Sobota 28.11.2020
Niektoré príbehy zurčia ako horský potok. Hrnú sa vpred, ľahko preskakujú z kameňa na kameň, silnejú každým prítokom, krútia sa, stŕhajú drobné skálie, penia, burácajú. Hmota úplne vypĺňa celý priestor. Iné zas pripomínajú jaskyňu. Puklina v skale sa zužuje, je potrebné sa prikrčiť, zmenšiť, plaziť, vpred predierať po centimetroch, odkopávať nánosy, hľadať smer postupu, veriť, dúfať. Pred zrakom sa náhle otvára rozľahlá sieň, prázdno, ktoré možno vyplniť.
Skoré, tmavé prebudenie. Pochmúrna ulica splýva s oceľovosivou oblohou, studený mokrý chodník rozpíja prvý krok. V oku sa mihá mátoživé svetlo ranných lámp, kde je vlastne dole a kde hore? Antracitová ranná asfaltka sa odvíja pod kolesami. Zrak oslepujú žiariace oči šeliem, agresívne sa snažiacich vytlačiť konkurenciu. V mysli silnie pocit zmaru, cesta, ktorá vedie nikam. Každý deň vypadáva z nebies vlhkosť – ranná želatína, obedná huspenina, nočný puding. Obaľuje veci i ľudí, všetko dookola je nasiaknuté vodou, nečisté a chmúrne na dotyk, mazľavé a chladné na pohľad. Pochmúrny deň stíha pochmúrnejší, nánosmi všednosti premaľúva obraz posledného výletu, čerstvá spomienka sa mení na pradávnu rozprávku. Len s nechuťou hľadím na obrazovku, priezor do nereálna, z optimistických, žiariacich fotografií prírody sa pod kožu zadiera chlad, za krk padá biela osuheľ, zrak opantáva gýč. Niekoľkokrát denne prechádzam popri zablatených wibramkách odpočívajúcich v teple domova (snáď mi odpustia moju nečinnosť), vždy sa usmejem, žmurknem a ticho (aby nepovolané uši nezačuli) šepnem „Vydržte ešte pár dní.“
Sú statočné, vydržali (netknuté), dnes ich konečne beriem do ruky, jemne pretieram (pohládzam) kožu, na začiatok ešte putujú do kufra auta. Ich čas príde neskôr, za chvíľu, musím sa len presunúť na miesto štartu. Dnes som sa rozhodol preskúmať mne neznáme zákutie dobre známeho kúta Malých Karpát. A možno sa ku mne aj (napriek hlúpej dobe) niekto pridá, putovať po horách samému je otupné.
Intuícia (a diskrétna propagácia) nesklame – na Majdáne je už veselo – z troch áut a jedného autobusu sa nás nakoniec nazbieralo desať. Ak dodržíme bezpečné odstupy, (na štarte) obmedzíme bližší telesný kontakt a budeme (počas dňa) každý používať výhradne svoj vlastný pohárik, môžeme bez obáv vyraziť. Po prvom krátkom privítaní tak hneď činíme. Je skoré sobotné ráno, čerstvý vzduch sa ešte derie pod bundy, štípe na lícach, zalieza pod nechty – zbytočne neotáľajme, poďme sa zahriať!
Svižná chôdza asfaltkou rozprúdi nielen krv v žilách ale aj prvé rozhovory. Spod vysokej klenby stromov sa odráža (zatiaľ takmer) nečujný šum slov, vpravo tíško zurčí potok. V dvojiciach, trojiciach, menších i väčších skupinkách sa posúvame proti toku Parnej, smerujme hlbšie do doliny, bližšie k srdcu hôr.
Hneď skraja míňame kamennú stavbu, výraznú, okázalú a popritom skromnú, vždy pritiahne môj zrak, rozkrúti kolotoč fantázie. Aristokratické múry vyžarujú honor, ako exotickú vôňu uvoľňujú do okolia dávno zabudnutú atmosféru prvej republiky. Bývalá vila riaditeľa fabriky má šmrnc ešte aj dnes (tie dnešné výtvory!), keby tak steny prehovorili… – zatiaľ však len šepkajú v nezrozumiteľnom jazyku odviatom búrlivými udalosťami nepokojného storočia.
