Túlanie lesmi Dobrej Vody
Sobota 19.12.2020
Decembrová noc len neochotne opúšťa krajinu, kvôli tým pár krátkym hodinám sa jej neoplatí chodiť priďaleko, zostáva ukrytá v hustom chrastí, vťahuje sa do skalných puklín, bledne, mení sa na hmlu, hustý závoj uspáva všetko živé. Les je tichý, nepočuť vtáčie trilky, cupot ostrých kopýtok, šuchot lístia, zapraskanie konára. Len hvízdanie vetra vysoko nad hlavou a pravidelné bubnovanie drobných kvapiek na membráne vetrovky. Prastarý Chronos odmeriava beh času.
Ospravedlňujem sa, zo záveru minulého rozprávania mi vypadla nepodstatná avšak dôležitá informácia – pomyselný tretí adventný veniec sme v nedeľu rozžiarili na Findlovej lúke, pod zvyškami múrov horárne Karlúbek. Dnes pribaľujem do ruksaku ten štvrtý, odkiaľ osvieti krajinu posledná sviečka?
Bolo to veru ťažké rozhodovanie, priveľa vstupných podmienok, niekedy až obmedzení komplikovalo situáciu – okolnosti, termín, počasie, dostupnosť miesta – ako vybŕdnuť z tohto hlavolamu, to som si zas pripravil dobrý galimatiáš… Nakoniec idem na istotu, siaham do archívu, tento kúsok v ňom leží už dlhšie, pôvodne som ho chcel vytiahnuť za iných okolností, nenechám ho však zapadnúť prachom. Je to len taká drobnosť v dobre známej oblasti, (pravdepodobne) žiadna pecka, veď uvidím.
V aute dnes sedím sám (vytváram tak ideálnu bublinu), s prekvapením podchvíľou spúšťam stierače (ten pravý treba vymeniť) – veď vôbec neprší (!), čo za kvapky sa to stále objavujú na prednom skle? Ranná cesta je skoro prázdna, okrem niekoľkých nákladiakov nestretávam takmer nikoho (už dve hodiny platí zákaz vychádzania, ja som sa vybral na individuálny pobyt do prírody). Vyrazil som privčas, nechce sa mi ponáhľať, cestu si užívam. Noha na plyne je ľahká ako pierko, z rádia plynie zaujímavý rozhovor, kľudne by som išiel aj dlhšie, nemám ani chuť opustiť vyhriate auto.
Ale musím, nejaké auto tu už parkuje, o chvíľku prichádzajú ďalšie – oni mi snáď čítajú myšlienky! Z každého vystupuje jeden – dvaja cestujúci (to je uhlíková stopa!), dôsledne izolované bublinky plnia pohár, perlivý mok šumí, snaží sa vykypieť z čaše. Tak búrlivé to v skutočnosti nie je, v kľude (a s odstupom) sa vítame, v pokoji zahrievame duše (dnes som sa naozaj bál, že nikoho nestretnem) i žalúdky (hlt vareného nie je v tomto čase prehreškom ani pre šoférov).
Pre dnešok nás opäť prichýlia Brezovské Karpaty, budeme sa túlať lesmi v okolí Dobrej Vody, pokúsime sa zopakovať zaujímavú túru, ktorú som vyhrabal niekde na internete, v čase moderných technológií by nemal byť problém dodržať trasu. Vyrážame.
Najskôr kúsok dole obcou, za Dežmárom, prameňom na jej okraji konečne točíme do polí. O chvíľu opúšťame aj turistickú značku, takto to mám v poslednej dobe najradšej.
Čo sa to však deje? Na blato som tento rok zvyknutý (i keď toto je už hádam priveľa!), ale čo tá vlhkosť? Neprší (aspoň sa mi zdá), okuliare mám však podchvíľou mokré, stále ich utieram, takmer nič nevidím. Putujú do vrecka, to už nevidím vôbec… Stretávame prvú (a dnes poslednú) živú bytosť – slečna či mladá pani (neviem, bez okuliarov nedokážem posúdiť, orientujem sa len podľa hlasu) venčí psíkov, vo vlhkom ráne sa už vracia domov, my pokračujeme…
Popri ceste rastú trnky (vraj, kamaráti hovoria – ja nič nevidím), skúsim ich teda zopár nahmatať. Dobre som sa doškriabal, dobre dopichal, nasadím si radšej naspäť okuliare, takto to nemá zmysel, ešte sa aj niekde strepem – to hneď skraja naozaj nepotrebujem. Ale trnky sú výborné, veľké, mäkké, po prvých mrazoch sladké, trpkosť v nich je takmer nepoznateľná. Plním si nimi obidve dlane, predlžujem chvíľku maškrtenia.
