sobota 20.9.2020
Chvíľa v neustálom kolobehu času, pohybe hodinových ručičiek, keď noc už nie je nocou a deň sa ešte nestal dňom. Leto už nie je letom, jeseň však zatiaľ nie je sama sebou. Nehybnosť je v pohybe, pohyb je nehybný. Krajinu je neukotvená, halí sa v jemnom opare neurčitosti, je nemožné zistiť či spí alebo bdie. Otváram dvere domu, vpúšťam dnu prázdno, vykročil som, vstupujem do NIEčasu.
Ten malý jedoš na nočnom stolíku zvoní už tretí krát, tuhšie privieram oči, predlžujem okamžik, kedy definitívne opustím posteľ, márne sa snažím vrátiť do sna. Škoda, tento by som si dokázal užívať ešte dlho. Je skoré nedeľné ráno, musím vstávať, obliecť sa a vyraziť. Prečo to vlastne robím? Stojí to vôbec za to? Mohol som predsa vylihovať, oddychovať a snívať…
Príjemný sen a zdržanie sa v posteli spôsobujú, že z domu vyrážam neskôr ako som plánoval. Jasné nedeľné ráno je prísľubom krásneho dňa, cestu do Moravian poznám takmer naslepo, naspäť je auto bohatšie o (pravidelného) spolujazdca, ešte sa pridá (životná) spolujazdkyňa, z Vrbového tak vyrážame traja. A dve fľašky burčiaku. Snáď v aute nevybuchnú.
Podľa pôvodných predpokladov sme mali na výlet vyraziť o deň skôr – do krajiny našich západných susedov. Minuloročné putovanie hrebeňom Pavlovských vrchov – Pálavy bolo skvelé, tento rok sa počasie (a úroda hrozna) ukazujú podobne optimisticky, plány nám však kríži ten malý žltý votrelec, na hraniciach panuje od polnoci sprísnený režim, nepôjdeme predsa do karantény, plány musíme zmeniť. Príjemná slnečná pohoda by velila do akcie povolať opäť bicykel, keďže ale pôvodná akcia mala byť turistická, pôjdeme sa prejsť na pešo. Avšak v nedeľu, sobotu necháme voľnú pre iné aktivity.
Sadám k mapám, lovím v pamäti i kartotéke želaní a nápadov (je bohatá, jeden život ani nebude stačiť), kam sa vybrať? Malé Karpaty sú jasné, skúsime stranu od Záhoria, Pálavu odtiaľ (dúfam) aspoň uvidíme. Namixujeme zmes značených a neznačených chodníčkov, nech to má hneď skraja jesene grády. Na Veľkom Peterkline som ešte nikdy nebol – už by sa aj patrilo (a tiež je v Sidovom zozname), lúka Veľké Paseky mi vŕta v hlave už od mája – keď sa ňou prešla skupinka našich kamarátov (a ja som videl fotky) a skúsime pridať niečo poblíž – ak zostane trochu času a síl (inšpirácií z bezodnej studnice informácií je nadostač). Stretneme sa teda v Sološnici, nudiť sa určite nebudeme. A burčiak si dovezieme vlastný – kde by sme ho na severných svahoch Karpát v nedeľu ráno napochytre zháňali?
Ranné oneskorenie sa podpísalo pod neskorý príchod na miesto štartu, samozrejme sme poslední. Rýchlo sa prezúvam, medzitým sa na scénu dostáva burčiak, pripája sa k fľaštičke sladučkej Pálavy, len všetko pekne dopite, v ruksaku to (radšej) nosiť nebudeme. Po chvíľke sme dobre naladení a pripravení vyraziť. Cesta obcou ubieha ľahkou nohou a ešte ľahšou mysľou, som rád, že sa opäť vidím s turistami, tých pár cyklistických mesiacov sme sa nevideli, rozhovormi sa snažíme dohnať zameškané.
Domovú zástavbu už máme za chrbtom, kde-tu sa pri ceste ešte objaví (rekreačná) chalupa či veľkorysá bytovka pre hobitov. A potom už len les. Zdraví, víta, láka do tmavých húštin, na svahy vŕškov, voňavé lúky, hlbšie dovnútra, bližšie k srdcu Karpát. Lístie stromov šumí, spieva, znie ako lákavý, šálivý nápev sirén, vábi okoloidúceho, opantáva, vťahuje do osídiel. Sme stratení.
