sobota 6.3.2021
Tzŕŕ-cvak, ozubené koliesko chronometra preskočilo na ďalšiu pozíciu, spúšťa sa zložitý mechanizmus tajuplného časostroja, v útrobách orloja praská, puká, šramotí, škŕŕ-dum, drevená opona sa váhavo dvíha, ÓóΩóÓ, zhromaždeným davom prebieha vlna nemého úžasu, na javisku sa objavujú marionety (vymaľované úsmevy, zaplátané šaty), doširoka roztvárajú mĺkve oči, neveriacky hľadia kamsi ponad hlavy publika, uvoľňujú stuhnuté údy z riadiacich povrázkov, vystupujú zo svojich úloh, vychádzajú na forbínu, škrípavo sa ukláňajú, žiarivé reflektory pozornosti davu rozohrávajú pokrivenú tieňohru, náhle oživlé bábky vyskakujú zo scény, rozpúšťajú sa v anonymnom dave, konečne ŽIJÚ.
Krátke stretnutie spod Veterlína má svoje pokračovanie, Sido a Ctibor sa rozhodli, že nasledujúci víkend vybehnú opäť do našich končín, niečo pre nich skúsim vymyslieť. Uzavreté okresy komplikujú situáciu, zužujú manévrovací priestor. Dobrá Voda je stávka na istotu, túlačka lesmi v jej juhozápadnom okolí je neokukaná, predpoveď počasia priaznivá (aký rozdiel oproti decembru!) – nebudem vymýšľať novoty, trasu presúvam z archívu späť do navigácie – nech príliš neblúdim (ako ľahko to vyzerá takto zvonka!).
Tie skoré sobotné prebúdzania sa začínajú podobať ako vajce vajcu, v kuchyni (či v kúpeľni) si so spolucestujúcou už (takmer) neprekážame, naše pohyby sú (prísne) synchronizované, toto ranné tango sa približuje k dokonalosti. Deň sa (napočudovanie) rozbieha hladko, všetko je na svojom mieste (veci skáču do rúk samé), do čaju sypem správne cukor (a nie soľ), nech to tak vydrží čo najdlhšie! Dnes dokonca stíham aj prvú (a zároveň poslednú) kávu, to sa mi veru už dlho nepodarilo. S posledným sŕknutím prichádza Braňo.
V takom krásnom ráne (a po dôverne známej ceste) ide auto samo. Mám rád keď ma netlačí čas, cesta je poloprázdna, nemusím dupať na plyn, môžem zvoľniť, počúvať rádio, debatovať. A kochať sa.
Jasnomodrá obloha sa zlieva s hnedou zvlnenou planinou polí rovnomerne posiatych veľkými hrudami. Oddychujú, čakajú kým ich z ľahkých driemot (táto zima hlboký spánok nepriniesla) prebudia kolesá traktorov. Len ukradomky, len kútikom oka sledujem (či skôr iba periférne cítim) nenápadné Orlie skaly aj malebný kostolík v Lančári, nedočkavo sa teším na vzdialený pozdrav Plešivej (za posledné mesiace som si to tam naozaj obľúbil). Ani sa nenazdám a je tu námestie v Chtelnici – točím prudko doprava, úzkymi uličkami a po nekonečnej horskej cestičke (toto sme naozaj každoročne šliapali z Klenovej?) sa už ani neviem koľký krát presúvam na Vítek. Auto parkujem presne na hranici okresu.
Rozhliadam sa, vzduch je čistý, vrháme sa do kríkov, ilegálne prekračujeme hranicu (okresu, hádam nás nik nezavrie do karantény). Po pár krokoch, len po niekoľkých desiatkach metrov les redne, stromy sa rozostupujú, vychádzame na otvorené priestranstvo Juríčkovej jamy, pod nohami sa začína odvíjať dlhá cesta na Dobrú Vodu. Mám to tu tak rád!
