Nedeľa 13.12.2020
Sú to najkratšie dni v roku. Počas pracovného týždňa prirodzené svetlo takmer ani nezazriem. Do práce odchádzam za tmy, svetlá protiidúcich áut oslepujú, snažia sa vytlačiť z cesty, môj koráb však cestu dobre pozná, drží sa bielych pásov (pomaly sa strácajúcich pod nánosmi upršanej jesene), šťastne vezie svojho pasažiera ďalej, plaví sa tmou ako krížnik (v ústrety Brieždeniu). Pri návrate domov noc rýchlo kondenzuje, steká z oblohy na krajinu, miesi sa s kvapkami hustých oblakov, obaľuje všetko tmavým lesklým filmom, žiariace oči protiidúcich beštií sa v miliónoch drobných odrazov ako žiletky zarezávajú do sietnice oka, oslepujú zrak, odpájajú unavený mozog. Zo všetkých strán ako revúci neutíchajúci príboj útočí na zmysly kompaktná masa znepokojivých správ, tá hnusná baba (chrípočka, najúspešnejší marketingový produkt) obchádza krajinou, jej šuchtavý krok už možno občas začuť aj v blízkom susedstve. Treba konečne vypnúť, víkend je našťastie na dosah.
To o budíku už písať nebudem, rovnaká situácia sa opakuje stále dokola. „Kto to dnes vymyslel?!?“, sú prvé ranné slová mojej sprievodkyne, pozerá na mňa a vie (inokedy povie „Dobré ráno“). Radšej sa rýchle pakujem do auta, bublina – nebublina, idem do Piešťan pre spolucestujúcich. „Nemáš b..ha pri sebe?“ (Maroš), „Čo nemôžeš spávať?“ (Juro) – pekne ma dnes všetci vítajú, to som si zas raz ušil dobrú habaďúru. Ale veď ich nikto nenúti…
Auto si to ticho šinie podhorím hôr, reflektory vyslobodzujú z tmy len úzky kužeľ krajiny, ideme čiernym tunelom, vôbec netuším, čo sa nachádza hneď vedľa cesty, čo o kus ďalej, čo za oči sledujú pohyb nášho vozidla. Atmosféra v ňom sa postupne rozohrieva (veď som aj prikúril, ráno mi takmer primrzli ruky k volantu), rozhovory rozbiehajú. Keď míňame orešianske vinohrady začína svitať. Sme takmer na mieste, hrebeň neďalekých hôr – náš dnešný cieľ, je zahalený nízkou oblačnosťou, hmla sadá na vrcholce stromov.
Už stačí vybehnúť len kúsok na Zabité, autom to ide ľahšie než na bicykli (tento rok som si tu párkrát zajazdil) i keď aj teraz musím podradiť, ani dýchavičný motor nedokáže roztáčať piesty valcov v potrebnej frekvencii, prírodu holt neoklameš…
Nie sme prví, pár áut tu už parkuje, hneď za nami prichádza ďalšie, zo všetkých vystupujú dobre známe tváre, úsmevy prežiarujú atmosféru chladného podmračeného rána (tu mi napočudovanie nikto nič nevyčíta). A keď príde posledné auto z Linča, nie je dôvod ďalej otáľať, poďme sa mi poprechádzať do hôr, zohriať svaly, osviežiť myseľ! Les, kopec, stromy a skaly sú najlepší lekár na neduhy blbej doby.
