nedeľa 7.2.2021
Nie je nad prácu z domu. Vstávam až pri prvom zazvonení telefónu, neúspešne sa snažím zamaskovať škrípavú artikuláciu stuhnutých hlasiviek. Len tak v pyžame sadám pred monitor, medzi zvyškami večere hľadám pero, drobné broky omrviniek škrípu pod papiermi, myšou odsúvam téglik od jogurtu. Zas som si skoro nalial kávu do klávesnice. Pracovný (?) deň začína. Maily, ranné správy (čo nového?), kde-tu telefonát, mail, hudba ako kulisa, telefonát, mail, dlho nič (podchvíľou neveriacky kontrolujem techniku). Čas zohriať obed. Čo na mňa zabudli? – maily nechodia, telefón mlčí, nervozita stúpa… ďalší kolotoč sa neomylne roztáča neskôr… Končím! Odpájam sa, pokračovanie zajtra (s obavou podchvíľou kontrolujem telefón). Večer prechádza do noci, svetlá okien sa menia na prítmie obrazoviek, (vietor znova zhasol pouličné lampy), ticho sa v chuchvalcoch prevaľuje uličkami vjesnice. Do ruky beriem knihu, otváram fľašu vína…
Už som takmer rezignoval, nové oteplenie rýchlo premenilo chodníky na rozmáčané potoky, nebudem sa trepať preč, zostanem doma, vybehnem si sám, len tu za humná. V piatok však získavam spoločnosť, mením názor. Na Dobrej Vode je tak pekne…
Opäť vstávam skoro, auto musí zostať na Víteku, k susedom sa prešmyknem potichu, radšej to priveľmi nerozmazávajme. Spolucestujúca dnes zostáva doma, spoločnosť mi robí Braňo, dokonca ani nemešká. V začínajúcom sobotnom ráne sú cesty takmer prázdne, veď kam sa už (okrem testovania) môže človek dnes vybrať?! Ľadová dvojkoľaj okolo Chtelničky (takmer) zmizla, plynový pedál môžem zošliapnuť hlbšie ako naposledy. Odmenou za odvahu sú drobné šmyky, do optimálnych podmienok tomu ešte niečo chýba…
Pod Vítekom parkujú ťažobné stroje (pred týždňom tu ešte neboli), z hĺbky lesa sa ozýva vzdialený rev motorovej píly, horehronci prišli na návštevu. My máme našťastie namierené opačným smerom. Okolo plota na Juríčkovu jamu a potom rovno za nosom. Romanech vršek, Beňova niva, Lachov, Dúbravy, Záhumenice, Pri kohútovom jarku, Pri Gemešovom jarku, Rehákov jarok, Banky… Už sa tu cítim ako doma, už to tu začínam poznávať (tie názvy som samozrejme vytiahol zo Siete).
Minulú nedeľu bola cesta pevná ako skala, aj malý mráz dokáže divy, uľahčí chôdzu. Dnes je to o kúsok väčšia zábava (a to si ešte užijem doma pri pucovaní topánok!). Lúky sú podmáčané, cesty samé blato. Kľučkujeme, preskakujeme z kaluže do blata (za nos vedú nás…, nie, dievčatá tu (zatiaľ) nemáme), hľadáme si každý svoju cestičku, nakoniec sme však špinaví obaja rovnako. Aspoň si nemáme čo závidieť.
Do obce dnes vojdeme z druhej strany, možno tadiaľ bude menej blata. Nebolo. Rýchlo sa preplietame uličkami, nie sú ľudoprázdne, testovacie miesto a potraviny lákajú návštevníkov už od rána. To krčma zíva prázdnotou… vlastne nie, ktosi tam na terase postáva, akési známe siluety – dievčatá sú predsa len tu (hurá do kaluží!) a s nimi aj Jozef. To by som veru nečakal, že dnes niekoho stretnem!
Vítame sa, poľnohospodárske prebytky v správnej koncentrácii presvetľujú primračené ráno. Ako fajn je na turistike! Kam sa však vyberieme? Neviem, plán nemám žiadny (mal som ich asi päť), rýchlo hútam, kombinujem a nakoniec vyberám (ten šiesty). Dnes nebudeme hltať kilometre, naháňať sa za výhľadmi (aj tak žiadne nie sú), pôjdeme sa len tak poprechádzať po okolí. A ako správni návštevníci tejto obce začneme na hrade. Po preloženej trase som hore ešte nešiel, neviem kadiaľ ju potiahli. A tak v známom prostredí hľadáme červené značky.
