sobota 20.2.2021
Do (pomyselného) písacieho stroja zakladám čistý list papiera, nepohnute hľadím na prázdnu plochu, pokúšam sa sústrediť, usporiadať myšlienky. (Čas cvála okolo ako splašený). Som uzavretý v cele svojich očakávaní, stal som sa otrokom vlastnej mysle. Prečo to vlastne robím? (Aby som zachránil spomienky). Prečo nedokážem, tak ako ostatní, písať jednoduchšie? (Lebo sa snažím vyvolať vôňu okamžiku, zachytiť farbu dňa). Vyťukávam ničnehovoriace vzory, prázdne výšivky znakov, mažem vety smerujúce odnikiaľ nikam. Aké je to (na klávesnici počítača) jednoduché! Ničomu to však nepomáha, myšlienky visia vo vzduchoprázdne, nápad neprichádza. Sedím, bezducho hľadím na bielu obrazovku, hádam tisíci krát píšem rovnaký nadpis, čakám (na zázrak). Pohlcuje ma biela hĺbka čistej plochy, vír spomienok vťahuje do centra prežitého. (Čas sa zastavil).
Ešte som nestihol zavrieť dvere za predošlým víkendom a je tu ďalší, nové obrazy sa tlačia popod prah, nové nálady prenikajú do mysle cez pootvorené škáry, všetko sa navzájom premiešava. Udalosti bežia ako po sínusoide, blato strieda mráz, slnečné ráno rozsvecuje zachmúrený podvečer. Výlety nasledujú v pravidelnom rytme, presné, ako dávky zo samopalu. Ešte som sa nevymotal z toho predchádzajúceho (meškám zo zápisom) a už je tu ďalší. Zo slnečného dňa plynule prechádzam do hmlistého rána, ako pešiak stratený na šachovnici sa presúvam po chodníčkoch Brezovských Karpát. Kam pôjdem tento víkend?
Ešte niečo zostalo, napriek neúnavnej snahe som nepochodil zďaleka všetko. Od nedávnej návštevy mi zostal nedokončený projekt, Šidlová. A neďaleko leží ďalší neznámy vŕšok, Okrúhla, skúsim to nejako prepojiť. Sadám k počítaču, plánujem. Na obrazovke to vyzerá vynikajúco.
Budím sa do hmlistého rána, pohľad na teplomer predpovedá fúru blata (mačky putujú von z batohu), aj jednu vrstvu oblečenia môžem nechať doma (zohrejem sa pohybom). Kanvica už spieva svoje ranné blues, karpavými očami hmatám v chladničke niečo pod zub. Znova som vstával príliš skoro, musím sa brániť nutkaniu vkĺznuť späť pod perinu (nemal som toľko ponocovať). Utrpeniu uľahčuje pohľad na spolucestujúcu, ktorá sa už svižne zvŕta medzi kuchyňou a zrkadlom.
Ranné cesty tíško podriemkavajú, testovacie centrá sa ešte len chystajú otvoriť. Ako lasička prekĺznem ku susedom, nikto ma našťastie nezastavil – ak to takto pôjde ďalej, budeme si musieť hľadať svojho Kráľa Šumavy. Čo sa to však deje? Kde sa tu títo berú? Zo dve autá už na parkovisku stoja, ďalšie prichádza. Aj ich zlákala vidina výletu v prírode, vítame sa s kamarát(ka)mi.
Glg vareného zahreje, (aspoň v duchu) poodtiahne závoj hmly, prežiari sobotné ráno. Ostatné pochúťky zostávajú zatiaľ ukryté v ruksakoch, niečo si musíme nechať aj na neskôr. Zatiaľ tu je ako v tureckých kúpeľoch, uvidíme ako sa situácia vyvinie ďalej (nevadí, nenaháňame sa predsa za výhľadmi). Nikto iný už hádam nepríde, poďme! Popod vinice sa presúvame hore driemajúcou obcou.
Stokrát prejdeš po tej istej ceste, vždy objavíš niečo nové. Hrdza postupne požiera tabuľku, nápis je ale ešte dobre čitateľný. Mlyn u Trestu. Z ulice Hošták sú náhle Mlyny, slepý výbežok Nad mlyny odbočuje niekam medzi chalupy, Horná Blava pokojne putuje spod Mariáša až k Bučanom, žeby Mudrochov mlyn nebol jediný? Neviem to posúdiť, veľká Sieť spomína len tento jeden, aj klepot jeho mlynských kolies sa už krajom dávno nerozlieha, majiteľ sa však snaží vdýchnuť historickému areálu život.