Ideme krajom lúky, držíme sa od stromov (kvapká z nich), kontrolujeme polohu na navigácii. Dnes to bude túlačka po cestách i necestách, krížom – krážom po lese či húštinách, budeme mokrí a zablatení, špinaví až za ušami. Prebúdza sa chlapec driemajúci v duši muža (Vierka, prepáč kade Ťa vláčime).
Rozľahlé lúky Záblavia zostali za našim chrbtom, veľa sme z nich však nevideli, neotáčali sa za výhľadmi, v tejto hmle je vidno len kúsok pod nohy, len toľko, aby sme nikoho nestratili. Jeden z dní, keď treba drahokamy loviť z blata…
GPS velí zatočiť do lesíka, vedie ním cesta, je rozjazdená, rozbahnená, snažím sa to obísť, predieram sa chŕštím, driapem o tŕne, preliezam pod haluzami, uff! Našťastie nie pridlho, len malú chvíľu (zvolil som naozaj zlý smer), húština redne, blato mizne, vychádzam na čistinu.
Piešťa. Nie som tu prvýkrát, je to krásne miesto, rozľahlá horská lúka, pravdepodobne bývalé pastviny. Z hmly sa kde-tu (ako maják, ako lesný duch, ktorý dohliada na pokoj miesta) vynára ojedinelý strom, k (všadeprítomnému) posedu sa trávou vinie vyjazdená koľaj, stopy vozidla. Svah mierne stúpa, ako šachové figúrky sa po ňom presúvajú farebné škvrny, vetrovky kamarátov. Dnes pozapínané až ku krku, vlhkosť lezie pod bundy, hľadá si škáročky, ktorými by presiakla na kožu, to je dnes čas…
ČAS. Čo všetko vieme v našom jazyku vyjadriť týmito troma písmenami. Až osem rôznych významov. Toto som si nevymyslel, pomohol mi slovník spisovného jazyka. Starí Gréci to videli inak, vnímali čas chronos a čas kairos. Boh Chronos, patrón prvého, bez zľutovania odmeriaval nekonečný tok bytia, kosákom z neho nemilosrdne odkrajoval, minulosť nechával za chrbtom, už viac nedosiahnuteľnú. Jeho vnuk Kairos vládol príležitosti, prelietavajúc dobou a priestorom poskytoval možnosť ulapiť správny moment, jednotu časopriestoru. Toto som tiež nevymyslel, pomohli mi texty iných ľudí.
A tak, putujúc naprieč cez tichú Piešťu, bezbrehú bielu vodnú plochu, bledú jesennú tíšinu, načúvajúc nehlučnému šumu času chronos, snažíme sa z jemných závesov decembrovej hmly vypriasť kairos.
Podľa popisu z webu by sa tu niekde mal nachádzať malý gejzír, ladíme GPS, znova lezieme do húštin (už dlho sme sa nedriapali cez tŕnie). Preliezame to krížom – krážom, zameriavame polohu, nakoniec sa zhodneme, že (bývalým) gejzírom bude pravdepodobne malé bahnisko, dnes sa teda gejzírovať nebude…
Takže prvá atrakcia nám nevyšla (mladík Kairos sa nám len jemne obtrel o hánky prstov, prekĺzol hlbšie do bielej tmy), poďme hľadať ďalšiu. Vychádzame na lesnú cestu, je opäť rozjazdená, blatová, každý si hľadá vlastnú stopu. Odstupujeme, počuť hluk blížiaceho sa vozidla. Samozrejme, poľovníci na obhliadke revíru, kde by sa tu (v tomto nečase) nabral turista. Dnes lesom blúdia len tuláci…
Z cesty uhýbame doľava, priamo hore svahom (čo za mechanizmy vyjazdili tieto stopy?, veď i človek sa tu zadýcha!) vystúpame na trávnatú zvážnicu vedúcu popod (ďalším) posedom. Lesík hustne, chodník sa vinie pohodlne po vrstevnici, blato (na chvíľku) ustupuje, panuje takmer dokonalá pohoda. Všade dookola sa váľajú stovky plastových trubíc, chránili sadeničky kým boli stromky mladé. Dobrý hospodár by po sebe poupratoval…
Na dohľad od známej cesty vedúcej do Jablonice (koľkokrát som sa tu viezol na bicykli! koľkokrát som ako malý chlapec na prázdninách behal pod neďalekým Kruhom!) sa v hlbokom lese skrýva (pre mňa doteraz úplne) utajená prírodná zaujímavosť – krasová vyvieračka Ľahký kameň. Z lístia sa vynárajú tri oddelené, avšak navzájom prepojené travertínové jazierka, voda medzi nimi pomaly preteká, presakuje z jedného do druhého, na jednom mieste tvorí maličkú kaskádu. Tmavá hladina zrkadlí kmene pokojne stojacich stromov i farebné bundy pútnikov. Zaujímavé miesto.