Kostol obchádzame sprava, popod bývalý kameňolom (dobre to tu zarástlo!), dnes ochranné pásmo vodného zdroja sa posúvame k (už) dôverne známej asfaltke na Brezovú. Ako vždy obdivujem širokú sedliacku bránu, vyzerá akoby zamrzla v čase. Vôbec, v tejto uličke sa dá nájsť viacero domov, z ktorých sála pôvodná atmosféra, prestavby ich (našťastie) nestihli poznačiť. Odbočujeme do Doliny, tu už je výstavba modernejšieho strihu…
Pred bývalou horárňou sa asfaltka (len na kúsok) vetví, my odbočujeme vľavo, spoza hustého húštia sa márne snažím dovidieť na Hoštácku hôrku, jej obraz mám však spoľahlivo vrytý v duši. Červená sa dvíha po zvážnici do lesa, v chladivom prítmí sa z ničoho-nič objavuje sneh, šmýka sa. Na tých pár metrov ale mačky vyťahovať nebudem, skracujem krok, zvyšujem opatrnosť.
Cesta sa zatočí len zo dvakrát a stojíme na dobre známom mieste. Starý židovský cintorín, bejt kevarot (dom hrobov), sa nachádza hlboko v lese. Potomkovia Abrahámovi u nás nikdy nepatrili k obľúbeným susedom, museli tráviť život, pozemský i záhrobný, uzavreto v rámci vlastnej komunity, neviditeľnými múrmi oddelení od väčšinového obyvateľstva. Boli iní.
Boli. Turbulentné udalosti minulého storočia ich z týchto končín odviali, rozptýlili do iných kútov sveta. Miesto odpočinku predkov tak nemá svojho pána, cintorín sa postupne prepadáva do priepasti času, príroda si plazivým spôsobom berie naspäť svoje územie. A tak teraz, vzdialení od ruchu civilizácie, máme príležitosť využiť túto krátku chvíľu na zamyslenie. Nad dobou, nad človekom, nad sebou (boli by sme iní?). Nad pominuteľnosťou. Všetkého.
Náhrobné kamene sa v rôznych uhloch skláňajú k zemi, ťaží ich vek i nevšímavosť, nastane čas a aj ony sa uložia sa ku konečnému oddychu. Zvyšky iných už zarastajú trávou. Len na niektorých leží kamienok, trváci kvietok, ktorý tu zanechala návšteva. (Už) len ťažko čitateľné a (nám) nezrozumiteľné písmo rozpráva príbehy dávno minulých čias. Najstarší o Jached bat Zalman Kon (Jached, dcére Zalmana Kona) z roku 1843. Či o Henoch Sonenfeld ben Ajzik (Henrichovi synovi Ajzika) narodenom v roku 1788.
Pokojné miesto večného odpočinku v tichom lese. Pod Šibeničným vŕškom.
Stíšili sme sa, pokračujeme. Ďalej po ceste, vyššie na hrad. Skôr ako vzhliadneme na jeho staré múry však ešte skupinu ťahám do húštin vpravo od chodníka. Ideme hľadať zaujímavosti ukryté v lese, prírodné aj vybudované ľudskou rukou. Najskôr nachádzame tie druhé. Pomedzi stromy sa tiahne výrazný val – šance. Ich celková dĺžka vraj dosahuje niekoľko kilometrov (dnes to overovať nebudeme). Kedy boli tieto obranné valy vybudované? Nevedno, možno však predpokladať, že dávno pred hradom sa na strategicky významnej vyvýšenine nachádzalo skoršie opevnenie, je pravdepodobné, že šance by mohli súvisieť práve s ním.
Prešli sme cez hranicu mnohých storočí, stojíme pri diele prírody starom mnoho miliónov rokov. Pri Hradnej jaskyni, na mape (asi nesprávne?) označovanej Markov kút, tesne pod vrcholom Kostolnej hôrky. Tmavá diera na dne prepadliny budí rešpekt, bližšie sa (radšej) nikto neodvažuje, len z úctivej vzdialenosti dokumentujeme zaujímavé miesto. Je čas na návrat.
