Na Malé Skalky
nedeľa 24.1.2021
Lesom kráča skupinka ľudí, postupujú pomaly, mäkký, ťažký sneh bráni pohybu. Cieľ ich putovania nie je zrejmý, snáď chata, možno odľahlý štít. Som medzi nimi aj ja (?), nohy sa prebárajú hlboko do naviatych jám, len s námahou ich oslobodzujú z pevného zovretia šednúcej masy. Sily sa míňajú, koniec stále nie je známy. Skupinka sa trhá, jednotlivci zaostávajú. Moja beztvará duša poletuje nad zástupom, tu vkĺzne do mysle jedného, tam do tela ďalšieho, snaží sa preniknúť do ich pocitov, hľadá odpoveď na neznámu otázku (kam? prečo?), rozlúštiť zmysel a dôvod premietaných obrazov. Budí ma skorý ranný tlak tej nenávidenej žľazy, ihneď po návrate pod teplú perinu intenzívne skúšam nadviazať niť príbehu. Tuho zvieram oči, snažím sa sústrediť, mám rád tieto chvíle na pomedzí noci a dňa, sna a skutočnosti. Letím nekonečným priestorom, už-už sa približujem, (takmer) rozoznávam rozmazané obrysy postáv… – cink! – jemné ťuknutie telefónu duní hlavou, obraz sa rozostruje, mizne, myseľ vypĺňa jediný nutkavý pocit, neodbytná zvedavosť. Rezignujem, budím sa do nového dňa, realita (opäť) pretrhala závoj snov. Naťahujem ruku.
Sneh minulého víkendu mizne rýchlo, bol tu len krátko, ani nestačil nasať príbehy ľudskej radosti a už odchádza. Nedokáže tak naplniť prostredie atmosférou prežitého šťastia, smutný je pohľad na krajinu presiaknutú slzami. Celé dni sa len hľadám, akoby som plával v kalnej kvapaline, hustej tekutine, mení sa na silnú polievku, huspenina uväzňuje môj pohyb aj myslenie. Hlúpe obdobie prináša hlúpe pocity, musím sa vzchopiť, prekonať paralýzu. Cez víkend sa opäť vyberiem von, znova túžim porovnávať očakávania so skutočnosťou a želania s realitou, chcem brázdiť (dobre) známe cestičky nad Chtelnicou, hranice nielen oddeľujú ale aj spájajú.
Na dobre známom mieste na námestí mestečka už čaká pár kamarátov, mali dnes podobné nutkanie, intuícia (šiesty zmysel?) alebo niečo podobné vytvára jednotu času a priestoru, spôsobuje stretnutie spriaznených duší. Smer putovania dolaďujeme takmer okamžite, vôňa klinčekov napĺňa hrnčeky či vrchnáky termosiek, hrejivý nektár zohrieva vnútro. Odchádzame.
Hneď pri prvých krokoch sa pripájame k minulotýždňovej známosti. Gabo zišiel na chvíľku, len tak na otočku zo Salaša, teraz ťahá hore ťažký ruksak. Znova je plný príbehov, chrlí ich zo seba ako vodopád, sype z rukáva ako snehovú búrku – čo všetko sa dokáže za krátky čas udiať na takom nenápadnom mieste! Aj dnes nadránom sa narodili nové jahnence, predstava vidieť toto nevšedné predstavenie nás láka zmeniť plán, zostávame však verní pôvodnému rozhodnutiu, po pár metroch (a dlhých minútach) sa s Gabom lúčime.
Avšak ďalej sa hýbeme iba sťažka, len pomaly sa odpútavame od pamiatok roztrúsených po námestí. Okolie kostola stále dýcha dávnou atmosférou, historické kríže i osamelé stoveké stavby dotvárajú v takmer prázdnom centre mestečka ospalú náladu skorého nedeľného rána. Brána kostola je zavretá, obďaleč postávame len my, pár ďalších jednotlivcov či dvojíc sa opodiaľ náhlivo presúva nevedno kam (asi sa vracajú z testovania), inak všade panuje pokoj a ticho, ako v zakliatom kráľovstve. Bol som tu už veľakrát, ale až toto ráno mi pomohlo uvedomiť si skrytý pôvab nenápadného mestečka učupeného na úpätí našich Hôr. Aj divné časy majú svoju odvrátenú (lepšiu) tvár.
