sobota 13.2.2021
Osamelým šliapaním na cyklotrenažéri sa snažím oklamať čas, predĺžiť si mladosť. Spoza zákruty sa vynára predhorie Álp. Cesta kopíruje brehy plies Jazernej oblasti. Ponad tŕstie Neusiedleru vytŕča stožiar plachetnice. Ani tá najdokonalejšia virtuálna realita však nedokáže priblížiť skutočný pocit z jazdy, sprostredkovať živý zážitok. Jemný závan vetra na tvári. Vôňu slnečného rána. Rozhovory hmyzu v tráve. Pohľad z oblúka serpentíny. Letmý dotyk auta na lýtku ľavej nohy. Spoločnosť priateľov. Len únava je porovnateľná, možno aj o kúsok väčšia. Po hodine jazdy šliapania do pedálov sa podo mnou vytvorila „loužička“. Potu. Odráža svetlo žiarovky, tisíce drobných diamantov iskrí v oku, prebúdza príbehy dní. Minulých i tých budúcich.
Za normálnych okolností by som vstával veľmi skoro, ponáhľal sa na štart. Za normálnych okolností by som šliapal na vrchol, užíval si vydarený výlet. Za normálnych okolností by som sa tešil na posedenie v cieli, v diaľke cítil vôňu kapustnice. Za normálnych okolností… tie však už dlhšiu dobu nepanujú.
„Vzhľadom na aktuálnu situáciu a platné opatrenia sa 36. ročník Zimného prechodu Čiernou skalou dňa 13.02.2021 neuskutoční. Budeme však radi, keď tento deň strávite aktívnym pohybom v prírode. Tešíme sa na stretnutie pri ďalších ročníkoch našej akcie. (Organizátori) “
A Je to tu, presne tak ako sme (bohužiaľ) očakávali. Možno ešte o kúsok horšie. (Hádam) nikto netuší čo je ešte dovolené a čo už nie. Môžem von z okresu? Kam mám vlastne dovolené vstúpiť? Má vôbec zmysel sa o niečo snažiť?
Určite áno! Doma sedieť nebudem, niť akcie pretrhnúť nedovolím. Obmedzenia si vysvetľujem po svojom (myslím, že im nerozumejú ani vyhlasovatelia), priehrada Buková, miesto sa na samom okraji okresu, je vhodný východiskový bod. A odtiaľ som na vrchol Čiernej skaly ešte nikdy nevystupoval.
Po (tradičnom) oteplení padli teploty opäť pod bod mrazu, zima sa (aspoň) na pár hodín vrátila do našich končín. Primrznuté dvere auta komplikujú odchod, toto už nedoženiem, meškáme. Prvý prípitok na krásny deň sa koná bez nás. Ako vždy, zopár kamarát/ov/iek už čaká na mieste, telepatia asi naozaj funguje.
Na Bukovej panuje zimná rozprávka. Ľahký biely poprašok zdobí zem, takmer bezoblačná hlbina nebies okamžite polapí dušu pútnika, sponad hrebeňa Zárub začína do krajiny nakúkať žiarivý kotúč, dlhé tiene deformujú perspektívu, predlžujú vzdialenosti. Je bezveterno, dvojciferný mráz len jemne šteklí na lícach, nederie sa pod vrstvy oblečenia, nezviera kosti. Deň ako stvorený na krátky výlet, Čierna skala je ten správny cieľ.
Prvé metre sú dôležité, nastavia náladu, určia rytmus dňa. V tejto partii to však (vždy) ide samo, chvíľu sme sa nevideli (s niekým týždeň, s iným dlhšie), máme si čo povedať, na čo pospomínať, na veci veselé, i na tie smutné…
Šmýka sa, treba dávať pozor na každý krok, ubrať z dĺžky, aj frekvencie, času máme predsa dosť. Vodnú hladinu dnes vietor nerozčerí, zviera ju tvrdý pancier ľadu, láka odskúšať jeho pevnosť. Len na krajíčku, nebudeme riskovať neželaný kúpeľ. Drží. A otvára čarovný výhľad. Z tŕstia hľadím na Tŕstie, ako fajn tam bolo pred rokom, obloha žiarila rovnako ako dnes (len sneh chýbal), ešte sme si užívali slobodu. Voľnosť bez obmedzení a zákazov.