Spevnená lesná cesta vedie hlbšie do hôr, stúpa len mierne, takmer nebadane. Hneď od začiatku sa tvoria malé skupinky, rôzne sa premiešavajú, odporúčania a predpisy sa tak dodržiavajú prirodzeným spôsobom, nemusíme sa ani odpočítavať (v trinásty deň posledného mesiaca roku 2020 sa v podhorí Malých Karpát stretlo trinásť jedincov rozhodnutých spoznať menej známe zákutia dobre známeho kúta našich hôr). Ako vždy poobdivujeme z dreva vyrezanú sovičku a sovu (keby ich autor získal čo len cent za každú fotografiu je dnes na Bahamách), zrak však začína priťahovať z hmly vystupujúci hrebeň Skleného vrchu postriebrený inovaťou. Po chvíli opúšťame dobre známu spojnicu so Sklenou hutou, púšťame sa po odbočke vľavo. Popri ceste sa kľukatí Bosniacky potok, len kúsok povyše sa prvýkrát predral spod zeme, teraz meandruje, vytvára čarovné zákutia. Stromy zostupujú nižšie zo svahov, obklopujú nás, cesta sa mení na zvážnicu, zakončenia vetvičiek obaľuje tenká vrstvička ľadu.
Na lúčke s posedom, kúsok povyše križovatky Nad Jarkami, vstupujeme do zimného kráľovstva.
Hmla, mráz a čas čarujú. Ľadová škrupinka mohutnie, obaľuje celé konáre stromov, tie sa skláňajú, vytvárajú brány, popod nimi prechádzajú jednotlivé postavy či malé skupinky, občas sa pristavia, fotia, snažia sa nájsť správny pohľad, správny uhol, tak, aby svetlo a ľad vyčarovali na snímači prístroja nezabudnuteľný okamžik. Postup sa spomaľuje…
Povrch zvážnice zarastá trávou, za normálnych okolností by sa z týchto miest otvárali panoramatické výhľady na protiľahlý roštúnsky hrebeň, dnes však z hmly vystupujú len jednotlivé postavy, aby ich o pár okamžikov opäť nenávratne pohltila biela tma.
V zákrute cesty spadá k našim nohám skalný pás, les sa na malú chvíľku rozostupuje, tam vo výške, necelých sto metrov povyše len tušíme hornú zvážnicu a nad ňou vrchol Geldeku, miesta dobre známe z každoročných silvestrovských výstupov. Nie, dnes si výhľady neužijeme, dnes sa musíme ponoriť dovnútra, hľadať krásu niekde inde.
Našťastie jej je všade navôkol požehnane. Ľadový dych Pani Zimy vyčarúva priamo pred našimi očami neopakovateľné prírodné divadlo, jedinečné obrazy sú rozvešané v korunách stromov, podrážkami našich topánok šliapeme po ich bielom tele. Stromy, spiacich obrov, ich výhonky, ovíjajú hrubé, jednoliate ľadové okovy. Chlad zviera v ľadovom objatí celú krajinu. Stačí sa na chvíľku zastaviť a jeho mrazivý dych ihneď prenikne hlboko pod vrstvy funkčného oblečenia, neomylne nachádza kvapky potu, zahrýza sa pod kožu, vpíja do morku kostí, vysáva teplo z ľudského tela. Srdce túži zostať a kochať sa krásou okamžiku, rozum velí hýbať sa. Pomaly, ale pokračujme, stále sme len na začiatku, očakávané poklady dnešného dňa sa ešte ukrývajú v bielom šere malokarpatského lesa, každým krokom sme im o kúsok bližšie.
Náhle sa pred nami rozkladá rozľahlá lúka, dnes nedovidíme jej okraj, z bieleho mlieka len náznakovito vystupujú jednotlivé stromy, solitéry pripomínajúce dávny čas huncokárov. Vstupujeme na Holint.
Hohle Linde, bútľavú lipu tu už dnes nenájdeme, materiálne stopy po prítomnosti človeka by sme tiež museli vyhrabávať hlboko spod zmrznutej trávy. Vnútorný echolokátor však dokáže neomylne zachytiť dávnu ozvenu. Príbehy horských ľudí, radosti i žiale spoločenstva žijúceho v odlúčení od miestnych usadlíkov. Odlišujúcich sa jazykom i mentalitou, uzavretosťou a súdržnosťou. Mnohé búrky sa prehnali počas posledného storočia nad vrcholcami týchto hôr, zmietli z povrchu Zeme zostatky holzhackerov, zostali len spomienky. A stopa, ktorú v Malých Karpatoch otlačila ich lesná duša.