Malá skupinka návštevníkov sa presúva hore hlavnou ulicou, obkúka staré sedliacke domy, (spravidla) citlivo opravené do modernej podoby. Hoci je tu pekne, snažíme sa aby sme mali civilizáciu čo najskôr za chrbtom, striasli sa neviditeľných pohľadov, čo spoza záclon sledujú naše kroky, centovými závažiami obťažkávajú naše plecia. Cudzinec, v tejto dobe nie si nikde (väčšinou) vítaným hosťom.
Úľavu prináša cestička odbočujúca vľavo, vedúca hore popri vinohradoch, až do hĺbky malokarpatského lesa. Tam, kde návštevu sleduje z prítmia húštiny len ostrý zrak lesných tvorov. Nie podozrievavo, so strachom, lež s ostražitou bdelosťou. Veď človek môže znamenať aj ostrý zvuk, záblesk, bolesť v boku…
Na to je však ešte privčas, ešte chvíľu potrvá kým sa za našim chrbtom zavrie zelená brána, nad hlavami sa vztýči vysoká klenba lesných velikánov, pod nohami rozprestrie mäkučký koberec (blata či snehu? – zatiaľ nevedno). Najskôr nás čakajú vinice pod Čeklínom, miesto, kde sa uponáhľaná civilizácia pozvoľna rozplýva v atmosfére lesa.
Ja si cestou krátko odskočím ku kostolu sv. Jána Krstiteľa, najstaršej stavebnej pamiatke obce, chcem aspoň chvíľu zažiť náladu dávnej villa Wytelnize. A keď ma zopodiaľ zavolajú biele steny kameňolomu neodolám a zdržím sa o minútku dlhšie.
(Aj) sem sme mali pred týždňom namierené, (tiež) tento kút sme nestihli navštíviť, (aspoň) oneskorene uspokojujem svoju zvedavosť, túžbu uzrieť miesto, kde sa (vraj) rozkladalo bájne hradisko, dnes nenávratne prepadnuté do hlbín času (a lomu), jeho existenciu tak už nikto nepotvrdí (ani nevyvráti). Konzervujem aktuálny vzhľad lokality na snímač aparátu, uchovávam virtuálnu spomienku, pridávam na sieť ďalšiu digitálnu stopu svojej prítomnosti.
Ostatní mi zatiaľ ušli, nemám čas sa zastaviť a nechať plynúť fantáziu (šetrím najmenej sto zbytočných slov), sľubujem si však, že sa sem ešte vrátim(!). Cesta k vinohradom príkro stúpa, snažím sa dohnať zameškané, srdce mi ide vyskočiť z hrdla. A to som sa sem chcel niekedy vybrať na bicykli – no a čo? hádam som ešte nikdy netlačil?
Odmenou za vynaloženú námahu je výhľad do šírej roviny (tých veží sa nedá zbaviť) i na (nám dobre známu) Plešivú. A kalíšok zázvorovice, jeden neuškodí. V stúpaní na Brehy zatiaľ pozorujeme drobnú pohybujúcu sa bodku, Gabo je už takmer doma. Vodná nádrž je síce stále zamrznutá, klzisko je však minulosťou. Aj vinohrad dnes vyzerá úplne inak, pred týždňom driemal pod hrubou perinou snehu, teraz po nej niet už (takmer) ani stopy. Za chvíľu opustíme spevnenú cestu, vstúpime do lesa, to zas bude blata…
Na prekvapenie to nie ja až tak hrozné, snehový poprašok po pár metroch dokonca hrubne, mení sa na súvislú bielu vrstvu, mäkkú kašu (vďakabohu aj za ňu!). Nie vždy sa predstavy a skutočnosť zhodujú, niekedy dokáže byť prekvapenie aj pozitívne.
