Venované spomienke na I.J.
sobota 10.10.2020
Sobotné ráno zastihuje v Poriadí posádky troch áut, naša je netradične prvá (asi preto, že dnes nie som šoférom ja). Dôvod je jednoduchý – výlet na Veľkú Javorinu a spomienka na kamaráta, Ivana Jaroša, od tragického odchodu ktorého včera uplynuli už dva roky. Po minuloročnej premiére tak hádam zakladáme tradíciu jesenného putovania krajom Bielych Karpát.
Kým definitívne opustíme základný tábor musíme sa posilniť. Z vlastných zásob aj z ponuky domácich, ďakujeme, koláč a štamperlík padli vhod. Dobre naladení tak môžeme vyraziť. Prvé stovky metrov nás vedú po lesnej asfaltke s takmer ideálnymi parametrami (dal by sa využiť aj bicykel). Všade dookola hustý les (toho si dnes užijeme dosýta), niekde zľava znie zvuk píly, nie každý má v sobotu čas sa túlať po horách.
My si túto výsadu doprajeme, plnými dúškami užívame pocit pohody, voľnosti, oddychu, lesom sa nesie len šum rozhovorov (vietor dnes nefúka, na stromoch sa ani lístok nepohne). Ideálny čas na turistiku, aký veľký rozdiel oproti minulému roku. Na minuloročnú trasu sa pripájame na križovatke Hrabina, tohtoročný spôsob naberania výšky bol rozhodne príjemnejší, nestihli sme sa spotiť ani zadýchať. Pár kvapiek potu ukvapne v nasledujúcom stúpaní na Vrch Slobodných, tu sa rozhodnem počkať na oneskorencov, žiadni však nie sú, všetci sú už ďaleko vpredu, aspoň však dobieha Božka a chalani, ktorí vyrážali z iného smeru, celá turistická skupina je tak už pohromade.
Okolie zatiaľ jeseň príliš nepripomína, stromy sú stále zelené, držia lístie, poskytujú tému na rozhovor o priebehu babieho leta a zimy. V podobných úvahách a debatách (samozrejme príde aj na aktuálnu situáciu, tá je všadeprítomná) cesta ubieha prijemne a rýchlo, ani sa nenazdáme a stojíme pri Dibrovovom pamätníku, časť výpravy na nás poctivo čaká. To chce odmenu a tak si ju aj doprajeme, ruksak už pomaly oťažieval.
Takto posilnení vybehneme nasledujúce stúpanie ako srnky, na križovatke cyklocesty stretávame prvých ľudí, dnes tu (určite) nie sme sami. A ďalší postupne pribúdajú na vrcholovom hrebeni. Pri pamätníku česko-slovenskej vzájomnosti počkáme skupinku z Moravy a krátkou pietnou spomienkou si pripomenieme pamiatku Ivana, ktorému sa stala osudnou posledná expedícia na Borneo.
Výhľady sú dnes skutočne pekné, široké, ďaleké, ozdobené náznakmi inverzie – takmer dokonalý deň. Už ho treba len vyšperkovať – posedením na chate, obsadíme takmer všetky stoly. Medzitým už totiž dorazila početná skupinka našich cyklistov, poniektorí si vybehli až hore, stretli sme sa na vrchole.
Dalo by sa sedieť dlho, polovicu výletu však máme ešte stále pred sebou. Známou trasou sa vraciame na Dibrovov pamätník, väčšia skupina nás točí vľavo na zelenú, menšia (Božka + 2) pokračuje rovno. A je to dobrá voľba, chodník je užší, viac turistický, klesanie príjemné, počasie konštantné. Jabloň pri ceste poskytuje osvieženie aj pobavenie – čo viac si priať?
Takmer nič, len sa nestratiť. Cestičky sa križujú, občas treba mrknúť do GPS-ka. Len minútku sa pristavíme pri pamätníku Zemľanky, jeho história súvisí s tým vyššie položeným, rozhodujeme sa nedržať rozblatenej značky, pekná cesta nás (hádam) dovedie do cieľa rovnako spoľahlivo.