Kúsok povyše stojí chata, už na prvý pohľad zaujímavá, členitá, šplhá sa hore priľahlým svahom až kamsi na hrebeň, skrývajúci sa pred zrakom medzi stromami. Vápenka, priemyselný objekt neďaleko továrne. Stačí privrieť zrak a dolinou sa náhle rozoznie monotónne hučanie pásov prevážajúcich vyťažené hrudy horniny do žeravého hrdla pece. Kopec sa znižuje, zmenšuje, jeho hmota sa mení na vápno. Človek si oddávna privlastňuje prírodné zdroje, drancuje, patrí mu zem, voda i vzduch, je pánom Zeme.
V zákrute, na kraji čistiny sa za chrbtom krčia pekne upravené stavby, nové, farebné. Stačí jeden hlboký nádych, čerstvý vzduch plní pľúca, zahmlieva zrak, otvára srdce, okolie sa mení, moderné nánosy sa rozplývajú, balast mizne. Vnútorný zrak neklamne rozpoznáva bývalú horáreň, učupenú na samote povyše osady, tesne pri hranici lesa. Tam, kam za dlhých večerov zablúdi na návštevu osamelý jeleň, za kríkom sa mihne ryšavý chvost starého lišiaka, spod stromov zvedavo vykuknú prasiatka, čo ešte stále nevyzliekli pásikavé pyžamká. V ovzduší cítiť stromy, trávu, vlahu, pokoj prírody. Ale i ťaživý nepokoj ľudskej prítomnosti.
Popri ceste i povyše sa do svahu ťahajú pozemky, na nich sa krčia chaty či chalupy, ako huby po daždi rastú zo zeme novopostavené pyšné domy. To, čo ešte nedávne bolo príjemnou chatovou osadou sa mení na apokalyptické sídlisko okázalosti, povýšenosti a márnomyseľnosti. Čo skúša skryť pred nepovolaným zrakom maskáčová stavba v lese? Koho sa snaží ohúriť rozľahlé sídlo vo svahu? Koľko áut sa skryje do megalomanskej garáže, uloží na rozľahlú betónovú plochu parkoviska? Neviem, zostáva len veriť v liečivé účinky času, schopnosť prírody hojiť rany na vlastnom tele.
Zástavba mizne, míňame veľké parkovisko, v túto skorú hodinu ešte autoprázdne, nie je tu ani kolesa, ani živého motora. Z druhej strany sa pod cestou krčia budovy, Olšovský mlyn, jeho múry ešte pamätajú dávnu históriu, dobu veselú i smutnú, skrývajú chvíle šťastia i ťažoby, celodenných radostí i tragických udalostí. O tom všetko by vedelo rozpovedať mlynské koleso, jeho hlas však navždy stíchol, telo bez stopy zmizlo. Staré príbehy stiekli hlboko do pôdy, niektoré sú dávno zabudnuté, čriepky ostatných žijú roztrúsené v pamäti ľudí, čakajú na toho, ktorý ich pozbiera, pokúsi sa opäť zložiť farbistú mozaiku zabudnutých čias.
Konečne uhýbame vpravo, (na dlhšiu dobu) opúšťame dobre známu dolinu Parnej a vstupujeme do jej vedľajšej vetvy, ktorú v horninách tunajších hôr vymodeloval potok Bohatá. Snažíme sa uniknúť pred civilizáciou, opúšťame svet ľudí, jeho elektrizujúcu históriu, vnárame sa do ticha malokarpatského lesa. Márne, stopy človeka sú všadeprítomné, dobre čitateľné aj na týchto miestach, viditeľné, hmatateľné, sprevádzajú každý náš krok.
Torzo autobusovej zastávky v lese, ďaleko od civilizácie, to si určite niekto zažartoval (žeby sa inšpiroval na Chate pod Rysmi?). Na každom rohu posed (sme predsa za bránou obory). Pekná lúčka uprostred lesa, jednoznačne z nej cítiť ľudskú ruku (sme predsa v huncokárskej oblasti). A pevná, široká cesta pod nohami, ako stvorená na cyklistické výjazdy (obieha nás však auto, vezie mužov v kamizolkách, veď vravím – obora).