Som tu len druhýkrát v živote (viackrát som prechádzal tesne okolo), ale pripadám si ako doma. Akoby som sa vrátil na dobre známe miesto. Do dávnych detských rokov, opäť som prišiel na návštevu, otváram bránku na záhrade u rodičov mojej mamy, už bežím k dedkovi, pravnukovi deda Büttnera, ktorý býval venator dominali, teda vrchný hájnik. Som po praslici potomkom rodu, korene ktorého prerástli z lesov šumiacich v nemeckom jazyku cez Záhorie až na Považie. Gény ktorého načúvajú a rozumejú tým, ktoré ležia usadené hlboko v prachu tejto zeme. Takýto sme však ale viacerí (i keď o tom netušíte), (s vysokou pravdepodobnosťou) všetci, sme príbuzní na začiatku (ďakujem pán Laučík)…
Opäť sa mi ťažko rozbieha, mysľou i kusom duše zostávam ešte chvíľu tíško sedieť pod starou hruškou na okraji Holintu…
Ej, ale je tu blata! Ťažba dreva prebieha aj tu, ťažké lesné mechanizmy sa počas teplých jesenných dní zahrýzajú hlboko do tela Zeme, zanechávajú na jej povrchu široké mokvajúce rany. Radšej to obchádzame lesom. Koruny vysokých stromov sa dnes trblietajú žiarivým strieborným leskom, je hmlisto, chladno, bezvetrie – chvalabohu, keby táto ľadová ozdoba začala bombardovať priestor dole… rýchle zaháňam strašidelné myšlienky, snažím sa dobehnúť zvyšok roztrhanej skupiny, čochvíľa však opäť stojím, kochám sa, fotím. Dnešné tempo nepôjde na Stravu, dnešné zážitky sa zapíšu hlboko do spomienok…
Pred očami sa objavuje prvé skalisko, sme na Bielej skale, prvom plánovanom poklade dnešného dňa (predo mnou doteraz utajenom), vrecká duše sme však už stihli vrchovate naplniť klenotmi, ktoré nám nečakane pripravili mráz, hmla a čas. Avšak…
…je tu nádherne. Bez prítomnosti výhľadov sa zrak a duša upierajú na drobné detaily, genius loci Bielej skaly sa môže rozvinúť v plnej kráse. Malokarpatské sochy, staré stromy – som snáď v najrozsiahlejšej a najrozľahlejšej galérii, ktorú mi horstvo doteraz predstavilo. Ich tvary navyše zvýrazňujú jemné ťahy bieleho štetca Pani Zimy. Drobné lesklé kryštáliky ľadu – ostré a farebné ako damašková čepeľ, ktorú však rozpustí prvý slnečný lúč, umožňujú naplno odskúšať kvalitu makrofotografie. Bralá, skaliská, kamene, kamienky – rozhádzané všade navôkol, ich fantastické tvary otvárajú doširoka bránu do ríše fantázie, zdobí ich mäkučké zelené páperie machu, cukruje strieborná škrupinka námrazy. Obrazy plnia dušu, kamienky ruksak…
Neviem kam skôr pozrieť, kam skôr skočiť – či obdivovať skalné hlavy akoby prenesené z Veľkonočného ostrova, zostúpiť pod bralo a zahľadieť sa do vrások jeho tváre (šmýka sa, radšej neriskujem), dlaňou sa dotknúť zvráskavenej kôry starého stromu… Rozhliadam sa navôkol, občas sa pár metrov vrátim, hľadám správny uhol, pozadie. Čakám, kým zo záberu zmiznú farebné škvrny, vetrovky kamarátov. Tieto zábery magických prírodných zákutí na pozadí hmlistej krajiny si zaslúžia nádych samoty.
Pociťujem náhly duševný rozpor – túžim sa po horách prechádzať v skupine kamarátov, ale náhle mi prekážajú, zavadzajú, pripadám si ako postava z divadelnej hry autora Jaroslava Zimmermanna Krčma na čistinke, v ktorej sa rieši existenciálna dráma človeka – odľuda, ktorý nenávidel ľudí, avšak túžil byť krčmárom, šenk si preto postavil na lesnej čistinke (pokiaľ si myslíte, že som divadelný fajnšmeker či úplný idiot – ponechám voľbu na Vás, ide však o hru divadla Járy Cimrmana Hospoda na mýtince).