Zastavujeme, takúto príležitosť na (krátke) posilnenie nemôžeme predsa vynechať. Ja si len uchlipnem, tých pár minút využijem na rýchly prieskum okolia. Dolujem spod zeme kameň, je ľahký ako pierko, pripomína skamenenú špongiu. Nie nadarmo sa tento druh travertínu nazýva penovec. Ako už mnohokrát sa presviedčam, že zaujímavé miesto môže byť ukryté kdekoľvek, za najbližšou húštinou, za malou terénnou nerovnosťou, na vrchole nevýrazného vŕšteka v lese nad cestou, či hneď za ním. Hoci naše Karpaty nie sú rozľahlé (sú naozaj Malé), ich všetky skryté zákutia nie som počas svojho života schopný spoznať. Ale aspoň sa posnažím.
Dosť bolo leňošenia, poďme mi ďalej. Nebudeme to obchádzať dookola, púšťame sa priamo hore Kopcom. To veľké písmeno „K“ nie je preklep, náš nasledujúci vrchol nesie toto nápadité meno.
A tak sa škriabem priamo proti vrstevniciam, nohy zabáram do hrubej vrstvy lístia, prekračujem mokré drevo či voľne ležiace kamene. Opäť vstupujeme do malokarpatskej divočiny, do nášho malého pralesa. Hoci dnešný deň neposkytuje žiadne výhľady, krajina nie je (na rozdiel od posledných výletov) ozdobená mrazivými čipkami, Kopec ku mne prevráva svojou neopakovateľnou atmosférou. TOTO je ten správny čas na jeho návštevu.
Podmračený deň zvýrazňuje jeho tajuplný charakter, čakám že z hmly, spoza torza mohutného kmeňa sa náhle vylúpne neznáma postava, mlčky prejde okolo, nepozdraví, nezdvihne zrak od špičiek topánok, len jemne zvíri vlhké lístie, o líce sa obtrie mrazivé pohladenie… Večný tulák putujúci krajinou…
Šmykľavé blato chodníkov, zarosené okuliare, pod kožu lezúci vlhký chlad – všetko je zabudnuté, TERAZ bol správny čas vyraziť na túto túlačku, DNEŠOK je ako stvorený na pobyt v lese. Zlé počasie nie je poveternostný jav, je to len stav mysle, len to, čo si naozaj pripustíme. Som vďačný za tento deň, som rád, že sa môžem túlať lesom, že v ňom nie som sám…
Kopec, jeho tajuplný prales, sochy jeho velikánov i odumierajúcich kmeťov, vlhkom sa lesknúce klobúky húb, ich drobné plodnice, samorasty, hrubý koberec lístia, rozhádzané skálie, tisíce iných detailov, ktoré ušli mojej pozornosti mám už nenávratne za chrbtom, možno (snáď) sa sem ešte niekedy vrátim…
A opäť sa (chvíľu) šmýkame po blatom obťažkaných zvážniciach pod Mihalinovou, prebiehajúca ťažba či jazdy poľovníkov menia cesty na blatisté rieky. Našťastie o chvíľu opäť šuchoceme po opadanom lístí, popis trasy a navigácia nás posielajú doľava do hĺbky lesa. Len niekoľko metrov povedľa by sa mal nachádzať kríž, pripomienka tragickej udalosti spred mnohých rokov.
Bez informácií a GPS súradníc by sme miesto pravdepodobne nenašli. Malý kovový krížik stojí pod stromami, je ľahké prejsť okolo a nevšimnúť si ho, pomýliť so zlomeným stromom trčiacim z lístia. V týchto miestach spadlo začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia malé lietadlo, obaja piloti zahynuli. O nešťastí dlho nikto netušil, nová moc sa práve kruto vyrovnávala s triednym nepriateľom, zmiznutých občanov považovali za emigrantov. Až po dlhej dobe náhodne objavili miesto nešťastia, na pamiatku postavili v lese bezmenný krížik. Ten pôvodný, liatinový, pravdepodobne zlomili padajúce konáre, dnes sa na betónovom základe nachádza len jeho torzo, spodná časť spodobujúca trúchliace postavy, vrchná časť je nahradená železnou replikou.