Ako postupujeme hore dolinou zisťujem, že som jeden z mála, ktorý nemá tieto miesta pochodené či prejazdené. Viacerí dnešní spolupútnici to tu dobre poznajú a tak bez problémov v teréne identifikujeme miesta z máp. Sme kúsok pod Saskovou, tam odbočovať nebudeme, cesta by nás doviedla pod Starý Plášť (potiaľto to poznám aj ja). Stará Bohatá, rozľahlá lúka, aj tu vraj kedysi stával poľovnícky zámoček (dnes nenávratne stratený), tu však nie je náš prvý cieľ, ten leží ešte o kúsok ďalej, o pár metrov vyššie, na Novej Bohatej. Nepredbiehajme však, všetko má svoj čas.
Potok sa krúti lesom, meandruje, vytvára čarovné zákutia. V lese spadajúcom z kopca Rekomberek ležia roztrúsené skaly, rozhádzané ako kocky domina, ako figúrky hry Človeče, nezlob sa, ktoré rozmetala ruka obra, čo nedokáže prehrávať… A vysoké stromy, s vrcholcami obrastenými guľami imela, či bokom stojace torzá, obete víchric, úderov blesku. Dolina je naozaj Bohatá – na vnemy, pocity, nálady. Teraz je však všetko decentne prikryté jemným zamatom, akoby bezfarebné, dnes sa emócie nedarí preniesť na snímač fotoaparátu – toto skutočne nie je gýč, to je život. Vo svojim trápení, vo svojej kráse. Nízka, ťažká obloha zatláča do zeme farby, zvuky, vône, rozpíja nálady. Toto nie je digitálny čas instantnej webovej fotogalérie, primaľovávajúcej gýčové emócie, toto sú analógové chvíle skutočných majstrov palety, pomalými ťahmi štetca, každou vrstvičkou maľby pridávajúcimi rozmer výslednému dielu.
My zatiaľ každým krokom odmeriavame vzdialenosť dnešného putovania, každým krokom sa zlepšuje (už aj tak výborná) nálada, dnes bude (tuším) veselo! A to sme zatiaľ ešte vôbec nestáli, nedopĺňali energiu, nekoštovali domáce produkty…
Je čas uhnúť z cesty (nie tak úplne, aj odbočka je kvalitná, široká, spevnená), nastala chvíľa hľadania, poznávania. Začíname (mierne) stúpať na horskú lúku, náhornú plošinu Nová Bohatá. Tam vraj kedysi stával pálffyovský poľovnícky zámoček, neskôr prestavaný na rekreačné zariadenie či detský tábor, rekreantov sem dokonca zvážali autobusmi (tajomstvo kvalitnej cesty či autobusovej zastávky je náhle rozlúštené). Neprežil však novú dobu, vetry (buldozéry) ktorej ho (v poslednej dekáde tisícročia) zmietli zo zemského povrchu – obora, lovecký revír nepotrebujú turistické atrakcie (náhle na okamih beriem na milosť majiteľa nie veľmi vzdialenej horárne Cerová / Prekážka…).
Vchádzame na rozľahlú lúku. Na kraji sa krčí kamenná stavba – bunker, pivnica (?), sklad (?), v jej kúte čnie posed. Rebrík je mokrý, namrznutý, šmykľavý, odrádza od pokusu pozrieť sa na okolie z výšky. Je čas zastaviť, rozbaliť ruksaky, dopriať si krátky oddych, posilnenie. Poniektorých nás to však ženie do okolia, snažíme sa nájsť stopy dávnej prítomnosti človeka. Dotyk ľudskej ruky je z krajiny citeľný aj bez už spomínaných stavieb. Z rozsiahlej holiny občas vyrastajú ojedinelé stromy, zem ešte nestihla úplne pohltiť múry stavby, obrysy ktorej sa zreteľne rysujú v tráve. Tu teda stála hlavná budova (až neskôr doma sa dozvedám, že pravdepodobne ide o základy bazéna, v útrobách ktorého skončili zahrnuté stavebné zvyšky). A povedľa vystupujú zo zeme kruhové kamenné základy, asi to bývala studňa.
Z kraja lúky sa pred nami prvýkrát otvára výhľad na pozdĺžny hrebeň Dlhého vrchu, hlavný cieľ dnešného dňa. Vystupuje z hmlistej oblohy, vrcholce stromov sú postriebrené námrazou, jeho línia sa ťahá západným smerom, v diaľke sa rozpúšťa v belavej šedi oblohy, hora a vzduch splývajú v jednoliatu masu. Vzdušná vlhkosť obaľuje tiež konáriky stromov a kríkov na okraji našej lúky, mrazivý dych jesenného rána ju zhmotňuje, vytvára čarovné ľadové ornamenty, ohýba tenké vetvičky. I krása dokáže ťažiť.
