nedeľa 17.1.2021
Zima udrela konečne aj u nás na dolniakoch. Ako rád sa vtedy prechádzam po lese, počúvam vŕzgavý zvuk krokov, pozorujem neurčité obrazce dychu, vnáram sa do jemného závoja padajúceho z oblohy! Mrazivý dotyk bielej krásy pohládza líca, zohrieva pri duši. Ako nenávidím prehrabávanie uličiek okolo domu, odmetanie chodníka, oškrabovanie predného skla auta! Mráz bolestivo zalieza pod nechty, chrbát primŕza ku sedadlu. Mám rád zimnú romantiku, neznášam zimnú realitu.
Ako rád sa na výletoch stretávam s priateľmi, v skupine plynie čas i cesta príjemne, podľa aktuálnych pocitov môžem kedykoľvek vytvoriť izolovanú bunku či sa stať súčasťou väčšej skupiny. Teším sa na tie chvíle, samota upokojuje, spoločné rozhovory obohacujú, domov sa vraciam ako znovuzrodený. Ako nerád sa po horách túlam sám, myseľ sa len pomaly odpútava od všedných starostí, hlavou sa preháňajú stále tie isté otázky a odpovede. Avšak nedočkavo striehnem aj na tieto príležitosti, očistná sila prírody je mimoriadna. V spoločnosti (občas) túžim po samote, vo chvíľach osamenia dychtím (vždy) po prítomnosti iných. Turistika aj cyklistika sú predsa kolektívne športy.
Lenže tá pliaga nie a nie odísť. Vnímam správy šíriace sa prostredím, sledujem prijímané obmedzenia. Mienim sa správať podľa očakávaní, snažím sa prispôsobiť aktuálnej situácii. Chcem byť zodpovedný, túžim byť s priateľmi, mám v úmysle dodržiavať opatrenia – ako z toho všetkého vybŕdnuť? Tam niečo uberiem, inde niečo pridám. Virtuálne, len na diaľku, sme sa stretali minulý týždeň, teraz sa pokúsime k sebe o kúsok priblížiť. Vymyslím trasu (kúsok tu a kúsok vedľa, poruším ja, porušia aj iní – nie však priveľmi, len taký oždibok), ohlásim zámer a vyrazím. A tak, keď v diaľke zbadám osamelého turistu, možno spoznám známu tvár.
Opäť sme si privstali, dnes mám opäť spoločnosť. Spolucestujúca sa šikne, skorý vánok previeva ponad pláne, strháva čiastočky snehu, zužuje miesto na prejazd, čo ak bude treba tlačiť zo záveja. To, čo inokedy stíham za pár minút, trvá teraz dvojnásobok. Premávka je našťastie takmer nulová, len hlupák sa môže promenádovať po ceste takto zavčasu, nedeľa sa ešte len prebúdza.
Chtelnica, auto nechávam tu, v poslednej obci okresu, ten kúštik k susedom prebehneme (na tajnáša) peši. Ranná obloha hrá všetkými odtieňmi sivej či modrej, prebúdzajúce sa zore tiež prispejú, pridajú tmavočervenú šmuhu. Unavená noc už ustúpila za hradbu Hôr, ospalý deň si len nesmelo pretiera karpavé oči, odkopáva teplú duchnu, sedí na peľasti, váha vhupnúť do mrazivého úsvitu. Konečne vykročil, opatrne vyzerá spoza vzdialeného hrebeňa, placho sa spúšťa z jeho svahov, rozlieva do krajiny. Do tváre mu vanie svieži vánok, mráz sa derie pod kožu.
Zips vyťahujem vyššie, čiapku sťahujem nižšie do čela, buffinu preťahujem až pod nos (len nech sa mi nezahmlievajú okuliare), ruky zastrkávam hlbšie do rukavíc, ešte je veru čerstvo. Čo však na to povie spolucestujúca? – veru nečakám slová chvály, bojuje ale statočne, nefrfle (vie, že to je zbytočné). Čo sa vyrovná skorému chladivému ránu na šírej malokarpatskej pláni!? Mráz zintenzívňuje prežívané, vťahuje obrazy hlboko pod kožu. Samota. Mráz. Sneh. Vietor. Zore. Čarovná paleta vnemov a pocitov sa vpíja do duše, ukladá do spomienok. Už len jeden krok a hranica je prekročená. Sme v Dechticiach, tu sa začína naše dnešné putovanie.