My zatiaľ (iba z diaľky) zdravíme jeho nájomníka, rohatého Edka, s pani domácou kutrúcou sa v záhrade prehodíme slovko – dve, (len ponad plot) už po niekoľkýkrát obdivujeme murovaný včelín („Z pilnosti sa šťastie rodí, lenivosť len biedu plodí“), znova si sľubujeme návštevu objektu. Pomer pracovných dní a víkendov by mal byť obrátený.
Povedľa družstva opúšťame civilizáciu, vstupujeme do ticha prírody. Hmla, hmla, hmla a zas len hmla. Ako husté mlieko sa rozlieva po krajine, ako krupicová kaša obaľuje všetko dokola, neprepúšťa jediný lúč slnka, rozostruje obrysy, tlmí zvuky. Chodník sa zlieva s oblohou, vedie kamsi do nebies (pozdrav od LedZep). Z bielej tmy len na moment vyskočia farebné škvrny búnd, aby sa za pár okamžikov opäť rozplynuli za jej vzdušným závojom. Akoby som kráčal uprostred bubliny. Okolitý svet je (takmer) neuchopiteľný, existuje iba v náznakoch, len v mojej fantázii. Vnímam rozmazané línie neďalekého porastu, k uchu prenikne sotva hlas najbližšieho suseda. Predstavy nahrádzajú realitu, matrix existuje.
Takmer sme to prebehli. Hustá hmla skutočne stiera jedinečné znaky prostredia, deformuje vnímanie okolia. Kráčam vpredu, na GPS nehľadím (veď to tu poznám!), myslím si, že práve traverzujem svah Svätodušnice. V skutočnosti je už za mojim chrbtom, opäť by sme si nabehli (ďakujem Milan). Nastal čas opustiť zabehané chodníčky, pustiť sa na prieskum neznámych zákutí našich Hôr.
Šidlová. Nenápadný kopček, len taká zalesnená homôľka pri ceste. Na Dobrú Vodu som tadiaľ išiel snáď tisíckrát, nebyť kameňolomu – ani by som netušil, že existuje. Pri náhodnom rozpletaní Siete som však odhalil nečakané informácie. Niekde na vrchole, v hustom lese nad rozširujúcou sa jazvou kameňolomu by sa mali nachádzať jaskyne, historický lom a viditeľné stopy dávneho opevnenia. To stojí za bližšie preskúmanie. Hľadám, klikám, pátram, formulujem otázky. Sieť však mlčí, bližšie detaily neposkytuje. Treba sa vybrať a presvedčiť na vlastné oči, tajomný vŕšok nám možno rozpovie svoje príbehy.
Chodník sa z lúčky stáča pod koruny stromov, vstupujeme do pralesa. V hmle pôsobia pahýle konárov a pomaly tlejúce kmene ešte tajuplnejšie, vôbec by som sa nečudoval, ak by v lese pri ceste zapraskala haluz, biely závoj presvietili žiarivé oči a večný tulák by sa bez jediného slovka opäť stratil v hustom húští…
Zrána sťahuje povrch chodníka nočný chlad, kráča sa dobre, z blata je ešte pevný kameň, kde-tu stále ozdobený fliačikom ľadu. Cesta sa rozdvojuje, ktorá je tá správna? Nevieme, vyberáme si tú vpravo. Po krátkej chvíli prichádzame na okraj lúčky, pod posed. Treba preskúmať okolie, čo ak sa jaskyňa ukrýva niekde v lese?
Pokým sa prieskumníci rozpŕchnu do húštin, zvyšok skladá z chrbtov batohy, kráti si dlhú chvíľu. Hoci iba niekoľko metrov od kamarátov, stratil som sa v bielej tme, nepreniká ku mne ani náznak zvuku. Zostal som sám – len ja, les a hmla. Predieram sa húštinou, hľadám stopy po miestach, ktorými možno vstúpiť do vnútra Hory. Veľké balvany porozhadzované všade dookola dokazujú, že som (možno) neďaleko, vstup do podzemia však zostáva nateraz zamknutý. Je čas sa vrátiť.