Predzvesť zimnej rozprávky láka zotrvať, vôľa však káže pokračovať. Sme lační po ďalších zážitkoch, chlad sa opäť začína predierať pod kožu, nemotajme sa, vykročme. Nachádzame nespevnenú cestu, ňou sa spúšťame nižšie, bližšie k cieľu putovania. Blato, blato a zas len blato. Nohy sa šmýkajú, topánky oťažievajú pod jeho mazľavými nánosmi, aj tí, čo ráno divne hľadeli na moje (nie úplne čisté) wibramky začínajú chápať…
Konečne máme pod nohami opäť pevnú cestu, hneď však odstupujeme na kraj, ďalší offroad smeruje hlbšie do doliny. A po chvíli za ním aj my, rozťahaní ako had, čelo je rýchlejšie, chvost naopak veselší. Ja pendlujem kdesi uprostred, snažím sa udržať organizmus v plazivom pohybe vpred.
Pod vysokým smrekovcom pri križovatke ciest je učupený drobný železný kríž, na ňom letopočet 1905. Čo sa v týchto miestach stalo, akú udalosť pripomína? Dvierka fantázie sa pootvárajú, myšlienky sa rozbiehajú na všetky strany, ohmatávajú okolité skaly, snažia sa porozumieť reči stromov, načúvajú spevu vody. Nuž neviem, nepočuť nič, v lese sa rozlieha ticho (a veselá vrava priateľov). Prehovorí až poľovník, ktorého stretneme vyššie v horách. V časoch moru či cholery sa v okolitých horách ľudia úpenlivo modlili za oslobodenie spod smrteľného nebezpečenstva, ktoré prinášala zákerná choroba. Jej postup sa zarazil práve tu, na krížnych cestách. Odvtedy sa ako výraz vďaky v tieni vysokého stromu krčí nenápadný krížik, uvedený rok mätie náhodného zvedavca…
Odtiaľ je len na skok na drobnú lúčku Nové domky, ležiacu neďaleko hlavnej cesty. Stará huncokárska usadlosť, Jurischova horáreň, prežila až do dnešných dní, opravená, prestavaná, udržiavaná je teraz v súkromných rukách, tabuľky na stromoch zakazujú vstup. Kradmo sa približujeme, dnes je však prázdna, opustená, z komína nestúpa dym, dvere i okná sú zamknuté, zamrežované. Napriek tomu však rešpektujeme súkromný majetok, nepristupujeme bližšie, na terasu, stačí, ak si tieto chvíle odnesieme v spomienkach či zvečnené na fotografiách. Z tieňa stromov sledujú naše kroky duše starých huncokárov…
Je čas zahájiť výstup na hrebeň. Opúšťame starú asfaltku, vydávame sa hore spevnenou cestou, tu už (hádam) začína tá prvá divočina (o chvíľu neskôr, pri výstupe lesom nás po nej opäť míňa auto). Tep srdca sa máličko zrýchľuje, zips spúšťam o tri zúbky nižšie, krok zatiaľ netreba skracovať. Vľavo, hlbšie v lese vytŕča väčšie bralo, z jeho skál zíva tmavá diera, štrbina, možno jaskyňa (internet o tom mlčí), poďme to preskúmať. Trojica zvedavcov sa vydáva v ústrety dobrodružstvu…
Nie je to až tak strmé ako sa zdalo zospodu. Postup trochu spomaľujú všadeprítomné kamene, sú mokré šmykľavé, nikto si nechce zlomiť nohu. Už sme pri päte brala, stačí len podliezť spadnutý, skrížený kmeň, keď okolitý les rozozvučí šuchot lístia, dupot kopýt. Dva jelenčeky vyľakané nečakanou, nevítanou návštevou utekajú ako jedno telo dole svahom, snažia sa uniknúť pred náhlym strachom, ktorý zabúšil na ich skryté ležovisko. Prepáčte priatelia, nechceli sme vyrušiť, neublížili by sme vám. O chvíľu sa v diaľke ozve tlmený výstrel, snáď nebežali tým smerom…
To už hľadíme do hlbokej štrbiny, zužuje sa, vedie hlbšie, až niekam do srdca brala, možno aj hory… Nie, nebudeme ju ďalej skúmať, podľa neklamných znakov (bobkov) aj ona slúži ako úkryt, nebudeme tu nechávať zbytočné stopy, zamorovať priestor svojimi pachmi, rušiť kľud miesta. Poďme mi ďalej, hore na vrchol. Chalani to traverzujú cez skaly, ja radšej kúsok zliezam a potom sa štverám, šuchocem hore svahom po cestičke vyšliapanej lesnou zverou. Vrcholky vysokých tráv zdobia mrazivé čipky, korene starého stromu sa plazia po skale ako zelená chobotnica, vrcholová plošina dýcha neskutočnou atmosférou. Akropola veľkňaza hôr, miesto, kde sa za temných, veterných nocí stretávajú lesné bytosti s pradávnymi obyvateľmi húštin, spievajú, kvília, víria lístie v rituálnom tanci…
Som rád, že sme odbočili kúsok mimo naplánovanej cesty, spoznal som ďalší zaujímavý i keď (zatiaľ) bezmenný kút, duša sa napojila opojným dúškom fantázie, srdce rozbúšilo nadzmyslovými vibráciami. Ďalší lesklý kamienok zapadol presne na svoje miesto do skladačky vydareného dňa.
