Sobota 5.12.2020
Je to mágia. Stačí len jemne stlačiť spúšť čarovnej skrinky a v okamžiku je scéna zakonzervovaná. Kým dravec vysoko na oblohe stihne mávnuť krídlom, preletí obraz priestorom a zapamätáva sa v neznámych diaľavách. Prsty nečujne pohládzajú podložku, slová okamžite nasledujú obrazy. Neskôr, v čase oddychu, sa stovky záznamov prenášajú naspäť z tých neuchopiteľných miest, premietajú na sietnici oka, myseľ minútu po minúte rekonštruuje príbeh. Všetko je to nehmatateľné, imaginatívne… Prásk, výbuch, digitálna havária, nešťastie – ako mávnutím čarovného prútika sa účinky kúziel rušia, uložené obrazy miznú, zostávajú len blednúce spomienky. Zašlý čas vývojok, ustaľovačov a červeného svetla, papiera, uhlíkových prieklepákov či farbiacich pások, kde je Tvoj koniec?
Piatok sa prebúdza už tretíkrát (prekliaty budík!), pokiaľ nechcem v práci skysnúť do noci musím vstávať. Cestou domov obdivujem oblohu – abstraktnú maľbu šialeného umelca, stovky odtieňov sa rozpíjajú vo fantastickom gvaši. Ťažkosivé depresívne plátno prerezávajú krvavočervené šmuhy, náladu zdvíhajú bohato rozprskané svetlomodré fľaky. Aká to zmena oproti posledným dňom! A prísľub na zajtra, na ďalšie túlanie lesmi, vŕškami či údoliami v neďalekom okolí, v Brezovských Karpatoch. Tentokrát som si vybral ich vzdialený, pre mňa (takmer) neznámy okraj neďaleko Trstína. Na týchto cestičkách som ešte nikdy neodtlačil stopu svojich topánok či plášť bicykla. Nebude to dlhá túra, priveľa toho ani nenastúpam, no veď uvidím…
„18 kilometrov, 500 metrov – si robíš srandu? Na takú prechádzku sa neoplatí ani štartovať auto!“, reagoval by som ešte nedávno. Dnes však viem, že krása výletu sa nemeria kilometrami a metrami, minútami ani tepovou frekvenciou. Už si nemusím nič dokazovať – dospel som, dozrel (možno zostarol a vymäkol). I keď občas…
Dnes to naozaj vyzerá sľubne, obloha je ako vymenená, teplota na túto ročnú dobu príjemná (Martin, kde máš koňa?), takmer bezvetrie (a potom verte meteorológom!) – rysuje sa deň ako zo škatuľky. Keď sa však auto prehupne za Naháč… počasie sa (tradične) o kúštik mení. Vôbec to však nevadí, stále je to (bohato) v norme, na Prekážke už navyše čakajú dve dobre známe autá, ďalšie prichádzajú o maličkú chvíľu, kamarátov (a kamarátky) stretneš všade.
Kde sa tu všetci nabrali? – stačí si len pomyslieť, utrúsiť nevinnú poznámku do digitálneho priestoru a takto to nakoniec dopadne. Korona – nekorona, opatrenia – neopatrenia, do prírody to láka. A v dobrej spoločnosti obzvlášť, vtedy je aj v mraze o kúštik teplejšie, v daždi príjemnejšie, vetrík len jemne pofukuje do chrbta, jedlo i pitie sú o ždibec chutnejšie.
Okoštujme teda – iskrivé koncentráty plodov leta, záhrad, sadov či polí zohrejú na duši, rozprúdia krv i debatu, vždy si máme čo povedať, pospomínať, naplánovať. Netreba to však hneď skraja preháňať, nohy by priskoro oťaželi, zrak sa rozostril, kľukatý chodníček predĺžil putovanie… Kvôli tomu sme sem predsa nechodili, sme turisti, máme iné plány. A tak (radšej) vyrážame.
Blatistá cesta stúpa lesom spočiatku len veľmi pozvoľne (nečudo, pri parametroch dnešného výletu!), o príjemné chvíle však určite nie sme ochudobnení. Dnes sa budeme (skoro) celý deň pohybovať na hrane dovoleného (skôr kúštik za). Turistické značky (okrem krátkej výnimky) ani nezazrieme, častejšie budeme vidieť tabuľky so zákazom vstupu. Celá oblasť je súčasťou súkromného poľovného revíru (s centrom na Cerovej), v lese nám tak bude hroziť prinajmenšom vyhadzov, broky sa nám hádam vyhnú. S nožom na krku vstupujeme, taký je jednoducho život, neriskuješ – nemáš.
