štvrtok 31.12.2020
V spodnom inforiadku televízneho programu beží dookola správa. „…od 5:00 1. januára 2021 platia sprísnené opatrenia upravujúce pravidlá pohybu obyvateľstva…“. A je to tu, von môžem chodiť už len v rámci okresu. Zbohom Novoročný vyprošťovák, zbohom Dobrá Voda. Markov kút, zostaneš ešte chvíľu neobjavený, ukrytý v hlbinách malokarpatských úvozov. Prásk! Rana ako z dela, úder do hlavy, tma. Obal bubliny hustne, tvrdne, mení sa na nepriepustnú škrupinu. Opäť je zo mňa krab, čo sa krok po kroku štverá cestičkou na Orlie skaly, slimák, zanovito sa plaziaci popri plote na Malú Pec. Osamelá veverička, ktorá v kolese naháňa svoj vlastný chvost. To nám ten rok krásne začína, to sa ten rok pekne končí. A taký vydarený deň to bol…
Posledné roky zvyknem rozbiehať silvestrovské oslavy v prírode. Nie vždy to ide úplne hladko. Skoré ranné šomranie („Ký šľak to vymýšľa trepať sa preč tak skoro ráno, prečo sa aspoň dnes nemôžeš trochu vyspať!?!“) však čoskoro vystrieda spokojný výdych („Ale je tu nádherne, ešteže som nepočúvol!“). Nič neprekoná pohodovú prechádzku, stretnutie s priateľmi. Domáce pochúťky. Snehový poprašok pod nohami. Dúšok dobre vychladeného šumivého nápoja (keď ho predtým nosíš niekoľko hodín na chrbte). Zábavu, vzájomné podpichovanie a smiech. Blato až za ušami. (Príjemnú) únavu vo svaloch pri slávnostnej večeri. A driemoty v kresle (ešte pred polnocou).
Ako to však bude dnes? Všetky výstupy sú (oficiálne) zrušené, zavedené vrcholy však určite prilákajú kopu ľudí. Bude to tak ale v poriadku? Sám (určite) byť nechcem, tlačenici sa napriek tomu rád vyhnem (aj v relatívne bezpečnej prírode). Vyberiem si vlastný kopec, známy, ale schovaný, ľahko dostupný, avšak zaujímavý. A svoj zámer rozhlásim, verím, že niekoho po ceste stretnem, vo dvojici sa kráča veselšie.
Tých dvojíc sa nakoniec nazbieralo jedenásť, to ale predbieham. Nápad mám, nechávam si ho však zatiaľ pre seba. So svojimi úvahami sa najskôr zverím pár kamarátom – najlepším znalcom Karpát, ktorých poznám. Ich odpoveď je rýchla a zhodná s mojim skromným názorom. Vo štvrtok pôjdem na Starý Plášť.
Ešte predtým, v stredu, plánujeme v úzkom kruhu vybehnúť do Plaveckého krasu. Do jaskyne sa síce ísť nedá (duša začínajúceho jaskyniara plače), v blízkom okolí sa však toho dá vidieť veľa. Študujem históriu oppida na Pohanskej, výsledky staršieho archeologického prieskumu (sladké šesťdesiate, Beatles práve natáčajú Revolution, ja ešte ťahám káčera), chystám sa ohúriť. Dážď, ktorý v rannom šere bubnuje do okien a rýchly pohľad na meteoradar však velia otočiť sa na druhý bok. ZAJTRA bude hádam lepšie.
Roku 2020 zostáva ešte osemnásť hodín (aký bol? – teraz neriešim, možno neskôr), dlho prekonávam nevyhnutný odpor, rýchlo zaháňam kacírsku myšlienku, pomaly opúšťam vyhriatu posteľ. Oblečenie na seba vrstvím ešte v driemotách, čaj varím v polospánku, obúvam sa automaticky. Preberá ma až chlad pri škriabaní predného skla, zadné sa musí rozmraziť za jazdy. Prvé pribrzdenie ma prebúdza úplne, pod nohou rapoce ABS – prečo?, veď asfalt vyzerá suchý. Asi nie je, dúfam, že môj anjel strážny dnes nezaspal.