Z húštiny sa vynáram na opačnej strane lúčky, pri soľníku. Hodujúcu skupinku, vzdialenú len pár metrov odo mňa rozoznávam iba v náznakoch, husté biele mlieko sa rozlieva medzi stromami, les ticho spí. Je čas pripojiť sa k ostatným.
Prehodím len zo dve vety, okoštujem zopár dobrôt a… náhle som sa objavil v úplne novej krajine. Ako mávnutím čarovného prútika z výšky presvitá biele slnko, jeho lúče rozpúšťajú hustý závoj hmly, už len drobné chuchvalce sa prevaľujú nad steblami trávy, vsakujú do zeme. Na tvárach sa objavujú úsmevy, maškrty chutia ešte o kúsok lepšie, smädné ústa si doprajú o glg nektáru naviac, s ľahkosťou kĺže dole hrdlom, zohrieva vnútro i dušu. Milan sa konečne dovolal kamarátovi, upresňuje polohu. Sme bokom, vraciame sa späť na križovatku. Opäť padá hmla.
Tají pohľad do hlbín kameňolomu, splošťuje obraz krajiny, skrýva detaily. Pridáva však na tajomnosti, umožňuje fantázii nanovo rozvíjať svoje klamlivé hry. Cesta sa znova vetví, ja to len rýchlo prebehnem vpravo. Stopy po pneumatikách vedú kamsi do bielej tmy, vyjazdili ich poľovníci či jaskyniari? Uvidíme, strácam sa v hustej hmle.
Prechádzam zakliatou spiacou pláňou, len na malú škáročku poodhaľujem bielu oponu splývajúcu na javisko sobotného predpoludnia. Na ktorej strane stojím ja? Som divák, ktorý z hľadiska lačne čaká na začiatok (prírodného) predstavenia? Alebo mňa, herca osamelo blúdiaceho javiskom, sleduje neznámy pátravý pohľad? Neviem. Len ďalej vytrvalo kráčam v stopách kolies, v strede línie, ktorá ako pokojná rieka tečie planinou, mizne v diaľke, rozplýva sa, splýva s krajinou.
Spoza hustého závoja hmly len neurčito vystupujú obrysy kríkov, náznaky lúčok posiatych balvanmi. Za jasného slnečného rána by ma obklopoval úplne iný svet, teraz sa však svojimi krokmi snažím prebudiť krajinu, snívajúcu svoj biely sen. Blížim sa ku kraju lesa, kúsok hlbšie rozoznávam tieň umelého valu, idem bližšie, vyťahujem telefón. Našiel som jaskyňu Hradisko D-10 na Šidlovej.
Stojím na okraji lesa, čakám, rozhliadam sa. Z výšky, spoza rednúcej opony znova presvitá chladná biela guľa, sťa mávnutím kúzelného plášťa sa priestor čistí, hmla sa mení na jemný opar, kúdolí sa pri zemi, už halí len húšť na konci chodníka. Ako strieborné drahokamy zdobia vetvičky šípkových kríkov kvapky rosy. Cez priesvitný závoj presvitajú farebné škvrnky, rastú, sú čoraz jasnejšie, ich obrysy získavajú ostré tvary, z tunela na konci cesty sa vynára zvyšok skupiny.
Múrik na kraji lesa pripomína základy stredovekej rotundy, vo svojom strede, v kamennej studni ukrýva vstup do podzemia. Dobre zabezpečený pred neželanou návštevou (len hlupák by pokúšal šťastie), nad ním vyrastá kovová konštrukcia, pevná základňa lanovky. Túto jaskyňu, puklinu vedúcu dovnútra hory, už niekoľko rokov čistia jaskyniari z Trnavy, vyťažený materiál kopia dookola, vytvárajú kruhový val. Čo všetko dokáže ľudská vytrvalosť a dva kýble (ukryté pod lavicou)!
Paľo len štrbinkou medzi doskami nakukne cez objektív dnu, odhalí úzky komín kolmo spadajúci kamsi do hĺbky. Na týchto miestach je klaustrofóbii vstup prísne zakázaný! Ostatní si zatiaľ na povrchu užívajú pohodu skorého predpoludnia, slnko už opäť preteká stromami, jeho lúče si cez ich hustý štít razia zlaté cestičky. Teraz to už cíti každý z nás – do dnešného rána sme vykročili tou správnou nohou.