Našťastie len obrazne, zatiaľ kráčame po ceste, po žltej značke, čo nevidieť odbočujeme, farbu pohybu meníme na modrú, začíname stúpať. Kto tu taký kopčisko postavil? Veď ani nepatrí do Koruny Karpát, do 700-vky mu chýba hodne metrov, čnie nenápadne, osamelo na samom okraji horstva. Avšak týči sa nad hlavami ako nedobytná hradba, škriabeme sa ňou sťa po múre, chytáme halúzok, korienkov, stebiel, vzduchu… Len sa nešmyknúť, nepokĺznuť, nezošuchnúť po bruchu. Tadiaľto budeme aj schádzať?
Skupinka sa rýchlo rozptýli po celej šírke stúpania, každý z nás vidí inú optimálnu cestičku, tam to stúpa menej prudko, vedľa sú väčšie stupy, lepšie sa dá zachytiť, ešteže nie je mokro, klzko… Svahom sa ozýva hlasné fučanie (nie, nie sú to diviaky, i keď poniektorí sa bukvicami kŕmia), lapanie po vzduchu, hlboké oddychovanie. A tlmené rozhovory, pary sa už toľko nedostáva…
Križujeme zvážnicu, rýchly pohľad do mapy potvrdí, že tá nás na vrchol neprivedie, stúpanie rastie o pár promile (naše promile medzitým kleslo na nulu, už ideme za svoje), je tu druhá zvážnica (znova slepá), dobre sme sa rozťahali. Sklon sa našťastie zmierňuje, už to bude len kúsok, kde však je ten vysielač, čo sme videli zospodu? Ešte si ale chvíľku zašľapeme, podrážkami topánok ohmatáme mnoho metrov zeme, pár kvapiek potu zmáča pôdu pod nohami. Konečne!
Železná konštrukcia sa spomedzi stromov vylúpne až tesne pred očami, do poslednej chvíle je ukrytá v hustom lese. Keď chceme niečo vidieť, musíme hore. Asi v tretine konštrukcie je úzka vyhliadková terasa, obruba, dá sa tam vystúpiť po rebríku (alebo po ráme konštrukcie – bezpečnostní technici, odvráťte zrak!).
Z toľkej nádhery sa až hlava zatočí (alebo je to vyčerpaním po namáhavom výstupe?)! Ladné krivky Vysokej, dvojvrchol Geldekov, dominantný Roštún – mohutná Vápenná, spoza ktorej vykúka „drobný“ hrebeň Zárub, povedľa učupená tajuplná Pohanská a snehobiele múry Plaveckého hradu. A množstvo známych i bezmenných vŕškov, ktoré sa pod nohami vlnia ako zelené more, šum lesa je zvukom príboja, vôňa lúk jeho soľou… Na horizonte rozpoznávam výstupky Pálavy, myšlienky zalietajú o rok späť, mohutnú hradbu Álp si však len môžem len predstavovať, teplé, suché neskoré leto výhľadom nepraje. Vlasy hladká jemný vánok, osúša aj poslednú kvapku potu, duša sa plní nádhernými obrazmi, myseľ sa snaží hlboko uložiť mágiu chvíle, genius loci miesta, našich Malých Veľkých Hôr.
Dlho by som sa ešte opieral o zábradlie, zamyslene hľadel do diaľky, očami láskal krivky vrchov, ponoril zrak na dno dolín, opájal sa vôňou vzdialených bielych skál, načúval tichu krásnomodrej oblohy, v duchu sa prechádzal po skrytých chodníčkoch karpatského lesa, rozprával s obyvateľmi jeho húštin. Čas však nie je nehybný kameň vrastený do úbočia Veľkého Peterklina, je to mohutná riava, veľtok, ktorý sa valí pod našimi nohami, všade dookola, ženie nás, vlečie, unáša stále vpred, len nezastať, neustrnúť.