Výrazne uberám z bezstarostného rozbehu (cesta je takmer prázdna), chytám volant pevne obidvomi rukami (tá pravá stále nie je úplne fit!), zrakom prepaľujem prebúdzajúci sa deň. Verím, že to stihnem (a neskončím predčasne niekde v poli).
S radosťou točím na parkovisko pri Olšovskom mlyne, parkujem. Balvan padajúci zo srdca mi takmer zlomí nohu. Nie som tu prvý, ďalšie autá stále prichádzajú, nápad padol na úrodnú pôdu, dnes bude v horách veselo. Srdečne sa vítame, pred rokom to však bývalo búrlivejšie, tá drobná žltá beštia zmenila všetko (možno už navždy).
Cieľ putovania je jasný (Olšovský mlyn), otázka však znie kadiaľ sa sem dostaneme (predsa cez Starý Plášť) – okolnosti na štarte (očakávané blato a početnosť skupiny) velia zahájiť výstup dolinou Bohatej, pokračovanie sa uvidí neskôr. A tak sa chtiac – nechtiac hýbeme (tá masa má veľkú zotrvačnosť, dostať ju do pohybu stojí dosť úsilia).
Asfaltka sa hadí popri potoku, Bohatá dnes naozaj robí česť svojmu menu, jej koryto je plné vody, ťažko by sa preskakovalo k balvanom pod Rekomberek. Tam však nemáme namierené, zostávame pekne pri zemi, na dne doliny ktorá len pomaličky stúpa hlbšie ho vnútra hôr. Bližšie k úpätiu magického vŕška, ktorý sa dnes chystáme navštíviť. Hore na vrchol, odkiaľ chceme zamávať na rozlúčku roku, ktorého zhrbený chrbát už vidíme odchádzať do diaľky.
Mám rád tieto spoločné prechádzky, spoločenské turistiky. Nie sú pri nich dôležité prejdené kilometre, nastúpané metre, tepová frekvencia, spálené kalórie. Čas pohybu sa snažíme predlžovať, nie skracovať. Miera spokojnosti sa určuje dobrým pocitom, svalovica sa sťahuje z nôh do vyšších maskulatúrnych skupín. A tie nikdy nekončiace rozhovory! Témy sa rôznia, kľukatia, prepletajú, zauzľujú, zahŕňajú všetko – od receptu na sviatočnú kapustnicu po priebeh štiepnej reakcie či principiálne otázky vzniku života vo vesmíre.
S Jančim rozoberáme nové knihy (pod vianočným stromčekom nesmú chýbať ponožky, slipy a kniha), tento pohľad si musím odfotiť, pár metrov zaostávam, nedopovedaná veta zostáva visieť vo vzduchu. Prichádzajú Paľo s Ferom, tak dáme sa zaočkovať, či…? Výsledok neviem, musel som zaostať, vyhľadať chvíľku samoty, ochladilo sa. Dobieham Milana, takže kam sa vyberieme v sobotu? Od potoka sa štverá Paľo, hľadal správny uhol záberu, pútavo rozpráva o zaujímavostiach ukrytých v okolitých lesoch. Koniec príbehu mi však uniká, prekrýva ho smiech, Jozef zabáva dievčatá, rehoceme sa, pridávam sa k nim. S kýmsi ďalším sme našli východisko z ekologickej krízy, vyriešili alternatívne pohony. Spomíname na dávne zážitky, plánujeme nové. Opäť stretávam Jančiho, plynule nadväzujeme niť prerušeného rozhovoru…
Drobné čriepky rozhovorov, príroda, úchvatná obloha, chlad skorého predpoludnia, domáce pochúťky, kvapka životabudiča sa zlievajú, miešajú, nenapodobiteľnou príchuťou okoreňujú atmosféru okamžiku, ich farebné plôšky presne zapadávajú do mozaiky vydareného dňa. Stačí málo a po rokoch sa v mysli vynorí živá spomienka na posledný decembrový deň roku 20…
Poniektorí sme tadiaľto prechádzali prednedávnom, to však bol iný deň, iná príležitosť, iná atmosféra (tiež neopakovateľná, avšak nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky). Dnes nemáme priveľké ambície, nechceme objavovať nové zákutia (i keď sa tomu samozrejme nebránime), chceme len so cťou v mysli nechať za chrbtom chronos, s radosťou v srdci prežiť kairos (vysvetlenie hľadajte v texte popisujúcom sobotné potulky okolím Dobrej Vody). Tentoraz nezažívame čarovné divadlo hmly a mrazu, príroda sa koketne neskrýva za jemným závojom, odpúšťa si aj šibalskú spŕšku drobných kvapiek. S končiacim rokom sa lúči prívetivo, predvádza svoju usmiatu tvár. A s úsmevom na perách, ľahkosťou na duši odmeriavame beh času aj my.