Doviedla, stačilo len trochu zvýšiť pozornosť. Vynárame sa takmer priamo pri autách. Prvá skupinka tu už čaká, hoci nabehali o pár stoviek metrov naviac. V tejto partii to bol dnes bezpochyby vydarený deň, verím, že nadchádzajúce obdobie ich ešte zopár prinesie.
A ako dnešok videli cyklisti?
Krátko pred deviatou hodinou sa nás stretáva desať cyklistov(tiek) v Krajnom na parkovisku pred podnikom Seetop. Hneď na štarte sme sa posilnili, zohriali, dezinfikovali – skrátka zlepšili si náladu rúžovým burčiakom od Ľuboša a ríbezliakom od Stana.
Takto dobre naladení sa vydávame na trasu. Pri Hrachovišti nás dobieha Igor. Tak sme jedenásti. Keďže naše ranné občerstvenie spôsobilo prudké zvýšenie prúdenia v našom cievnom systéme, zastavili sme sa v Starej Turej v hostinci Vikárka, kde sme si každý po svojom vyrovnávali hladiny všetkých zmenených hodnôt.
Občerstvenie bolo potrebné, lebo nás čakalo hlavné stúpanie na vrchol Veľkej Javoriny. To dá vždycky riadne zabrať a aj teraz sa náš pelotón pri stúpaní riadne potrhal.
Na vrchole Javoriny sa stretávame s hlavnou skupinkou turistov, ktorí si sem prišli uctiť pamiatku zosnulého kamaráta Ivana Jaroša. Chvíľku s nimi ešte pobudneme na Holubyho chate a po spoločnom fote sa poberieme každý svojim smerom.
My cyklisti si užijeme parádny zjazd dolu k rázcestiu Barina. Tu odbočujeme smerom na Cetunu. Užívame si krásny zvlnený podjavorinský kraj. V Cetuni sa však nezdržujeme, na občerstvenie je ešte priskoro. Pokračujeme ešte na Podvišňové a odtiaľ si užívame opäť krásny zjazd až takmer po Nové Mesto. Tu sa s nami lúči Igor, ten ide na svojom cesťáku už svojou trasou.
Z Nového Mesta my ostatní smerujeme na Čachtice. Je bezvetrie, tak sa nám ide v pohode. Len tých áut by nemuselo toľko byť. V Čachticiach sa zastavujeme v reštaurácii Grófkin dvor. Trochu sme už vysmädli. Naša krv už pomaly nadobudla ranné hodnoty, tak šoféri – už len nealko.
Tu sa s nami lúči Dušan, ten pokračuje svojím smerom na Hornú Stredu. My ostatní smerujeme na Višňové. Krásna traverzová cesta, ktorá obchádza hradné bralo nás dovedie do Višňového popod samotný hrad. Je to tu také pekné, že sa musíme zastaviť v miestnej reštaurácii Škulec. Tu sa usadíme na terase, kde máme krásny výhľad ma Čachtický hrad.
Keďže do cieľa, do Krajného je to už len šesť kilometrov, môžeme v tomto krásnom prostredí aj zhodnotiť dnešnú akciu.
V takomto prostredí sa dobre zhodnocuje a dnes aj ľahko. Kraj, po ktorom viedla naša trasa, je krajom kopaníc a ten vie cyklistu vždy chytiť za srdce. No a Javorina, táto hrdá dáma sa síce ťažšie dobýva, ale o to krajšie sa vie svojím pokoriteľom aj náležite odmeniť. Niečo je vždy za niečo.
Dnešná partia si skrátka opäť užila jeden krásny cyklistický deň.
Zapísal: Ľuboš Kraic
Na cyklistickej časti (64 km / 1050 m) sa zúčastnili: J. Lukačovičová, J. Budoš, D. Surovčík, Ľ. a E. Kraicoví, J. Nádaský, I. Matkovčík, F. Martinus s priateľkou Jankou, J. Chudý a S. Macejka.