Musím prižmúriť zrak, žiarivý blankyt rannej oblohy sa prepaľuje cez viečka, rozohráva na sietnici oka nenapodobiteľné divadlo, neskutočné farebné orgie. Mrazivá noc spevnila povrch chodníkov, prečistila ovzdušie, vŕšky sa ostro rysujú oproti jasnej oblohe, po oblakoch ani stopy, nevidno jediný ľahký závoj. Slnko je zatiaľ nízko, k objektom sa ešte neprilepil ich tieň, všetky detaily sa prekresľujú s neuveriteľnou vernosťou. Na poli, priamo na hrane horizontu prechádza stádo sŕn, užívajú si svoj ranný slnečný kúpeľ.
Zvlnenú pláň pretína cesta (nádhera! ten pohľad ma nikdy neomrzí), lúky napravo búšia do zálivov na pobreží malokarpatského lesa ako neutíchajúci príboj, polia naľavo sa voľne rozlievajú do šírej krajiny. Ideálne podmienky pre život zveri, ideálne miesta pre stavbu loveckých posedov…
Prichádzame ku krížu. Ešte sme ani nezačali a v nohách už máme štyri kilometre. Vchádzame do tichých uličiek, vstupujeme medzi stíchnuté domy, snažíme sa pôsobiť nenápadne – predsa len, Dobrá Voda… Dnes si konečne zvečňujem starú bránu sedliackeho domu, svedka čias, ktoré odvial posledný hvizd rušňa lesnej železničky, doby čo zmizla spolu s jazierkom pri prameni Hlávky.
A títo sa tu kde berú? – zo známych áut vykúkajú známe tváre, uťahujú si šnúrky wibrám, ovzduším sa nesie známa vôňu klinčekov. Kamarátov nemusíme príliš prehovárať, ihneď sa pridávajú k nám. V partii predsa len ubiehajú kilometre príjemnejšie.
Rýchlo sa pretiahneme uličkami, nechceme provokovať, nechceme na seba upozorňovať, neprišli sme otravovať domácich, chceme sa čo najskôr dostať do otvorenej krajiny, tam, kde možno voľne dýchať (bez rúška a nepríjemných pocitov). Popri prameni Dežmar, nenápadne ukrytom pod sochou Panny Márie, sa ako lasičky prešmykneme do polí a hájov nad obcou. Je čas zastaviť, počkať sa, nasledujúce hodiny (väčšinu dňa) sa chceme voľne túlať krajinou, občas nás povedie lesná cesta či chodník, inokedy sa budeme predierať húštinami po stopách zveri (a často nenájdeme ani tie). Rozhliadame sa do okolia.
Či chcem alebo nie, v mysli sa vraciam k jednému decembrovému ránu. Mraky sa dotýkali zeme, jemne mrholilo, rozmáčaná pôda bola mazľavá, viditeľnosť sotva pod nohy. Napriek tomu (práve kvôli tomu) to však bol nezabudnuteľný výlet. Ako to bude dnes?