Nohy prepletajú takmer samé. Nechávame nepovšimnutú odbočku pri autobusovej zastávke (kto neverí, nech tam beží) aj tú povyše na Saskovú. Na lesných cestách očakávame blato (i keď v tienistých miestach leží na asfalte ľad, len sa nešmyknúť), lepšie sa nám pôjde po pevnom podklade. Zrak stíha pohládzať skaly vyrastajúce na svahoch Rekomberka, potešiť sa zátočinami meandrujúceho potoka. Pri Starej Bohatej sa úzke údolie na chvíľku rozširuje, lúčka s neodmysliteľným posedom otvára pohľad na masív Dlhého vrchu, aspoň na moment nás prehrievajú prvé slnečné lúče.
Dnes neodbočujeme ani na rozľahlú plošinu Novej Bohatej, nestrácame čas. Len v krátkej spomienke plávam proti prúdu času, v mysli si maľujem plastický obraz horskej lúky v objatí hôr. Miesta, ktoré sa z máp snažila vymazať ľudská sebeckosť a hlúposť, zákutia, kde napriek tomu duch miesta dokázal prežiť až dodnes. Odpočíva pod kameňmi starej studne, z hlbín lesa sleduje každý pohyb, z vršiaka koruny veľkého stromu víta náhodnú návštevu. Avšak musím rýchlo späť, do doliny Bohatej, nech mi kamaráti priďaleko neutečú.
Po ľavej ruke sa týči jednoliaty mohutný masív, husto porastený hlbokým lesom. Ten napravo je vzdušnejší, polom či ťažba odkrývajú jeho línie, zaujímavé skalky i pekne tvarované homôľky priťahujú zrak, lákajú na návštevu (aj Janči stále podkušuje). Dnes však nie, dnes musím odolať, cieľ nášho putovania leží inde.
Pri železnom krížiku postojíme, prvý oddych padne vhod, počkáme sa, dobre sme sa rozťahali. Ruksaky putujú dole z chrbtov, ich obsah sa núka na koštovku, nepatrí sa uraziť – tu uzobnúť maškrtu, tam klobásku, aj do štamperlíka uliať, nech sa takto máme po celý nasledujúci rok.
Na Nové domky neodbočujeme, nie je dôvod, pokračujeme hore, aj cesta už cíti blízkosť kopcov, začína sa pozvoľna pridvihovať. Ešte jedna zákruta a Starý plášť máme ako na dlani, jeho vrchol sa čnie vo výške, žiari ako strieborný ostrov uprostred rozľahlého blankytného jazera.
Poznenáhle, bez toho aby sme si to stihli uvedomiť sa kúpeme v slnečnom jase, žiarivé lúče hladia naše líca, zohrievajú skrehnuté telá. Zrazu sa chce pristaviť, užiť si chvíľku pohody. Áno, tam povyše, na odbočke, tam sa musíme počkať. Aspoň chvíľku sa tak môžeme špliachať v hrejivých vlnách nebeského oceánu, prevaľovať v jeho bezodných hlbinách. V kľude porozprávať. A opäť odľahčiť záťaž na chrbte, odtiaľto už začína skutočný výstup.
Cesta sa stáča prudko doľava, vedie popod Klokoč až niekam do sedla Uhliská, my odbočujeme na lesnú cestičku. Vedie do srdca hôr, skrúca sa, strmí do kopca, prekračuje potôčik, zohýba sa popod popadané stromy, naberá dych, zrovnáva, mení na chodník a … rozpúšťa sa v hĺbke starého lesa. Sme len niekoľko desiatok metrov pod vrcholom Starého Plášťa, na prahu jeho strmých zrázov, priamo pod bralami Kamenného jarku. Hľadáme líniu výstupu.