Trasa: Krajné – Hrachovište – Vaďovce – Stará Turá – Veľká Javorina – Cetuna – Bzince pod Javorinou – Nové Mesto nad Váhom – Čachtice – Višňové – Hrachovište – Krajné.
Turistickú trasu (28 km / 800 m) absolvovali: V. Galbavý (iniciátor akcie), B. Bednár, Ľ. Šoltés, E. Zolvik, V. Trajlinek, J. Polakovič, V. a M. Miklošovičoví, P. Rapant, B. Polocik, M. Modrovský, K. Roháčková, J. Golier, B. Ilavská, P. Kašpar, Ľ. Hrapko
Vlastné cesty zvolili J. Baránek s priateľkou, Vilo, skupinka z Moravy – Mirka, Vinco, Štěpán a spol. (pešia), I. Kubiš, I. Jaroš (cyklo), Anka a Paľo (susedia na chalupe) a Danica
Koniec. Bodka. Ako rád by som ju dal, ukončil svoje písanie. Ale – môžem to len takto odbiť, odfláknuť? Človek sa ľahko stáva otrokom očakávaní. Vlastných, ale (neskromne) dúfam, že aj širšieho publika. Čo teda dodať, čo možno ešte doplniť o zaujímavom dní, ako sa dostať z tejto situácie, ako vytiahnuť hlavu zo slučky? Sedím, premieľam slová, za všetkých strán otáčam v rukách príbeh sobotného dňa. Náhle, ako v hľadáčiku kaleidoskopu, čriepky do seba zapadajú, vytvárajú obraz. Pootočím tubusom, obraz sa preskupuje, mení, je to stále on, avšak iný. Príbeh pokračuje za fotografiami ďalej…
Ešte nekončíme – pokračovanie:
Ťažké ranné vstávanie. Až za samú hranicu možného sa snažím posunúť okamžik, kedy budem naozaj musieť opustiť posteľ, vkročiť do dňa. Kolesá áut už za oknami vyspevujú svoje tiahle nápevy, v skorej rannej hodine ešte možno rozoznať jednotlivé hlasy, o chvíľu však splynú v jednoliatu hlukovú stenu. Z diaľky sa ozýva brechot psa, aj jeho zobudil ruch prebúdzajúceho sa dňa, do blednúcej noci vylieva svoju frustráciu, keby som tak vedel štekať… Otáčam sa na druhý bok, ešte pár minút, tuhšie privieram oči, aspoň chvíľku chcem pobudnúť v tom sladkom bezčasí, rozkročený medzi snom a realitou, voľnosťou a povinnosťou. Ďalší rýchly pohľad na hodinky, už len minútku. Vstávam. Bosé nohy sa dotýkajú podlahy, ohmatávam nový deň, okamžite ma strasie ranný chlad, leto definitívne skončilo. Skoré víkendové vstávanie, na stôl kladiem zálohu, v hotovosti platím preddavok za nový deň…
Dnes nešoférujem, ušetril som tým veľa času, pekne v teple počkám na Braňa. V skutočnosti nečakám ani sekundu, stíham to len tak-tak. Vylihovanie v posteli, odďaľovanie budíčka spôsobilo, že šnúrky na topánkach si zaväzujem práve v okamžiku, keď bránu osvetľujú červené brzdové svetlá. Auto je tu, ani kávu som si nestihol urobiť, to sa ten deň pekne začína…
V aute už ospalá nálada nepanuje, rýchlo sa prispôsobujem aj ja, len popri rozhovore stíham obdivovať ranné divadlo, majstrovské predstavenie prírody. V hlbokej jame pod Počkovcom, na vodnej hladine priehrady Čerenec leží hustý opar, plazí sa dole zo svahov Tlstej hory, kúdolí, ťahá sa údolím hore tokom Holešky. Dnes nemá tú silu, dnes hmla neprikryje celý kraj, bude sa len tíško plúžiť pri zemi, sledovať cestičky vody, jemnými čipkami prizdobí jesenné panorámy.