Hrad je neďaleko. dobre známe miesto vždy stojí za (aspoň krátku) návštevu. Ani dnes sa nepúšťame na dlhšiu prehliadku, postačí, ak sa prejdeme kúsok po dolnom nádvorí. A krátko občerstvíme. Zrak popritom kĺže po zvyškoch múrov , snaží sa dešifrovať účel stavby ktorú ohraničujú. Rohové obranné bašty sú dobre čitateľné, taktiež vysoké steny horného paláca. Podľa konfigurácie terénu odhadujeme, že obrovská medzera zívajúca vo vstupnom opevnení bývala v minulosti vstupnou bránou, prvým vchodom do priestoru hradu, pokračovanie cesty sa kľukatí vyššie. Nebolo jednoduché vstúpiť do jeho nádvorí, ani s dobrými úmyslami. Tiež uniknúť z tohto žalára poddaných, miesta nenávideného pospolitým ľudom. Dnes do kraja hľadia už iba zvyšky jeho zaniknutej slávy.
Exkurzie do histórie pre túto chvíľu stačilo, poďme sa zas kúsok prejsť. Červená (značka) sa vinie kúsok pod hradom, smeruje na Slopy, kam ďalej, uvidíme neskôr. Len po pár minútach chôdze, ako mávnutím čarovného prútika, prechádzame do iného (ročného) obdobia, portálom vstupujeme do novej krajiny. Chodník vystiela hrubá vrstva lístia, zlatohnedý tunel tenkých výhonkov omladiny vedie naše kroky do stredu ríše zázrakov. Okolie cudne zahaľuje vzdušný biely závoj, jeho čipky sa spúšťajú z korún stromov, rozmazávajú vzdialené detaily, hmla pohlcuje šuchot nôh. Ako žiarivé smaragdy vystupujú spod zeme machom obrastené skaly, dožívajúce kmene starých kmeťov odpočívajú v lístí. Žiarivé drobné pavúčiky tkajú medzi odumierajúcimi torzami stromov neviditeľnú sieť strážiacu snové tajomstvá ríše fantázie, pohyb okoloidúceho dokáže rozozvučať ich príbehy.
Lenže dnes ich nepočúvam, doširoka otvorenými očami hltám nečakanú krásu, sýtim dušu neobvyklými obrazmi. Užívam si nádherný jesenný deň uprostred zimy.
Chodník sa medzitým dvíha do skál, kľučkuje pomedzi skalami, vedie na vyhliadku (dnes bez výhľadov). Ale hneď vedľa, priamo pod nohami leží vstup do podzemia, tomu je ťažko odolať, zostupujem nižšie. Úzky otvor (no asi by som sa ním prepchal) vedie niekam dole, ten väčší je prekrytý železnou platňou. Nevyzerá ťažká, skúsme ju nadvihnúť, aspoň skraja nazrieť do podzemia. Ihneď však o krok ustupujem, za hranu otvoru nazerám s rešpektom, hlboká čierna diera vykríkla dôrazné varovanie, dno nedovidieť (30 metrov!), už verím upozorneniu na tabuľke. Nie šťastie pokúšať nebudem, platňa urýchlene putuje na svoje miesto, menší otvor obchádzam úctivým oblúkom.
V jaskyni sa vraj našli archeologické nálezy zo stredoveku – to tam hádam museli niekoho hodiť, žiadny normálny človek by sa do nej (ani v stredoveku) nepchal (speleológia je predsa len novšia zábavka). A niekde nablízku je podľa dostupných informácií údajne ďalšia, Markov kút, nálezy odtiaľ sú podstatne staršie, jej objavenie si však necháme na inokedy. Jesenným chodníkom pokračujeme ďalej, hlbšie do vnútra Hôr.
Zatiaľ si to ani príliš neuvedomujem, ale charakter okolia sa postupne mení. Vysoké borovice na vrchole stúpania, výrazné majáky v listnatom lese. Neopakovateľné tvary malokarpatských stromov, osobitých sôch, nádherné artefakty galérie prírody. Tajuplné torzá strážia kroky okoloidúceho. Náhle mám pocit, že jeseň ustúpila do úzadia (stále je však prítomná). Krajina naberá na neurčitosti, tajomnosti, Trhlina vystupuje na zemský povrch. Som rád, že som sa na tieto miesta vrátil práve dnes, po dlhej dobe, moje výlety pričasto končili dole na hrade. Nie žiarivý azúrový deň, TERAZ sú tie správne podmienky na návštevu krasovej oblasti. Ticho sa zmenilo na hmlu, samota sa rozliala do kraja, do mysle vstupuje mystérium lesa.
