaty priestor, vstupujeme do zeleného šera lesa, pod nohami ubieha široká kamenná zvážnica, cesta na hrad Muráň, ktorý už dlhé stáročie z brala Cigánka bdie nad pokojom okolitej krajiny. V súčasnosti už iba jeho múry, aj dnes tu pracujú dobrovoľníci na ich zakonzervovaní, predĺžení života, záchrane pre nasledujúce generácie.
Ešte predtým sa krátko pristavíme na chate Zámok, glg chladeného nápoja padne vhod, zahryznutie do (včerajšej) šišky chutí, poteší stretnutie s cyklistami. Čas však tlačí, poďme aj my hore na hrad.
Tadiaľto viedla cesta do jeho vnútra, cez bránu, ako sa tam však dostali kone, vozy? Chodník príkro stúpa, v skale vysekané schody sú dohladka obrúsené tisíckami krokov, prúdmi dažďa, mrazivým dychom zimy, tokom času. Aj by sme hore radi vyniesli materiál na obnovu, nie ja však už čo, niekto nás predbehol.
Areál je rozľahlý, nedá sa len tak prebehnúť, je treba zastať, rozhliadnuť do krajiny (výhľad na všetky strany je úchvatný), v mysli doplniť chýbajúce časti múrov, predstaviť rušný život miesta, ktorému velila Muránska Venuša. Znova začuť krik stráží, rinčanie zbraní, dupot nôh. Rozhovory kuchárov, smiech slúžok, výskanie a spev detí. História miesta, tok dejín sa krajinou prehnal ako dravá riava, opäť je slnečná nedeľa v polovičke septembra roku 2020, stojíme na drevenej terase a kocháme sa pohľadom do okolia. Pod nohami sa na skale slní drobná jašterička, zdiaľky na nás dohliada (a figliarsky mrká) mohutná Kráľova hoľa, všade navôkol vystupujú z planiny hrbčeky vrchov, les na hrebeni ukrýva Veľkú lúku, v hĺbke sa kľukatia cesty do okolia, na horizonte vykúka stavba na Prednej Hore (tomu miestu sa však všetci radšej vyhneme).
Všetkému je raz koniec, treba sa poberať aj nám. Okolo chaty len prebehneme, nechce sa nám chodiť po rovnakej ceste (akokoľvek je nádherná), volíme traverz lesom po žltej, okolo Wesselényiho jaskyne – tam nakukneme len z chodníka, vchod stráži mohutná mreža, škoda, nákres na križovatke sľuboval zaujímavé miesto. Ale náš ďalší postup je tiež zaujímavý – cesta prudko klesá, serpentíny sú kamenisté, šmykľavé, treba si strážiť každý krok, úzky chodníček sa zarezáva do strmého svahu, občas musíme prekročiť prekážku, nikde okolo ani náznak človeka, sme v lese sami, možno aj niečo stretneme.
Stretávame dvoch turistov, idú v protismere, za nimi je vraj väčšia skupinka ich kamarátov. Nádej na zaujímavé stretnutie tak klesá. A už sú tu, idú ako husi, pekne jeden za druhým a tam v strede – veď to je Ľudo, zdravíme sa, sme prekvapení náhodným stretnutím. Už prichádza aj záver skupinky a odtiaľ sa na nás už zdiaľky usmieva Beata – toto je naozaj nečakané a milé prekvapenie, stretnutie v hlbokom lese Muránskej planiny.
Po krátkej prestávke pokračujeme, čas sa povážlivo pretiahol, Braňo (a jeho posádka) dnes odchádzajú, pohnime si trochu, už ho začínajú hľadať. Sklon sa našťastie zmierňuje, cesta rozširuje, tempo o kúsok zvyšuje. Ani sa nenazdáme a vynárame sa z lesa priamo na križovatke pod Prednou Horou. Odtiaľto je to už len kúsok po asfalte. Do kopca. Poriadneho.