Dlhý hrebeň Bielej skaly sa tiahne západným smerom, jeho prechod nám trvá skutočne dlho. Hoci nie je technicky vôbec náročný, poskytuje na obdiv veľa krásy. Dnes navyše obohatenej o ďalší rozmer. Nie som sám čo sa neponáhľa ďalej, som však ten, čo sa motá najviac. Odlepujem zrak od hľadáčika aparátu a náhle zisťujem, že široko ďaleko niet živej duše. Len les, skaly, hmla a všadeprítomný, pod kožu zaliezajúci chlad. Osamelosť polárneho bádateľa.
Asi som sa stratil. Mám pokračovať ešte kus po hrane brala, alebo sa spustiť nižšie do lesa? Stopy v námraze nie sú jednoznačné, prečo ešte nenasnežilo! Zúfalo sa snažím v bielom mlieku zahliadnuť nejakú farebnú škvrnu, aspoň náznak pohybu. Áno, tam v diaľke! – pridávam do kroku, dobieham záver skupiny. Do cesty sa mi však postaví zaujímavé torzo dožívajúceho kmeňa, fantasticky tvarovaná skupinka skál…
No nakoniec som sa nestratil, spolucestujúca na mňa počkala, že vraj „kde sa toľko motám?“, ďalej už blúdime spolu. Nakoniec prichádzame k plotu obory, na viacerých miestach je prerušený popadanými stromami, sme zachránení, tu to už poznám. Naviac povyše čakajú aj ostatní, zo zeme práve vyťahujú slušný konár, zlomil sa vraj priamo pred ich zrakom, oštep zletel z výšky, jeho ostrý hrot sa zapichol hlboko do zmrznutej zeme – srdce sťahuje pocit strachu, po chrbte prebieha mrazivý záchvev, ešte dlho sa mykám pri každom neočakávanom zvuku.
Našťastie čoskoro sme na sedle Skalka, rýchle sa presúvame na otvorené priestranstvo (napodiv práve tu neprefukuje), doprajeme si krátky oddych a občerstvenie. A pozdravíme sa s dvoma cyklistami, v tom blate a pri tej teplote im výlet vôbec nezávidím. Poza plot prebehne turista, my sa o chvíľu vyberieme opačným smerom. Kúsok odtiaľto je Horný vrch, vraj poskytuje krásny výhľad na Vysokú (dnes!) a na bočnom hrebienku sa nachádzajú magické skalné miesta, snáď aj okno.
Tak z tohto pokladu dnes nie je nič, hmlu zrak neprepáli, do skál sa v týchto podmienkach radšej nepúšťame. Sľubujem si, že sa vrátim v lepších podmienkach, Biela skala tiež stojí za zopakovanie. Napriek tomu aj tu nachádzam zopár zaujímavých sôch, zaujme ma pohľad na prebúdzajúci sa život – tenučké halúzky rašiace z tela starého zlomeného kmeňa, vôľa k prežitiu je obrovská… Navyše sme dosiahli najvyšší bod dnešného dňa… žiadny krok nie je zbytočný, každý pohyb zapadá do obrazu dňa, ktorý sa ukladá v pamäti.