Jeruzalem, Nebojsa, Matejovec, Jablonka – názvy miestnych kopaníc rezonujú v mojej mysli bez ohľadu na to koľkýkrát tadiaľto prechádzam, otvárajú dokorán priestor fantázii, očakávaniam, predstavám. Realita bežného života v nádhernom prostredí je však úplne iná. Dnes však neschádzajme z hlavnej cesty, kochajme sa krásou okolia, nechajme pracovať predstavivosť, ideme na výlet, hľadať zážitky, nekazme si chvíľu prízemnosťou.
A veru je čo obdivovať. Zelené pahorky v okolí Myjavy sú v čerstvom rannom vzduchu (spoza okien ho cítim až bytostne, preniká cez sklo dovnútra vykúreného auta) a jesennom opare nezabudnuteľné, plnými dúškami si nimi plním zrak a myseľ. Pozícia spolujazdca má nepochybne mnohé výhody (mnohé ocením neskôr), ranné trampoty sú v okamihu zabudnuté.
Za Myjavou vchádzame do mne takmer neznámej krajiny. Sovinec, Horný Výhon, Uhliská už dávno nie sú zabudnuté kopaničiarske osady, usadlosti za hranicou sveta (hic sunt leones), sú plné moderných novostavieb, srdcu je ľúto za starými (hoci moderne opravenými) chalupami, genius loci miesta sa postupne vytráca, neľútostné chápadlá chobotnice sa už plazia po úbočiach mohutnej Veľkej Javoriny, ovzdušie otravuje omamný jedovatý dych modernej doby. Duch krajiny však stále žije, prebýva na odľahlých samotách, skrýva sa v hlbokých húštinách Bielych Karpát, Veľká Matka, mohutná hora, dohliada na jeho pokojnú existenciu.
Parkujeme na okraji Poriadia, práve na týchto miestach, v (citlivo opravených) chalúpkach nachádza duša podjavorinského kraja útočisko, oddych, miesto, kde si môže odpočinúť od ruchu modernej doby, skryť sa pred rakovinou konzumného života, uniknúť uragánu nadbytočných informácií. Ivan tu objavil skutočne krásne miesto.
A dnes, dva roky od tragickej udalosti, len pár metrov od jeho chalupy sa stretáva niekoľko turistov (a turistiek), ktorí sa rozhodli práve túto sobotu stráviť v jeho zamilovanom kraji. Len tak sa pár kilometrov prejsť, zopár metrov (až na vrchol majestátnej vládkyne) vyšliapnuť, nadýchať čerstvého vzduchu, stretnúť rovnako naladených (a postihnutých) priateľov, odpočinúť od bežných starostí. A spomenúť na Ivana.
Privítanie od domácich v závetrí (hoci dnes panuje bezvetrie) turistického prístreška chutí, koláče sú skvelé, kalíšok zahreje. Lúčime sa len na krátko, za chvíľu by sme sa mali opäť stretnúť pri pamätníku na vrchole Javoriny. Prvé metre nás vedú po asfaltke, krok za krokom sa ponárame hlbšie a hlbšie do bielokarpatského lesa, meter za metrom nechávame ďaleko za chrbtom civilizáciu so všetkými jej chronickými aj akútnymi problémami, smerujeme niekde vyššie, tam, kde všetko pod nami bude malicherné, nehodné starostí, zabudnuté. Len my a les. A hora. Príroda. Len my…
Túto časť trasy väčšina z nás nepozná, minulý rok sme sa pripájali o kúsok vyššie, nad zjazdovkou na Starej Myjave, snáď len niektorí bežkári tu v minulosti stihli otlačiť svoju stopu. Cesta stúpa (len) pozvoľne, informácia o plánovanej rekonštrukcii jej povrchu vyvoláva niektorým (cyklistom) šimranie v žalúdku, skraja dňa tak ubieha pod nohami (takmer) nebadane. Po pár minútach prechádzame cez čistinku v lese, na jej konci, prikrytá pod stromami stojí veľká poľovnícka chata Lipovčeky.