Vďaka tomu je však hora uchránená od bezhlavej ťažby, všade navôkol sa spokojne týčia mohutné stromy, (takmer) nepoznajúce kvílivý zvuk píly, vrcholkami korún sa snažia dotknúť Slnka. Už aj ja, absolútny neznalec, rozpoznávam buky (na zemi je plno bukvíc), kde-tu aj obrovskú borovicu (tú by spoznal každý). Len občas dožíva v tráve starý kmeň či zvyšok pňa, obete besnenia živlov. Vyvrátené, dolámané, machom obrastené torzá ich tiel sú mostom medzi minulým a prítomným.
Kedysi ma uspokojovali len „značkové“ vrcholy, čím náročnejšie, vzdialenejšie, vyššie… – tým lepšie. Výhľady, inverzie, reťaze, kilometre… Dnes mi ku šťastiu stačí balvan pri ceste. Torzo starého stromu napadnutého drevokaznou hubou. Meandrujúci potôčik. Lúč slnka prerážajúci koruny stromov. Mraky čarujúce na oblohe. Asi naozaj starnem, mäknem. Nakoniec sa pristihnem, ako v hĺbke lesa objímam kmeň obrovského stromu.
Ako vždy sme dobre rozťahaní, ja som sa zabudol kúsok pozadu, teraz sa len márne snažím doháňať čelo, nebyť odbočky (tam sa predsa vždy čakáme), ušli by mi. To kochanie musím kontrolovať. Sklon sa zvýši takmer nebadateľne, niekde tam v lese sa už črtá jeho koniec – toto má byť jeden z očakávaných vrcholov dňa? Skala? Obyčajný krpál, čo som to zas vymyslel! Stačí však prejsť len pár metrov hlbšie medzi stromy a tajuplná mágia malokarpatských húštin začína opäť pôsobiť. Plazivo opantáva dušu, cez štrbiny v skale ju vťahuje hlboko do podzemia, do šálivých útrob, zmysly spútava neviditeľnými povrazmi, pamäť pripútava k novoobjavenému pokladu.
Handliarska (alebo Handliarovská) skala, zlepencové bralo dobre utajené vo vnútri hôr. Bez výhľadov, neopradené povesťami, navonok bezvýznamné (mlčí o ňom aj inak zhovorčivý www). Niečo nás však núti zostúpiť nižšie, dolu pod skalu, obísť ju, zahľadieť do jej zvráskavenej tváre, dotknúť sa kože ako z betónu. Čo za tlak zlisoval čiastočky ílu do kompaktnej masy vzdorujúcej času i živlom? Aké sily vyzdvihli dno praoceánu na vrchol malokarpatského hrebeňa?
Strmým svahom sa pretláčame pár metrov doprava, okolo balvanov, za komín, ku skalnej preliačine, malej jaskynke, možno bráne do podzemia. Je však vidieť, že vstup má svojho strážcu, možno si len odbehol, možno sme ho vystrašili, nechceme rušiť, odchádzame, len si chvíľu zvečníme, spomienku uložíme v pamäti i pamäti.
Zas som sa oneskoril, ostatní už čakajú, musím s tým niečo robiť, príliš si to dnes vychutnávam. Kúsok sa ešte spustíme lesom a potom pokračujeme opäť po ceste, dnes je toho blata akosi priveľa. Spomedzi stromov, na drobnej čistinke nás prekvapí chatka (pri nej auto) – o tomto mlčí každá mapa, čo to je? Miesto je opustené (auto zamknuté), dvere otvorené, stôl prestretý, steny našťastie nie sú z perníka (aj keď poniektorí by si za odvahu a uštipnutie z klobásky na chvíľku do pece zaslúžili). Neskorší prieskum dáva búde meno – Gočálova, nič bližšie sa mi však o nej nedarí zistiť.
Kúsok povyše, na krížnych cestách si dávame kratučkú pauzu, je treba posilniť sa pred ďalším výstupom. A už smerujeme na ďalší vrchol, čaká nás ďalšia výzva, Šrenkov vŕšok. To sme sa zapotili! Nie pri výstupe (snáď sme išli dole kopcom), ale pri hľadaní triangulačného bodu. Radím kamarátom, aby sa dobre rozhliadli, určite sú tu naposledy. I keď… Ľuboš s Milkou tu už boli na jar, vraj je to krajina medvedieho cesnaku, nuž – nikdy nehovor nikdy… Ani toho zeleného obra sme nestretli, asi usúdil, že pred takou bandou je bezpečnejšie v tichosti ustúpiť.