A tak v horúčave nedeľného popoludnia najskôr kúsok zbehneme dole, na Muránsku Hutu, obdivujeme jej drobnú, tichú krásu, pokoj a kľud a potom už len zaberáme hore. Slnko páli vysoko nad hlavou, asfalt je žeravý, terén otvorený, spolu s prvými krokmi sa na čele objavujú prvé kvapky potu, o chvíľu sa už rinú z každého póru, zmáčajú povrch cesty, štípu v očiach. Našťastie po chvíli vchádzame do lesa, tu sa kráča o kúsok lepšie, stúpanie však nepoľavuje až do cieľa.
Sme tam, auto čaká na mieste, je správne vykúrené, stačí len otvoriť okná, dávať pozor v zákrutách (jedna serpentína naozaj stojí za to) a po pár chvíľach šťastne parkujeme na dvore v Telgárte. Braňova posádka sa rýchlo lúči, už mali byť ďaleko, ja s dámskou osádkou sa ešte na chvíľku prevezieme. Ideme poobdivovať technickú zručnosť budovateľov Chramošského viaduktu (jedna z dominánt blízkeho okolia) a namočiť si ruku do chladivých vôd prameňa Hrona. Tieto zaujímavosti nemožno obísť, snaží sa ich vidieť každý návštevník kraja, počet zaparkovaných áut je toho neklamným dôkazom.
A potom nás čaká už len pravidelný večerný program – (výborná) večera – posedenie a rozhovor – kapurkova. Ďalší krásny deň končí mnoho minút pred polnocou (naša životospráva na akcii je takmer príkladná).
pondelok 14.9., Slovenský Raj
Ďalšie ráno, ďalší budíček, ďalší krásny deň pred nami. A skupinka sa opäť zmenší, Božka s Táňou odchádzajú po raňajkách domov. Kúsok pôjdu s nami, potom budú mať vlastný program. Naša pätica si včera večer za cieľ výletu zvolila okrajovú časť Slovenského Raja. Nie nebudeme sa pretláčať cez tiesňavy, dnes vystúpime na výhľadový kopec, na Havraniu skalu (tých je po Slovensku rozosiatych viac) nad Stratenou a potom si ešte na chvíľku skočíme obzrieť Palcmanskú Mašu, oživiť dávne spomienky. Plány sú jasné, hneď po raňajkách vyrážame.
Auto parkujeme v centre maličkej obce Stratená, lúčime sa dievčatami, tie pokračujú ďalej. My nahadzujeme ruksaky a pomedzi drevenice, cestičkou ako susedovi do dvora vyrážame do hôr. Na kraji obce, pod cintorínom sa pasú (podľa Maroša) ovečky, v skutočnosti sú to však kozy (jeho dvojnásobne prenesený význam vtipu nikto nepochopil, ja ani doteraz), zhodli sme sa preto na označení moravanské ovce. Mééé.
Chodník hneď od začiatku strmo stúpa pomedzi skalné bralá, pri pohľade odspodu nie je vôbec zrejmé, kadiaľ sa to štverá. Je kamenistý, na skalách stále leží ranná rosa (v tejto úžľabine kľudne aj celý deň), sú klzké, dnes som nezvolil správnu obuv. Ale prostredie je krásne. Už po pár minútach máme celú Stratenú ako na dlani, dívame sa na ňu z výšky, po ďalších pár metroch sa les zaťahuje, skaly zvierajú, výhľad uzatvára. Obkolesujú nás vysoké bralá, v nich pukliny, jaskynky, skalné okno, skutočné kráľovstvo vládcov oblohy, alebo aj havranov – i keď ich skala leží ešte o kúsok ďalej.