Ťažko sa lúči so zaujímavým miestom, aj by sme chvíľku počkali. Z diaľky sa (možno) ozve túrovanie motora, z auta vystúpi skupinka speleológov, rozloží svoje náčinie, začne pracovať. Ale asi by sme sa načakali… pokračujme ďalej. Na tomto kopci je ešte čo objavovať. A obdivovať.
Nechce sa nám vracať (škoda, odložil som si tam niekoľko zaujímavých záberov), skúsime pokračovať cestou popri lese. Po chvíli sa však stáča nesprávnym smerom, nastal čas na predieranie sa voľným priestorom, spôsob pohybu, ktorý ma baví čoraz viac (pred pár rokmi by som značku neopustil). Pretláčam sa cez kríky, podliezam konáre, prekračujem spadnuté kmene. Vykročil som do krajiny bez ciest (nôtim si s Dežom). Nechávam prales, aby vstúpil do mojej mysle, naplnil pokojom moju dušu.
Polohu dávneho hradiska tuším, kde sa však nachádza kameňolom nemám ani poňatia. Vpravo sa dvíha vyvýšenina, poďme sa z nej porozhliadnuť, možno uvidíme steny starého lomu. Nevidíme nič, ale úplne náhodne vystupujeme na geodetický vrchol Šidlovej, sme vo výške 345 metrov nad morom, dnes sa ešte pozrieme aj vyššie. Nevadí, i tak je tu krásne.
Kedysi by som o takýto brdok ani nezavadil pohľadom, všetko pod 1000-ku bolo totálne nezaujímavé. „Robíš si srandu? A čo tam budem robiť? Na ten vrchol sa hádam ide dole kopcom!“. Dnes som za tento prvovýstup vďačný, som rád, že som spoznal ďalší zaujímavý kút našich Hôr. Dokonca sa sem, ak bude príležitosť, s radosťou kedykoľvek vrátim. Už viem, že veľkosť vrchov sa nemeria ich výškou.
Aspoň sme trošku prefúkli pľúca, aj malý kopček dokáže zvýšiť tepovú frekvenciu, zahriať svaly. Za odmenu si doprajeme, tak ako býva na vrcholoch zvykom, glg čohosi dobrého, drobná maškrta dokáže potešiť. Netreba sa však zdržiavať pridlho, čas kvapí. Len kútikom oka mrknem na zaujímavo tvarovaný strom, či zbehnem pár metrov nižšie, skúšam odfotiť veľkú pavúčiu sieť obťažkanú kvapkami rosy…
GPS-ka zameriava smer pochodu, nabiehame na lesnú cestu, takmer okamžite z nej však odbočujeme, nevedie našim smerom. Opäť sa predierame lesom. Starým, neupraveným, zaujímavým. Kľučkujem, odbieham, objektívom fotoaparátu sa snažím zachytiť atmosféru pralesa. Vrchol tohto nenápadného kopčeka je naozaj rozľahlý, nie je možné za jediný deň spoznať všetky jeho zákutia, bezozvyšku precítiť nezvyčajnú atmosféru. Plávam po hladine, ponoriť sa hlbšie (zatiaľ) nedokážem…
Spod lístia vytŕča puklica auta, kde sa tu nabrala? Zbiehame kúsok nižšie, priamo z pralesa vchádzame na lesnú cestu, civilizácia je jednoducho všadeprítomná. Vyjazdená koľaj sa stáča, klesá kdesi do údolia, my sa opäť púšťame do húštin, derieme sa hore svahom. Križujeme hlboký rigol, toto nevyzerá na dielo prírody, k tvorbe tohto valu priložil svoju ruku (takmer určite) človek. Vstupujeme na miesta dávneho osídlenia.