A tak sa hotujem na zostup, chvíľku to však potrvá, nahor vystupujú ďalší a ďalší turisti, už sme hore takmer všetci, lávka je plná, schádzam. Od päty konštrukcie sa obzerám späť, do výšky, na terasu, odtiaľto sa nezdá tak vzdialená, je to len kúsok, takmer na dotyk ruky, ale ten výhľad bol prenádherný. Kým sa ním nasýtia aj ostatní, doprajme si za dúšok osvieženia, za hlt občerstvenia, aspoň odľahčíme batohy.
Tu hore čas letí rýchlejšie, slnko sa na svojej dráhe posunulo vyššie, je čas zahájiť zostup. Kus cesty schádzame opatrne dole strminou, len pozor na pošmyknutie a pád, mohol by byť dlhý (a bolestivý). Na spodnej zvážnici sa rozhodujeme odbočiť, kúsok si síce nadídeme, avšak privedie nás tam kam potrebujeme. Odmenou je naviac krásny výhľad na bralá Malej Vápennej a spoza lesného hrebienka vykúkajúci Plavecký hrad.
Dva-trikrát sa zatočíme serpentínami a opäť stojíme na asfaltke v Sološnickej doline, takmer presne na mieste novej odbočky, tentokrát (hoci len na pár okamžikov) bude farbou nášho pohybu červená. Prejdeme ponad malé jazierko, celé husto potiahnuté žaburinou (také miestne Jazero bosoriek) a už hľadáme kadiaľ ďalej. V tomto mieste sa vydávame na staré zvážnice, chodníčky lesnej zveri, ktoré nás budú viesť do hĺbky lesa pod Roštúnom, až tam hore, kde sa rozkladá magická lúčka Veľké Paseky. A tak naše nohy šuchocú lístím, prekračujú pováľané kmene (je to tu našťastie divočina, miesto ponechané na samovývoj), stúpajú vyššie a vyššie popod biele bralá Malej Vápennej, sídlo vládcov oblohy.
Tie sa pred našim pohľadom síce ukrývajú v hustom lese, ale spodný okraj ich kamenného mora zasahuje až sem, len niekoľko desiatok metrov povyše. Podľa mapy sa tam nachádza aj vchod do podzemia, do Medvedej diery, ďalšie jaskyne možno nájsť opodiaľ. Pôvodnú turistickú značku vedúcu vyššie lemuje starý poľovnícky múr, zaujímavosť stvorená ľudskou rukou v hĺbke malokarpatského lesa. Veru hej, bolo by tu čo obdivovať, kde sa tmoliť, objavovať doteraz neznáme miesta, takáto túlačka je však vhodná pre menšiu zostavu objaviteľov, deväťčlenná skupina je priveľká.
Malokarpatské stromy, hrdinovia vzdorujúci ťažkým podmienkam. V nenápadnom horstve, ktoré však tvorí prirodzenú hrádzu besneniu živlov ženúcich sa na krajinu. Vydržať a prežiť v týchto podmienkach nie je vôbec ľahké. A tak tu stoja, každá hrča na ich kmeni, každý zárez v kôre, označujú krutú spomienku, zacelenú ranu. Každý, sťa reumou skrútený konár ukazuje tvrdosť doby, nepriazeň síl prírody. A tak tu ležia, prastarí bardi, ktorí už dorozprávali svoje príbehy, ktorých na kolená dostal večný nepriateľ – čas. Alebo nepriazeň nebies, zlosť božstiev, ktorá ich zrazila k zemi jediným úderom, ohnivou päsťou blesku. Pomaly sa odoberajú zo svojho bytia, miznú, na telách im však pučí nový život.
Krásna nedeľná prechádzka nádherným lesom, po peknej, schodnej, postupne už zarastajúcej cestičke zlepšuje náladu. A keď sa spomedzi stromov vynoríme na Veľkých Pasekách – „…postoj, chvíľa, si…“ (zanôtim s básnikom). Lúčka, ktorá sa náhle otvára nášmu zraku leží vo výške nášho predošlého cieľa. Ako nebeská záhrada sa rozprestiera pod belostnými skaliskami Roštúna, rozvoniava materinou dúškou, je lemovaná kríčkami hlohu, vystlaná mäkkou trávou. Aspoň na chvíľku sa do nej zvaliť, pocítiť jej jemnosť, nechať sa omámiť vôňou trávy, posedieť, oddýchnuť si, nabrať sily. A občerstviť sa.