Kostolík na cintoríne je (v bielom objatí) čarokrásny, dýcha dávnymi spomienkami, históriou kraja, mágiou miesta. Stačí sa len priblížiť, položiť ruku na starý kameň a započúvať sa. Avšak len na minútku, treba sa posunúť o krok ďalej.
Deň sa už medzitým rozprestrel nad celým krajom, slnečné lúče čoraz odvážnejšie vykúkajú spoza miznúcich mrakov, trbliecu sa na snehobielej planine. Dokonalá zimná idyla. Za našimi chrbtami sa naprieč poľom vinie vyšliapaná stopa, stupaje sa miešajú s odtlačkami ratíc, vypĺňajú prázdny priestor, oživujú krajinu. Kráčam prvý, užívam si pocit arktického pustovníka putujúceho rozľahlou panenskou pláňou. Toto sú tie chvíle, keď napätie (náhle) ustupuje, prečistená myseľ ožíva, dušu zalieva ticho, pokoj a zmierenie. S okolím, s vesmírom, so sebou samým.
Priamo pred očami, spoza hradby lesa sa vynárajú povedomé krivky, nenápadný kopček sa pripomína, už z diaľky máva na pozdrav. Plešivá. Len taká drobná vyvýšeninka, ani za zmienku by nestála, bicyklom vyšliapneš, na bežkách vystúpaš, peši vyletíš. Ale ak sa raz rozhliadneš z jej vrcholu, ak otlačíš stupaj na jej svahoch, prejdeš povedľa skál na jej úbočí (pripomínajúcich rozmetané zvyšky pradávnych obydlí), budeš (navždy) stratený. Zatúžiš ju opäť navštíviť, vybehnúť nahor, rozhliadnuť sa, zrakom obsiahnuť všetky krásy chtelnického chotára.
Dnes sa však len prešmykneme tesne popod jej stráne, naše kroky povedú iným smerom. Avšak ešte je čas, máme pred sebou veľký kus cesty, zatiaľ sme sa ani poriadne nezahriali. Najskôr musíme prekonať hradbu lesa.
Takto to vyzerá, keď sa trasa plánuje zo stoličky, na obrazovke počítača! Medzi dvoma čistinkami je len úzky pás stromov, vrstevnice neukazujú žiadne prevýšenie, teraz v zime rednú aj kriaky, cez húštinu sa prederieme, v pohode prejdeme tých pár metrov popod stromy. Realita je však samozrejme úplne iná.
Snažím sa sledovať stopy lesnej zveri. Šikovne sa preplietajú cez húštinu, podliezajú či preskakujú popadané kmene, odvážne spúšťajú dole stržou. Ja postupujem len krok za krokom, snažím sa udržať na nohách, chytám sa kmeňov, konárov, vetvičiek. Niektoré mi zostávajú v rukách. Ešteže nie je blato, to by bola iná jazda! Takto sa nohy aspoň zabárajú do snehu, je sa o čo pri zostupe (šmyku) dole strmým svahom oprieť, neprepadávam sa do kaluží (či skôr potôčika) na dne žľabu. Ale aj tak radšej idem kúsok povedľa, medzi stromy, nebudem pokúšať šťastenu.
Les mám šťastne za chrbtom, vstupujem (podľa mapy) na čistinku. V skutočnosti šliapem po poli. Zoranom hlbokou orbou. Svoje pocity ani nebudem radšej opisovať. Kto po takom ešte nechodil nepochopí a kto áno – nepochopí prečo (musím ísť práve tadiaľ – lebo som si to tak doma naplánoval). Pri najbližšej príležitosti sa tak vrhám do húštiny, podvedome za ňou cítim lúku.