Tu, na vysokej ostrohe nad dolinou sa kedysi dávno rozkladalo opevnené sídlo. Hradisko, či len útočisko v čase nebezpečenstva? Nevedno, nemienim špekulovať, vytvárať konšpiračné teórie, dnešný svet je nimi aj tak presýtený. Hmla okolo nás už dávno ustúpila, spoľahlivo však zahaľuje pôvod a históriu miesta. Neurčitosť a tajomstvá napĺňajú okolie, ležia pod každým kameňom, sú ukryté v letokruhoch stromov. Príroda sa dlhé stáročia pokúša prekryť stopy ľudských výtvorov, pri ich odhaľovaní treba zapojiť nielen predstavivosť ale i fantáziu.
Zostupujeme z vrcholu, vľavo v brázde presvitá skalná stienka, nakuknime bližšie, môže byť zaujímavá. Nevedomky vstupujeme do priestoru dávneho lomu. Hladké rovné steny jednoznačne formovali ľudské ruky, lámali kameň len za pomoci nástrojov, týchto skál sa vynález pána Nobela (pravdepodobne) nedotkol. Dnes ich hladký povrch hladíme my, hmatom sa snažíme prečítať dávno zabudnuté príbehy. O časoch, keď boli mladé bralá ešte dnom prastarého oceánu. O nepredstaviteľnej sile, ktorá prerušila ich sen, vytrhla ich z hlbín, vyzdvihla do výšok. O prvých ľuďoch, ktorým poskytli útočisko. I tých ďalších, neľútostne drancujúcich ich telá. O tichu, ktoré sa rozhostilo po ich odchode. O znovuobjavení.
Skalný pás sa ťahá popod celý vrchol, pomaly ho obchádzam, očami putujem po línii zlomov, vráskach na tvári brala. Voda postupne narúša odhalenú skalu, otvára pukliny, rozširuje otvory. Vytvára miniatúrne jaskynky, možno i škriatkovia majú medzi sebou speleológov, ktorí počas dlhých mesačných nocí kutajú v skale, otvárajú cestičky do srdca hory.
Opäť som sa vyštveral na vrchol hradiska, ostatní sú už kdesi ďaleko, musím ich pohľadať. Zrak mi padá na prvých poslov jari rašiacich spod zeme, táto zima (i všetko ostatné naokolo) je naozaj akási divná…
Z tejto strany sú priekopy ešte viac rozpoznateľné, sú výraznejšie, omnoho hlbšie, mierne zvažujúce sa svahy neposkytovali usadlíkom dostatočnú ochranu. A poniže, pod vrcholovou akropolou, skalnatým vrcholom hrebienka, sa do kruhu rozložila celá skupina, hodujú, oddychujú, naberajú sily. Beh času sme si na tomto zaujímavom kopčeku akosi neuvedomovali, avšak priblížilo sa už poludnie a my sme stále ešte len na začiatku putovania (Jozef už pred chvíľou volal z Okrúhlej). Takýmto tempom nás v horách zastihne aj noc.
Venujem posledný pohľad hradisku, pohľadom sa lúčim so Šidlovou. Nenápadný kopček naozaj ukrýva množstvo zaujímavých zákutí, hneď na prvý krát si získal miesto v mojej duši, kus môjho srdca už navždy zostáva blúdiť po jeho rozľahlom chrbte. Verím, že sa sem ešte (mnohokrát) vrátim.
Musíme si trošku prišliapnuť. Po dobre známych cestičkách prebehneme pod Planinku, Erdőház (Lesný dom). Až hore nejdeme (boli sme tam nedávno), len z diaľky pozdravíme poľovnícky zámoček grófa Erdődyho, ani sa to nezdá, ale už má na chrbte skoro 250 krížikov. Vyzerá však ešte k svetu.
Na okraji lúčky (ihriska) pod areálom, vyrastá nečakaný útvar. Ľadopád – mohutný, členitý (ako živý!). Obiehame ho dookola, vystupujeme vyššie, fotíme. Miniatúrna pripomienka roklín Slovenského raja či terchovských tiesňav hneď za našimi humnami. Radosť nám kazí len zistenie, že výtvor je umelý, vytvorený pomocou hadice, kríkov a mrazu (aspoň niečo je prirodzené). Ale i tak je zaujímavý.
Nevieme sa nabažiť zimných radovánok, táto zima bola na ne výnimočne skúpa, avšak musíme ísť ďalej. Lesné cesty sa rozbiehajú do lesa, ako chápadlá chobotnice ovíjajú svahy pahorkov, ponad hlboké žľaby kľučkujú dovnútra Hôr. Niekde tam sa kľukatí teleso starej lesnej železničky, pokúsime sa ho nájsť, aspoň na malom kúsku prelomiť kliatbu jeho zabudnutia.