Pre najkrajšia zábery na vrcholové bralo, na špičku rozhľadne musíme zostúpiť na spodný okraj lúky (len keby to tu nešpatil ten posed, sú tuším naozaj všade, avšak… bez umelého zásahu – asi poľovníkov, by už lúčka pravdepodobne zanikla… absolútna pravda skutočne neexistuje). Krajom lesa sa po úzkom chodníčku vydupanom kopýtkami lesných tvorov v záreze svahu posúvame vyššie, na zvážnicu. Po nej to už ide hej, už netreba toľko hľadieť pod nohy, už sa možno voľne rozprávať, rozhliadnuť po lese. Tam stoja, ako stĺpy vyrovnaní pešiaci lesa – vysoké zdravé stromy, základ jeho sily, zdroj prežitia.
Čo to tam šuchoce? Cez cestu obďaleč prebieha skupinka – muflón, daniel, srna? Neviem, na diaľku sa to nedá dobre rozoznať. O chvíľu neskôr zas poniže cesty rýchlo uniká do bezpečia od nevítaných hostí párik-dva ďalších domácich obyvateľov. Prepáčte za vyrušenie, neprišli sme Vám ublížiť, i keď sme ľudia…
Zvážnica sa mení na cestu, párkrát sa zakľukatí, ako ozrutná anakonda sa hadí lesom, klesá na Obrázok, križovatku lesných ciest označenú ako Sklený vrch (s názvom ktorej som sa medzitým stotožnil, s uvádzanou nadmorskou výškou však určite nie). Odtiaľto to je už len dole kopcom (ale také ľahké to nebude, pred nami sú ďalšie náročné výzvy), rozbaľujeme zvyšnú porciu občerstvenia z batohov, dojedáme posledné odrobinky, aj ja sa odvážim ochutnať bukvice (prežil som, kly mi zatiaľ nenarástli), nešoféri si doprajú malý dúšok orešianskeho (pozdrav od predsedu), mi šoféri ticho závidíme (a radšej odvraciame zrak).
No tak teda poďme, nebudeme sa predsa trmácať iba po asfaltke, naľavo od nás sa rozkladá rozľahlá Buková hora, Kunštok, vraj sú tam krásne zákutia (píše modré „f“), to určite musíme vyskúšať. V hlbokej tráve nachádzame chodníček, ten sa neskôr rozplýva na kraji lesa, ďalej musíme pokračovať podľa citu, intuície a mapy. Stúpanie v teréne je ostrejšie ako to na mape, ak sme však zvládli Veľký Peterklin, zvládneme všetko. Hore nás čaká hustý les. A ďalší vrchol kúsok vedľa, na tom je aspoň drobná čistinka a mohutné sochy vládcov lesa – súčasných i minulých, už sa lúčiacich, odchádzajúcich. Opäť sa snažíme zvečniť okamžik, zastaviť čas.
Pekné, zatiaľ ale nie nezabudnuteľné, že by zdroje klamali? Alebo len nevieme hľadať? Mapa velí pustiť sa vpravo, klesanie je tam miernejšie a značky sľubujú akési skalky. Po pár krokoch sa na horizonte objavuje nová vyvýšeninka, na nej tmavé bralo, vpravo sa ťahajú ďalšie. Sme na mieste.
Stačí prejsť len niekoľko krokov a ocitáme sa v skutočnej prírodnej galérii. Skaly a stromy sa navzájom túlia v dokonalej symbióze, kmeň podopiera bralo, hornina vypĺňa jeho dutinu. Drevo a kameň medzi sebou bojujú o miesto, koreň rozširuje puklinu v skale, sutina zasýpa mladé výhonky. Čo je živá a čo neživá príroda? Stačí poodstúpiť len pár krokov a význam, interpretácia, dojem sa mení (absolútna pravda naozaj neexistuje). Veľký skalný budzogáň sa premieňa na hlavu trolla, kráľa hory. Z trhliny, skalnej brány, vstupu do hradby brál je v okamžiku klamlivá pasca, lákajúca prekvapenú obeť.