Tak ako aj moje pošmyknutie a pád na zadok pri zostupe z Horného vrchu, našťastie sa to zaobišlo bez následkov. A opatrní musíme byť aj pri nasledujúcom výstupe, Taricové skaly, to je pecka! Niektorí to dali aj na bicykloch (teda s bicyklom na chrbte – to je jasné každému, kto sa tadiaľto prejde). Stúpame ako po rebríku, v týchto podmienkach (šmykľavé, ľadové šutre) nezávidím tomu turistovi čo tadiaľto zostupoval, aj my musíme kontrolovať každý krok. Ale potom hore… paráda! Už zopár rokov som tadiaľto nešiel, odkedy sprístupnili oboru miesto pri Častovskej päťdesiatke radšej obchádzame. Škoda, mohutné skalné bralá dožlta obsypané taričníkom skalným sú nádherné, dnes však…
…obdivujeme len hustý závoj hmly, ktorá namŕza na všetkom dookola, zem pokrýva bielou triešťou, v týchto miestach hrúbkou pripomínajúcou skôr prvú zimnú nádielku snehu. A po prechode cez zvalený plot obory aj pekné, vysoké bralo, odtiaľto som naň ešte nikdy nehľadel.
Rozhodujeme sa nešpekulovať a zostupujeme krížom dole svahom, opatrne traverzujeme, dávame si pozor na šmykľavé skaly a drevo ukryté pod tenkou bielou prikrývkou, strácame výšku až… sa náhle objavujeme na okraji čistiny v lese, na ktorej dožíva svoje posledné chvíle Panský dom, bývalá horáreň Pod Vysokou. Škoda, vždy mi srdce zovrie ľútosť a dušu hanba nad neodvratnou stratou tohto klenotu učupeného v srdci hôr. Ako hlúpo sa správame k dedičstvu minulosti, nevážime si jej odkaz, žijeme len prítomnosťou a vlastnými potrebami, zmysel má len to, čo dokážeme speňažiť, hlavne čo najrýchlejšie. Hroby huncokárov zapadajú hrubnúcou vrstvou prachu zabudnutia…
Aspoň kúsok z neho odfúkneme, ideme sa pozrieť bližšie, dnes žihľava našťastie nepŕhli… Nahliadneme len skraja dverí, cez okienko, dnu príliš nevstupujeme, pohľad na strechu ležiacu v ľavom kúte izby varuje…
V duchu sa (ako mnohokrát) lúčim s miestom, neviem či naše stretnutie nebolo posledné. Tak ako sa už nikdy nedotknem horárne na Novej Bohatej či chaty na Brezinkách, neuvidím tabuľky v Čertovom žľabe… Tie posledné som mal možnosť aspoň zažiť, ostatné prešli dávno pred našim stretnutím do ríše legiend.
Ďalšia cesta nás vedie popri potoku Pajdla, tieto miesta vôbec nepoznám, idem tadiaľto prvý raz. Verím však, že nie posledný. Potôčik vytvára v lese krásne zákutia, jeho brehy lemujú drobné skalky, balvany, priestor sa postupne, takmer nebadane rozširuje, otvára, les redne, spoza stromov vykúkajú Baďurka a Baranie rohy, paráda! Charakter krajiny mi je nejaký povedomý, známy, akoby som schádzal do Častej (veď sme odtiaľ čo by kameňom dohodil). Dole kopcom medzitým roztáčame pekelné tempo. Kus cesty idem s Jozefom, toto je jeho kraj, z rukáva sype miestne názvy – Opálené, Malá Kobyla, Hajdúky, krajinu najlepšie precítiš cez miestne názvy.
Na jednom mieste vedie kolmo na cestu val, lúka sa rozširuje, fantázia pracuje – tu mala byť (bola?) vodná nádrž, tak ako kúsok vedľa Biela skala či vzdialenejšia Fúgelka. Vchádzame na lesnú asfaltku, blížime sa k veľkému senníku, je čas zastaviť, posilniť sa, nabrať sily, na záver ich ešte budeme trochu potrebovať.
Z asfaltky uhýbame prudko doľava, cesta začína stúpať lesom, vedie nás opäť do kráľovstva ľadu. V poobedňajších hodinách sa však situácia mení.