Našťastie stačí preskočiť len úzky potôčik a kúštik sa predrať cez chŕštie, nie je to nič dramatické. Za odmenu potom prechádzam cez nádhernú lúčku, na ktorú už spoza vršiakov stromov dohliada Plešivá. Takmer dokonalý biely ovál v objatí lesa sa dnes trbliece v lúčoch slnka, vystúpilo už medzitým vyššie na oblohu, neúprosne odkrajuje z vymedzeného času. Tu sa teda ešte nezastavím, až tam povyše, musím najskôr prekonať ďalší úsek medzi stromami, akosi divne som to dnes naplánoval.
Toto je však brnkačka, len zo dvakrát sa zohnem, trikrát zakľučkujem, vystúpim o meter – dva vyššie a už sa stojím na rozľahlej lúke priamo pod úbočím Plešivej, ukrytým v hustom poraste. Týmto smerom spadajú jej svahy v odvážnom sklone, prešla ma chuť štverať sa nahor – práve som si zaslúžil krátky oddych. Slniečko zahrieva povrch tela, ďumbierovica zas jeho vnútro, opäť jeden krásny deň v objatí Hôr. Rozhliadam sa navôkol.
A do mapy. Kúsok vedľa, len čo by kameňom dohodil, by mal byť vchod do Zbojníckej jaskyne. Rozľahlá planina takejto atrakcii nenasvedčuje, to sa patrí preskúmať. S GPS v ruke vyrážam. Stopy križujú bielu pláň, smerujú k okraju remízky. Niekde tam by sa mal nachádzať vstup do podzemia. Do priestoru, čo láka dušu náhodného pocestného. Rozľahlých dutín, v ktorých môže donekonečna blúdiť fantázia odvážlivca, ochotného zostúpiť hlboko pod povrch Zeme, do kráľovstva nepreniknuteľnej tmy.
Mapa tentokrát neklamala, stojím pri masívnych nerezových dverách (nepohnú sa ani o milimeter!), cez úzky priezor hľadím dnu, koniec rebríka, kolmo spadajúceho do hĺbky sa stráca v tme (len nech sa tie dvere neotvoria!!). Neskôr doma, s pomocou (takmer) vševedúcej siete zisťujem, že tá hĺbka je 17 metrov, dĺžka až 85 (tie dvere dobre heftnite!!!). A v blízkom okolí, pod Skalou (Kresanou či Jánošíkovou), sa nachádzajú aj ďalšie. Zbojníci, Juraj Hrajnoha či bratia Dubošovci, ktorí v dávnych časoch zbíjali na okolí, v nich mali ukryť svoje poklady. Trpezlivo čakajú na toho, kto ich opäť vytiahne na svetlo sveta.
Zlato ani drahé kamene sme dnes neobjavili, našli sme však zaujímavé zákutie ležiace v prekrásnom prostredí (z výšky už na nás zhliadajú belostné bralá Skaly). Netreba (nutne) cestovať do vzdialených hôr, štverať sa na pyšné bralá, aj tu neďaleko, len kúsok od posledných chalúp, možno nájsť čarovné miesto. Ľahko dostupné, umožňujúce rýchly výlet aj v nedeľnom popoludní. Veru, prekvapuje ma tento nenápadný kút zeme medzi Chtelnicou a Dechticami, ešte pred pár týždňami som ani netušil, čo všetko sa v ňom ukrýva.
Dnes sa nejako príliš motám, príliš sa kochám, užívam si krásny deň. Takýmto tempom ma na trase hádam zastihne aj noc, musím trochu pridať. Mierne stúpajúca dvojkoľaj (tie autá sa vytrepú naozaj všade) ma vedie okolo Salaša, majeru ležiaceho na úpätí kopčeka Brehy (čo všetko možno nazvať kopcom!?). Na dvore sa tmolí pár ovečiek či kôz, aj oni si užívajú pohodu nedeľného doobedia. Keď prechádzam okolo brány, z hĺbky dvora na mňa kričí strážca dvora. Asi tu nemám čo hľadať, radšej sa budem rýchlo pratať. On sa však blíži, usmieva a pozýva nás dnu, vraj či nechceme vidieť mladé ovečky, narodili sa práve teraz. Samozrejme že hej. Za chvíľu sme kamaráti. Gabo. Má asi dlhú chvíľu, je rád, že má s kým prehodiť slovko–dve. A my zas obdivujeme jeho zverenkyne. Niektoré volá menom. Betku, Lujzu, Gaba, Ruda pozná od narodenia, žije s nimi celý ich ovčí a kozí život. A tie jeho príhody! Stratili sme ďalšie drahocenné minúty (a to sme sa museli rozlúčiť takmer nasilu), získali však množstvo príbehov. Veselých, živých, neprikrášľovaných, ako surový diamant. Valili sa na nás sťa dravá riava, strhávali kusy zeme i skál z okolitých strání, zvučali víchrom aj dažďovými kvapkami, ozývali nočným výstrelom, chutili vôňou lesa spod Skaly.