Schádzame z asfaltky, odbočujeme na lúky, smer putovania stáčame k horám. Kúsok opodiaľ, napravo, za neprístupným plotom, sa pyšní výrazná stavba, luxusné centrum zvernice Balunky, z výšky na všetko dohliada starý hrad, Éleskő, náš dobrý známy Ostrý Kameň. Máme to ako na tanieri, vinárstvo na okraji Modry (vlastníkmi prepojené so zvernicou) odkrýva pôvod svojho názvu.
Na okraji lesa, v tichu pod korunami stromov, sa ukrýva lesná asfaltka. Na jej bielom povrchu sa odvíjajú stopy pneumatík. Vynárajú sa odkiaľsi spoza chrbta, z akejsi (dávno) minulej, (už) nepoznanej krajiny. Vedú kamsi vpred, do budúcna, do neznáma. Ich koniec je v nedohľadne, strácajú sa v diaľke, splývajú s horou. Určujú smer putovania – plného tajomstiev a neistôt, očakávaní i prísľubov. Vstúpme priamo do ich stredu, medzi rovnobežky plynule sa kĺžuce do nekonečna, vykročme na cestu.
Na križovatke s cyklocestou robíme krátku technickú prestávku, tadiaľ by sme sa mali neskôr poobede vracať. Teraz ale pokračujeme v stope neznámeho auta. Privádza nás na Brezinky, na miesto, kde ešte prednedávnom stála turistická chata.
Prednedávnom… beh času je relatívny, síce ľahko merateľný, avšak len ťažko uchopiteľný. Koľko trvá, kým stalagmit a stalagtit spoja svoje slzy? Stromu, kým dorastie do dospelosti? Človeku, kým dospeje k poznaniu?
Nikdy som v nej nebol, nezažil atmosféru slobodných večerov, počas ktorých sa miešala duša turistov, trampov, tulákov i flamendrov do neopakovateľného pocitu náhleho oslobodenia, záblesku voľnosti. Chaty našej mladosti už neexistujú, rozplynuli sa v hmlistých závojoch zabúdania, žijú len vo farebnom víre spomienok. Moloch konzumu a zisku spoľahlivo prežúva svoje obete, vypľúva len prázdne ruiny či bezfarebné škatule, bezpohlavné továrne na peniaze. Chata pod Rozsutcom, Kamienka, Brezinky…
Teraz tu stojím, pozerám na jej rozvaliny, snažím sa zachytiť šepot múrov rozprávajúcich príbehy zašlej slávy. Otáčam sa, cítim na chrbte pohľad. Sponad stromov, priamo uprostred výseku cesty dohliada na pokoj skorého nedeľného predpoludnia z vrcholu vysokej pyramídy hrad. Ostrý Kameň, dávny strážca okolitej krajiny.
Asfaltka pokračuje rovno, koľaje vchádzajú do brány zvernice, to by bola cyklocesta! Vstup je bohužiaľ zakázaný… Zvážnica sa stáča vľavo, vedie nás hlbšie do Hôr, do krasovej oblasti pod Veterlínom. Z jeho svahov vyrastajú bezmenné kôpky skrývajúce tajomné skalné zákutia či vstupy do hlbín Zeme. Napravo sa zdvíhajú svahy Zelenej Studne, cesta stúpa stredom, hore údolím.