Štveráme sa, šmýkame (je radosť vedieť sa správne vystrojiť na túru), stúpame stále vyššie, cítim sa ako v hornej časti Tesnej rizne nad Štefanovou, čakám, že sa vynorím medzi Rozsutcami. A naozaj, hustý les na horizonte redne, zelené šero presvecuje slnečný jas, priestor sa otvára a ja vystupujem na krásnu maličkú horskú lúčku hlboko v srdci hôr, v Slovenskom Raji. Nádhera.
Z lúčky sa opäť ponárame do lesného tieňa, chodník sa rozširuje, chvíľu klesá a neskôr po vrstevnici nás vedie k Občasnému prameňu. Prameň je kúsok pod cestou, nie je však veru občasný, vody je v ňom dostatok, Maroš k nemu zostupuje, pije, osviežuje sa. Nám povyše stačia vlastné zásoby a za hrsť sliviek od Paľa.
Vrchol Havranej skaly je neďaleko – necelý kilometer, výškový rozdiel ale vzbudzuje úctu – takmer 200 metrov, to bude jazda! Prvá polovica ešte ako-tak ide, chodník pripomína schody do neba (…and she’s buying a stairway to heaven…), kľukatí sa vysoko nad našimi hlavami, prechádza cez zvážnicu a… tam prestáva sranda. Niečo ako kombinácia Malého Rozsutca a rebra Nandlsteig na Schneeberg, našťastie len v malej mierke, inak sa tam motáme ešte teraz. Pár krokov vopred mi vôbec nie je jasné, kadiaľ môže výstup pokračovať, veď ferrata hlásená nebola a reťaze tu tiež nie sú.
Nie sú našťastie potrebné, výstup nie je exponovaný, je len poriadne strmý. A skalnatý, občas počuť padať uvoľnený kameň, treba dávať pozor na hlavu. A pekný, puklinová jaskyňa je zaujímavá, taká Čertova pec vysoko v skale, v panstve havranov.
Odtiaľ je to už len kúsok na prvú vyhliadku, kopčeky Slovenského Raja sa nám vlnia pod nohami, ako príboj prehistorického mora sa ženú proti našej skale týčiacej sa vysoko proti oblohe. Druhá, vyššie položená vyhliadka otvára pohľad za roh, vidíme prvé zákruty Hnilca ústiace do Palcmanskej Maše. Skupinka mladých slniaca sa na vrchole má guráž, ich odvaha pri získaní atraktívnej fotospomienky ma núti odvrátiť zrak, nemám žalúdok sa na to pozerať, idem radšej o kúsok ďalej, pozdraviť nízkotatranskú kráľovnú, opäť nás zdraví z diaľky, vystavuje na obdiv svoje krivky. Je však čas zostúpiť.
Ale ako, kade? Po trase výstupu sa nám šmýkať nechce, žltá však vedie aj iným smerom, na Stratenský kaňon, vraj to tam nie je až tak strmé. A na mape sú zakreslené cestičky, mali by nás priviesť späť, k Občasnému prameňu.
Zostup je fajn, aj pekná rozľahlá lúčka pod vrcholom, láka na posedenie, nazberanie zážitkov (i kliešťov), ale už sa zbytočne nemotáme. Cestičky z mapy v teréne neexistujú, poniže však nachádzame zvážnicu, čo naopak neexistuje v mape a tá nás spoľahlivo dovedie na už známu križovatku povyše Občasného prameňa. Ďalej to už je hračka, táto cesta bola dobrá voľba, tadiaľ by sa na vrchol dal vytlačiť aj bicykel (inšpirácia pre zvyšok skupiny).
Kvalitný chodník nás vedie nižšie a nižšie, ešte párkrát zazrieme skalné bralo, z ktorého sme sa nedávno rozhliadali po okolí, prečítame si informácie o pálení uhlia a uhliaroch, ktorí v minulosti pôsobili v okolitých rozľahlých lesoch a krok po kroku, meter po metri sa posúvame bližšie k civilizácii. I keď…
Pripadám si, ako by som bol niekde v hlbinách Aljašky, stopy ľudskej prítomnosti sú čitateľné, nie však agresívne sa derúce do pozornosti, stretávame veľmi málo turistov, skôr očakávam stretnutie s obyvateľmi lesa. Také šťastie však nemáme, asi o nás dobre vedia a iba nás pozorujú z bezpečnej vzdialenosti, z hlbokej húštiny na kraji porubu.