Konečne som sa vyštveral na šíre biele pláne Brehov. Rozhliadam sa dokola, dnešný deň je ako stvorený na pohodový výlet. Pridlhým výhľadom bráni opar – i tak sa však na horizonte rysuje hradba Považského Inovca a Tríbeča, bližšiemu okoliu dominujú Vrátno či Klenová. Nie sme tu zďaleka sami. Snehová nádielka láka k zimným radovánkam, priľahlé lúky sú na to ako stvorené. Bežkárske stopy sa rozbiehajú na všetky strany, križujú, prepletajú so stupajami výletníkov. Dole miernym svahom sa spúšťajú sánkari. Aj za ťažkým SUV-čkom je jeden zapriahnutý, ťahá sa hore kopcom. Tak to je naozaj sila, peši ani krok, ďalších komentárov sa však zdržím, zas by som moralizoval…
Čas sa medzitým rozbehol, letí dole Brehmi sťa splašená srna, nenávratne mi ušiel, už ho nedolapím, musím upraviť plány (to sa naozaj nedá stihnúť), nastal čas na skrátenie trasy. Vynechám plánovanú návštevu starého kostolíka aj kameňolomu, miesta, kde sa v dávnej minulosti nachádzalo hradisko (aj tak už po ňom nezostala ani stopa), šibnem to priamo ku vinohradom a potom krížom cez les, ušetrím stratené minúty.
Pohyb dole zasneženou lúkou je neskutočný zážitok, po tom množstve blata, ktoré nás prenasledovalo v poslednej dobe je to nečakaná a príjemná zmena, tieto chvíle by som nevymenil za nič na svete. Kráča sa mi ľahko, akoby som sa vznášal kúsok nad zemou. Aj to krátke stúpanie k hajlochom (nájdu sa aj vily) vybehnem bez zadýchania, len zo dve kvapky potu vyrazia na čapicu, zmenia sa na ľadové vločky.
Vodná nádrž sa premenila na klzisko, korene viniča obaľuje snehová prikrývka, chvíľku postojím, vydýcham sa, rozhliadnem, dám si deci červeného (tuná to pasuje, musím však už pomaly prestať, auto čaká), určím azimut, smer ďalšieho postupu, cez les chodník nevedie.
No, mohol som to zvoliť aj inak. Začiatok je strmý, chytám sa aj vzduchu, keď sa sklon zmierni, les hustne. Predieram sa chŕštím, hľadám voľnú skulinku, v lete musí byť táto džungľa nepreniknuteľná. Tŕnie driape bundu, v tejto zmäti konárov a prútov sa nedá sledovať cestička zveri, musím si hľadať vlastnú. Konečne! Húština redne, ešte pár krokov a stojím na voľnom priestranstve, na dlhej lúke. Sľubujem si, že dnes sa už krížom cez les púšťať nebudem.
Tak tuná to už poznám, kúsok poniže (najskôr však pár metrov nahor) sa v lese nachádza morová kaplnka sv. Rocha. Magické miesto, to nemôžem obísť.
A tak po pár minútach pohodlnej chôdze zasneženou lúkou stojím pred kamenným súsoším, snažím sa rozlúštiť vytesaný text – Prosba Chtelnicanvw : „S.Iane. Nass mocny ochrance! Wipros nam od Beranka, ktery snima hrichi sweta, milost a dar pokanj, cnostj, pozehnanj a spasenj. Amen“. Som na mieste, kde pustovník Matyáš Mačáni prežil v osamení 50 rokov svojho života – „Tuto lezi Matias Macsani zil rokuw 80. Na tegto ale pustine rokow 50. Dna 18 ledna 1789“. Spod blízkej kaplnky vyviera prameň, sľubuje omladnúť, kto by odolal? Voda je chladná, na počudovanie však nie mrazivá.