Nakoniec to nie je také dramatické, výšľap stadiaľto má neopakovateľné čaro, hlavne v tomto období. Lístie prestalo ukrývať zaujímavé pohľady, šuchoce pod nohami, spieva svoju zimnú pieseň. O prvom mraze. Silnom vetrisku. Mohutnom lejaku. Hmlistom ráne. A krásnom slnečnom dni. Takom, aký je ten dnešný.
Svah je posiaty množstvom kameňov, spomedzi stromov kde-tu vyrastajú obrovské skalné balvany, drobné bralá. Ich povrch narúšajú trhliny, rozoklané línie sa ako vrásky tiahnu naprieč čelom skál. Do výšin sa týčia koruny velikánov, pri nohách ležia tlejúce pne či pováľané kmene. Našiel som vstup do ríše Kráľa hory, zastavujem, rozhliadam sa. Fantázia pracuje, duchovia ožívajú.
Stojím, na chrbte cítim upretý pohľad, vnímam nečujnú vravu. Kto (čo) ma pozoruje? Šepce správy bez slov? Čí zrak sleduje každý môj pohyb? Čie uši načúvajú mojim krokom? Koho ostražitý sluch jastrí za hradbou stromov? Skúmavé oči vnútri bútľavého stromu, skalnej pukliny? Bezhlasé ústa? Pomaly sa otáčam. Pokojný obor, mohutný Klokoč dohliada na pokoj kraja. Stráži a bdie.
Čím to je, že tichý šepot týchto Malých Hôr tak ohlušujúco buráca v duši návštevníka? Odkiaľ sa ozýva lákajúci hlas Sirén? Akým kúzlom opantáva vôľu nešťastníka, prikúva myseľ ku kamennému srdcu hory? Veď sú to len také brdky, prejdeš ich za deň, spoznáš za týždeň, ani sa príliš neunavíš. V zime sú bez snehu. Nemajú ani poriadny vodopád. Nestretneš v nich šelmu. Nepotrebuješ horské poistenie. Čo na nich tí ľudia vidia? Každý rok sa vracajú na Starý Plášť?
Odpoveď sa dozviem už za chvíľu. Zatiaľ sa len kochám nádhernou scenériou, doširoka otvorené oči sa snažia obsiahnuť všetku jej krásu, nasať neopakovateľné obrazy, v pamäti uložiť čarovnú spomienku. Spoza stromov vykúkajú Hory. Vrchy sa vlnia, vzdúvajú, čnejú do blankytnej oblohy. Stačí ustúpiť len krok stranou a vylúpne sa ďalší, dosiaľ ukrytý hustými pahýľmi rozložitej koruny. Jelenec a Geldek (alebo Geldek a Jelenec, čert sa v tom má vyznať), tam by sme za normálnych okolností teraz stúpali. Skalnatá s jej fotogenickou scenériou. Egreš, prekrásna homoľa. Množstvo ďalších, všetky sa nedajú spomenúť, každý nedokážem identifikovať…
(Takmer) netknutým pralesom sa len pomaly posúvam vyššie, na každom kroku je čo obdivovať, kam zahľadieť, odbočiť, kúsok sa vrátiť. Ostatní už oddychujú na vrchole, opájajú sa výhľadmi, častujú. S ťažkým srdcom a ľahkým krokom opúšťam nádherné zákutia, pridávam sa k partii.
Bublinky šumia z pohára, tak teda šťastný a veselý! Nech sme stále v rovnakej pohode ako dnes. A aby sme sa presne o rok všetci (a mnohí ďalší) opäť stretli na podobnom výstupe.
Teraz, uprostred všeobecného veselia na to nie je tá správna chvíľa (aj túra končí až po návrate), ale hlavou mi bleskovo prelietava neusporiadaný obraz udalostí (už takmer uplynulého) roku. Nuž, asi sme ho zamýšľali prežiť trochu inak. Naše plány sa však rozsýpali na počkanie, malý bacil spôsoboval veľké zmeny. Po dlhých rokoch sme na bicykloch neprešli okolo Tatier. Nestretli sa na Jašteri či Dobrej Vode, za hranice Slovenska vykukli len nesmelo. Napriek tomu bude na čo spomínať.