Ostatní nás zatiaľ čakajú poniže, rozložili sa pri vyťažených kmeňoch, dopĺňajú energiu a sily, koštujú. A rozprávajú s domácim poľovníkom, prvou živou dušou (jelenčeky a posádky áut nepočítam), ktorú sme dnes stretli. Je to zaujímavá debata, objasňuje viacero bielych miest z pozadia udalostí v oblasti, histórie (železný morový kríž) či geografie (to bralo sa volá Zlomená noha, mali sme teda šťastie).
Naše ďalšie kroky uhýbajú z cesty do lesa (už bolo načase), hrebeň máme takmer na dohľad, stačí viac natiahnuť ruku a môžeme sa dotknúť vrcholu. Farebné lístie šuchoce pod nohami, spoza chrbta sa ozýva veselá debata a smiech našich kamarátov (spoľahlivo plaší všetko živé v širokom okolí), ešte nastúpame pár metrov a sme tam. Na vrchole Dlhého vrchu, v rozprávkovom zimnom kráľovstve. Vetvičky stromov obaľuje jagavá osuheľ, pod jej mrazivou krásou klesajú k zemi, vysoké trávy sú husto poprešívané bielou výšivkou, hmla a mráz čarujú, rozohrávajú nezabudnuteľné divadlo. Spod zeme sa derú na povrch prvé skaly, les redne, skaly sa menia na bralá, hrebeň sa otvára.
Znalci neklamali, je to skutočne prenádherný kút malokarpatských hôr. Tichý (no, dnes to vlastne nie je tak úplne pravda), nedotknutý, malebný, magický. Strmé skalné steny padajú kolmo pod našimi nohami, slabšie povahy sa na ich hranu ani neodvážia. Od chrbta zas tvorí hranicu porast fantastických tvarov, taký dokáže vymodelovať len malokarpatský hrebeň. Zmrznuté ľadové byle divozelu sa skláňajú k zemi, červené guličky v ľade uväznených šípkových kriakov žiaria do bielej tmy. I výhľady by boli určite fantastické, hmla však ako našľahaná smotana zalieva všetko navôkol, bráni zraku preniknúť priďaleko za hranicu brál. Len na malú chvíľočku, len na jedno cvaknutie spúšte mrak redne, scenéria sa otvára, oproti sa nesmelo rysujú obrysy hrebeňa, z výšky nebies žiari studený biely bod, mrazivé slnko.