Očami blúdim po pretiahnutom hrebeni Červíčky, ktorý (pomyselne) pokračuje Vrátnom a Klenovou, v popredí s ním splývajú zalesnené svahy Hlbokého dolu a Bachárky, vľavo sa belie skalná ostroha Hoštáckej hôrky. V údolí pri ceste trčí komín, v mihu oka sa prenášam v čase, končia zlaté šesťdesiate (roky minulého storočia), malý chlapec v krátkych nohaviciach znova prišiel na prázdniny. Vedľa cesty ešte stojí murovaná autobusová zastávka, z obrovských pneumatík traktora pri plote sú záhony, stále cítim omamnú letnú vôňu drobných kvietkov, namiesto skladu minerálky sa za chovnou stanicou ťahajú lúky a záhrada mojej babky (je plná úľov), každé ráno chodím do kantíny pri Hučáku pre chlieb a mlieko (s obavou, že stretnem Zdrapa), na Blave sa dajú chytať raky, v sobotu po práci prichádza otec, večer spolu s dedkom niečo tajne majstrujú v šope za domom (dnes už viem, chystajú pálenicu), za cestou sa vysoko pod les tiahne Kruh. Toto je môj malý prázdninový svet, za jeho hranicami sa rozkladá tajomná ríša nepreskúmaných diaľok. Neprístupný hrad nad (vzdialenou) dedinou. Lesy plné zveri (mňa nikdy na posed nezoberú). Cesta cez hory vedie až kamsi do Jablonice (boli sme tam jediný raz, naspäť ma ale museli niesť). Voňavá krajina detstva. Odretých kolien. Etikiet zo zápalkových krabičiek. Maslového chleba s horčicou. Vo vrecku tlačí hrdzavá rybička. V televízii budú dávať Sedem statočných…
Krajina dneška vonia slnkom, zázvorom a výbornou náladou (len tie nepreskúmané diaľky už stratili svoj tajomný nádych, alebo?…)
Nemôžem tu však stáť celý deň, preberať sa minulosťou (tú si však neomylne nesiem stále so sebou), treba sa pohnúť ďalej. Krajom polí na Záblaví, cez lúčky a (zatiaľ) riedky okraj lesa sa posúvame vyššie. Tu sa už úplne oslobodzujem od všedných myšlienok, ďaleko za chrbát zahadzujem starosti a príkoria bežných dní, sem nedoľahne hluk všednosti, tu začína skutočné malokarpatské dobrodružstvo.
Piešťa (nie som jazykovedec, ale domáci by povedali Piešča – tým „ť“ by si predsa dolámali jazyk). Krásne miesto. Kedykoľvek vstúpim na jej rozľahlé lúky, pastviny obkolesené lesom, dušou sa mi ihneď rozleje pokoj, myseľ sa okamžite, až po samý okraj, naplní krásou. Zvlnené horské lúčiny, výrazné stromy, nádherné solitéry, remízky či tmavá hradba lesa tvoria nenapodobiteľnú scenériu, predstavujú neobyčajné divadlo, v každom ročnom období či dennej dobe umožňujú prežiť neopakovateľné pocity. Dnes už neslúžia intenzívnej pastve, viac viditeľné je ich poľovné využitie.
Len okrajom, len na malú chvíľku zabŕdneme do remízky, gejzír je však (pravdepodobne) už dávnou minulosťou. I keď – sme v tektonicky stále aktívnej oblasti, neoplatí sa vynášať definitívne súdy. Bez veľkých prestávok tak pokračujeme ďalej. Zakecali sme sa, či sme si len chceli skrátiť cestu? – nedávame pozor, dostávame sa (kúsok) mimo trasu. Našťastie nie priveľmi, už čoskoro zisťujeme omyl, narýchlo kontrolujem polohu (čo by som bez toho telefónu robil? keby aspoň toľko neotravoval!), kúsok sa musíme vrátiť.
Nie však až tak veľa, zas sme to skoro prebehli, musím dávať väčší pozor, som akosi málo sústredený (ale o to viac uvoľnený, dnes je to opäť absolútna pohoda). Skracujem si cestu k zvážnici, preskakujem krmovisko (tí poľovníci!), prekračujem haluzinu. Za mnou kráča Janči, počujem jeho volanie. Ten konár čo som obchádzal je parožie, pekný zhod. Som to ja ale kus nevšímavého …
Zvážnica to berie hore pekne zostra, aspoň môžeme zabrať, trošku sa zadýchať, doteraz sme išli ako na vychádzke. Vybiehame k posedu, kúsok nad ním už vidno vrchol. My však takto priamo hore nejdeme, ešte chvíľu budeme traverzovať jeho svahy, užívať si špacírku, pokračovať v nekonečných rozhovoroch, nechceme predsa obísť jedno zaujímavé miesto. Ľahký kameň, sústavu travertínových jazierok ukrytú v hĺbke lesa na úbočí Kopca. Dnes plných blankytnej oblohy, žiarivého jasu. Len jemná trblietavá stružka vyteká spod koreňov stromu, napĺňa terasy, vytvára plieska, machom obrastenú kaskádu. Čarovný kút láka na krátke zastavenie.