Starí Chtelničania (vtedy ešte obyvatelia obce zvanej Vtelnica, Wftelnicz či Vitencia) si vybrali nádherné miesto konania každoročných procesií, vyjadrenia vďaky za oslobodenie spod strašnej morovej nákazy. Skryté, tiché, odpočívajúce hlboko v lesoch, pokoj ktorého narúšal len šum lístia, zurčanie studničky, spev vtákov či tichá modlitba náhodného pútnika. Ešte aj dnes tu môžeme v neskorý podvečer započuť ozvenu dávnych čias, zaerdžanie koňa, šuchot krokov, kútikom oka zazrieť tieň postavy, beztvarý obrys miznúci v prítmí lesa.
Ale teraz (len pred niekoľkými minútami) sa nedeľa prehupla do svojej druhej polovice a mrazivá krajina žiari v jasnom skorom popoludní (opäť zažívame biely, biely deň). Dole svahom, v klesaní od lúky sa spúšťajú sánky, ozýva výskanie, veselý džavot. Nie, duch miesta sa nám teraz neukáže, sleduje nás však z hĺbky lesa, z vršiaka najvyššieho stromu načúva našim rozhovorom. Objaví sa až pred zotmením, osvieži zo studničky, dychom zahladí hlboké stopy v snehu, vkĺzne do kaplnky. To však už budeme ďaleko.
Tak sa teda pohnime, slnko už pomaly začína klesať nižšie k obzoru a my nie sme ešte ani v polovici našej púte. Vidím, že pôvodné plány bude treba ďalej (mierne) korigovať…
Čaká nás niekoľko kilometrov po lesných cestách, sme na najvzdialenejšom bode dnešného putovania, musíme sa dostať bližšie k cieľu. Cesta je našťastie prejazdená, ideme takmer po rovine, môžeme zvýšiť úsilie a tempo, pokúsiť sa dohnať zameškané. Márne. Plán a realita, (absolútna) pohoda a disciplína sú úplne protichodné javy, súčasne nedosiahnuteľné, zároveň neuskutočniteľné. Už čoskoro rezignujem.
Les, les, les a opäť len les, stromy sú všade kam dovidíš. Rovné, štíhle, rovnomerne vyrovnané po oboch stranách cesty. Šíky vojska strážiace pokoj v kraji. Kedysi by som tadiaľ len preletel, hora by ma nechala chladným, snažil by som sa byť čo najrýchlejšie znova vonku na hrebeni, rozhliadal sa do krajiny z výšky brál. Opájal omamným pocitom vlastníctva celého priestoru, víťazstva. Nad sebou. Nad horou.
Dnes je všetko inak. Získal som skúsenosti (pribudli mi roky). Pokoru. Vďačnosť. Mám rád pohľad na machom obrastenú skalu v húštine. Starý práchnivejúci peň. Farebné bobule lesných plodov. Snehové obrazce na kmeňoch stromov. Hru slnečných lúčov v prítmí ich korún. Pokoj lesa. Nad sebou už víťazím iným spôsobom (prekonávam vlastnú lenivosť či slabosť), som vďačný, že môžem každý týždeň prísť na návštevu. Pochopil som (konečne), že horu nemožno zdolať či pokoriť.
Ako dobre sa kráča po týchto zvážniciach! Vyjazdené koľaje ukazujú smer (len na križovatkách si treba pomôcť modernou technikou), zasnežený les tíško drieme, napĺňa celý priestor pohodou a harmóniou. A duša pútnika sa upokojuje, aj posledné starosti či trápenia zostali zabudnuté niekde v diaľke, čistá myseľ sa teší z krásneho dňa, veselo si nôti. Nech tieto pocity vydržia čo najdlhšie, nech tento deň trvá večne!