Chodník sa mení na potok, našťastie však takmer vyschnutý, po jeho kameňoch sa dostávame na spevnenú zvážnicu, ktorá nižšie prechádza do asfaltky, volajú to tu Veľké a Malé Zajfy. Cesta sa kľukatí popri potoku a popod bralá, pripomína mi záver Vajskovskej doliny (dnes mi každé miesto niečo pripomína), potom sa skaly rozostupujú, z lúčky vpravo nás zdraví pastiersky pes, v obednej horúčave podriemava, okolie sleduje len jedným okom, svoje zverenkyne pri sebe nemá a sme oboma nohami pevne v civilizácii.
Stratenská Píla, malá rekreačná oblasť na rieke Hnilec, ten sa v týchto miestach rozširuje, rozteká, začína pripomínať priehradu, ktorú o pár stoviek metrov vyššie naozaj vytvára. Jeho hladinu križujú plavci, člny, paddleboardy, vodné bicykle, všetko, čo si len človek dokáže predstaviť a využiť na oddych pri vode. Len tá krčmička tu chýba, musíme pokračovať ďalej.
Cesta sa hadí povedľa vody, napravo sa objavujú skalné bralá, horolezecké cvičné skalky, dvojica si zospodu vyberá vhodnú cestu, úväzky už majú na sebe, laná ležia zvinuté na zemi. Kúsok povyše sa objavujú stavby, dnes pravdepodobne rekreačné chalupy, pasujú sem, do tohto bohom zabudnutého kraja, na kraj lúčiny strmo spadajúcej zo svahu, tam vysoko spod hranice lesa.
Trvá len dve-tri minútky a sme na hlavnej ceste, len na skok od krčmičky, od piva, kávy, polievky. A krátkeho posedenia, rozhovoru, neplánovanej spomienky na pána režiséra, na Jožka Bednárika.
Celú Stratenú prejdeme za pár minút, je to naozaj drobná obec, dnes (pravdepodobne) celá premenená na rekreačné účely, chalupy sú však takmer všetky pôvodné, stále z nich dýcha stará doba, minulé časy, duch baníckej a hutníckej osady. Auto čaká na svojom mieste, nasadáme, presúvame sa pár kilometrov na východ, k Palcmanskej Maši, na brehu ktorej ležia Dedinky.
Nebol som tu snáď sto rokov, presnejšie dobre vyše tridsať, miesto si tak pamätám len hmlisto, iba voda teploty tekutého ľadu mi utkvela v pamäti. A teraz si pripadám, akoby som sa preniesol do hĺbky dvadsiateho storočia, do roku 1980, miesto zostalo ako zamrznuté v čase. Ľudia posedávajú na brehu vodnej plochy, poniektorí sa v nej kúpu, prechádzajú po ceste popri brehu, náhle na mňa dýchla atmosféra Sĺňavy z čias mojej mladosti. Len tie autá sú akési novšie, motorky západnejšie, stany takmer nevidno, všade plno penziónov, ceny v eurách… Druhý pohľad už neomylne nazrie hlbšie pod kožu, popri klasických chatkách sa povyše týčia honosné chalupy, veľké domy. Čas predsa len nie je možné zastaviť.
Ale je fajn zažiť ospalú atmosféru miestneho turistického strediska, ešte stále sem asi úplne nedorazili spôsoby modernej doby, nehrá sa na mondénne letovisko, zdá sa, že je (zatiaľ) pevne ukotvené na zemi. A tie halušky neboli nakoniec až také zlé. Alebo som len tak vyhladol?