Lúčime sa s prvou dvojicou, povinnosti im umožnili len krátky výlet, otáčajú sa späť. My zostupujeme dole do údolia, na chvíľku sa tak obšuchneme okolo civilizácie. Posledné obzretie berie Šrenkov vŕšok na milosť, v lese vykúkajú úzke pásy skália, z tejto strany je to pekný kút, stojí za návštevu. A ten zaujímavý pohľad aký sa otvoril… čo to vykúka tam v diaľke? Čo za hora sa týči v štrbine na horizonte? Jej oblina priťahuje zrak, veď to by mohla byť Pálava! Ruku do ohňa však za to nedám, kuknite sa aj Vy. Stačí si vybehnúť na Šrenkov vŕšok a potom dole, rovno za nosom a na správnom mieste zdvihnúť zrak.
Je to jazda! Kto na úvod (ja) nezvolil správnu stopu, je viac lyžiar ako turista. Sklon je relatívne ostrý, blato mazľavé, len nepristáť na zadku! Drobnými krokmi, dlhými šmykmi, mávajúc rukami ako orol (či skôr kolibrík) schádzam nižšie k rybníčku Trstenák. Na jeho upravenom brehu už postáva (z diaľky dobre viditeľná) postava, opiera sa o bicykel a čaká. Roman. Dnes si naplánoval chladivú horskú jazdu a po zložitých výpočtoch určil trajektóriu pohybu dvoch nezávislých telies tak, aby sa ich dráhy pretli v správnom čase na správnom mieste. Podarilo sa! Vítame sa, dlho sme sa veru nevideli, tento rok je jednoducho taký aký je. Neplačem však, nie je prečo. Bodka.
Tak toto stretnutie bolo naozaj nečakané, nepripravené, o čo kratšie, o to srdečnejšie. My sa točíme dole – smerom na Trstín, Roman začína stúpať na Cerovú. Posledné zamávanie a mizne za zákrutou. Tak teda šťastlivo a hlavne bez defektov!
Hoci neradi (kazíme si štatistiku), ideme najbližších pár minút po turistickej značke (nepôjdeme predsa po ceste). Zrak už ale neodbytne priťahuje kopčisko nad našimi hlavami, pôsobí impozantne. Tam sa musíme nejako dostať, radšej to priveľmi nerozmazávam, utajujem do poslednej chvíľky. Prechádzame cez železnicu, križujeme cez cestu, vstupujeme do Čičkovej doliny (a opäť tiež do zákazu vstupu). Lesná asfaltka stúpa vyššie a hlbšie do vnútra hôr, oblúkom by nás priviedla opäť pod Handliarsku skalu. To je ale priskoro, v talóne máme ešte zopár (vraj) zaujímavých kúskov.
Prvým je výstup na pretiahnutý hrebeň Leveného vrchu, niektorí sa počas štverania hore nepozerajú na mňa práve najvľúdnejšie. Že – kto vraj plánuje takéto odbočky? Odpovedzte však pravdivo – bavilo by Vás chodiť stále len po rovine? Nezahriať sa, nezadýchať, nespotiť? Nepotešiť širokým výhľadom (veď ja viem!, niekedy naozaj skončíme v lese)? Však by Vám ani jesť nechutilo, kalíšok nepotešil…
Asi v polovici výstupu križujeme zvážnicu, stúpa len pozvoľna kamsi doprava, my však neomylne volíme strmší priamy výšľap. Už sme takmer hore, je čas uhnúť z prieseku vpravo do lesa. Stromy rednú, medzi nimi vykúkajú ľudské výtvory – krmelec, zásypec, soľník, bahnisko, zasklený zateplený posed, kúsok vedľa ďalší. Sem teda vedie vyjazdená cesta. Je to prepracovaná, premyslená štruktúra smrtiacich nástrojov, mašinéria na zabíjanie. Toto nie je lov ani poľovačka, to je naozaj iba čakaná.