Ešteže nám primrzlo! Ešteže tadiaľto nezostupujeme! Chodník sa zmenil na horský potok, zurčí pod ľadovou škrupinou. Bez mačiek neschodné, s mačkami hrozí nedobrovoľný kúpeľ, cestičku si kliesnime okrajom, na úplnej hrane svahu. Postup sa výrazne komplikuje, spomaľuje.
Avšak vôbec to neprekáža, okolitá príroda nám pripravuje fantastické divadlo, vstupujeme doprostred obrovského amfiteátra. Zatiaľ čo vysoké neprístupné svahy na východnej strane ešte driemu v tmavom tieni, rozľahlé bralá na západe sa už špľachocú v slnečnom kúpeli. Prekrásne predpoludnie nádherného dňa. (Dnes) už po neviem koľký krát chválim svoje rozhodnutie ísť von, práve sem. Tieto chvíle sú naozaj nezabudnuteľné.
Slnko už nakúka spoza hrebeňa, poslednýkrát sa otáčam, snažím sa hlboko do spomienok uložiť obraz miesta, atmosféru okamihu. Snehobielu skalu. Posed na okraji planiny. Chodník rozpúšťajúci sa medzi stromami. Hry svetla a tieňa, bielej a šedej.
Križovatka ciest (dá sa sem dostať aj autom!), vychádzame na cyklocestu pod Veterlínom, po chvíľke ju však opúšťame, popri plote zvernice klesáme hlbšie do lesa, zastavujeme pri kríži pod stromami, našli sme vhodné miesto na zapálenie sviečky, krátku spomienku.
Dnes je práve týždeň, čo nás nečakane, bez akejkoľvek rozlúčky opustil dlhoročný dobrý kamarát, Jožko Michalec. Čierna skala je krásny kopec, pre nás však už navždy bude mať aj čiernu príchuť. Keď sme sa koncom januára 2014 chystali na jej vrchol vystúpiť z Jahodníka, zasiahla nás nečakaná správa, stratili sme prvého z nás, Ondra. Teraz k nemu pribudol ďalší správny chlap, Jožko. Chalani, obaja nám veľmi chýbate, stále ste však prítomní na našich výletoch, žijete v našich spomienkach.
Kahančeky nechávame horieť v stojane, so spomienkou v mysli odchádzame. Slnečná biela zvážnica sa kľukatí lesom, z výšky na naše putovanie dohliada strieborná posvätná hora Fuji (teda Veterlín). Každá minúta dnešného dňa je vyplnená pohodou, každý meter pochodu ponúka nevšedné zážitky, plnými priehrštiami nás zasýpa krásou, dnes je radosť vystupovať na Skalu, z tohto (neopozeraného) smeru.
Míňame odbočku Pod Čiernou skalou, nie tadiaľ vystupovať nebudeme, pridáme si pár metrov naviac, dnes je príliš krásne, netreba sa ponáhľať. Odmenou za toto rozhodnutie je nádherný výhľad na majestátne bralá Kršlenice, už dlho sa tam chystám na výlet, okolnosti tomu však akosi neprajú.
Zvážnica je krásne trasovaná, je to (takmer) ideálna cyklotrasa, celú cestu nás sprevádza biela koľaj, tie autá sú všadeprítomné. Spoza stromov presvitá hrebeň Javorinky, v diaľke vykúka dominantný Klokoč. Tieto miesta nepoznám, GPS putuje na chvíľku von z vrecka. Ešte za zo trikrát otočíme a v ostrej zákrute by mala byť naša odbočka. Je to tak, vyjazdená široká cesta stúpa nahor, pomedzi Kamenné vráta. Kto by čakal výraznú skalnú bránu bude sklamaný, prielom je široký, nenápadné bralá sa skrývajú v lese, kus vedľa zvážnice.