Na vyfúkaný Egreš, slnečné Visiace skaly. Desať vŕškov nad Zabitým. Brodenie v čerstvom snehu hore na Vysokú. Kostolík nad Lančárom. Nesmelý bežkársky reštart kariéry. Slnkom zaliate Tŕstie či bezvetrie na Veterlíne. Volebné potulky okolím Limbachu. Veľkú Javorinu pešo i na bicykli. Blato pod Butkovom. Karpaty Tour tentoraz v úzkom kruhu. Početné cyklopotulky po Malých Karpatoch. Buchty na Kohútke. Výbornú partiu na Skleróze. Hory – vládkyne (Babiu a Kráľovu). Magické malokarpatské vrcholy…
Nie, všetky zážitky tu teraz nemôžem spomenúť, tento zápis by prekonal všetky rekordy (už by som ho nečítal ani ja), každý z Vás si však môže doplniť vlastné. Alebo si ich pripomenúť, náš archív je aj tento rok bohatý…
Keby sa každý úsmev tohto dňa premenil čo i len na jediný centík, kúpil by som si lietadlo (alebo aspoň nový bicykel). Nevieme sa nabažiť pohľadov, nevieme sa nabažiť krásy, výbornej nálady, príjemnej spoločnosti. Len pomaly sa posúvame po rozľahlom vrchole, fotíme, vymýšľame. Ak sa naše nápady podarí pretaviť v činy, máte sa v lete na čo tešiť!
A otázky, ktoré sa mi preháňali hlavou počas výstupu? Nuž, odpovede Vám neprezradím. V jeden pekný deň si sem vybehnite sami, vydýchajte sa, občerstvite. Sadnite si na lavičku hore na hrebeni. HORY Vám odpovedia.
Je čas zahájiť návrat, dnešný deň predsa len tak neskončí, dnes budeme oslavovať až do hlbokej noci či skorého rána. Voľky-nevoľky sa skupina dáva do pohybu. Spočiatku len pomaly, neochotne, bolo by si ešte čo povedať, kam sa zahľadieť, čo odfotiť. Zahryznúť. Okoštovať. Naozaj sa však treba pohnúť.
Zostupujeme klasickou trasou. Svah je strmý, treba dávať pozor na každý krok, nechceme sa predsa dochrámať. Hlavne keď je zem pokrytá vrstvou snehu. Nohy sa do nej síce príjemne zabárajú, držia, ktovie, čo sa však skrýva pod škrupinou? Raz si na zadok sadám aj ja.
Vlado hlási, že hore stretol Milku s Ľubošom, zvolili inú trasu, o kúsok sme sa minuli. Vyťahujem telefón, volám. Vymeníme si však len zopár krátkych viet, signál rakúskeho operátora bráni dlhším rozhovorom.
Sklon sa zmierňuje, už to bude hádam v poriadku. Svah je husto pokrytý kameňmi, na tejto strane kopca majú úplne odlišné sfarbenie, iný charakter, akoby sme sa šmahom čarovného prútika preniesli na iné, vzdialené miesto. V priamom prenose, na vlastné oči sledujeme vznik potôčika, pramenisko horskej bystrinky. Uprostred svahu vyteká z nenápadnej dierky úzka stružka, pár desiatok centimetrov nižšie ďalšia, spájajú sa, jarkom stekajú hlbšie do doliny. Aké geologické štruktúry sa nachádzajú pod našimi nohami, aké prírodné mechanizmy spôsobujú, že voda sa prediera na povrch práve tu, len niekoľko desiatok metrov pod vrcholom…
Podarilo sa, sme šťastne dole. Ešte si zájdeme pár krokov vedľa, vpravo pri zvážnici stojí jednoduchý krížik. FERIBA. Len jediné slovo, dva dátumy a malá tabuľka s takmer nečitateľným textom. Nik z nás nepozná jeho históriu, o dôvode, prečo stojí práve tu sa môžeme len dohadovať. Tabuľka sa lúšti už len veľmi ťažko, vyrytý odkaz v nás však ako vždy silne rezonuje, posolstvo pretrváva dlho po návrate:
„Neponáhľaj sa,
netráp sa,
si tu len na krátku chvíľu,
tak sa zastav
a privoňaj k lesu.“
Stadiaľto už volíme najkratšiu cestu k autám, avšak nie tak zhurta – chvíľu nám to predsa len potrvá, bezodné ruksaky sa nie a nie vyprázdniť. Zvážnice klesajú, cesty sa rôzne prepletajú, poskytujú veľa možností a kombinácií na pokračovanie, rozhodnutie určuje hlavne množstvo blata.