Čiastočne odlesnený vrchol našťastie rýchlo privádza na príjemnejšie myšlienky. Aj z malého kopčeka môžu byť veľké výhľady. Nie síce kruhové (pár stromov tu víchrica a ťažba predsa len ponechali), nie ďaleké (metre nepopustia), ale aj tak veľkolepé. Zrak kĺže po ladných oblinách bezmenných (nechce sa mi štartovať aplikácia) vŕškov malokarpatského okolia, v diaľke žiaria slnkom zaliate strieborné vrtule Rozbehov, v hĺbke pod nohami sa vinie cesta na Záhorie. A tam vľavo, spod korún stromov, vytŕča nad hrebeň zubatá silueta zámku. Jasné, to sú predsa Smolenice, treba si len uvedomiť kde sme. Stačí lepšie natiahnuť ruku a takmer sa môžeme dotknúť ostrej hrany hlavnej veže.
Zostupujeme, niekde nižšie sa vraj (ak mapy neklamú) nachádza zaujímavý útvar, skalné okno, netuším prečo nazvané Milošove. Míňame čistinku lemovanú borovicami, Maroš sa (po minulotýždňovom nevysvetliteľnom výpadku) opäť pohybuje tam, kde ho všetci očakávajú. Tak môžeme počúvať historky o stohlavom stade jeleňov a laní (pod Handliarskou skalou), o tom ako zazrel svoj obraz v zrkadlách čriedy muflónov (práve teraz). Takto vznikajú legendy, povesti, rozprávky, bradatý bard prehovoril. A vyplašil všetko živé v širokom okolí, ja som dnes nevidel nič…
Spoľahlivý zdroj informácií – celosvetová sieť, opäť nesklamal a neklamal (ako vôbec fungovala turistika v časoch PRED? v dobách, keď aj & nielen mapy klamali. ja si to ešte pamätám). Strmý svah na pár metroch mizne priamo spod nôh, mení sa (takmer) na priepasť, jej okraj ozdobia skalné zuby, poďme teda hľadať ich kazy, nedokonalosti, zlomy, tie (paradoxne) zvyknú tvoriť najkrajšie útvary.
Okien nachádzame hneď niekoľko, nájde sa i kjeragbolten, štrbiny, previsy či skalná galéria, živly čarujú, modelujú obnažené zemské vnútro do fantastických tvarov, otvárajú priestor fantázii. Dnes však týmito dverami nevstúpime, denná doba pokročila, víťazia prízemnejšie pudy. Sadáme, rozbaľujeme batohy, obed si rozkladáme na skalnej ostrohe. Hlboko pod našimi nohami hučí neutíchajúca riava, nekonečný prúd áut sa valí hlavnou dopravnou tepnou na sever, podobne ako Váh popri Margite a Besnej (naskakuje blesková asociácia s návštevou Starhradu).
To sa ešte Trstín volá Nádaš. Obec vznikla na strategickom mieste, na Českej ceste, dôležitej obchodnej spojnici so susedným kráľovstvom. Poloha v podhorí prináša nečakaný zdroj obživy – vozy obchodníkov doťažka naložené tovarom sa len s námahou štverajú hore svahmi Bielej hory, pomoc od miestneho gazdu, výpožička jeho záprahu prichádza ako na zavolanie. Rodia sa prípinkári.
Poďme mi však dole. Len kadiaľ, aby sme si krky nezlámali? Niektorí chalani preskúmavajú skalné škáry, (úspešne) hľadajú ďalšie okná, zvyšok traverzuje vľavo, šmýka sa dole svahom, snaží sa chytať aj vzduchu… Úspešne, nikto sa nedorazil, nikto si neublížil, bez strát môžeme pokračovať ďalej.
Ako na zavolanie sa dole pod hlavnou cestou vo vysokých travinách kľukatí široká, vyjazdená koľaj, kontrola elektrického vedenia, orez haluziny sa konal v správnom čase, užívame si pohodlné putovanie v tieni hlavnej cesty, po ktorej svižne svištia desiatky motorových oblúd. A pritom sa môžeme kochať pohľadom na fantastické porasty na brehoch Rakovej, potôčika stekajúceho zo svahov Malých Karpát. V týchto miestach sa bystrina skľudňuje, jej tok spomaľuje, meandruje, spodné vody vyživujú vysoké, košaté dreviny (ich názvy si už nedovolím tipovať, len – nádherné stromy). Ani sa nenazdáme a už sa štveráme hore na asfaltku, hneď na je opačnej strane sa nachádza zaujímavá historická pamiatka, starý židovský cintorín.