Tadiaľto sme išli už pred týždňom, tá cesta vpravo vedie ku kaplnke, chvíľu si krátime tvorbou plánov na leto. Už vidíme, ako sa po týchto lesných zvážniciach preháňame na bicykloch. Sklon na to majú ideálny, ich povrch nie je (zatiaľ) príliš poznačený ťažbou, hádam to tak vydrží, bola by ich škoda (ktovie ako sa budú naše želania zhodovať s realitou za pár mesiacov – uvidíme, povieme si neskôr).
Po očku sledujem našu polohu, na tejto križovatke by sme mali odbočiť zo známej cesty, v borovicovom lese sa má nachádzať starý kríž. Je tam, len kúsok od odbočky, len pár metrov od cesty. Gergelov kríž, stojí tu od roku 1810, na mieste, kde zastavovali pešie púte do Šaštína : „na Cest Boha VCInIt DaLI gergeL Ian a jeho zena MarIna“. Tá numerická hádanka v texte je bonus – riešitelia, predkladajte svoje nápady.
A opäť sa posúvame ďalej po vysnežených zvážniciach, meter za metrom sa ponárame hlbšie do lesa, každým krokom sa blížime k cieľu. Na to však teraz ešte nemyslíme, ide sa dobre, malá skupinka ľahšie dodržuje plynulé tempo, príliš sa netrhá, stále sa drží na dohľad (aj prestávku by to občas chcelo). Dnes nám síce cesta pod nohami nevŕzga, občas musíme preskočiť (obísť) mokvajúcu plochu, ale kvalita jej povrchu prekonáva aj najodvážnejšie očakávania, zas je to paráda, bola by škoda sedieť doma, už po tisíci raz si hovorím, že niekto tam hore nás musí mať naozaj rád (a možno len šťastie praje odvážnym).
Prechádzame okolo ďalšieho krmelca (koľkého už?), v blízkosti sa bude určite nachádzať posed. Poľovníci asi veľmi radi pozorujú zver, skúmajú jej zvyky, fotografujú. Veď načo inak by mali v lesoch toľko lákadiel, pozorovateľní. Krvavá stopa, miesto vývrhu úlovku ma rýchlo vracia do reality.
Za Dubníkom točíme na cestu vľavo, tá priama bola na jeseň rozbahnená, času máme dosť, skúsime vedľajšiu trasu. Je to dobrá voľba, do zápisníka plánovaných cyklovýletov pribúdajú ďalšie metre. Hoci sa pohybujeme po hospodárskom lese (oranžové bodky na kmeňoch žiaria do krajiny, označujú budúce obete) oceňujeme jeho správcu, les je čistý, svetlý, ťažba prebieha prebierkou, ani stopa po holorube. Obdivujeme nevšedné prírodné divadlo, ukážku neopakovateľnej a nepredvídateľnej sily, formujúcej tvár krajiny.
Hneď vedľa cesty sa do lesa otvára drobná ryha, pramenisko, možno len odtok zrážkovej vody. Po pár metroch sa prehlbuje, kľukatí, vytvára výrazný rigol, hlboký žľab, jeho steny pokrývajú popadané kmene. Kaňon, divočina, prales sa rozkladá len kúsok od našich nôh, priamo pred našimi očami. A niekoľko stovák metrov povyše sa situácia navlas rovnako opakuje. A potom sa spoľahni na mapu, plánuj trasu z tepla domova!