Nechce sa mi ešte odísť, láka ma sadnúť si, ľahnúť (BRR!!!) do trávy, užívať si pokoj a krásu chvíle. Dnes však nie, taký magor skutočne nie som, v duchu si však sľubujem návrat v teplý jasný deň na konci leta. Kvety divozelu budú žiariť jasnejšie než slnko, vzduch bude presýtený rozhovormi hmyzu a vôňou lúčnych kvetov, pomaly (staré kĺby už tuhnú) sa zložím na zem, rozhliadnem do šíreho okolia, pod hlavu podložím ruksak s naplním zrak zafírovým oceánom letnej oblohy…
Všetko sa raz musí skončiť, je čas zostúpiť. Treba len nájsť tú správnu cestu, bezpečnú, nie namáhavú, no zaujímavú. Naša trojica sa púšťa viac vpravo, mimo skál (tadiaľ to zas viac vyhovuje ostatným), šúchame sa, kĺžeme lístím dole prudkým svahom, snažíme udržať na nohách, stačí, že máme blato na topánkach (všetci také šťastie nemajú). Stredom svahu vedie úzka znateľná plošinka, na pravej i ľavej strane ju ohraničujú prierazy v skale, stojím na telese bývalej lesnej železnice. Kam sa to až do čerta trepali, čo robili koľajnice v tejto výške, v tak exponovanom teréne? Stavitelia sa pravdepodobne snažili nestrácať výšku, využiť traverz svahu, sprístupniť aj odľahlé časti doliny, každý vyťažený kmeň sa rátal, bol dôležitou surovinou procesu suchej destilácie, nakoniec sa premenil na kvapku acetónu.
Už len preskočiť cez potok (a nespadnúť pritom do vody) a sme na pevnej, rovnej zemi. Až tu si uvedomujem, že stačí zísť len pár metrov nižšie, posunúť minútovú ručičku len o pár stupňov vpred a podmienky sa dokážu výrazne zmeniť. Osuheľ obaľujúca vetvičky stromov mení skupenstvo, premieňa sa na vodu, prší nám za krk z každého stromu, premáča (nepremokavé) vetrovky. Utekajme rýchlo z lesa, kúsok pred nami je čistinka, už na ňu vchádza aj naša druhá skupina, tam budeme pred vodou v bezpečí.
Čas na oddych, čas na rekapituláciu, čas na upresnenie ďalších plánov. Stojíme pri vyťaženej guľatine (na také škaredé slovo a predmet sa zmenili vyrúbané stromy), zajedáme, upíjame, hodnotíme. Sme plní dojmov – Dlhý vrch je naozaj krásne miesto, pre každého to bol prvovýstup, každý z nás si odtiaľ niečo odniesol – materiálno (imelo v ruksaku, blato na…) či duchovno (zážitky v pamäti, pocity v duši). Stálo by za to vrátiť sa v iných podmienkach a možno si pridať aj protiľahlú Mesačnú, jej skaly vyzerajú zaujímavo, lákajú… dnes však už nie, v lese prší, zem je šmykľavá, výhľady nulové. Veď ešte svitne deň…
Z vyššie uvedených dôvodov sa rozhodujeme pozmeniť plán nášho ďalšieho putovania, vynecháme kopčeky, už to vezmeme len pekne po rovine k autám. Po rovine… – opýtajte sa cyklistov…
Ale nám sa ide dobre. Stačí vypnúť mozog, klásť nohu pred nohu a cesta domov beží ako splašená. Takto to znie jednoducho, v praxi to býva o kúsok inak. Obchádzame pekné bralo, obdivujeme silu a schopnosť stromu prežívať na holej skale, kocháme sa meandrujúcim potôčkom, po chvíli však mizne. Sme v krasovej oblasti, zemské útroby pod našimi nohami ukrývajú poklady. Známe (Orešianska sonda, Husí stok) i (zatiaľ) neznáme. Onedlho sa pripájame na dobre známu cestu v doline Parná, už neraz sme tadiaľto prechádzali, najčastejšie však v sedle bicykla. Teraz máme príležitosť pozrieť sa na okolie iným pohľadom, uvidieť veci doteraz nepoznané, pred zrakom cyklistu skryté.
Aký pohyb v prírode je lepší – peši či na bicykli? Zabite ma, ale neodpoviem, neviem. Každý z nich má svoje výhody, každý má svoje nevýhody. Dôležité je príliš nešpekulovať a využiť voľný čas. Objavovať nové miesta, vracať sa na tie dobre známe a nechať sa prekvapovať nepoznanými drobnosťami, plánovať, tešiť sa, žiť. Najlepšie v spoločnosti kamarátov, vtedy získava minúta cenu hodiny, hodina význam dňa, tak ako aj dnes.
Les bez ochrany listov je nahý, odkrýva pred našim zrakom detaily, miesta, o existencii ktorých sme doteraz ani netušili. Skaly zaujímavých tvarov (fantázia sa môže rozletieť), kmene – umelecké artefakty (sochár prehadzuje cez trám povraz, vystupuje na stoličku, pochopil márnosť svojho snaženia), známky ľudského Umu i Zručnosti (závan histórie). Stále je čo objavovať, čo poznávať, o čom rozprávať.