Veľakrát vyrašila jar v krajine odvtedy, čo vláčik poslednýkrát zapískal na úzkych koľajniciach, zviezol poslednú fúru dreva do fabriky na Dobrej Vode. Príčinlivá ľudská ruka pomohla znova zužitkovať tony ocele i podvalov, bez (postupne miznúcich) spomienok pamätníkov by výrazné technické dielo iba zarastalo húštinami zabudnutia, pomaly sa menilo na prirodzenú súčasť krajiny, len naozaj skúsené oko by dokázalo v teréne rozpoznať umelý, nepôvodný prvok. Zvládneme to dnes aj my? Objavíme starý násyp? Nájdeme tú správnu cestičku?
Zvážnice sa križujú, menia na cesty, rozblatené stopy kolies odbočujú kamsi do lesa. Ktorý chodník je ten správny, ktorým máme pokračovať? S GPS-kom nekonzultujeme, spoliehame na intuíciu. Keď sa však chodník zarezáva hlbšie do úvozu, klesá a vnára ďalej do lesa, keď už dlhšie nevidíme ani náznak pevnej cesty, nastal čas vytiahnuť mapu. Sme asi sto metrov nižšie.
Štveráme sa hore svahom, vyhrabávame z rigolu. Cink, mám jeden neprijatý hovor. Jozef, išiel nám oproti, nestretol nás. Upresňujeme si polohu, kúsok sa musí vrátiť. Idem mu naproti, dlho sme sa veru osobne nevideli, kontaktu na diaľku predsa len niečo (podstatné) chýba. Spoločné chvíle však preletia prirýchlo, čas sa ženie ako splašený, ešte dlho by bolo o čom hovoriť, čo plánovať, na čo spomínať… (ne)Vadí, veď to doženieme nabudúce, chvíľku si počkáme, hádam táto pakáreň nepotrvá večne.
Jozef pokračuje k autu, už to nemá ďaleko, náš pelotón zas skúša parametre železničného telesa. Je to paráda, to by bola cyklocesta! Stačilo by len vyčistiť jeden úsek od porubu (či polomu) a trochu spevniť povrch. Obdivujeme majstrovstvo jej projektantov a staviteľov, museli dokonale poznať každý meter hôr na okolí, trať sa prehrýza krajinou takmer po rovine. Tu prebieha násypom, inde sa ponára do zárezu, tiahlymi serpentínami prekonáva prevýšenie.
Stačí privrieť oči a v duchu sa preniesť do iného času, do inej krajiny. Turistická atrakcia, lesný vláčik, láka na výlet množstvo návštevníkov. Stará, chátrajúca fabrika dožila, premenila sa na svojské stredisko oddychu, možno sa tu zabaviť aj občerstviť, či pomocou virtuálnej reality poučiť v interaktívnom múzeu. Neďaleko stojí malá stanička, vláčik s návštevníkmi práve odišiel, nástupište na dlhé chvíle osirelo. Opäť ožije po ich návrate, budú si vymieňať zážitky z návštevy starého kláštora na Katarínke, pohľad z vrcholu kostolnej veže je skutočne nezabudnuteľný. Väčšina z nich neprišla len na jednodňovú návštevu, lesné cestičky sú eldorádom cyklistov i výletníkov, neďaleké priehrady poskytujú množstvo príjemných chvíľ rybárom, na skalkách sa možno zabaviť lezením pod dohľadom inštruktora. Po večeri všetkým pochutí pohár či dva sviežeho malokarpatského vínka.
Vo svojom blúznení som zaostal, skupina sa poriadne roztiahla, kráčam kdesi v jej strede. Davy ľudí sa rozplynuli v pokojnom tichu skorého sobotného popoludnia. Lesom, po trati starej železničky, veselo kráča malá skupina turistov. Náhle začujem výkriky, vidím ruky natiahnuté kamsi hore, do húštin.