Otvára sa vstup do ríše za zrkadlom. Tam, kde ľavá je pravou, prepadlina strmým vrchom, zem oblohou, nebo pevnou skalou. Kde tu je tam. Smiech znie ako plač, slzy sa menia na radosť. Humpty Dumpty sedí na múre, Tweedle Dee a Tweedle Dum recitujú básne, John vedie na prechádzku mroža, z Lietadla im máva Biely Králik, Lucinka Sedí na oblohe s Diamantom v ruke. Kde sa možno stratiť v NEzmysloch. Alebo zablúdiť v krajine. Stačí sa len zahľadieť na zaujímavú skalu v diaľke, zísť z cesty, zmiznúť v hmle… ďalšia obeť Trhliny.
My však nie sme v literárnom diele, ale v zaujímavom kúte prírody, našich Hôr, mieste, ktoré má dušu a (dnes navyše aj) neopakovateľnú atmosféru. Dýcha tajomstvom, je plné záhad, podivným spôsobom preniká do najskrytejšieho vnútra duše. Opäť mám pocit, že ma ČOSI sleduje. Avšak… tento deň by som za nič nevymenil, som rád, že som vonku práve dnes, práve tu, práve s týmito spoloční(č)k(a)mi.
Pokračujeme, krok za krokom nechávame magické miesta za chrbtom, pocity sa každým metrom menia na spomienky. Ríšu kúziel sme opustili zadným východom.
Stojíme na križovatke Skálie, rozhodujeme sa ako ďalej. Možností je veľa, farby značiek prechádzajú jedna do druhej, nakoniec sa vydávame po neznačenej zvážnici, treba spoznať nové cesty, možno ich niekedy využijeme aj ako cyklisti. Sklon (klesania) je príjemný, krásnym tichým lesom pokračujeme do doliny pod Mariášom, okolie chodníka zdobia zaujímavé sochy, stále je čo obdivovať. Lovec výhľadov sa premenil na lovca pocitov.
Sklon rastie, svah sa prudšie zvažuje na cestu vedúcu dnom doliny. Koho napadlo viesť cyklotrasu práve tadiaľto?! Úsek našťastie nie je príliš dlhý.
Údolie len prekrižujeme, náš ďalší cieľ leží kúsok vyššie, v strmom svahu, pokúsim sa nájsť skalné okno, z tejto strany cestu nepoznám, snáď to zvládnem. Bez problémov, v lese, čo (dočasne) stratil svoj šat, je orientácia bezproblémová, mohutné bralo sa rysuje (takmer) priamo nad našimi hlavami, iba o kúsok vyššie. Lenže to stúpanie…
Prichytávam sa aj listov spadnutých na zem, každá rastlinka, každý korienok mi príde vhod ako opora, použiteľný chyt (keď už tie stupy nebudia pevný dojem). Tadiaľto sme minule zostupovali? A prežili sme (skoro) bez ujmy? Ešte vydržať pár metrov, už len niekoľko krokov a bude dobre… Ufff, konečne!!! Stojíme na malej plošinke, pri ohnisku pred (pod) jaskyňou, (na chvíľku) skladáme z chrbta batohy. Speleológovia, bádatelia, odvážlivci, ideme!
Cez úzku škáru (avšak omnoho širšiu ako sa zdá), prudkým výlezom (ale oveľa kratším ako sa javí) sa predierame do obrovskej sály (v skutočnosti je maličká). Stojíme priamo vo vnútri hory, nad hlavami visí mnoho metrov horniny, stačí len zhasnúť slabé svetielko baterky telefónu (sme perfektne vybavení) a ihneď nás napĺňa intenzívny pocit splynutia so skalou. Samotou. S jaskyňou. Aj my môžeme …dýchať na výstupkoch skál tmu… (ďakujem pán Laučík).
Hoci sme len zopár centimetrov od vstupu, precítenie priestoru je iné než v tradičnej – sprístupnenej jaskyni, naše pocity sú úplne odlišné (zafúľali sme si kolená). Snažíme sa využiť každú stotinu sekundy, preskúmať každý milimeter priestoru, odfotiť tmu, nebáť sa netopierov (zopár ich tu visí, ticho driemu okrídlené myši). Na takýchto miestach je vnímanie času skreslené, nútime sa k odchodu, nemôžeme zostať celý deň len tu. Vynárame sa na (prirodzené) svetlo.