Už hodnú chvíľu mi blbne fotoaparát, podchvíľou hlási problém so zápisom na kartu, až doma zisťujem, koľko zaujímavých záberov zostáva navždy stratených. Tá chvíľa sa už nikdy nevráti. Stojíme na traverze medzi Veterlínom a Starým Plášťom, my sa však derieme vyššie, na hrebeň pri Polámanom. Obklopuje nás nádherný les. Štíhle rovné stromy vyrovnané v šíkoch jeden vedľa druhého, tisíce pešiakov malokarpatskej armády strážiacich pokoj Hôr. Z azúrovej oblohy žiari žeravý kotúč, vykresľuje na snehu dlhé tiene, znásobuje vnímanie nepreniknuteľnej hradby, pomedzi ktoré preteká nahor úzky farebný potôčik turistov.
Bez priveľkej námahy, bez mimoriadneho úsilia prekonávame výškový rozdiel, dosahujeme hrebeň, posledná príležitosť pre (nezodpovedných) vodičov osláviť výstup (tí zodpovední prestali oveľa skôr). Hustý les (bohužiaľ) bráni výhľadom, oko len s ťažkosťami preniká cez jeho hradbu, za ktorou však predsa len podchvíľou možno zazrieť (či skôr vytušiť) nádherné scenérie. Snehom a mrazom poprášené vrcholky stromov na svahu Čiernej skaly či vzdialenejšieho hrebeňa medzi Čelom a Veterlínom budia dojem, že sme sa lusknutím prstov preniesli do neznámych veľhôr (Braňo si pripadá ako v Nízkych Tatrách).
Vrcholové bralo Polámaného dnes (radšej) obchádzame, v týchto podmienkach nechceme loziť po skalách. Traverzujeme strmý svah (pozor na každý krok!), už po pár metroch vstupujeme do iného sveta. Plného prekvapení, tajomstiev, podivuhodných tvorov, nevšedných tvarov. Les redne, okolie sedla obývajú výrazní jedinci ríše stromov, na scéne sa objavujú pozoruhodné solitéry. Opäť stojím na miestach, kde tok času spomaľuje, meandruje pomedzi pokrútené kmene, len postupne odkvapkáva z roztiahnutých košatých konárov. Znova sa (márne) snažím fotoaparátom zvečniť ich atmosféru, šošovky však obraz príliš skresľujú, snímač je priplochý, ruší plastický rozmer priestoru, uzávierka prirýchla, za zlomok sekundy dokáže vyseknúť len malý dielik reality. (Nespoľahlivá) pamäť zaznamená obraz vernejšie…
Začína fúkať. Na týchto miestach snáď fučí neustále. Život tu je bojom o prežitie, snahou vydržať (pri)časté besnenie živlov. Rozhádzané polámané konáre a vyvrátené kmene hovoria jasnou rečou. Len tí najodolnejší majú šancu prežiť, len tí najsilnejší dokážu vytrvať. Dožiť sa veku zrelosti. Malý prales v sedle veľkej hory.
Biele ozdoby na konároch rastú, snehová prikrývka hrubne. Vstupujeme do kráľovstva zimy, ríše mrazu. Korálky času na koncoch halúzok sa menia na kryštáliky ľadu, jeho tok sa (takmer) úplne zastavil. Krajina nepohnute spí v mrazivom objatí, jej pokoj narúšame len my a chladivý dych zimy. Dnes neduje víchrica, to sa len beťár vzduch prevaľuje z jednej strany hrebeňa na druhú, zvedavo nakúka do škár v skalách a pod zipsy našich búnd, veselý, roztopašný mladíček sa baví na náš účet. Nezazlievame mu jeho žarty, pripravil nám krásne divadlo, vykúzlil nádherné ozdoby. Belostné čipky osuhle zdobia každú vetvičku, porcelánové ostrovčeky snehu vykresľujú na skalách krehké obrazy neznámych oceánov, ako nekonečné cestičky stekajú po kmeňoch stromov perleťové krúpky srieňa. Ostré stúpanie sa zmierňuje, stojíme, odpočívame, náš dych poletuje vo vzduchu ako jemná inovať. Rozhliadame sa.