Už dobre viem, že dnes sa na Šidlovú nepozriem, nebudem hľadať stopy hradiska ani starý kameňolom, neuvidím haldu pri vstupe do jaskyne. Ale neťaží ma to na duši, vôbec mi to nevadí, bol to predsa taký krásny deň, konečne som sa prešiel zimnou krajinou, pod nohami cítil sneh a na lícach mráz. Opájam sa bielym tichom lesa za chrbtom majestátnej Skaly. Priveľmi kochať sa však nevypláca, aj (chvíľková) strata koncentrácie máva svoje dôsledky.
Tieto miesta sú mi akési známe. Ak si odmyslím tú bielu perinu… vyťahujem GPS, kontrolujem polohu. Do kelu, veď som len na skok od temena Skaly, príliš vľavo, niekde sa musela stať chyba! Avšak nič sa nedeje, stopy auta pokračujú aj vpravo do lesa, správnym smerom, niekde tam sa napojíme na cestu, nie každá je predsa zakreslená v mapách.
Po necelých 200 metroch sa stopy končia, auto sa otočilo naspäť. A to som sa už dnes nechcel predierať lesom! K slovu sa zas hlási GPS a zdravý rozum. V týchto miestach nie je porast našťastie hustý, aj sklon svahu sa zmierňuje, je to odmena za všetko dnešné prepchávanie sa (takmer neschodnými) húštinami. Z protiľahlého hrebeňa sleduje naše počínanie mohutná Šidlová, z výšky zhliada na kľučkujúcich drobných farebných mravčekov, hľadajúcich cestu von, z bludiska malokarpatského lesa.
Podarilo sa! Opäť stojím na rozľahlej lúke pod Skalou, pohľadom sa vraciam k lesu, skrývajúcemu moje stopy, skúmam strmý, husto zalesnený protiľahlý svah, na vrchole ktorého čaká na objavenie hradisko, kameňolom a jaskyňa. Nevadí, nie je (hádam) všetkým dňom koniec, aspoň mám zámienku vrátiť sa na tieto zaujímavé miesta, o existencii ktorých som dlho ani netušil.
Snehová pláň je rozrytá stopami, ako jazvy prerezávajú jej panenský biely povrch. Okolo práve prebehol cyklista (aj v tomto snehu!), naprieč smeruje úzka línia vytvorená bežkami, stupaje topánok či ratice zveri píšu svoje vlastné príbehy. Všetko však prehlušujú koľaje áut, milovníci silných motorov a pohonu všetkých kolies si bielu nádielku očividne užívajú, aj teraz sa jedno blíži, za pár okamžikov mizne v Prachárskej doline. My smerujeme opačným smerom.
Za chrbtom sa mi v snehu odvíja dlhá brázda, postupne sa vinie krížom cez pretiahnutú lúku oddeľujúcu svahy Skaly a Šidlovej, smeruje bližšie pod Boričky, každým krokom sa približujem k cieľu v Dechticiach. Opodiaľ vľavo, od remízky ukrývajúcej Zbojnícku jaskyňu, vedie pod Salaš línia stôp. Zastavujem, nechávam pracovať predstavivosť. Vidím farebnú skupinku turistov, takmer rozpoznávam črty ich tvárí, stačí len natiahnuť ruku a… postavy miznú, rozpúšťajú sa v jase nedeľného predpoludnia. Nechajme ich teda putovať, poprajme im šťastnú cestu, príjemný deň, majú toho pred sebou ešte dosť kým sa dostanú až sem, zastavia sa a nechajú pracovať predstavivosť…
Déjà vu, náhle mnou prebieha intenzívny pocit dôverne známeho, už videného, už zažitého. Nohy sa zabárajú do jám zlomyseľne prekrytých snehovou prikrývkou, šmýkajú po zmrznutých hrudách hlboko zoraného poľa. To po jeho protiľahlom okraji sme ráno kráčali, rýchlo sme však ušli na rovnú lúku. Teraz však nie je žiadna na dosah, musíme tie dlhé desiatky metrov nejako pretrpieť.
Záver ako sa patrí, čakám, odkiaľ priletí prvá rana (radšej sa snažím držať mimo dosah – rúk aj slov). Toto sú tie okamžiky, ktoré treba aspoň raz v živote zažiť. Múdry sa poučí, hlupák sa ďalej usmieva (znova som naplánoval peknú túru, nikdy som tam síce nebol, ale na počítači vyzerá výborne – prídete?). Len dúfam, že sa tu, na rovine nedorazím, nedochrámem, že do cieľa prídem po vlastných. Utešujem sa, že horšie ako zmrznuté je len blatové pole (Fero dopĺňa, že ešte horšie je to mínové).