Nikdy nekončiace rozhovory skracujú vzdialenosť, zrýchľujú čas. Hrabina, tu sme sa pred rokom pripojili, tu sme prezliekali prepotené tričká, dnes len vyzliekame prvú vrstvu, nejako sa nám oteplilo. Cesta náhle stúpa, len kúsok, len pár výškových metrov, aspoň sa však hlbšie nadýchneme, zapojíme do činnosti svaly, z čela odkvapne prvá kvapka potu.
Vrch Slobodných, priestor sa otvára, výhľady však (na celej tejto trase) nie sú žiadne. Nejako sme sa roztiahli, počkáme radšej na všetkých, bočné chodníčky lákajú k odbočeniu, zvádzajú zo správnej cesty. Odhadol som to však zle, všetci sú už vpredu, potvrdzuje to Božka s chalanmi, vyrazili neskôr niekde od Starej Myjavy, teraz nás dobehli, turistická partia je tak kompletná. Zvyšok už čaká hore pri pamätníku, nezdržujme sa, poďme.
Minulý rok jeseň vyfarbila les všetkými pastelovými farbami, odtieňmi zelenej, žltej, červenej, žiaril ako paleta majstra Vincenta. V týchto miestach však krajinu začínala postupne haliť jemná hmla, spočiatku sa plazila tíško, nebadane sa spúšťala pomedzi stromy, vyššie na hrebeni už obalila všetko, obrysy ľudí a vecí z nej vystupovali len na krátko, okamžite sa rýchlo skryli, z bielej tmy bolo počuť len hučanie vetra a tajomné hlasy…
To dnes… podmračené jesenné ráno vytiahlo z krajiny všetky farby, celá je akoby obalená v zelenom závoji. Tisíce odtieňov zelenej. A hnedej. Nič viac. Navonok čerstvá, živá, nedotknutá ročnou dobou, niekde v pozadí sa však už hlási nesmelé ťukanie zimy. Dnes jej ticho prerezáva zvuk motorovej píly, výstrel guľovnice, dunenie kopýtok zveri. Neskôr stíchne, uloží sa na zimný spánok, jej kľud naruší len občasné svišťanie sklzníc, tichý rozhovor bežkárov.
Lesná cesta sa kľukatí priamo po hranici, musíme ísť opatrne – stačí jeden krok doľava a už porušíme karanténne opatrenia. Čupec len prebehneme, nezastavujeme sa, nie je dôvod, ten budeme mať o kúsok ďalej pri Dibrovovom pamätníku, tam už (netrpezlivo) čaká zvyšok skupiny, tam sa chvíľku pristavíme, oddýchneme, osviežime, posilníme. A možno aj pripomenieme dávne udalosti.
Podplukovník Dibrov, baťka, skúsený ukrajinský veliteľ, prišiel na Slovensko zorganizovať partizánsky odpor. Prežil však len necelý mesiac, keď ho na tomto mieste zasiahla guľka. Dodnes nevedno aká, nepriateľská či vlastná, náhodná, či pripravená… Do podjavorinskej oblasti sa presunul len začiatkom októbra 1944 (pamätník pri zemľankách navštívime na záver dňa), aby už po týždni spočinul hlboko v jej zemi. Telo hrdinu po vojne premiestnili domov, pamätník, ako pripomienka smutnej udalosti stojí na mieste aj dnes. A Paľo nám môže priblížiť jeho neradostný príbeh…
Na dnešnom putovaní sme sa dostali už dosť ďaleko, záver trasy nám konečne pripraví aj (trošku) náročnejšie pasáže, veď doteraz sme sa ani nezadýchali. Najskôr nás čaká široký výšvih na križovatku s cyklocestou z Moravy (toto je naozaj trasa na bežky?) a potom krátke stúpanie na hrebeň Veľkej Javoriny. Konečne sa otvárajú voľné scenérie, objavujú prvé široké výhľady. Na horizonte vytŕča špička vysielača, postupne sa dvíha, rastie, až sa náhle týči do výšky 80 metrov nad našimi hlavami. Stojíme na rozľahlej vrcholovej plošine, lúke, pri pamätníku slovensko-českej vzájomnosti, pri neoficiálnom symbolickom cintoríne. Pri krátkom čakaní na moravskú skupinku priateľov je čas sa porozhliadnuť.