Ako príjemne sa kráča po týchto lesných cestičkách! Kúsok vedľa sa nachádza Červený vrch, Jaseňový je len o kúsok vyššie. Nevýrazné vyvýšeniny ukryté v lese, z akého dôvodu majú práve oni meno, prečo zostali nepomenované mnohé iné? Otázky bez odpovedí poodchyľujú bránu do ríše fantázie, v nej však pútnik objaví skutočnosť len veľmi ťažko, pri snovom putovaní ho sprevádza ilúzia, tajomno a príbehy. O dávnych dobách, keď polia a lúky boli lesmi, keď z temien vrchov strážili krajinu opevnené hradiská. Vtedy, keď pod Klenovou prekvitala osada Klenek. Keď v Telnicz žil richár Mixiko…
Náš pochod po spevnenej ceste (odbočuje dole k potôčiku Chtelnička) sa končí, ďalej už pôjdeme po lesných chodníkoch. Najskôr však odbehneme na neďalekú lúčku, je z nej pekný výhľad. Dnes však len veľmi obmedzený, oblačnosť sedí nízko, halí celý hrebeň Hrubých Skaliek do hustého závoja, vystupujú z neho len lúky pod Bachárkou. Sme celkom v zajatí bielej, leží nám pod nohami, prikrýva nás z oblohy.
Koľaje klesajúce dole lúkou nás lákajú vybehnúť na voľné priestranstvo, (možno si aj) skrátiť cestu, nakoniec však pokračujeme pomedzi stromy. Je to dobré rozhodnutie! Hospodársky les ustupuje, mení sa na prales ukrývajúci nekonečné množstvo drobných detailov, neopakovateľných klenotov. Pahýle kmeňov trčia z lístia a snehu ako tajomné sochy, machom obrastené práchnivejúce pne či skaly tvoria fantastické útvary, perly lesa. Kde je hranica medzi živou a neživou prírodou? Má kameň dušu? Mení sa drevo na horninu? Môže skala spráchnivieť?
Uvidíme, vstupujeme do geologickej učebnice v prírode, vítajú nás Malé Skalky, ich prvá predzvesť, malá ochutnávka – starý kameňolom. Vystupujeme na jeho vrchol, rozhliadame sa z malého hrebienka, oddychujeme, spomíname.
Práve včera uplynulo sedem rokov od chvíle, keď nás opustil Ondro, kamarát do každého počasia, ktorý svojou povahou rozžiaril slnko aj v najhustejšom lejaku, dobrou náladou ukončil aj tú najprudšiu búrku. Za normálnej situácie by sme si ho pripomínali výstupom na Vysokú, normálne však už dlhšie nie je (skoro) nič. Ondrovu túru uskutočníme v najbližšom možnom termíne, teraz aspoň krátko spomíname.
Na spoločné jazdy na bicykli. Okolo Tatier, do Levoče, po Čechách či kdekoľvek na okolí. Na zážitky pri turistických výletoch. V Malej Fatre, na Roháčoch aj všade inde. Na príbehy z bežiek. Hlavne tie z Veľkej Fatry. Na jeho záhradu a domček v Kátlovciach. Na fajn chalana.
Všade naokolo sú rozhádzané kamenné bloky, väčšie i menšie balvany, hranaté aj zaoblené. Akoby malého obra len pred chvíľkou čosi vyrušilo pri hre, opustil pieskovisko, utiekol sa kamsi skryť, hračky už upratať nestihol… Rovnobežné ryhy na povrchu odhaľujú techniku ťažby, náročný spôsob dolovania. Oko sa dotýka chladného kameňa, zrak kĺže po línii zlomu, v tmavom tele skaly hľadá známe obrazce. V mysli beží príbeh starý milióny rokov, scéna premeny drobných úlomkov života na pevnú masu, obraz zrodu.
Ako príjemne sa tu stojí, oddychuje, popíja pivko (na Ondrovu pamiatku), zajedá. Obzerá po blízkom okolí, hľadí do šírej krajiny. Lúky pod Bachárkou máme opäť ako na dlani, závoj oblačnosti sa pomaly rozpúšťa, na sekundu spoza neho dokonca vykukne (zatiaľ) chladný biely kotúč. Za chvíľu však kostolné zvony odbijú nedeľné poludnie, treba sa poberať ďalej. Zvyšky po hostine putujú do ruksaku (hneď je ľahší), rýchle sa rozhliadame po okolí (nech tu nikto nezabudne paličky) a schádzame pod kameňolom. Ideme hľadať horolezecké skalky.