Opäť sme sa roztiahli, blíži sa však Parina a rybníky, tam sa opäť spojíme. Omyl, čelo hada sa plazí dolinou príliš rýchlo (alebo to len chce mať rýchlo za sebou), nezastavujú, nefotia, nejedia, nepijú… Ja si len na chvíľočku odskočím na hrádzu priehrady, voda má dnes neskutočnú farbu, na jej hladkom povrchu sa nečerí jediná vlnka, snažím sa zakonzervovať okamžik cez objektív. Nedá sa však kochať pridlho, už ma predbieha aj chvost nášho plaza, už prechádzajú popod takmer 200-ročný smrek cisára Franz-Jozefa, nezastavujú ani tu, pokračujú ďalej.
Oboma nohami sme vhupli späť do civilizácie, prechádzame okolo pálffyovských rybníkov na Parnej, historického sídla obývaného huncokármi. V tom období sa prírodné zdroje využívali, ale nedrancovali, slovo efektivita ešte nepreniklo so bežného slovníka, zisk, neustály rast a konzum neboli mantrami každej ľudskej činnosti.
Dolina je zatiaľ ľudoprázdna, svojou prítomnosťou ju vypĺňame len my, Parná ticho meandruje napravo od nás, vytvára neskutočné zákutia, nohy a myseľ však už postupne tuhnú, pozornosť upadáva. Našťastie prichádzame na rázcestie Jágerka, križovatku smerujúcu na Solírov, Zabité a Ompitál, tu konečne zastalo aj čelo skupiny. Je čas nabrať sily na posledné kilometre trasy.
Koniec, odchádzame. Nespravíme hádam ani desať krokov, keď sa zospodu spoza zákruty vynorí povedomá žltá bunda. Cyklistka, to môže byť jedine Janka! Takéto nečakané stretnutie vždy poteší, obzvlášť dnes, nevideli sme sa už dlhšiu dobu, škoda, že nemáme viac času, škoda, že sa chlad zahrýza hlboko bod bundy, lúčime sa a veríme v skoré stretnutie.
Koncentrácia návštevníkov doliny hustne, všetci sa pohybujú v protismere, my si držíme svoje tempo a smer. Posledné metre však bývajú najťažšie. Našťastie sme práve minuli Olšovský mlyn (parkovisko je už plné), už vidíme svetielko na konci tunela – U Kurátka nás hádam čakajú.
Nesklamali, majú otvorené, veľká vetraná (a vykurovaná) terasa je pripravená na nápor smädných a unavených pútnikov. Pivko (aj Birell) chutia, kávička zohrieva, únava klesá nižšie do nôh, nálada je stále výborná. Dnes chémia fungovala spoľahlivo. Výlet sa už chýli ku koncu, hodiny odtikávajú jeho posledné okamžiky. Nastal čas rozlúčky. A očakávania ďalších spoločných stretnutí.
Za spoločnosť a dodržiavanie protiepidemiologických opatrení počas (takmer) celého dňa ďakujem Dadke Benciovej, Jančimu Budošovi, Paľovi Hercegovi, Igorovi Naništovi, Jozefovi Baránkovi, Paľovi Rapantovi, Vojtovi Galbavému, Jozefovi Chudému a Marošovi Modrovskému
Juro Golier
V Karpatoch sú kopce. Všeobecne známe, prefláknuté istoty, internet praská pod ťarchou ich skorých úsvitov i neskorých západov slnka. Vápenná, Skalnatá, Vysoká. V Karpatoch sú tiež vrchy. Dobre známe, často navštevované ikony, každý ich návštevník má pocit znalca, gurmána hôr. Starý plášť, Geldek, Egreš, Orlie skaly. V Karpatoch sú vŕšky. Utajené klenoty, známe len skutočným lovcom zážitkov či pocitov, nenápadné, (takmer) neznáme, častejšie sem zablúdi noha obyvateľa húštin či ducha hôr než turistu. Dlhý vrch, Dúbrava, Horný vrch, Železník. Prvý adventný veniec roku 2020 sme rozsvietili na čarovných úbočiach Dlhého vrchu.