Ešte sa ale porozhliadnime, nemusíme hneď utekať. Ako mohutné gule sa dole strmým svahom valili obrovské balvany, avšak zamrzli v pohybe, vrástli do zeme, obrástli machom. Až do neba sa týči rozoklané vysoké bralo, jeho zvrásnený povrch roznecuje fantáziu, kreslí v mysli neočakávané obrazy. Dole svahom hľadí hlava medveďa, otvorená papuľa nemo reve, odstrašuje nevítaných hostí. Akýsi Branko zvečnil svoje nadšenie z návštevy na strome. My pokračujeme vyššie.
Na vrchole brala vyčarovali prírodné sily zaujímavý útvar – skalné okno, vlastne dve. Obrovský balvan sa opiera o skalný hríb, jeho pozícia vyzerá dosť vratká, verím však, že takto ešte zopár tisícročí vydrží, neskončí ako ďalšia obrovská guľa vrastená do svahu hory, výnimočný výtvor by zanikol…
Okolie je však zaujímavé aj z iného hľadiska. Okolo celého vrcholu sa vinie upravená plošina, cesta, miesto pre opevnenie, jednoznačne dielo ľudských rúk. Na aké účely lokalita slúžila? Bolo tu hradisko? Miesto útočiska? Kultové miesto? Neviem, aj inak zhovorčivá Sieť o tomto priestore (taktne) mlčí, (zatiaľ) sa mi o ňom nepodarilo vypátrať skoro nič (… na kóte 351 podľa nálezov … možno predpokladať existenciu stredovekého hrádku spred 15. storočia…). A kúsok nižšie, na vedľajšom vŕšku, je podobné len podstatne menšie (bez skalnej ozdoby, ale so zaujímavým stromom, trojzubcom, tajomné miesta!). Prečo sa nachádzajú v tesnej blízkosti iného opevnenia (hradu), nemala lokalita iný účel? Neviem, nešpekulujem, nie som kompetentný. A konšpirovať nemienim. Nechajme radšej zaujímavé miesto v tichu a pokoji odpočívať.
Zostupujeme dole hrebienkom – toto je tá správna cesta na zostup (a výstup)! Nie lámať krky v strmine! Chodníček ústi na kraji doliny, na dohľad od kaplnky Najsvätejšej Trojice, sme pod Mariášom. Drobná stavby dodáva krajine duchovný rozmer už takmer 300 rokov (len tú strechu a omietku mohli citlivejšie prispôsobiť). Chaty ukryté v lese pridávajú rozmer rekreačný a letné kúpalisko zas zábavný, všetko takmer na jednom mieste (nákupné centrum našťastie chýba).
Pohľad na hodinky odhaľuje, že máme pred sebou ešte kopu času (a za sebou málo kilometrov). Čo s načatým dňom, predsa sme sem nešli len na krátku vychádzku, niečo si ešte musíme pridať. Jeden nápad mám, nikdy som tam doteraz nebol, musíme sa ale znova dostať na Dolinu. Ponúka sa cesta cez hrad, zostup však môže byť mokrý a klzký, obídeme to naokolo, po asfaltke. Za odmenu si užívame krásne jesenné pohľady na Pieštu zahalenú jemným závojom hmly.
Ani sme sa nenazdali a opäť stojíme na námestí, znova obchádzame kostol a popod bývalý kameňolom sa ešte raz presúvame na lesnú asfaltku vedúcu na Brezovú. Neodolám a aspoň na chvíľku lákam našu skupinku na návštevu zárezu – „Ajšnitu“, miesta prerúbaného v skale, ktorým kedysi viedla lesná železnička. Niektorí tu už boli, ale vždy sa nájde nováčik, ktorého ohromím svojou odvahou, keď otváram bránku do dvora a neohrozene vykračujem dnu. Prvýkrát mi veru nebolo všetko jedno, úzkym priechodom som išiel len veľmi opatrne, snažil sa nebudiť neželanú pozornosť.
Po železničke už samozrejme niet ani stopy, len zabudnutý kus železa (možno naozaj koľajnice) leží v tráve, snaží sa navodiť správnu atmosféru. Pozor! Zvrchu od chrbta sa rúti mašina, škrípu brzdy, vozne dovysoka naložené drevom sa kymácajú v zákrute, na konci Ajšnitu súprava spomaľuje, vnára sa do oblúka medzi jazerom pri Hlávke a kostolom, postupne mizne, smeruje do fabriky pred obcou. Pritláčame sa ku chladnej skale, bolo to len o chlp!