Blankytná obloha a snehobiela zem. Hlboko pod našimi nohami sa vzdúva more, desiatky mohutných vĺn, stovky menších vlniek sa rozbíjajú o bralo na ktorom stojíme, čelíme mohutnému príboju krásy. V tomto momente nie sú dôležité ich mená, toto je presne ten okamžik, keď stačí len stáť a vnímať. Kochať sa. Nechať cez svoje vnútro pretekať čas a miesto. Vychutnávať si bytie. Práve teraz a práve tu. Nič iné nie je potrebné.
Vlastne kúsok maškrty či dúšok na zohriatie sa hodí v každej situácii. A tak, kým sa poniektorí kochajú, fotia, nevedia odtrhnúť od neopakovateľnej scenérie (motajú sa po hrebeni), ostatní už netrpezlivo hľadajú vhodné miesto na krátke zastavenie, doplnenie energie. Poďme však kúsok nižšie, do závetria, ten prevaľujúci sa dych predsa len zalieza prihlboko pod bundy, aj ľudí sa tu motá akosi priveľa…
Nádherný deň vytiahol na krásny kopec naozaj dosť návštevíkov. Jednotlivci, dvojice, menšie i väčšie skupinky vystupujú i zostupujú všetkými (dvoma) smermi. Poniektorí dokonca odzdravia (dnes možno v horách stretnúť kdekoho, turistu i výletníka, dokonca kde-tu aj horala). Priesek v lese je ako diaľnica, nakoniec zastavujeme až dole na zvážnici.
Ako fajn je odľahčovať batohy! Záťaž z chrbta presunúť do žalúdka, osviežiť krv (už naozaj naposledy!), rozdeliť sa s priateľmi (nebudem to ťahať predsa domov), pozdraviť (náhodných) okoloidúcich (ale ich dnes ide!). Zmrznutý čas sa už roztápa, náhle sa rozbehol, pri veselých rozhovoroch sa snaží dobehnúť zameškané, letí, letí ako splašený, už mu vidno len chrbát, utekajme teda aj my.
Zvážnica beží ku Veterlínu, strieborná hora žiari ako maják, dohliada na kroky pútnikov. V tejto časti už prebieha ťažba, rozsiahle rúbaniská vpravo sa ťahajú až hore na hrebeň. Je to smutný pohľad, tu sa nežije, tadiaľto život len rýchlo prechádza (dokonca nevidno žiadny posed). Snažíme sa zahnať chmúrne myšlienky (niet o čo zavadiť pohľadom) rozhovormi, čo najviac si skrátiť tento úsek cesty. Konečne vychádzame na cyklocestu pod Veterlínom, stadiaľto sa už k autám dostaneme (aj) poslepiačky.
Začína jemne poposnežovať. Ani neviem ako, ani neviem kedy, zatiahlo sa. Drobné biele iskričky žiaria na tmavom pozadí, zvážnica kopíruje svahy rozľahlej hory, obtáča ju, krúti sa, vedie do neznáma. Nám však dobre známeho, tadiaľto sme už išli veľakrát, aha, tu sme ráno odbočovali ku krížu. Kahančeky pri ňom možno ešte horia…
Ale sme sa roztiahli! Čelo skupiny (dievčence) do toho dáva priveľa energie, sneh sa za nimi víri, unikajú nám. Ja sa zatiaľ obzerám, rozhliadam. V týchto miestach vedie cesta cez rúbanisko, otvára sa krátky výhľad na protiľahlé svahy Zelenej studne. Dolinou sa vinie cesta, mraky sa trhajú, pod bezoblačnou oblohou sa po nej presúva farebná skupinka turistov, veselá deviatka svižne stúpa, mieri hore, na Čiernu skalu… Poprajme im šťastnú cestu a príjemný deň.