Tieto miesta sa zvyknú nachádzať ďaleko za hranicami obce, príslušníci abrahámovho národa neboli v našich (i iných) končinách sveta nikdy vítanými hosťami… Rovnako aj tu, avšak vesmír sa rozťahuje, hranice posúvajú… Cintorín sa dnes nachádza hneď na okraji obce, v tesnom susedstve kameňolomu, ten sa našťastie ešte priďaleko neroztiahol… Cez polozrútené múry tak môžeme vstúpiť, aspoň chvíľku sa snažiť lúštiť odkaz dôb dávno minulých…
Čas zahládza všetky stopy. Znaky na náhrobných kameňoch sa krútia ako uzlíky, drobné háďatá, sú nám nezrozumiteľné (už aj nečitateľné), strácajú sa, miznú, len najcitlivejší hmat by dokázal zachytiť ich stopu. Je vypálená v kameni podobne ako tragický príbeh ich národa v duši tohto miesta. Nádaš bol domovom mnohých Židov, v Trstíne už nenájdeme žiadneho…
Až teraz to bude naozaj zaujímavé, vstupujeme do areálu kameňolomu, obchádzame spustenú rampu, ignorujeme zákaz vstupu, hrozbu kamier. Opatrne sa obzerám, strhávam pri každom zvuku, očakávam štekot psov, pohľad do ústia hlavne, asi pozerám priveľa filmov… V skorom popoludní decembrovej soboty je areál ľudoprázdny, pri ceste stoja obrovské nakladače, trambusy, ozrutný násypný mechanizmus dnes odpočíva, tak ako strážna služba (ani im nestojíme za námahu!). Príliš sa však nemotáme, snažíme sa nenápadne prešmyknúť krajom a nájsť cestičku von. Tadiaľto to pôjde, prielom vo vale naznačuje smer úniku. Keby tu len bolo menej blata! Jemný biely prach sa lepí, je ako glej, jeho nánosy obaľujú topánky, vnikajú hlboko do pórov kože. Sľubujem, že tentokrát ich doma naleštím.
Húštinou na kraji poľa sa kráča oveľa veselšie, najmä keď sa z kríkov usmievajú šípky a maliny. Tunel sa otvára, prvé domy už máme na dohľad. Po pravej ruke, na brehu potoka (možno kanála) rastie tŕstie. A nie hocijaké. Vysoké, husté, akoby nás mávnutie čarovného prútika prenieslo na brehy Neziderského jazera. Už viem, kde má počiatok moderné pomenovanie obce.
A obloha nám zatiaľ pripravuje nezabudnuteľné divadlo, jeho prvé dnešné dejstvo. V sivom závoji, ktorým je od rána zahalené trstínske nebo sa na malú chvíľočku odhalí úzka škáročka, len na veľkosť dvojcentovej mince, okamžite ju presvecuje lúč slnka, slnečný valec ožaruje výsek zemského povrchu. Vrcholovú časť mohutného hrebeňa Zárub zatiaľ zahaľuje nepriehľadný záves.
Smutnejší pohľad sa otvára za našim chrbtom. Až takto z odstupu vidieť, aké rany spôsobuje ľudská ruka krajine. Tam, kde veky vekúce čnel Holý vrch dnes zíva medzera, (takmer) bezzubý úsmev hôr ťaží svedomie súdneho človeka. Kopec sa stráca pred očami, jeho útroby požiera nenásytný stavebný moloch, končia rozdrvené v základoch budov, hlboko v útrobách ciest, zašliapané v podloží chodníkov. Poručíme větru, dešti…
Radšej sa teda dívajme dopredu, čakajú nás aj prívetivejšie miesta, prvé hneď vedľa. Rybník Jarky, tiché odpočinkové miesto, učupené pod vlnkami polí a hájov neďaleko obce, rybársky revír Chyť a pusť – toto si obyvatelia vodných hlbín určite užívajú, každú chvíľu mať háčik v pysku, aby sa ryba bála, čo zoberie do huby. A človek – ten sa baví… Príliš sa dnes zamýšľam, priveľmi moralizujem, mal by som toho konečne nechať.
Hneď za rybníkom odbočujeme vpravo, kukurnisko nám umožňuje ísť krížom cez roľu, mierne stúpame, tam za hupáčikom leží posledný cieľ dnešného výletu. Sprava, z diaľky spoza horizontu, náš pochod pozorne sleduje belavá špička kostolnej veže. Mrákava zostupuje z hrebeňa, jej okraj už olizuje múry Smolenického zámku. Zas možno čakať zmenu počasia, sobotný termín bol nakoniec zvolený správne.