Pod ňou leží na skalách ruksak, snáď tam nebude aj telo, Vlado rýchlo preskúmava situáciu. Uff, všetci sme si oddýchli. Je to naozaj magické miesto, náš postup sa spomalil nielen vďaka náročnosti terénu, každý sa snaží odniesť zvečnenú spomienku (zas bude problém upratovať fotogalériu). Stačí privrieť oči, na krajinu sa spúšťa šero, tma hustne, pomaly sa plazí nahor po západných svahoch Kunštoku, už olizuje úpätie skál, zahaľuje horu do svojho tmavého plášťa. Stíchnutý les ožíva. V diaľke praská konár, ozýva sa nehlučný šuchot mnohých párov nôh, obyvatelia húštin opúšťajú ležoviská. Nad horizont vystupuje strieborný kosák, jeho bledé svetlo presvecuje koruny stromov, tiene sa predlžujú, hýbu, dotýkajú, ožívajú. Z pukliny v skale žiaria dva jasné body, oči…
No poberme sa teda ďalej, zostúpme na cestu, tá nás dovedie do cieľa dnešného putovania. Zláka nás záblesk asfaltu v hĺbke doliny, púšťame sa doľava, šmýkame dole prudkým svahom, šuchoceme v suchom lístí, pohyb sa snažíme kontrolovať pomocou koreňov, skál a suchých pňov. To je ale zošup! Konečne, dole sme sa dostali živí a zdraví, stojíme na asfaltke, len kúsok povyše miesta, kam sme zablúdili počas hľadania zaniknutej horárne Žliabky. Tak odtiaľto to poznáme veľmi dobre. Popri lúčke a vodnom zdroji zbiehame na križovatku v Sološnickej doline, tu už stačí len prepletať nohami a vyhýbať sa cyklistom či autám, tých druhých je dnes bohužiaľ oveľa viac…
Objavujú sa prvé chalupy, domy. Tá cesta hádam nemá konca! Posledné metre doťahujeme na morálku. Ale nám tá dedina narástla! Tuším ju od rána stihli natiahnuť, dostavať, veď tak dlho sme hore nešli. Alebo sme zbehli do Plaveckého Podhradia? Nie, je to Sološnica, aj v nej na záver poblúdime, nesprávne odbočíme, našťastie si pridávame len pár desiatok metrov a môžeme usadnúť na terasu miestneho pohostinstva, toho, ktoré tak dobre poznáme z cyklistických výjazdov. Čas nezastavíš, vnútro krčmy je vynovené, svetlé, príjemné, vonku sa však určite sedí lepšie.
Akcia pomaly končí, rozhovory tíchnu, postupne sa lúčime, posádky áut odchádzajú. Bol to vydarený deň. V známej oblasti na (mne) úplne neznámych miestach. Zaujímavých, zadierajúcich sa pod kožu, hlboko do spomienok.
Prečo to vlastne robím? Stojí to vôbec za to? Mohol som predsa vylihovať, oddychovať a snívať…
Dúfam, že pán Alzheimer nevztiahne svoju chamtivú ruku na spomienky tohto dňa, že ešte aj po rokoch ich budem mať pred očami, tak ako Vás, účastníkov dnešného vydareného putovania: Jozef a Editka Antaloví, Božku Golierová, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Maroš Modrovskéhý, Jozef Polakovič, Tono Masaryk a zapisovateľ, ktorým (opäť) bol
Juro Golier
Hádam stokrát som otvoril súbor s textom, snáď tisíckrát ho prečítal. Hrám sa s ním, obraciam v mysli každé slovíčko, hladím každé písmenko. Obrusujem text ako drahokam, leštím ho, maznám sa s ním. Stačilo. Posledné kliknutie, posledný enter. Pupočná šnúra sa trhá, príbeh jesenného dňa sa osamostatňuje, odlieta medzi ľudí, začína svoj vlastný život. Už na ňom nič nezmením.