Povinná jazda do Telgártu prebehla v poriadku, sedíme na dvore, využívame posledné hrejivé lúče jesenného slnka, popíjame pivko, ja zatiaľ len nealko, cyklisti zatiaľ nie sú doma, istota je istota.
Tí dvaja si toho dnes naložili! Janka s Igorom sa vybrali na okružnú jazdu okolo Nízkych Tatier. Ráno sme ich stihli obehnúť v stúpaní do sedla Besník, potom mali pokračovať cez Vernár a Hranovnicu, liptovskými svahmi Nízkych Tatier sa cez Vikartovce a Liptovskú Tepličku dostať k priehrade na Čiernom Váhu, odtiaľ prekonať hrebeň a cez sedlo Priehyba sa opäť vrátiť na Horehronie do Heľpy. Dojazd po hlavnej ceste do Telgártu bol určite čerešničkou na torte. Ale už sa otvára brána a títo dvaja hltači cyklistických kilometrov či výškových metrov vchádzajú na dvor penziónu, na tachometroch natočili vyše 120 km a viac ako 1800 metrov! Gratulácia k výkonu a krásnemu výletu.
Už radšej ani nepíšem, čo nás čaká. Posledná bola samozrejme kapurkova.
utorok 15.9., návrat
Nie ja čo dodať. Lúčime sa penziónom, domácimi, celým krajom. Bolo tu fantasticky, za poslednú dobu mi to tu prirástlo k srdcu. Uvidíme o rok, možno sa opäť uvidíme. Snáď, hádam.
A cesta domov? Tak ako cesta sem – čo sa môže zmrviť… Navigácia nenaviguje (pôvodne som chcel odbočiť a zaradiť trochu kultúry, bez tých technologických pomôcok som však ako bez ruky), reštaurácie (na R1-tke aj u nás v Karpatoch) sú preplnené – nakoniec parkujem smädný, hladný a nasr*ný na prelome končiaceho poobedia či začínajúceho večera pred domom. Aspoň sme sa dostali šťastne domov. Ale ten víkend bol úchvatný.
V čiernom aute už nesedím, mal som ho len požičané, tým mojim sa presúvam na krátkom úseku medzi domom a prácou, myseľ už zamestnávajú pracovné povinnosti, ráno, cez deň aj večer. Je posledný pracovný deň týždňa, ako cez kopírák podobný tomu predošlému – jeho záver sa opäť (neplánovane) pretiahol. Slnko visí nízko nad horizontom, jeho žeravá guľa vypaľuje žiarivý bod na sietnici očí, oslepuje, prenáša myseľ späť v čase. Opäť cítim vôňu lesa na Horehroní, počujem škrek sojky v lese nad Muráňom, zabolia ma svaly unavené dlhým zostupom i výstupom, v oku sa mihne tmavá škvrna jaskyne v Havranej skale. Tieto chvíle už navždy zostanú zapísané v pamäti, pripomienky sa prederú na povrch pri ďalších výletoch, odlesk slnka na vodnej hladine ma na chvíľku prenesie na breh vodnej nádrže zovretej obručou hôr. Do skorého videnia Telgárt, Šumiac, Muráň, Stratená, klaniam sa, jej veličenstvo, Kráľova Hoľa. A ďakujem.
Pohyb prstov na klávesnici sa spomaľuje, riava spomienok sa tenčí, mení na tenkú stužku, doplna zaliala stránky rozprávania, bledne, stráca sa. Príbeh sa naplnil.
Na akcii sa zúčastnili: Božka a Táňa Ilavské, Janka Lukačovičová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Peťo Julíny, Braňo Polocík, Janči Budoš, Janko Ščibravý, Igor Buc, Paľo Herceg, Jozef Baránek, Maroš Modrovský, Milan Liška, Jožo Chudý a
Juro Golier