A občerstvenie. Pokiaľ niektorí pobehujú po okolí, hľadajú správny uhol pohľadu, poťažkávajú penovec, ľahký kameň, ostatní už rozbaľujú batohy, vyťahujú rôzne pochúťky, chceli by oživiť ohnisko a opekať. Ešte je však priskoro, s plným žalúdkom by oťaželi nohy, zmľandraveli svaly, ďaleko by sme nezašli. A dnes máme toľko smelých plánov…
Opekačku sme (úspešne) odložili na neskôr, batohy aj napriek tomu ale výrazne odľahčili, posilnení sa vydávame na boj s Kopcom. Pomedzi stromy priamo hore, zablúdiť sa nedá. Roztratiť však hej. Ten fotí, hľadá zaujímavé korene či skaly, iný maškrtí na medveďom cesnaku – je to jeho oblasť, na počudovanie už vyrástol (táto zima nebola zima), ďalší si určuje svoje tempo, tamten si to len užíva. Poriadne sme sa roztiahli!
Priestor v slnečnom predpoludní (čiastočne) stratil svoje magické čaro, napriek tomu si stále uchováva neopakovateľnú náladu, špecifickú atmosféru pralesa, ktorému umožnili vlastný život. Predieram sa popod visiace konáre, obchádzam popadané kmene, obdivujem torzá stromov, neskutočné sochy, pokúšam sa nájsť decembrový samorast – drevený palcát. Úspešne, je na svojom mieste. Maškrtím na medveďom cesnaku, zaostal som. Nevadí, veď deň je tak krásny.
Hore, od plota škôlky, sa otvárajú výhľady, o ich existencii som nič netušil. Chalani sú už vyššie, kúsok pod vrcholom, tuším rozložili ohník, predsa sa len rozhodli opekať.
Pahreba tlie, nie však na ohnisku. Starý bútľavý peň dymí, nevedno čo (kto) ho zapálilo, nemalo by to tak však zostať, v suchom lese plnom lístia by mohol spôsobiť problémy. Paľo volá kamarátovi (ešteže máme tie telefóny) na Dobrú Vodu, vraj to zariadi. Nezostávame čakať, snáď to dobre dopadne.
(Dopadlo. Ako sme sa dozvedeli neskôr z telefonátu aj zo záznamu na FB, telefonát rozpútal slušné manévre. Hasiči, domáci dobrovoľníci aj profesionáli z Trnavy, hasili ohnisko až do večera, skoro šesť hodín, dokonca hore na hrebeň vytrepali traktorom aj cisternu – a to sme mali čo robiť vybehnúť tam pešo. Prepáčte, že sme Vás odtrhli od obeda, pokazili Vám poobedie, ale možno ste zachránili kus lesa.)
Stále plní nečakaného zážitku sa spúšťame dole Kopcom. Trasu nekontrolujeme, dole predsa trafíme. Lepšie nám to išlo minule, keď kvôli hmle nebolo vidno ani na krok. Dnes sa nám do cesty stále pletú ploty, drôty, kríky, motáme sa, na cestu nakoniec vychádzame o kus nižšie.
Nevadí, odteraz to už pôjde samo. Parádna zvážnica nás takmer po rovine vytiahne až pod Suchánku, len čo si na chvíľku odskočíme ku krížiku, je to ďalšie utajené miesto s príbehom, málokto ho pozná, to nemôžeme predsa obísť. Pocit náhleho uvoľnenia mi dovoľuje odfúknuť si, poskytuje (falošný) pocit bezpečia, zapínam vnútorného autopilota. Odbočku na krížik samozrejme prebiehame, dnes to akosi hapruje… Nevadí, nie je to ďaleko, vrátime sa. Teraz však do ruky radšej chytám GPS…
Našli sme to, stojíme pri nenápadnom krížiku v lese, na mieste (vraj) podivuhodnej tragédie, informácie o nej dnes dokáže poskytnúť vševediaca Sieť. Jedna verzia ponúka príbeh muža a ženy, ktorých lietadlo na týchto miestach spadlo do lesa, našli ich údajne až po dlhej dobe, rodiny zatiaľ pykali za (domnelú) emigráciu. Podľa inej boli dňa 26.8.1952 na palube športového lietadla Sokol-M1 pilot Jozef „Boby“ Wrzecionko a mechanik Karol Truban, miesto ich pádu nevedeli dlho nájsť.