Steny zárezu sa týčia vysoko nad našimi hlavami, hoci postupne zarastajú náletmi, stále ešte dýchajú dávnymi príbehmi pary. Dnes je však do ochranného pásma zdroja vstup prísne zakázaný, trasa je predelená betónovým múrom. A tak len natŕčame hlavy ponad vysoké panely, snažíme sa vysledovať staré stopy podvalov. Márne, všetko prekryli nánosy doby (a vrstva asfaltu).
Stačilo, pokračujeme, podľahli sme volaniu zaniknutých železníc. Zatiaľ nie po bývalom násype, pochod si uľahčujeme a zrýchľujeme po asfaltke. Za poslednými domami však uhýbame do lesa, skratkou sa pokúsime dostať na teleso lesnej železnice. Pekná cestička nás vedie do stráne, po pár metroch sa však skrúca nesprávnym smerom, netrafili sme to správne. Vraciame sa kúsok dole, púšťame sa zarasteným chodníčkom, ktorý sme predtým (schválne) prehliadli. Tŕne kríkov trhajú bundy, škriabu tvár a ruky, nečakám pochvalu…
Našťastie je to len pár metrov a stojíme na protichodnom oblúku, sme na mieste. Ďalej pokračujeme takmer po rovine, po krásnej širokej ceste, trase bývalej lesnej železnice. Ešte aj dnes stále (našťastie, napočudovanie) vykášanej od náletov, v teréne dobre viditeľnej. Boli to majstri, čo navrhli a realizovali toto dielo. Vinie sa strmým svahom, vrezáva do tela hory, prevýšenie prekonáva perfektne vykrútenou serpentínou. Kráčame takmer bez námahy, obdivujeme odvážnu líniu v prudkej úboči, kamene a skaly krasovej oblasti roztrúsené všade naokolo. A po pár desiatkach metrov ďalší zárez. Nie tak veľký, nie tak odvážny ako ten v kameňolome, ale tiež zaujímavý. Dosiahli sme cieľ nášho krátkeho poobedného putovania.
Po skale sa dá vystúpiť vyššie, až na jej temeno. To je pohľad! Priamo oproti nám, len o kúsok vyššie sa spoza stromov na protiľahlom hrebeni vynárajú múry hradu, okruh sa uzavrel. Hlboko pod nami sa dolinou krúti asfaltka na Brezovú. Koľkokrát som po nej išiel na bicykli, koľkokrát som míňal túto skalu, ale zrak som od predného kolesa neodlepil, nevzhliadol vyššie…
Prišiel čas na návrat, na Dobrú Vodu, k autám, domov. Ešte to potiahneme kúsok spolu (už po ceste) a lúčime sa. Mňa s Braňom čaká ešte pár blatistých (nakoniec to nie je tak hrozné) kilometrov na Vítek (je zaujímavé, ako odlišne vnímame skutočnosť, ráno sme sa vytešovali krásnym okolím, teraz by sme to mali najradšej už za sebou), ostatní to už majú takmer hotové. Bol to vydarený deň.
Len taká prechádzka po známych miestach, ktoré však (ešte vždy) dokážu prekvapiť. Niečím novým, niečím nečakaným. Krásne sú Brezovské Karpaty, nezaslúžene sa krčiace v tieni tých (preľudnených) Devínskych či (široko propagovaných) Pezinských. Svojim návštevníkom majú naozaj čo ponúknuť. Kus histórie, diela ľudských rúk i skryté prírodné zákutia. Vďaka tejto divnej dobe máme príležitosť spoznať ich naozaj dôverne, zblížiť sa. Veď sú naše, máme ich hneď za rohom, pripravené poskytnúť útočisko smädnej duši.
Ďakujem Danke Fázikovej, Marianne Farkašovskej, Jozefovi Nižňanskému a Braňovi Polocíkovi sa spoločnosť počas jednej krásnej jesennej nedele na začiatku februára.
Juro Golier
…takého obyčajného, sú ho plné supermarkety, nalievam si za pohárik, prikladám k perám. Nevýrazné, ale aspoň neurazí. Po treťom glgu mu však prichádzam na chuť. Je skvelé! V jednoduchosti je jeho krása, nič som od neho nečakal, o to viac ma prekvapilo, potešilo. Nabudúce si kúpim ešte fľašku. Možno dve.