A tak sa postupne posúvame ďalej, bližšie k cieľu putovania. Búda pri dube – krátka zastávka. Neďaleko Polákovej – ďalšia. V prípojke do doliny Zabitého – posledná. Tu stretáme aj dvoch poľovníkov. Aj oni sa boli prejsť, rozlúčiť s lesom. Na rozlúčku so starým rokom (či skoré privítanie toho nového) sa dolinou rozlieha výstrel.
Už stačí len prežiť ten asfaltový záver. Cesta klesá popri potoku k Olšovskému mlynu, dookola rastú ako huby po daždi zaujímavé vŕšky. Ani vysoké, ani nízke, také akurát. A Janči stále podkušuje. V hlave už maľujem trasu, pripravujem plán. Sľubujem si skorý návrat, táto majdánska časť hôr ma v poslednej dobe mimoriadne chytila za srdce. V malom kotlíku sa varia čarovné ingrediencie – nádherné prírodné zaujímavosti a tajuplné zákutia s bohatou históriou i prácou ľudských rúk. Magické miesto (pozdrav huncokárov), len nevysokými hrebeňmi oddelené od frekventovaných oblastí Pariny či Jahodníka, tíško čaká na návštevu spriaznených duší. Pri troche šťastia tu za celý deň nestretnete ani človiečika. Dnes je však mimoriadna situácia, hustota návštevníkov (na prechádzke v protismere) rastie…
Príčinu spoznávame už o chvíľu. Kým ráno sme parkovisko okupovali len my, teraz je hádam každý centimeter cesty obsadený autami, pripadám si ako pri Tescu pred Vianocami, veď bude problém aj vyparkovať. Našťastie sa to nejako darí, žiadne plechy neutrpeli ujmu, nikomu som neprešiel po prstoch.
Ešte predtým sa však lúčime, niekto sa ponáhľa viac, iný menej, rozchádza sa nám však ťažko. Ako by sme už tušili, že kým sa opäť uvidíme Bohatou pretečie veľa vody.
Bola to príjemná rozlúčka so starým rokom, spomienky na vynikajúcu náladu a skvelú partiu budú ešte dlho doznievať, už teraz sa teším na ďalšie spoločné stretnutia. Silvester ‘20 bol fantastický, Vy všetci ste boli fantastickí: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Stanka Molnárová, Lydka s Stano Macejkoví, Paľo Herceg, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Miro Šuga, Igor Naništa, Janko Ščibravý, Fero Martinus, Jozef Chudý, Jozef Polakovič, Paľo Rapant (excelentné fotografie, keby s nami chodil aj na bicykel…), kamaráti Ľubo, Laco, Rudo a Milka a Ľuboš Kraicoví (vystupovali z Jahodníka). Ďakujem.
Juro Golier
Smutné trojkráľové predpoludnie. Hustý lejak bičuje okolie, dnes sa veru nechce opustiť bezpečný domov. Pozerám z okna do záhrady, trávnik aj hrudy sú presiaknuté vodou, dážď sa mi vpíja do mysle, som ako špongia, stačí len postrčiť a rozlejem sa po dlážke. Tradícia výletov je prerušená, aj tak by sme nemohli vyraziť všetci pospolu. Idem si radšej očistiť wibramy, prežili toho za posledné týždne skutočne dosť, nechcelo sa mi ich stále čistiť, nečistil som ich vôbec. Statočne písali históriu jesene, jej príhody sa im zažrali hlboko, sú vpité v koži, vryté v každom švíku. Vrstvu po vrstve, príbeh po príbehu odlupujem škrupinky spomienok, zmývam blato. Voda odnáša zvyšky bahna, drobné čiastočky sa ako špirály krútia na dne vane, víria, odtekajú do zabudnutia. Nie, nedokážem ich zmyť úplne, príbehy zostávajú…