Poposnežovanie sa mení na drobné sneženie, tie baby nám ušli! Vyťahujem telefón, musím ich zastaviť. Na bezmennej skalke pri ceste som plánoval zastávku, je to miesto ako stvorené na krátku spomienku, tu by som chcel zapáliť kahanček…
Stojíme. So smútkom v duši, s úsmevom na perách spomíname na Jožka. Takto si ho chceme pamätať, tak si ho pripomínať. Každý z nás s ním zažil veľa pekných chvíľ, mnoho veselých príhod. Taký bol, taký s nami navždy zostane.
Kahančeky zhášame, dávame do batoha, v prírode nebudeme nechávať to čo tam nepatrí, znova ich zapálime na vhodnom mieste. Biela cesta sa stráca v zákrutách, v serpentínach klesá do údolia. Na svahoch sa povaľujú veľké balvany, krasová oblasť pod Veterlínom dáva o sebe vedieť. Zľava, z výšin, spoza stromov na nás dohliada starý hrad. Kruh sa už pomaly uzatvára, blížime sa k záveru.
Ešte nás však čaká zopár krokov. Posunuli sme sa do spodnej časti doliny, nahá zimná krajina odhaľuje tajomstvá, dovoľuje nahliadnuť do svojho skrytého vnútra. Hradné bralá prudko spadajú do doliny, ich pokračovanie sa takmer dotýka cesty. Niekedy sa sem vrátim, vystúpim k ich päte, dotknem sa chladnej skaly. Ťahám za sebou ťažký náklad sľubov, dlhý zoznam želaní. Som malokarpatský zelenáč, to že som sa o Hory začal zaujímať až prednedávnom sa snažím vyvažovať zanietením, (márne) sa snažím dohnať zameškané. Chcel by som navštíviť ich každý vrchol či dolinu, prejsť všetky cestičky, dotknúť sa každého brala i skaly, spoznať všetky sochy… Čo sa nachádza za tamtým hrebienkom? V tej úžľabine? Jeden život je príliš krátky, ale som vďačný aj za to málo…
Jaskyniarsku studničku dnes zviera hrubá škrupina ľadu, na priľahlom potôčiku visia nádherné ľadové ozdoby, ľadopád lesných škriatkov. Tu sa môžu každý večer, keď v doline utíchne pohyb ľudských nôh, do sýtosti vyšantiť…
Zas som zaostal, ostatní už čakajú pri skalnej kaplnke, kahančeky horia, aj ja pridám ten svoj…
Ďalej to už je povinná jazda. Rovnakou cestou ako ráno sa vraciame na miesto štartu, do cieľa. Zrak sa naposledy otáča k mohutnému hrebeňu Zárub a Havranice, opiera o svahy Veterlínu, skĺzne k zubatým hradbám Ostrého Kameňa. Blankytné sobotné ráno prešlo do posmutneného bielosivého popoludnia, v duši si však nesieme krásnu spomienku. Na krásny deň, pekný výlet, výbornú spoločnosť. A nádherný kopec, Čiernu skalu. Ak okolnosti dovolia, radi sa vrátime.
Ďakujem všetkým, ktorí mali rovnaký nápad a tento deň strávili na cestičkách Malých Karpát: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Božka Golierová, Igor Naništa, Ľuboš Rosa, Vlado Trajlínek, Braňo Polocík, Ľudo Šoltés
a Juro Golier
Osamelým šliapaním na cyklotrenažéri… Je to však akési divné, čosi tomu chýba. Krajina na monitore, hýriaca všetkými farbami je v skutočnosti akási bezfarebná, bez vône a chuti. Nemá to gule. Nenávidím ten biely kopec v pozadí, krúti sa, mizne, stráca sa (akosi ma tlačí r..ť). Už aby tu bol víkend. Akýkoľvek. Upršaný, zablatený, mrazivý. Ale skutočný, živý. S kamarát(ka)mi.