Stihnem zazrieť len zopár bielych zrkadiel na zadných behoch. Obrovská, vraj viac ako stohlavá črieda laní a jeleňov sa ako lavína valí lesom, otáčajú sa, prebiehajú poza naše chrbty. Ich ratice dunia ako náhla letná búrka, ich beh šumí ako čerstvý jarný vietor. To si len Duch Hôr (v podobe kráľa lesa) prišiel bližšie obzrieť nečakaných votrelcov.
Sme vďační za neočakávaný zážitok, plní dojmov pokračujeme v ceste, už sme skoro na dohľad nášmu poslednému cieľu, už o chvíľku začneme vystupovať na Okrúhlu. Ohromujúci velikán sa týči uprostred lesa, kus vedľa, povyše, ďalší (k tomu zabehnem pri zostupe), sú to skutoční lesní obri, praotcovia hory, ich vrstovníci, starí súpútnici sa už dávno stali súčasťou Zeme…
Stojíme na vrchole Okrúhlej, vo výške 398 metrov, dosiahli sme najvyšší bod dnešného putovania (tie úškrny si nechajte), odtiaľto to pôjde už len z kopca. A nie sme tu sami, stretávame skupinku turistov, organizátorov zimných výstupov. Slovo dá slovo, rozhovor sa rozbieha, čas letí. Treba konečne popratať všetky zásoby, domov to nosiť nebudeme. Ohník tíško horí, dievčatám chutia zabíjačkové špeciality od Igora. Stáli a rozprávali sme už dosť, je čas sa poberať. Všetci pospolu sa púšťame na cestu dole, cestu domov.
Známe zvážnice sa krútia pod Katarínku, oteplilo sa, povrch cesty mäkne, mení sa na blato, na záver, na posledných pár kilometroch sa zašpiníme až-až. Pod Katarínkou sa aspoň kúštik môžeme prejsť po podvaloch lesnej železničky, vôbec nám nevadí, že v skutočnosti tadiaľto nikdy neviedla (žeby sa môj sen premieňal na skutočnosť?). Skupinky dospelých návštevníkov sa menia na deti, neodolali vábeniu posledných fliačkov snehu, gule lietajú vzduchom ako vo Verdune.
Veľakrát som išiel po ceste z Katarínky, tie krásne sochy, torzá starých kmeňov som si však doteraz nevšimol. Darmo, väčšinou tadiaľto chodíme okolo polnoci, svietia nám len baterky v rukách (a naše oči). Naposledy si mávame so skupinkou z vrcholu, ich auto parkuje kúsok nižšie, nás ešte čaká niekoľko stoviek metrov (či pár kilometrov).
Popis záverečných chvíľ už nebýva tak bohatý, čo najrýchlejšie to chce mať za sebou autor i čitateľ, aj účastník už len so sebazaprením prepletá nohami, mysľou je (väčšinou) tiež niekde inde. A tak sa len na minútku pristavíme pri skalnom okne, mihneme po ceste, prešmykneme uličkami Dechtíc. Autá už nedočkavo čakajú na svojich pasažierov, je čas sa rozlúčiť.
Ďakujem všetkým, ktorí prekonali vlastnú pohodlnosť a vyrazili do bielej nepreniknuteľnej hmly hľadať neznáme malokarpatské vrcholy. Hádam sa aj im ten výlet páčil. Dnes to boli: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Igor Naništa, Milan Babišík, Jozef Nádaský, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, ako hosť Jozef Baránek a
Juro Golier
Sedím pri počítači, rozpletám Sieť (či to ona sa ovíja okolo mňa?). Naozaj sa nedá dopočítať všetkých kopcov a vŕškov v Malých Karpatoch, nikdy nespoznáme ich konečný počet, za celý život nestihneme navštíviť ani zlomok z nich. Nevadí, aj tých pár, u ktorých sa nám to podarí, nás dokáže niečím odmeniť, mnohým obohatiť. Tak ako teraz. Aj hlúpa doba môže byť na niečo dobrá. Veď, priznajme si – neláka nás viac výstup na známy vrchol? Spoznávanie vzdialených krajín? Poklady máme pritom ukryté hneď za dverami. Dnes, uzavretí v úzkej škrupine blízkeho okolia, sme častejšie nútení obracať svoj zrak bližšie. A vďaka tomu tu nachádzame skutočné drahokamy. Pre stromy niekedy nevidíme les.