Lesom vedie vyjazdená cesta (aj teraz v snehu), my však kráčame pár metrov vyššie – pomedzi stromy, popod skaly. Stačí len pár krokov a sme tam! Objavili sme nádherné miesto, dokonale ukryté nielen pred náhodným hosťom ale i (nepoučeným) pravidelným návštevníkom. Koľkokrát som už prechádzal, peši či na bicykli, po lúke ležiacej pár desiatok metrov nižšie! Môj zrak vždy skĺzol po kmeňoch stromov, myseľ nikdy nevstúpila pod hradbu ich korún.
Ale tam, v zelenom šere lesného prítmia, tíško odpočíva ďalšie magické miesto Hôr, ďalší kút dostupný len tým, ktorí vedia…
Odhalené zvrásnené čelá nevysokých brál kolmo spadajú z hrany hrebeňa, priamo k nohám mohutných starých stromov, odvekých strážcov pokoja. Členitý organizmus skaliska je na mnohých miestach odetý v hustom zelenom závoji machu či papradia, ako veční lezci po ňom šplhajú drobné dreviny i odrastené stromy, paraziti, kŕčovito prisatí k životodarnému telu skaly hrčovitými koreňmi. Veľký zvalený strom sa ako drevený most klenie dohora, jeho bezlistá koruna dosahuje až na hrebeň. Mohutný skalný previs poskytuje útulok pútnikovi, odvážlivca láka k vzdušnému výletu nahor, do modrých tôní hlbokej oblohy. Nevšedná, nečakaná koncentrácia krás vyráža dych, spomaľuje tok času. Potvrdenie existencie efektu kairos. Stratený raj.
Znovuobjavený horolezcami či (poučenými) náhodnými okoloidúcimi. Magický kút na dosah civilizácie, dramatický, divý, napriek tomu však tichý, nedotknutý jej jedovatými chápadlami. Nerušme teda jeho pokoj, (zbytočne) nešírme jeho slávu, zástupy zvedavcov dokážu hlboko do zeme zadupať atmosféru miesta, vyrušiť ducha hôr, ten tíško zmizne, nadlho sa stiahne do hlbín hory. Ja si však v duchu sľubujem opätovnú návštevu.
Je čas posunúť sa do druhej časti výletu, schyľuje sa k návratu. Ani ten však zbytočne neuponáhľame, pár minút máme predsa ešte k dobru.
Dnes sme na hodine geológie, dnešný výlet venujeme návštevám miest, kde sa spod zemského povrchu doloval kameň. Po opracovaní sa zmenil na pomník, obklad budovy, dlažbu, schodisko. Jeho ložiská sa skrývajú hlboko v malokarpatskom lese, mimo bežných turistických chodníčkov. Náš ďalší cieľ je lom Trianova.
Len neďaleko cesty, ktorou sa v januári zvykneme vracať z Klenovej (a ktorou neskôr poniektorí z nás brázdia v sedle bicykla Brezovské Karpaty) odpočíva v tieni stromov ďalšie zaujímavé zákutie. Neveľký, dnes už nevyužívaný kameňolom, vraj by sa v ňom mala nachádzať aj jaskyňa.
Trošku predbehnem, tú sme nakoniec nenašli, možno len bola dobre ukrytá v skalnej pukline, možno ležala učupená pod bielou snehovou prikrývkou. Ale miesto je to pekné. Mohutná skalná galéria sa týči v lese ako dielo abstraktného sochára, rovnobežné zvislé ryhy rovnomerne zdobia všetky stupne jej farebných stien, otvárajú priestor fantázii, hľadaniu interpretácie diela. A pod nimi, ako drobné korálky, neopracované drahokamy, ležia naváľané kamenné bloky, poskladané do fantaskných tvarov. Skalný stôl láka k posedeniu, skalné okno rámcuje pohľad na… treba len nájsť ten správny objekt.
Chvíľku postojíme, naposledy sa občerstvíme, naberieme sily na posledné kilometre putovania.