Našťastie sme to v zdraví zvládli, už to máme na dostrel. Dôkazom je prudký nárast počtu návštevníkov. Zasnežené slnečné nedeľné popoludnie vytiahlo k zimným radovánkam desiatky výletníkov, mladých i tých skôr narodených. Prechádzajú sa v krásnom prostredí, sánkujú, užívajú si možno posledný zimný deň (dúfam, že táto predpoveď mi nevyjde).
Prestrih, záblesk, presúvam sa v čase aj priestore. Opäť som malý chlapec, končia šesťdesiate roky minulého storočia, začínajú tie sedemdesiate. Zima a kopy snehu sa so železnou pravidelnosťou objavujú aj u nás na dolniakoch. Sánkovanie dole valom pri Váhu či korčuľovanie na jeho zamrznutej hladine sú úplne bežné samozrejmosti, každodenná zábava (skôr ma prekvapuje správa, že televízor môže byť aj farebný – ešte dlhé roky som si to nevedel predstaviť). To pre mojich synov sa tieto radovánky stali už len občasnou atrakciou, myslím, že na ľade ani nikdy nestáli. Nasledujúca generácia bude možno musieť za snehom cestovať.
Po ceste si ešte vybehneme na Svätodušnicu, nízku oblú vyvýšeninu rozkladajúcu sa vpravo od cesty. Musíme sa pritom vyhýbať množstvu sánkarov, sklon svahu je pre túto zábavku úplne ideálny. Keď som tu bol naposledy pred niekoľkými rokmi, spoločnosť mi robil len vietor povievajúci nad hlavou a skromný krížik, toto miesto zjavení bolo vtedy úplne ľudoprázdne. Dnes sa na vrchole nachádza socha Panny Márie a je tu naozaj rušno (vietor ustal). Len tie krásne výhľady sú stále rovnaké.
Ale to sa už blížime do finále. Popri Mudrochovom mlyne a popod vinohrady sa opatrne presúvame (na ceste sa šmýka) k miestu štartu. Ako vždy obdivujem staré pivnice vyhrabané vo svahu naľavo od cesty, škoda, že niektoré z nich sú ponechané na samovývoj. O existencii Rybárne vpravo pod domami vedia len tí zasvätení, z týchto miest sa javí dokonale utajená.
Okruh sa uzavrel, sme na parkovisku pri cintoríne. Mňa a moju spolucestujúcu čaká ešte pár rezkých kilometrov k autu v Chtelnici, premávka výrazne zhustla, pohľady vodičov sú veľavravné (no a čo, snažím sa predsa dodržiavať nariadenia – platí pre všetky tie značky TT, PN, NR, TO, GA, BA či RA). Inak klasika, tak ako ráno. Len tá teplota je prijateľnejšia a výhľady do krajiny sú menej dramatické. Ale bol to krásny deň.
Ďakujem všetkým, ktorých inšpirovala navrhnutá trasa a rozhodli sa po nej prejsť. Podľa mne dostupných informácií to boli: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Vierka Gubiová, Anka Kučerová, Božka Golierová, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Juro Poláček, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Paľo Rapant, Fero Martinus, Tono Masaryk a
Juro Golier
Sneh nám pripadol ešte dvakrát. Nie priveľmi, tak akurát, auto som zakaždým odhrabával zo desať minút. Potom prišlo oteplenie a dážď. Sedím za počítačom, bokom hľadím do smutnej záhrady, až dnu počujem zvuk kvapiek rinúcich sa z deravej ríny. Po snehu nezostala (takmer) ani stopa, len malý fliačik sa nesmelo krčí v závetrí pod tujou. Mrazivá krása sa zmenila na mazľavé blato, jagavé vločky vsiakli do zeme. Omnoho neskôr z nich vyrastú drobné biele kvietky, prví poslovia ohlasujúci príchod nového obdobia. Večný kolobeh prírody sa krúti ďalej.