Krátko si pripomenieme smutnú udalosť, zamyslíme nad dobou i okolnosťami príbehu, okolitá príroda skrýva mnohé tajomstvá.
Jedno snáď objavíme už čoskoro. Lesom naľavo od cesty by mal (vraj) viesť (ešte dobre) rozpoznateľný násyp bývalej lesnej železnice. K slovu sa opäť dostáva navigácia.
Tí čo sa spoľahli na vlastný zrak a úsudok boli úspešnejší. Ja sa nechám oklamať nepresnou technikou a zviesť takmer nezreteľnou cestičkou – teleso dráhy rozoznávam až o kus vyššie, hlbšie v lese. Ale je krásne rozpoznateľné, zľava sa po ňom už blíži zvyšok skupiny, napravo pokračuje hlbšie do hôr. Nechce sa nám však pokračovať ďalej (možno nabudúce), stačilo, vraciame sa. Je škoda, že takéto zaujímavé miesta nie sú viac spropagované a zviditeľnené, na druhej strane to však umožňuje človeku prežiť krátke pocity objaviteľa.
Medzitým volá Ľuboš. Dnes si s Milkou vyrazili tiež do prírody, blúdia po svahoch Dlhého vrchu, náš nedávny pochod ich inšpiroval. Záver si však neskracujú (ako my), štverajú sa až do Orešianskeho sedla, vraj to vôbec nebol dobrý nápad. Mokrá jeseň a prebiehajúca ťažba dreva im na záver pripravili nepríjemné chvíľky (na také sa s odstupom času najlepšie spomína).
Po blatistej ceste sme sa došmýkali na Suchánku, lúčime sa s prvou dvojicou, pokračujú priamou cestou k autám, my ostatní pobudneme v lesoch ešte o chvíľku dlhšie. Opravujem – v Lesoch, tak sa totiž volá ďalší vrchol na trase nášho dnešného putovania (kde len chodia na tie názvy?).
To sme si vybrali cestu! To, čo robia kolesá ťažkých lesných mechanizmov pri ťažbe dreva s povrchom Zeme sa bude hojiť veľmi dlho. Koľaje hlboké po kolená križujú čo chvíľku smer nášho putovania, v nich blata po členky. Hustá kolomaž lepí každý krok, bojím sa, že sa mi v nej vyzujú topánky.
Na samotný vrchol ťažba našťastie (ešte) nedosiahla, charakter prostredia sa rýchlo mení. Opäť kráčame divočinou. Všade navôkol sú porozhadzované veľké biele kamene, dohladka opracované, viaceré majú na povrchu tajuplné kresby. Na vrcholovom plató trčia spod lístia veľké balvany, celé obrastené hustým machom. A popri nich bútľavé pne, torzá starých kmeňov. Miesto, kde sa v noci stretajú strigy, miesto, kde v šialenom tanci vykrúcajú náhodných pocestných.
Ďalšie magické zákutie malokarpatského lesa, tajuplný kút na trase dnešného putovania. Poďme mi však radšej ďalej, deň sa už prechýlil do poobedia, do cieľa nám zostáva ešte zopár kilometrov.
Začíname zostupovať z lesov, klesáme dole z Lesov. Treba dávať pozor na pošmyknutie, na roztratenie. V tejto hmle a hustom poraste sa môžeme rýchlo rozpŕchnuť, nie je isté, či by sme sa dnes ešte stretli. Rozum velí príliš sa nekochať, duša láka zotrvať, potešiť sa drobnosťami, ktoré nám na každom kroku ponúka okolitá príroda. Drobné červené bobuľky židovskej čerešne, mochyne, physalisu (vyberte si, ktorý názov sa Vám páči viac), jej obal sa v končiacej jeseni už rozpadáva, je ako jemná pavučinka, v záhyboch ktorej sa trbliecu desiatky drobných kvapiek rosy. Tlejúci kmeň starého stromu, vnútro sa drolí pod dotykom, tisícky drobných úlomkov práchna sa ako závoj znášajú na lesnú pôdu.
Sú to však dobré krkaháje. Svah prudko klesá, treba kontrolovať každý krok, každý presun váhy, ktovie čo sa skrýva pod lístím? A čo ukrýva les? Vraj zaujímavý prírodný útvar, skalné okno, pokúsime sa ho v tej hmle objaviť.
GPS ma tlačí viac vpravo, naľavo sa vypína nejaká vyvýšenina, poďme ju teda preskúmať, rozhliadnuť sa z jej špice, možno ho tak skôr uvidíme.