Spočiatku sa predierame lesom. Nechceme sa vracať k odbočke, strihneme to skratkou, chodník tak ubieha paralelne vedľa nás, kdesi za stromami. I tadiaľto kedysi viedla cesta, teraz už takmer nerozpoznateľná, príroda si berie späť svoje územie, priestor zarastá. Len staré polozrútené posedy a rozpadnuté sedačky na stromoch lemujú jeho okraje.
Takmer dokonalý prales a v ňom nádherné prírodné výtvory. Sú náhodne porozhadzované priamo pod našimi nohami, povaľujú sa všade navôkol, hranica medzi depozitárom a expozíciou sa stiera, obrovská výstavná sieň, Louvre malokarpatského lesa láka na návštevu. Drevo a kameň rôznych tvarov, farebné lístie a snehový poprašok, machy – živá a neživá príroda vytvára v symbióze neopakovateľné artefakty, vlny fantázie napĺňajú myseľ, vnášajú do duše pokoj. Chcel by som odbočiť z chodníka, bezcieľne sa túlať lesom, hľadať nečakané obrazy na prekvapujúcich miestach.
Opäť som zaostal, musím pridať do kroku, ostatní ma už čakajú, konečne sme (bohužiaľ) narazili na cestu. Krúti sa, križuje, pozvoľna klesá do doliny k priehrade. V okolí sa objavujú holoruby, možno pozostatky kalamity. Krásnych sôch však neubúda, jednu z nich si na pamiatku vo svojom aparáte odnáša hádam každý.
Dnes sa nám akosi nedarí zablatiť. Sneh sa nachádza aj tu, je síce mäkký, kašovitý, ale stačí to. Nižšie sa cesta miestami mení na potôčik, bez problémov to však obchádzame kúsok povedľa. Spoza stromov už vykúka plocha priehrady.
Zostupujem nižšie, až na jej breh, fotogenické pohľady by však chceli iného majstra objektívu, moje nesmelé pokusy len dokumentujú aktuálny stav. Sneh nás sprevádza až na hranicu mestečka. A tiež množstvo otravných áut, premávajú sa oboma smermi, ľudia by niekedy mohli tých pár metrov prejsť aj peši.
Chtelnica. Jej uličkami sa len prešmykneme, dnes si nie je kde posedieť, zohriať sa teplou polievkou, uhasiť smäd. Tento rok je iný. Nie však nevyhnutne vo všetkom len horší. Veď – čo myslíte, zablúdili by sme za normálnych okolností na tieto miesta? Nezostali by tak navždy ukryté pred našim poznaním? Nebola by to škoda?
Bol to opäť krásny deň, veľa vecí nás dnes prekvapilo, všetky pozitívne. Nečudo, vo výbornej partii plynie čas veľmi príjemne, cesta ubieha omnoho ľahšie. Tú dnešnú tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Igor Naništa, Milan Babišík, Paľo Rapant, Tono Masaryk a
Juro Golier
Prezerám si fotografie zachytávajúce naše posledné putovanie. Jeho účastník v nich môže nájsť všetko. Chladivé pohladenie skorého nedeľného rána. Pošmyknutie na zmrznutom fliačku snehu. Chuť zázvoru. Vôňu vareného vína v hrnčeku. Žiaru kahančeka na skale lomu. Šepot bútľaviny starého strážcu brala. Tiché volanie stratenej jaskyne. Nekonečný pokoj lesnej cesty. Nestranný pozorovateľ je odkázaný len na vlastnú fantáziu, na schopnosť vcítiť sa do deja prostredníctvom statického obrazu. Môžete si to vyskúšať sami (na niektorých fotografiách). Čiernobiely variant otvára priestor obraznosti, predstavám, umožňuje prienik tajomna do zachytenej skutočnosti. Farebný odstraňuje neurčitosť, je popisný, reálny, potláča fantáziu do úzadia (nie však úplne nevyhnutne). Je niektorý z nich lepší? Skutočne lepší? Naozaj?
Očakávania a skutočnosť, predstavy a realita.