Pred nami sa objavuje zalesnená vyvýšenina, Hájíček, v dobách dávno zabudnutých vraj posvätný háj, kultové miesto starých Slovanov, dnes pútnické miesto. Už niekedy začiatkom 13. storočia tu Sikulovia, strážcovia najdôležitejšieho priesmyku na Českej ceste, postavili románsky kostolík (údajne najstarší zasvätený Sedembolestnej Panne Márii v strednej Európe).
Sadáme na lavičky pod korunami stromov, hneď pri krížoch na konci kalvárie, rozhliadame sa, nechávame plynúť čas i myšlienky, počúvame Paľove rozprávanie. O uzdravujúcich účinkoch miesta. O každoročnej voľbe Ružovej panny, najkrajšej cnostnej devy Nádaša a jej odmene 100 zlatých. O odnesenom a navrátenom svätom obraze. A popritom aj (trošku) maškrtíme, dúšok teplého čaju a odrobinka sladkosti nemôžu v túto dennú dobu ublížiť.
Odchádzam len pozvoľna, niečo ma akoby pripútava k tomuto miestu, nestihol som ho (na konci dňa už nie je vôľa) preskúmať podrobnejšie, prejsť celú krížovú cestu, postáť pri jej zastaveniach, v tichosti sa zamyslieť, nechať pôsobiť čas a ducha miesta. Bez ohľadu na vierovyznanie, či jeho absenciu.
Skupina sa delí – štvorica si cestu uľahčuje (?) po ceste, zvyšok sa púšťa preskúmať poľné a lesné cestičky popod a povedľa Rozsuchova. Ani my sa však otrocky nedržíme (z mapy načrtnutej) plánovanej trasy, schodný terén a vidina blízkeho konca nás ženú priamejšou cestou krajom poľa. Tá však končí pri posede.
Nevadí, roľa je (pomerne) suchá, my sme (po uši) zablatení, niet čo riešiť, pokračujeme. Nezáživný pochod poľom sa mení na farebné orgie. Ťaživé mraky, klesajúce slnko, azúrová obloha čarujú. Opäť pociťujem nedokonalosť prístroja, moju neschopnosť zachytiť atmosféru cez objektív aparátu. Obraz sa síce zaznamená spoľahlivo, niekedy možno trošku fádny (taká je realita), inokedy priveľmi gýčovitý (také sú moderné technológie), ale chýba tomu duša. Vôňa. Nálada. To dokážu zaznamenať len senzory ľudskej mysle. A uložiť – ľudská pamäť, bohužiaľ tiež (veľmi) nespoľahlivé médium.
Vír myšlienok sa (opäť) preháňa hlavou, popritom sa stále (márne) snažím zachytiť čaro chvíle, zasa som (riadne) zaostal… Prásk! Rana ako z dela, hneď za ňou ďalšia sa ozývajú z nie veľmi vzdialeného lesa. Skupina na čele sa okamžite prudko stáča vpravo, cez horu už dnes nepôjdeme…
A tak sa cestou – necestou, priamo krížom cez roľu dostávame čoraz bližšie k parkovisku na Prekážke. Slnko putuje stále nižšie k obzoru, hodinové ručičky odmeriavajú posledné chvíle výletu, len krátkej prechádzky po okraji Brezovských Karpát. Po (mne) doteraz úplne neznámych cestičkách, vŕškoch, skalkách, prírodných aj historických zaujímavostiach v okolí Nádašu, dnes zvaného Trstín. Podrážkami svojich topánok sme do blata hôr vpísali príbeh o škaredom káčatku, ktoré sa stalo krásnou labuťou, o nenápadnej špacírovke, ktorá priniesla množstvo krásnych zážitkov.
Dnešnú (ako vždy) výbornú turistickú partiu tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Anka Kučerová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Juro Poláček, Jozef Baránek, Jozef Nádaský, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, cyklista Roman Miklošík a
Juro Golier
Zaznamenať všetky odtiene krátkej udalosti je ťažké, náladu celého dňa takmer nemožné. Vyše tritisíc slov tohto pokusu tvorí len malú kvapku v rozľahlom oceáne vnemov, zážitkov, pocitov a emócií. Každý z účastníkov žil svoj vlastný príbeh, okolie skúmal zo svojho uhla pohľadu, s krajinou rozprával vlastným jazykom. Ja som to cítil nejako takto – ponáram sa do spomienok. Ruka už tretíkrát zastavuje zvonenie (pamäť mi našťastie ešte funguje), chystám sa vstúpiť do chladného všedného rána. Príbeh sa oblúkom vracia na začiatok, už onedlho sa na bralách Leveného vrchu rozsvieti druhý adventný veniec roku 2020.