Bolo správnym rozhodnutím nepodľahnúť diktátu techniky. Dookola pod vrcholom sa vinie výrazná umelá plošinka, cesta, možno podklad valu. A vyššie ešte jedna. Okolie je posiate veľkými balvanmi, na samom vrcholci tróni obrovské bralo, v ňom skalné okno. Našli sme to! Priestor bol určite upravovaný ľudskou rukou, kto tu v dávnych dobách sídlil, čo tu vlastne bolo? Kultové miesto? Hrádok? Neviem, aj inokedy zhovorčivý internet o lokalite nezvykle mlčí. Na kóte 351 nad Mariášom sa ale spomína stredoveké opevnenie, nič bližšie sa však dohľadať nedá. Pre mňa osobne v tomto momente víťazí moja súkromná hypotéza akropoly…
Ešte sa neponáhľajme, ešte sa porozhliadnime, miesto za to určite stojí. Zliezame vľavo pod bralo, obdivujeme skalné pukliny. Jedna z nich – nad ohniskom, je mimoriadne veľká, vedie dovnútra skaly. Postupne sa pretláčame dnu. Jaskynka, pohodlne sa tam zmestíme všetci. A ešte aj pár netopierov, čo visia nad našimi hlavami (snáď majú negatívne testy). Paráda! Malá náhrada za koniec roka, plazenie v Plaveckej jaskyni…
Definitívne opúšťame neskutočné miesto, prekvapenie celého dňa. Takúto pecku som naozaj nečakal. Je dobre utajená, takmer neznáma, príliš sa o nej nerozširujte ani Vy, davy návštevníkov by rýchlo zotreli jej mystickú atmosféru…
A opäť sme (malú chvíľu) na lesnej ceste, táto vedie dnom doliny pod Mariášom, opúšťame ju pri Kaplnke Najsvätejšej trojice, ktorá od roku 1730 na tomto mieste stráži vodný zdroj. Krížom cez les začíname stúpať na Slopy. O chvíľu sa zase predierame krovinami, náznak chodníčka, po ktorom sme sa vybrali, sa rýchlo rozplýva v lese.
Napájame sa na červenú značku, na odbočku k hradu je to iba kúsok. (Už) vycvičené okolo rozoznáva v lese na ľavej strane zvyšky obranného valu. Na hrad všetci nejdeme, je to len taká povinná jazda pod vstupnú vežu, ako jeden muž sa však o malú chvíľku ponárame do hustých kríkov, predierame sa húštinami, hľadáme dieru v zemi. Niekde v týchto miestach by mal byť vstup do jaskyne Hájnech úboč.
Našli sme ju! Objaviteľ Paľo nazerá dovnútra, ďalej sa však ne(s)púšťa, nebude sa predsa na záver špiniť! Už musíme len v zdraví prežiť zostup do Doliny (dnes je to samý inšpiratívny názov, domáci mali naozaj bujnú fantáziu), tiež je to slušný krkaháj. Podarilo sa! Živí a zdraví (aspoň v priemere) stojíme na dne ďalšej doliny, táto cesta vedie na Brezovú, my sa púšťame opačným smerom.
Už nás čaká len povinná minútka v prieraze bývalej železničnej trate, skalnom záreze, ktorý na začiatku dvadsiateho storočia v brale lámali vojnoví zajatci.
A dobre dolámaní sme aj my. Po cestách – necestách sme dnes prešli zaujímavý okruh v okolí Dobrej Vody, na notoricky známych miestach sme objavili opäť niečo nepoznané, prežili veľa nečakaného. Aj v na prvý pohľad nie príliš vľúdnych podmienkach sa z toho nakoniec vylúpol krásny deň. Túlanie v prírode je jednoducho droga.
Ďakujem za spoločnosť skupinke tulákov, ktorí dnes (náhodou) mali rovnaké plány a myšlienky : Vierka Gubiová, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Jozef Baránek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Marián Kupčík a
Juro Golier
Zimný slnovrat ponúka konjunkciu Saturnu a Jupitera. Čiernosivá obloha sa zlieva s tmavou krajinou, čiernou vozovku. Je nemožné rozoznať kde končí zem a začína nebo. Prší. Ak ráno z otvoreného okna zacítite na líci jemné pohladenie, môže to byť mávnutie krídla Kairosa, neváhajte teda, vystreľte ruku a chyťte svoju príležitosť za pačesy. Odmena za Vaše rozhodnutie bude určite sladká. Posledný adventný veniec sme zanechali na akropole, kúsok pod vrcholovým bralom vyvýšeniny nad Mariášom.