Stojíme na rozmedzí dvoch štátov, krátko tvoriacich jeden celok, dnes však opäť rozdelených. Sme na mieste, kde sa prelína história dvoch národov, mieste, kde sa ich zástupcovia pravidelne stretávajú. A obe krajiny nám ležia pod nohami, nie je možné vymenovať všetky vŕšky, doliny a pohoria, ktoré vidíme. Dnes sa pomedzi ne ťahajú jemné závojčeky oparu, ktoré zvýrazňujú, prekresľujú ich kontúry, sú plastické, pripomínajú mapu zo školského kabinetu. Ako vždy na tomto mieste (nemôžem si pomôcť) pamäť blúdi hlboko do histórie, do roku 1997, keď ničivé záplavy premenili moravskú krajinu na veľkú vodnú plochu…
Čas pri pohľade na krásy okolia letí akosi rýchlejšie, nastala chvíľa spomenúť si človeka, kvôli ktorému sme sa dnes na zišli tesne pod vrcholom najvyššieho bodu Bielych Karpát, na milovanej Veľkej Javorine, mieste, kde nakoniec našiel svojho pokoj.
Ivan Jaroš, turista, cestovateľ, kamarát. Keď pred dvoma rokmi odchádzal na expedíciu na Borneo, niektorí s ním chvíľku posedeli v cieli turistického pochodu, porozprávali, zaželali pekné zážitky. Ani sa špeciálne nelúčili – veď na cestách po svete bol pravidelne. Antarktída, Ararat, Indonézia, Madagaskar, Kamčatka, Himaláje…. Ako blesk z jasného neba však z Ázie dorazila šokujúca správa. Autohavária pri návrate z treku sa neobišla bez obetí. Jednou z nich bol Ivan.
Po krátkych príhovoroch a tichej spomienke prišiel čas na oddych a posilnenie na neďalekej Holubyho chate. Ešte predtým sa hore vítam s našimi cyklistami, vraj sa ich nakoniec zišla pekná skupina, viacerí už čakajú na chate, zopár ich však neodolalo lákadlu záverečného výšvihu a vyhliadke z vrcholu. Bola to makačka, dychčia, oddychujú, v očiach im ale žiaria iskričky. Povedané slovami klasika, nášho kamaráta Petra, ktorý si sem zvykol vybehnúť aj niekoľkokrát za rok – „Javorina, to je sviňa!“. Avšak výšľap na ňu poteší.
Konečne som sa prebojoval na chatu, chvíľu mi trvá, kým sa usadím ku stolu. Väčšinu kapacity jedálne obsadili naši kamaráti – turisti a cyklisti (samozrejme vrátane niekoľkých dám), dnešná účasť je naozaj bohatá. Keďže chcem s každým prehodiť aspoň slovko-dve, aj sa popri tom občerstviť – čas letí ako splašený, keď nechcem, aby ma tu nechali, musím pritlačiť na pílu.
Ešte si vyšetríme minútku na spoločnú fotku (niektorí aj tak utiekli dopredu) a lúčime sa. Cyklistom prajeme šťastnú cestu bez defektov, im je hej, spúšťajú sa dole z kopca, pre nás turistov je ale zostup tou náročnejšou časťou dňa. Najskôr si však kúsok vyšliapneme a potom po už dobre známej ceste pokračujeme na Dibrovov pamätník. Tu sa lúčime s Božkou a chalanmi, my sa púšťame vľavo na zelenú (nepôjdeme predsa po rovnakej ceste), oni budú kopírovať už dobre známu trasu.