Hmla sa pomaly rozplynula, oblačnosť sa otvára, miestami presvitá modrá obloha, kde – tu sa zaleskne lúč slnka. Farebné divadlo nahradilo biely deň (v momente mi naskakuje asociácia – film, ktorý pre mňa naštartoval prvú fázu korony – Hvítur, hvítur dagur – Biely, biely deň – v deň, keď ho mali premietať zavreli kiná, videl som ho teda až o mesiac neskôr online. Biele pláne Islandu sa pre dnešok preniesli do Malých Karpát). Zmena podmienok má však aj svoje menej očakávané následky. Trošku sa oteplilo, pofukuje mierny vetrík. Povedľa v lese padajú zo stromov drobné ľadopády, šuchocú v korunách, zasýpajú svoje okolie ľadovou triešťou. A práve popod stromy prechádzame aj my – niektoré kúsky sú fakt dosť veľké. Najskôr si chránim hlavu rukami, potom naťahujem kapucne, pre istotu hneď obe. Fascinujúce zimné divadlo jemne masíruje naše telá, len aby sa nepridali aj celé haluze.
Našťastie vychádzame na Findlovu lúku, aspoň chvíľku sa môžeme kochať týmto neskutočným predstavením bez obáv o vlastné životy. Na jej hornom konci sa zdvíha terénna nerovnosť, pôsobí umelým dojmom, idem to preskúmať. Sú to ruiny bývalej hájovne Karlúbek, z náletmi zarasteného podložia sa dajú len vytušiť stopy kamenných základov, roztrúsené úlomky tehál vrchovato napĺňajú priestor bývalých izieb i hospodárskych miestností. Ďalšie ľudské dielo čo neodolalo tlaku času, miesto, ktoré sa prepadá naspäť do náručia prírody.
Šikmo dopadajúce slnečné lúče čarujú, čas strávený na bývalej hospodárskej lúke ozvláštňujú šumom padajúceho náľadia či (gýčovitou) farebnosťou oblohy. Aj to patrí k obrazu dňa, napĺňa chvíle nášho putovania, myseľ obrazmi, pamäť spomienkami.
Za takýchto podmienok už nemáme vôľu navštíviť priľahlý kopček, Psiu skalu, o zaujímavom skalnom útvare sa len dozvieme od Jozefa (a ja si neskôr vyhľadám jeho obrázok na internete). Zvážnicou popod Geldekom (tu to už poznám aj ja) sa pomaly presúvame ku bráne, ktorá nás definitívne vypustí von z obory, nasmeruje do miest, ktorými sme prechádzali už ráno. Ešte nás zasypú posledné spŕšky z korún stromov, ľad však čoskoro definitívne ustupuje, cesta je čoraz blatistejšia, nohy ťažšie.
Ale to sme už takmer dole. Po ľavej strane obchádzame Vápenné, Poraj, po jeho svahoch sme blúdili približne pred rokom, je to krásny kopec, sprava sa opäť objavuje hrebeň Skleného vrchu, obdivujem jeho vysoký štíhly porast. A už sú tu sovičky (ešte jednu fotku prosím!) a Zabité. Pribudlo áut, pribudlo turistov, to len my sme boli takí skorí vtáci.
Lúčime sa, ak okolnosti dovolia, možno sa opäť niekedy náhodne stretneme na lesných cestičkách našich hôr, spojíme smer našich krokov, vyberieme sa objavovať ich skryté zákutia, obdivovať krásu. Veď v partii to ide vždy veselšie.
Za spoločnosť ďakujem všetkým účastníkom a účastníčkam. Dnes to boli: Danka Fáziková, Milka a Ľubošovi Kraicoví, Zuzka a Paľo Rapantoví, Alica Binková, Božka Golierová, Jozef Baránek, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Juro Poláček, Maroš Modrovský a
Juro Golier
Sú to najkrajšie dni v roku. Mráz, hmla a čas pomaly pretekajúci krajinou čarujú. Dokážu prekvapiť nekonečným množstvom odtieňov. Bielej farby. Tej, ktorá maľuje obrazy. Tej, čo rozpíja kontúry, skrýva predmety i ľudí. Tej, ktorá vystupuje z hlbín Zeme, spevňuje povrch pôdy. Tej, ktorá šumí z korún stromov. Prikrýva krajinu, uspáva všetko živé. Len biela a čierna, viac netreba. Biely, biely deň.