Čo z toho je pravda a čo len ústna tradícia? Vybrať si môže každý sám. Pravda však väčšinou neznie tak ľúbivo, reč faktov nebýva natoľko príťažlivá, povedačky si zväčša nachádzajú širšie publikum. A prostá, nepriklášlená skutočnosť zaujíma len zopár pedantov…
Pokračujme ale ďalej, koniec našej cesty je stále v nedohľadne. Nechce sa nám vracať tou istou cestou, skrátime si to cez les. Ako ľahko je zablúdiť, aké jednoduché je stratiť správny smer. Stačí iba obísť nepriechodnú húštinu, vyhnúť sa strmej strži, zahľadieť na čriedu jeleňov a laní, prekročiť hrdzavejúci oplotok. Vybehnime tam hore, rozhliadneme sa z vrchu, ľahšie určíme priechodný smer.
Výhľad sa otvára len čiastočne, avšak – kúsok pod nohami, neďaleko, len čo by kameňom dohodil, leží horáreň (poľovnícky zámoček) Cerová, dobre sme sa zakrútili! Vracať sa ale nebudeme, skúsime nájsť cestu ďalej. V tieni lesa obchádzame panské sídlo učupené v lone hôr.
Dostávame sa na výrazný hrebienok, chvíľku sa rozhliadam navôkol, hľadám v mape, je to akoby sme stáli na telese lesnej železnice, zdanie však klame. Vpravo sa otvára smutný pohľad na odlesnené svahy Mihalinovej, vzadu vykúka Kopec. Svahy spadajú všetkými smermi prudko do doliny, kam sme to zas naliezli? Scenéria je to však fantastická.
Prichádzame na zakončenie hrebeňa, nevýrazný bezmenný skalnatý kopček. Ale spoza hradby stromov presvitajúce pohľady – na okolité línie Princovho kameňa, Lámanej diery a Kýčery, rôznorodé kamienky pod nohami či fantasticky tvarované torzá kmeňov robia z minút strávených na tomto nenápadnom mieste nezabudnuteľné okamžiky. Niekedy treba mať jednoducho aj kúsok šťastia.
A to potrebujeme aj pri zostupe. Svah sa rúti kamsi do hĺbky, máme čo robiť, aby sme sa nezrútili aj my. Pomaličky, krok za krokom, len správne preniesť záťaž, len sa nepošmyknúť, nestratiť balans, sa po centimetroch posúvame nižšie a nižšie. Uff, preskočiť potok je potom už len hračka!
Dnes volím akési divné cestičky, prečo sa nedržím plánovanej trasy, prečo stále niečo vymýšľam, som nepozorný? Na oplátku však máme možnosť spoznať zaujímavé zákutia, miesta, kam sa (možno) už nikdy nevrátime.
Teraz si dáme chvíľu pokoj, budeme pokračovať po značke, po krásnej lesnej ceste, je ako stvorená pre bicykle, Milan a Janči to tu vraj už poznajú. A tak sa im o chvíľu naplno odovzdávame do rúk, veríme ich pamäti a citu pre udržanie smeru, opúšťame značku, ďalej šliapeme po zvážnici vedúcej kamsi vľavo. Lesy sú v týchto miestach výrazne preriedené ťažbou, aspoň si však užívame pohodu slnečného kúpeľa.