Dobre sme si zvolili! Cesta príjemne klesá, je čas sa aspoň na chvíľku osamostatniť (na konci skupinky, v jej strede, na čele – je jedno kde), na pár okamžikov sa utiahnuť do seba, dovnútra, nechať pôsobiť okolie, plynúť myšlienky. Dnešný deň, prostredie a súvislosti si zaslúžia spomaliť beh času.
Na prvý pohľad nezáživná túra čarokrásnym, nám dobre známym krajom. Stúpali sme nahor po ladných krivkách majestátnej hory, mohutnej hradby, vládkyne krajiny. Až na niekoľko vzácnych príležitostí zostala jej silueta ukrytá, hustá bariéra stromov bránila širším výhľadom. V skutočnosti však jej tiché zákutia poskytli oddych unavenej duši, umožnili aspoň na chvíľku spomaliť, oddýchnuť si od hektického tempa dní tam dole. Šum stromov vysal z mysle nepokoj, mohutné zelené múry lesa nevyrušovali, neodvádzali pozornosť avšak ukľudňovali, chlácholili rozjatrené vnútro, osviežili. Každý krok v týchto miestach je odmenou, každé, čo i len krátke zastavenie darom. Krásne miesto, kde môže spočinúť duch turistu, milovníka krajiny.
Už hodinu kráčame dole kopcom, prechádzame pekným, upraveným lesom, toto nie sú naše malokarpatské húštiny, nevidno kamenné rebrá, skaliská, tu (takmer) nestretáme starých vládcov hory, možno však len stratili dôveru k ľuďom, schovávajú sa hlbšie v úboči. Preštrikujeme niekoľko odbočiek, lesných ciest aj asfaltiek (duša cyklistu opäť plesá), treba kde-tu hodiť očko do mapy, zoštelovať GPS, nechce sa nám blúdiť, čas sa už uberá k večeru, zatiaľ len pomaličky krivká, ťahá za sebou unavené nohy, kde-tu sa zastaví, rozhliadne, vydýchne. Tak ako my…
Nie, my sme v skutočnosti plní života, síl, v žilách sa varí krv (s malou kvapkou prímesí), nohami takmer trháme chodník, vyrývame v ňom brázdu, neohrozene sa derieme vpred, bližšie k cieľu, do Poriadia, k našim autám.
Zo starej jablone pri ceste sa snažíme otriasť pár jabĺk, sú chutné, osviežujúce, kyselkavé, presne také ako dokážu byť plody starých stromov. Nie sú to tie prešľachtené, navoskované gule, ktorých sa ani červík nedotkne. Ešte pár krokov, niekoľko odbočiek (pozor na tú správnu!) a už šliapeme po lesnej asfaltke, ktorá by nás mala doviesť (až takmer) do cieľa. Najskôr postojíme pár okamžikov pri zemľankách – pamätníku, mieste, kde sa baťko Dibrov stretol so svojim osudom, mal pred sebou posledných šesť dní života…
Značka by nás hnala vpravo, cesta je však rozbahnená a vedie do kopca. Poďme mi radšej dole, mapa sľubuje na záver skratku, cestičku, čo nás privedie domov…
Je to pravda, je to naozaj tak, po pár metroch cesty lesom vychádzame len kúsok pod parkoviskom, autá už na nás čakajú, netrpezlivo mrkajú, čo už, nastal čas rozlúčky. S domácimi, s Igorom – Ivanovým synom, s kamarátmi, s ktorými sme prežili krásny deň, s podjavorinským krajom, ktorý vždy prinesie krásu a pokoj v duši. Do videnia o rok Veľká Hora, do skorého videnia…
Juro Golier
Smutné ráno prvého pracovného dňa prináša studenú sprchu. Z neba sa spúšťajú hrubé povrazy dažďa, milióny kvapiek ako drobné kladivká búšia do krajiny. Nočný lejak rozmočil cesty, podmáčal lúky, vbil do zeme naše stopy otlačené do svahov Veľkej Matky. Navždy sa stali súčasťou krajiny, drobným atómom, základným stavebným kameňom Hory.