Vložená dôvera sa nám vrátila, opäť sa vraciame na žltú, sme len niekoľko desiatok metrov za miestom, odkiaľ sme sa pred takmer dvomi hodinami otáčali ku krížiku… Aj taký býva život turistu, aj takýto je príbeh jedného obyčajného dňa v objatí prírody (ostatní účastníci /-čky mi hádam prepáčia dnešný voľnomyšlienkársky prístup k realizácii pochodu, zmenil sa na túlanie, riadim sa intuíciou, počúvam volanie lesa).
Už však budeme (aspoň chvíľku) pokračovať podľa plánu, musíme nabrať dostatok síl do záverečnej fázy dňa (ktovie kam nás ešte povedú dnešné túlavé kroky). Na križovatke neďaleko Suchánky robíme len krátku technickú prestávku, ani neskladáme batohy z chrbtov, čas nás predsa len začína tlačiť. Po rozjazdenej ťažobnej ceste (tieto jazvy na tele krajiny sa len tak nezacelia) sa štveráme hore na kopec, blato je našťastie stále zatiahnuté, kráča sa celkom dobre.
Lesy, posledný vrchol dnešného dňa, príležitosť na krátky oddych, precítenie miesta. V priezore medzi stromami vykúkajú veže hradu, na horizonte sa čnie vrchol Vrátna, skromné výhľady poskytujú aspoň akú-takú náhradu za mystickú atmosféru priestoru počas hmlistého decembrového popoludnia. Ale, sme naozaj v sklze, čoraz častejšie pozeráme na hodinky, chýba vôľa na zastavenie, spomalenie toku času, započúvanie sa do príbehov starých stromov, dávnych strážcov pokoja.
Poberme sa teda ďalej, ešte stále máme chvíľu času, ešte vždy môžeme stihnúť celý program. Na záver sme si nechali dobre utajený klenot, prekvapenie pre tých, čo tam ešte neboli, potešenie pre ostatných. Znovu však improvizujeme, neodbočujeme do lesa, akosi sa nám nedarí nájsť tú správnu štrbinu v húští, pokračujeme po chodníčku, dnes asi niekto začaroval naše kroky.
Chodník sa stáča kamsi pod Mariáš, nechceme padnúť až tak dole, nechceme ísť až tak ďaleko, znova sa vrháme do lesa, hľadáme priechod, skúšame nájsť správny smer. Vybiehame hore na hrebienok… dokelu, zase sme kus vedľa, svahy sa na všetky strany prudko rútia do doliny, musíme to nejako zoštverať. Opäť sa prichytávam kmeňov stromov, visiacich konárov (zostávajú mi v ruke), nepohrdnem ani pevnejším trsom trávy, ako rád by som zamával krídlami a vzlietol… Len sa v zdraví a pohode dostať nejako dole, už si navždy odpustím podobné experimenty (teda aspoň dnes).
Konečne! Živí a zdraví, zdraví a živí stojíme na dne doliny (presne tomu som sa chcel pred chvíľou vyhnúť), odfukujeme. Radšej sa rýchlo pracem preč, skôr ako sa mi niekto poďakuje za výber cestičiek. Aj všeobecná vôľa navštíviť sľubovanú zaujímavosť klesá, musím ísť príkladom. Pár sa nás nakoniec našlo, ideme, ostatní sa za chvíľu možno pridajú (pridali, ale nebudem predbiehať).
A tak sa opäť štveráme na protiľahlý hrebeň, sklon svahu je podobný ako pri zostupe. Srdce ide vyskočiť z hrude, pot sa rinie z čela, štípe v očiach, keď ma už teraz nikto neprizabije… Našťastie výstup nie je dlhý, našťastie nás hore čakajú veci!
Na úzkom hrebienku, výbežku mohutných Lesov sa v minulosti nachádzalo opevnenie, vlastne dve. Ich účel ani datovanie nie je známe, podľa všetkého sa v lokalite žiadny seriózny prieskum ani nevykonával, len ojedinelé nálezy a dodnes viditeľné stopy valov svedčia o jej využívaní. Kto tu žil a čo ho k tomu viedlo však netušíme.
Najskôr prichádzame k nižšiemu a menšiemu vrcholu, len sa rýchlo rozhliadame, snažíme sa predstaviť si podobu miesta. Cválajúci čas však bráni dlhšiemu zastaveniu, vyššie to je navyše oveľa zaujímavejšie.
Horný výbežok je ukončený veľkým bralom, v ktorom sa otvára zaujímavé skalné okno. Celý priestor bývalého opevnenia je väčší, ťahá sa ďalej po hrebeni, teraz však nemáme dostatok času na podrobný prieskum (niekedy nabudúce), nezdržiavame sa, zostupujeme nižšie. V päte brala sa nachádza malá puklinová jaskyňa, pred ňou ohnisko. Predsa len budeme opekať!
Pokým niektorí skúmajú útroby skaly, snažia sa načúvať tme a obdivujú driemajúce netopiere, iní sa pokúšajú založiť oheň, pripraviť opekačku. Ich snaha je úspešná len čiastočne, mokré drevo nehorí, o to viac však dymí. Sme vyúdení viac ako slaninka či klobásky na paličkách. Ale chutia aj surové.
Prvá skupina sa lúči, ponáhľajú sa dolu, povinnosti nepustia. My ostatní ich nasledujeme čoskoro, len čo sa postaráme o ohnisko. Presun k autám je už povinná jazda, nehľadíme naľavo ani napravo, čas tlačí aj nás, únava sa začína ohlasovať čoraz nástojčivejšie. Posledné metre bývajú vždy najťažšie.
Je to ale škoda, aj na týchto, síce civilizáciou dosť poznačených miestach je čo obdivovať. Stará pútnická kaplnka, dnes okolo nej iba prebiehame, venujeme jej len letmý pohľad. Steny pieskových baní vedľa cesty, za iných okolností a na inom mieste by boli atrakciou, tu sú len drobným spestrením zážitkami a vnemami nabitého putovania. Pekné výhľady do okolia, krásneho kraja dobrovodskej kotliny. Stará fara, miesto posledného pobytu veľkého básnika. A množstvo nevidených či nepovšimnutých detailov, už nemáme kapacitu ich vnímať…
Lúčime sa, autá pomaly odchádzajú, našu trojicu čaká posledných pár kilometrov, Vítek je ešte tak ďaleko… Záverečné putovanie nám spríjemňuje prekrásny západ slnka, neobyčajná zlatá hodinka, farby ktoré prepožičala okoliu sú neskutočné, gýčové, ale nezabudnuteľné. Domov prichádzame už za šera, dnes to bola poriadna porcia zážitkov. A tiež kilometrov.
Zaujímavý deň v dobre známej oblasti, verím, že niektorým umožnil spoznať nové nepoznané miesta, iných obohatil o nové detaily či nálady. Za spoločnosť počas vydareného dňa ďakujem (a zároveň sa ospravedlňujem za občasné, možno však obohacujúce blúdenie) Danke Fázikovej, Marianne Farkašovskej, Vierke Gubiovej, Alici Binkovej s kamarátkou Dašou, Božke Golierovej, Milanovi Babišíkovi, Jančimu Budošovi, Braňovi Polocíkovi, Paľovi Rapantovi, Sidovi a Ctiborovi.
Juro Golier
V rovnakom čase na inom mieste. Odpájam všetky pracovné pripojenia, vymaňujem sa spod neustáleho napätia námezdného nevoľníka domu-kancelárie (marioneta-Zamestnanec zvesila hlavu, visí na kríži, oddychuje), no naďalej zostávam na-lajne (marioneta-Digitálny Otrok neustále bezmyšlienkovite blúdi po Sieti, čaká na znamenie), stále v pohotovosti, vždy pripravený – prečo však? načo? – stláčam gombík PREČ, končím, odchádzam (marioneta-Človek sa búri, pretŕha putá), len mobil, otrockú guľu modernej doby, vláčim stále so sebou.
